Slovo blues v angličtine vyjadruje depresívny, smutný stav, čo nakoniec charakterizuje aj veľa bluesových skladieb. Často sa však objavujú aj skladby s veselým, žartovným či sexuálnym obsahom.

Aj táto poučka naznačuje, aké blues naozaj je. Nedefi novateľné, a pritom také obyčajné. Vo svojej podstate ide o jednoduchý žáner, ktorý však po hlbšej analýze naberá a spája komplikované vrstvy, ktoré kombinujú príjemné melódie, takmer pravidelný rytmus a text, ktorému väčšinou nechýba príbeh. Blues je hudobný štýl, ktorý vznikal v afro-americkej otrokárskej komunite v 19. storočí v Spojených štátoch.

Ďalším dôkazom neuchopiteľnosti pojmu blues je aj fakt, že ide o svetskú hudbu, ktorá však vychádza z náboženských gospelov a spirituálov. Ovplyvnené je ešte hudbou pôvodných afrických národov. Avšak na rozdiel od spirituálov sa v pôvodnom blues kládol dôraz na sólový spev. Často sa využíval takzvaný model „zvolanie – odpoveď“. Neskôr bol sólový spev sprevádzaný hudobným nástrojom, veľmi často gitarou. Význam blues je pritom nepopierateľný. Veď dalo priamy základ džezu, ragtime, rock and rollu a mnohým ďalším „západoeurópskym“ štýlom populárnej hudby.

Blues ešte ovplyvnilo viacerých skladateľov vážnej hudby. Bluesová hudba je fenomén, ktorý už len z hľadiska formy, schopnosti prejavu postavenom na individuálnom pocite a s tým súvisiacimi možnosťami, štýlovo širokým vyjadrením fascinuje celé generácie hudobníkov a vinie sa ako výrazný stavebný prvok celou históriou rockovej hudby.

Výlet do histórie
Korene blues musíme hľadať v černošských komunitách na plantážach južných štátov USA. Práve tam a hlavne po oslobodení černochov a ich následnom presune do poľnohospodárskej výroby vznikali podnety, ktoré na konci devätnásteho storočia vyplynuli do hudby, z dnešného pohľadu označovanej ako rané akustické blues. Typickým predstaviteľom bol muzikant, ktorý „hral v prachu ciest“.

Medzi absolútne najstaršiu formu blues patrí akustický Delta blues. Predstavitelia tejto formy pochádzali z mississippskej delty a pre ich štýl hry boli v porovnaní s ďalšími formami akustického blues charakteristické znaky ako jednoduchosť a často sa opakujúca melódia, nechýbali ani fi gúry na basových strunách. Hudobníci, ktorí doslova vyvíjali nový hudobný štýl, vtedy ešte nemohli rátať s podporou gramofónových firiem a už vôbec nie s médiami. Boli tak absolútne odkázaní na vlastné koncerty a vystupovanie v okolí svojho pôsobenia. Vplyv týchto muzikantov bol tak priamo úmerný ich ohlasu a nebol nijako umelo vyvolávaný.

Takýto stav trval až do roku 1926, keď svoju prvú nahrávku vydal Blind Lemon Jeferson. Vytvoril tak priestor pre ďalších muzikantov, ktorí sa mohli zdokonaľovať v blues práve vďaka počúvaniu platní iných muzikantov. Napriek tomu stále pretrvával veľmi silný vplyv prostredia, ktoré každého interpreta, aj keď sa začal učiť z cudzích nahrávok, tvaroval do celkom osobitého lokálneho štýlu hry a vyjadrenia. Preto sa už vtedy rozvinulo množstvo známych alebo menej známych foriem blues, z ktorých úplne prvé bolo práve Delta blues.

Za otca tejto formy hudobní historici považujú Charleyho Pattona, ktorý silno ovplyvnil ďalšieho muzikanta Tommyho Johnsona, okrem Pattona druhú najdôležitejšiu osobnosť vývoja Delta blues. Popri Delta blues sa začala rozvíjať aj ďalšia, obzvlášť výrazná forma blues, ktorej názov tiež refl ektoval miesto vzniku, Texas. Od prvej formy sa diametrálne odlišoval. Na rozdiel od gitaristov z delty, ktorí preferovali jednoduché a pravidelné basové fi gúry, predstavitelia Texas blues delili gitaru a spev tak, že kým sa spievalo, gitara sa často odmlčala. Dôraz sa kládol tiež na vyhratie sa v pauzách medzi spevom, gitara tu väčšinou plnila funkciu odpovede k línii spevu s prihliadnutím na doprovod a tóninu.

Treťou formou bol Memphis blues, kde šlo väčšinou o duo a vzájomnú spoluprácu medzi striedaním sprievodu a sóla. Posledná forma akustického blues vznikla na juhovýchode Spojených štátov, hlavne v oblasti okolo Piedmontu. Prví tamojší bluesoví gitaristi sa často stávali súčasťou mestského inventáru, predovšetkým na slávnostiach s verejným opekaním mäsa, kde vystupovali stále tí istí muzikanti. Do tejto etapy môžeme zaradiť napríklad Barbecue Boba alebo oveľa slávnejšiu osobnosť, ktorá obchádzala verejné akcie, najmä počas obdobia žatvy tabaku, Blind Boy Fullera. Výraznou črtou Piedmont blues alebo juhovýchodného blues bola snaha gitaristov o čo najrýchlejšie tempo a zložitejšiu piesňovú formu, štruktúru skladby. Vybrnkávanie bolo zložitejšie, melodika výraznejšia. Po tejto etape však prišlo niečo, čo blues zmenilo do podoby, v akej ho pozná dnes celý svet.

To pravé blues
Ak sa na etapu, ktorá začala približne v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, pozrieme z historického hľadiska, blues je od čias prvých, širšie distribuovaných platní pevnou súčasťou hudobného sveta. Jeho štýlové rozpätie a univerzálnosť dokázala prekonať iba jedna z jeho odnoží, a to rocková hudba ako taká. Keby sme postupovali podľa dátumu vydaných nahrávok, tak by sme za otca blues museli označiť W. C. Handyho, ktorého Memphis Blues, vydané v roku 1912, a St. Louis Blues, vydané o dva roky neskôr, patria nepochybne k tým najranejším titulom, všeobecne radeným k bluesovej hudbe. K významnému posunu vo vývoji blues došlo práve v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa o hudbu čiernych Američanov začal zaujímať aj gramofónový priemysel.

Veľké vydavateľstvá ako Okeh Records či Paramount Records si začali všímať memphiské ulice a krčmy a rozhliadať sa začali aj po okolí veľkých miest. Nemohli si teda nevšimnúť množstvo umelcov, ktorých ohlas, zatiaľ len u afroamerických poslucháčov, bol neprehliadnuteľný. A práve prepojenie blues s nahrávacím priemyslom ešte viac preslávilo umelcov, ktorí patrili do vetvy country blues alebo akustického blues. Najslávnejšími v tých časoch boli už spomínaný Charlie Patton, Blind Lemon Jeff erson, ale tiež Lonnie Johnson, Son House, Blind Blake a ďalší. Blues sa začalo rozširovať, a nielenže ovplyvňovalo hudbu okolo seba, ale začalo vstrebávať hudobné trendy, ako aj miestne zvyklosti a vplyvy prostredia. Sami umelci často kombinovali vlastný feeling z prostredia, v ktorom sa práve nachádzali.

Typickým príkladom je Robert Johnson, ktorého fúzia prvkov dedinského a mestského blues vytvorila v jeho osobe štýl, ktorý sa stal jedným zo základných kameňov ďalšieho vývoja tejto hudby a neobyčajne výrazne sa zapísal aj do histórie blues rocku. Ďalší, ako napríklad Blind Willie McTell či Blind Boy Fuller, pridali do prejavu náročnejšie inštrumentálne pasáže. V blues sa začali objavovať aj ďalšie nástroje, napríklad husle, mandolína či rumpľa.

Najviac bolo tento vstup nových nástrojov vidieť u kapiel ako Memphis Jug Band, Sleepy John Estes alebo u Joea McCoya, teda interpretov, ktorí patrili do vetvy Memphis blues. Na scéne sa začali objavovať aj ženy, a to nielen ako spevácke hviezdy, ale aj ako virtuózne umelkyne, ako príklad môžeme spomenúť Memphis Minnie. V tridsiatych rokoch sa začalo presadzovať boogie woogie, ktoré malo veľký vplyv práve na vývoj mestského blues. Bez povšimnutia by nemalo ostať ani jump blues, ktoré v sebe spájalo vplyv big bandov s bluesovými motívmi a počet zastúpených nástrojov rozšírilo o dychové nástroje. Gitara sa tu stiahla do pozadia na úroveň sprievodu. Napriek tomu mal tento štýl jasný vplyv na rhythm and blues a neskorý rock and roll.

Elektrifikácia blues
Po druhej svetovej vojne, v päťdesiatych rokoch, sa čierni Američania začali sťahovať z vidieckeho juhu do veľkých mestských štvrtí na sever Spojených štátov. A to v celkom masovom meradle. Centrami novopoňatej hudby, ktorú si čierni muzikanti zobrali so sebou, sa stali mestá ako Chicago či Detroit. Práve v tomto období začalo dochádzať k javu, obecne označovanému ako elektrifi kácia blues.

Na scénu nastupuje elektrická gitara, popri nej sa objavuje basová gitara a bubny, to všetko je často sprevádzané ešte fúkacou harmonikou. Postupne sa najvýraznejšou scénou stali chicagske kluby a krčmy. Hudba, ktorá sa v nich „prevádzkovala“, niesla veľa prvkov mississippskej delty, lebo väčšina muzikantov pochádzala práve odtiaľ. Svoj prejav však vytrhli z predchádzajúcich zvyklostí a prispôsobili ho hlučnému priemyselnému okoliu, v ktorom sa ocitli.

Tu už pred nimi nebola vidiecka barbecue, ale hlučné puby, hlučné ulice a hlučný, hektický životný štýl. Elektrifi kácia sa preto stala pre rad umelcov, najmä pre Muddyho Watersa, Howlina Wolfa či Jimmyho Reeda, niečím celkom nenahraditeľným pre možnosť vlastného sebavyjadrenia. Každý z nich si navyše vytváral svoj vlastný štýl a feeling. Muddy Waters a Elmore Jame sa preslávili svojou slide hrou, B. B. King, keďže nebol z Chicaga, dlhým, jemným tónom, čistotou výrazu a ohýbaním tónov. Freddie King zase melodikou sól, Howlin Wolf výrazným, drsným, hlbokým hlasom, Willie Dixon ľahkosťou svojich skladieb, a takto by sme mohli pokračovať veľmi dlho.

Jednoznačný vplyv
Je samozrejmé, že týchto interpretov si veľmi rýchlo všimli aj niektoré gramofónové spoločnosti. Z celého radu sú z historického hľadiska vývoja blues najdôležitejšie Chess Records, J.O.B. Records a Vee-Jay Records. Práve tieto vydavateľstvá najviac prispeli k posunu blues do širšieho hudobného sveta a nemalou mierou sa podpísali aj na samotnej elektrifi kácii blues. Vplyv blues sa v plnej miere prejavil v päťdesiatych rokoch, keď blues celkom jednoznačne pôsobilo na populárnu hudbu.

Na scéne sa objavili také osobnosti, ako Bo Diddley, Chuck Berry, Elvis Presley, Bill Haley, T-Bone Walker alebo John Lee Hooker. Diddley a Berry, všeobecne považovaní za prvých gitarových velikánov, veľkou mierou prispeli k prechodu od blues k rock and rollu. Presley a Haley, ovplyvnení jump blues a boogie woogie, zase popularizovali rock and roll u bieleho publika. T-Bone Walker, prezývaný „Otec elektrickej bluesovej gitary“, mal obrovský vplyv na vývoj tohto nástroja ako sólového nástroja. John Lee Hooker vedel zase výborne skombinovať svoj štýl hry so spevom.

Vplyv týchto mien, ku ktorým sa z hľadiska gitary ešte pridáva legendárny B. B. King, nadšenými fanúšikmi titulovaný za kráľa bluesovej gitary, je ešte jednoznačnejší v šesťdesiatych rokoch, a to na oboch stranách Atlantiku. V Spojených štátoch Paul Butterfi eld s gitarou Mikea Bloomfi elda a vo Veľkej Británii Alexis Korner a predovšetkým John Mayall s nadčasovým a pre veľkú časť gitarovej populácie určujúcim vkladom Erika Claptona sú toho dôkazom. A to sa už ocitáme v nepomerne známejších vodách. Tvorba týchto „nových“ velikánov neskôr prináša dvojstranný obraz vývoja blues.

Na jednej strane je tu ich prínos a dotiahnutie pôvodného materiálu do určitej podoby, na druhej strane je tu nesporný príspevok k poznaniu tvorby tých dávnych slávnych umelcov, ktorí sa pred sto, stodvadsiatimi rokmi posadili s gitarou niekam na krajnicu a udreli do strún. Títo velikáni, kam môžeme vedľa Erica Claptona a Bloomfi elda zaradiť napríklad Petera Greena, Jimiho Hendrixa, Roryho Gallaghera, Stevieho Ray Vaughna, Jeff a Haileyho alebo Garyho Moorea, sa vtedy sami stali inšpiráciou pre ďalšie generácie.

Blues a súčasnosť
Pomerne výraznú renesanciu prežívalo blues začiatkom osemdesiatych rokov, a to hlavne medzi predstaviteľmi afroamerickej populácie, najviac asi v okolí Jacksonu v štáte Mississippi a ďalších južných regiónoch Spojených štátov. Štýl, ktorý je často označovaný ako soul blues alebo južný soul, odrazu precitol, vďaka nečakanému úspechu dvoch nahrávok Z. Z. Hillovej Down Home Blues a Little Miltonovej The Blues is Allright. Počas osemdesiatych rokov blues pokračovalo v dvoch tradičných a niekoľkých nových formách. Podstatné veci sa diali v druhej polovici osemdesiatych rokov.

Veľa texaských gitaristov sa pohlo z miestnych pódií na medzinárodnú scénu. Eric Clapton, slávny pre jeho účinkovanie v skupinách Blues Breakers a Cream, realizuje comeback s albumom Unplugged, na ktorom predviedol niekoľko dokonalých bluesových čísel na akustickej gitare. Vplyv na popularizáciu blues mali v tých časoch hlavne bluesové komunity, ktoré vznikali v mestách, organizovali sa festivaly, otvárali sa bluesové kluby. Dnes, keď je vplyv blues na iné hudobné štýly očividný, sa na hudobnej scéne objavujú ďalší mladí hudobníci, ktorí už do istej miery upustili od tradičného Delta blues zo začiatku dvadsiateho storočia a začali preferovať viac rockovo orientované blues.

Medzi nich môžeme zaradiť Seana Costella, Johna Mayera alebo The White Stripes. Vo využívaní žánru blues však vynikali aj kapely ako Led Zeppelin, The Doors, ale aj Rolling Stones či gitarový mág Carlos Santana. Nestratili sa ani klasickí bluesmani či pokračovatelia tradícií texaského alebo memphiského blues. Ale to najpodstatnejšie, čo sa vo svete blues deje dodnes, je, že vzájomné ovplyvňovanie sa nekončí ani v dvadsiatom prvom storočí. Veď blues už len pre svoju hĺbku a úzky vzťah k svetu okolo hudobníka totiž ani nemôže byť niečím, čo je vo všeobecnosti uložené do priehradky „vybavené“. Veď je viac ako zrejmé, že blues ovplyvnilo americkú a západnú populárnu hudbu a stalo sa súčasťou žánrov, ako napríklad džez, bluegrass, rock and roll, hip-hop a predovšetkým rhythm and blues.

Aj Rolling Stones...

Práve R´n´B alebo rhythm and blues celkom jasne zachováva pôvodné prvky klasického blues. A navyše ho pod rúškom populárnej hudby posúva do povedomia širokej vrstvy poslucháčov bez toho, aby čo i len tušili, že jeho prazáklad sa zrodil v mississippskej delte. Tým robí kedysi černošskej hudbe obrovskú službu. R´n´B vzniklo práve kombináciou blues, džezu a gospelu. Prvýkrát tento pojem použil Jerry Wexler z Billboard magazínu a nahradil tým dovtedy používaný termín „race music“, ktorý ľudia považovali za urážajúci.

V súčasnosti je R´n´B dôkazom silného vplyvu blues na iné hudobné štýly, lebo dnes pod týmto pojmom rozumieme aj funk, soul a disko, teda žánre, ktoré rhythm and blues v sebe spája. Ďalším zaujímavým výsledkom kombinácie iných hudobných žánrov s blues je hybrid s označením blues rock, ktorý ako to už z názvu vyplýva, vznikol spojením rock and rollu a blues. Pri tomto druhu hudby sa dôraz kladie na hru na elektrickú gitaru. Charakterizovať by sa dal ako bluesová improvizácia dvanásťbarového blues voľnými variáciami v štýle woogie, väčšinou zameraného na zvuk elektrickej gitary, často s tvrdším zvukom zameraným na riff y, podobné blues, ktoré sa hralo v chicagskom regióne.

Pričom hlavný rozdiel od klasického blues predstavuje rýchle tempo. Zo skupín, ktoré blues rock preslávili, stačí spomenúť takých velikánov ako The Rolling Stones, ktorí veľmi často experimentovali s hudbou starých bluesmanov, akými boli napríklad Elmore James alebo Muddy Waters. R´n´B a blues rock sú len dva príklady hudobných štýlov, ktoré dávajú blues záruky, že tento žáner pretrvá, či už v pôvodnej, alebo v novej forme, ešte veľmi dlho.

Kráľ bluesovej gitary
Riley B. King, slávnejší skôr ako B. B. King, je americký bluesový gitarista, spevák a skladateľ. Je považovaný za jedného z najlepších a najuznávanejších bluesových umelcov všetkých čias. Svojim gitarám hovorí už od päťdesiatych rokov „Lucille“. B. B. King začal nahrávať v roku 1947 u spoločnosti RPM Records v Los Angeles.

Producentom väčšiny jeho raných nahrávok bol Sam Phillips, ktorý neskôr založil nahrávaciu spoločnosť Sun Records. King pracoval aj ako DJ v Memphise, kde dostal prezývku „Beale Street Blues Boy“, ktorá bola neskôr skrátená na B. B. V 50. rokoch sa B. B. King stal jedným z najvýznamnejších muzikantov v oblasti rhythm and blues. Na pôsobivom zozname hitov z jeho dielne sú piesne ako You know I love you, Woke up this morning, Pleas love me, When my heart beats like a hammer alebo Please accept my love. Svoj legendárny album Live at the

Regal nahral King pri vystúpení v chicagskom divadle Regal Theather v roku 1964. B. B. King sa prvý raz dočkal úspechu v inej ako bluesovej oblasti v roku 1969, a to vďaka remaku piesne Raye Howkinsa The thrill is gone. Pieseň sa stala hitom R´n´B hitparád, ako aj popových hitparád, čo bolo pre umelca hrajúceho rhythm and blues úplne ojedinelé.

Tento song navyše skončil na 193. mieste rebríčka 500 najlepších piesní všetkých čias, ktorý zostavil časopis Rolling Stone. Veľkú popularitu získal King aj vďaka tomu, že v roku 1969 otváral očakávane turné „American Tour“ skupiny The Rolling Stones. Úspechy nasledovali aj v rokoch sedemdesiatych, keď vyšli piesne ako To know you is to love you a I like to live the love.

V období medzi rokmi 1951 a 1985 sa Kingove piesne objavili v R‘n‘B hitparádach spolu sedemdesiatštyrikrát. V 80. a 90. rokoch a po roku 2000 natáčal King čoraz menej. Vo svojej oslnivej a aktívnej kariére naďalej pokračoval, no už len prostredníctvom televíznych šou. V roku 1988 oslovil novú generáciu fanúšikov, keď spolu so skupinou U2 natočil singel When love comes to town. V roku 2000 pracoval King s gitaristom Ericom Claptonom na albume Riding with the King.

V roku 2003 nasledovalo vystúpenie s rockovou skupinou Phish v New Jersey, kde King zahral tri zo svojich hitov a s muzikantmi viac ako tridsať minút jamoval. B. B. King sa objavil aj na charitatívnom festivale Crossroads Guitar Festival, ktorý organizoval Eric Clapton. DVD záznam zachytil Kinga, ako hrá spolu s Claptonom, Buddy Guyom a Jimmiem Vaughanom pieseň Rock Me Baby.

Výrazné úspechy
King debutoval v roku 1949 singlom Miss Martha King. O dva roky neskôr sa dostáva na prvú priečku R´n´B hitparády svojím ôsmym singlom Three o´Clock blues. King pokračuje vo vydávaní úspešných singlov a nasleduje aj najväčší hitparádový hit The thrill is gone, s ktorým získava aj Grammy. Ďalšie Grammy získava za album There must be a better world somewhere z roku 1981 a za skladbu My guitar sing the blues. Rovnaké ocenenie King dostal za celoživotné dielo. Ďalšiu Grammy získava v roku 1992 za album Live at San Quentin a o rok neskôr za platňu Singin´ the blues and The Blues.

Vo veku osemdesiat rokov vystúpil 29. mája 2006 King v Hallam aréne v Sheffielde, kde začal úvodný koncert jeho rozlúčkového turné po Veľkej Británii a Európe. Na tomto turné si s Kingom zahral bluesman a bývalý rocker Gary Moore. Na jeseň mal King ešte šesť vystúpení v Brazílii. Počas tlačovej konferencie v Sao Paulo sa ho jeden novinár opýtal, či bude toto turné už skutočne posledné. King odpovedal: „Mojím obľúbeným hercom je jeden muž zo Škótska menom Sean Connery. Väčšina z vás ho pozná ako agenta Jamesa Bonda 007. Natočil film s názvom Nikdy nehovor nikdy.“