Smrť a dievča
| Zo všetkých príbehov mám najradšej rozprávanie o starene, ktorá žila za mestom, celkom na okraji lesa. Žila v polorozpadnutej chatrči a už z nej ani nevychádzala von. Nikto si nepamätal, koľko má starena rokov a ako sa volá. Iba akísi milosrdní ľudia jej raz za čas priniesli zásoby jedla a položili ich na prah pred dvere. Starena nechala jedlo, aby sa vypieklo na slnku a vymrzlo v mraze, aby ho vyfúkal vietor, premyl dážď a postriebril mesiac. Tvrdila, že bude žiť večne, lebo do jej chalupy sa smrť nemá ako dostať. | Jedného slnečného dňa, na pravé poludnie, vyšiel z lesa mladý muž. Mal na sebe biely oblek a v ruke niesol fľašu so zeleným nápojom. Okrem iného na ňom bolo zvláštne, že vôbec nevrhal tieň. Rezkým krokom podišiel až k dverám chatrče a zaklopal. Nikto sa neozval. Tak zaklopal ešte ráznejšie a teraz už aj zavolal: „Hej, dievča, otvor, viem, že si doma.“ Nič, nikto neodpovedal. |
A muž znova zaklopal a znova zakričal, aby to počul aj hluchý: „Hej, dievča, viem, že si doma a budem klopať tak dlho, kým mi neotvoríš. A vtedy sa na dverách pootvorilo malulinké okienko, aké Julo Satinský volal „prievidza“ a v ňom sa objavilo zvedavé oko. Mladý muž sa tváril, že oko nevidí a opakoval: „Otvor dievča, viem, že si tam. Priniesol som ti dar.“ A vtedy sa spoza dverí ozval unavený škrípavý hlas: „Ja nie som dievča, ja som starena.“Ale mladý muž sa nenechal zmiasť a povedal: „Viem, že si dievča a priniesol som ti niečo zvláštneho.“
„Nič od teba nechcem, viem, že ty si Smrť a prišiel si po mňa. Za žiadnu cenu ti neotvorím, ani keby si mal pre mňa všetko zlato sveta.“ „Kdeže zlato,“ zasmial sa mladý muž. „Ani zlato, ani peniaze, mám pre teba niečo oveľa cennejšie. Nechceš sa aspoň pozrieť?“ Za dverami nastalo dlhé ticho a potom sa starena ozvala: „Pozrieť sa môžem. Zodvihni to vyššie.“A mladý muž zodvihol do výšky prievidze fľašu a v nej bol nápoj zelený ako výťažok z tisícov tráv a bylín.
Zelený ako tyrkys, zelený ako hĺbka tigrích očí. „Nevidím dobre, musíš mi to ukázať lepšie,“ povedala starena a mladý muž dal fľašu takmer k dverám.„Čo je v tej fľaši?“ spýtala sa starena.„Tam je veľká vzácnosť,” povedal mladý muž. „Je tam deň tvojich sedemnástych narodenín.“ „Deň mojich sedemnástych narodenín?“ spýtala sa starena a neverila. „Presne. Keď tú tekutinu vypiješ, budeš mať znova presne sedemnásť rokov.“ „A ty si kto?“ spýtala sa znova nedôverčivo starena. „Ja som predsa Willy Winchester a prišiel som po teba.“ „Nie, ty nie si Willy Winchester, ty si Smrť,“ povedala starena preľaknuto. „Ale, dievča moje zlaté, pozri sa lepšie a uvidíš, že som Willy. Ale aby si ma videla, musíš otvoriť dvere.“
„A čo sa stane potom?“ chcela vedieť starena. „Čo? Veď ty to dobre vieš. Tak ako vtedy pôjdeme do mesta...“ „Tým istým vláčikom?“ spýtala sa starena a hlas jej ožil nádejou. „Samozrejme. A zájdeme k Trom vílam na tancovačku...“ „A budeš celú noc tancovať iba so mnou? Willy...“ „A s kým iným?“ „A budeme až do rána spolu? Budeme sa bozkávať, a potom pôjdeme...“ „Samozrejme,“ povedal mladý muž v bielom obleku a bez tieňa. „Ale už otvor dvere!“„Ale najprv mi cez ne podaj tú fľašu,“ povedal hlas ako lámajúci sa konár. Dvere sa pootvorili, mladý muž do nich podal fľašu a po chvíli z tých dverí vyšlo krásne sedemnásťročné dievča v bielych šatách. Chytili sa s Willym za ruky a bežali v ústrety letnému večeru...
Viete, prečo mám tento príbeh najradšej? Tá starena vymenila jeden deň svojich sedemnástych narodenín za nesmrteľnosť. Výborný kšeft.
| Autor: | Boris FILAN |