Do vesmíru opreteky

 

Jedno z najvzrušujúcejších období histórie ľudstva sa začína v krvavých zápasoch druhej svetovej vojny a klenie sa až k pristátiu na Mesiaci. Odhaľuje pritom zásluhy vynikajúcich vedcov, ktorí zohrávali rozhodujúcu úlohu v zápase o zostrojenie najvýkonnejšej rakety, ktorá by pristála na inej planéte. Zachytáva rivalitu dvoch vedúcich osobností vedcov – Nemca Wernhera von Brauna v americkom tíme a šéfa sovietskeho projektu, ktorého počas jeho života svet poznal len ako „Hlavného konštruktéra“.

Osud dvoch najväčších svetových konštruktérov rakiet – Ukrajinca Sergeja Koroľova v ZSSR a Wernhera von Brauna v Nemecku, sa vyvíjal odlišne. Obaja boli géniovia, ale kým prvý za Stalina trpel v gulagu, druhý si užíval prestížne postavenie medzi nacistickými pohlavármi. Po skončení druhej svetovej vojny dve svetové mocnosti – ZSSR a USA – vzhliadli ku hviezdam a začal sa veľký konkurenčný boj o cestu do vesmíru. Sovieti tak vytiahli Koroľova z väzenia a Američanom prišlo vhod, že sa im von Braun so svojím vývojárskym tímom na sklonku vojny v Nemecku dobrovoľne vzdal. Začala sa studená vojna.

V roku 1952 USA otestovali prvú vodíkovú bombu, o rok nato odpálili tú svoju aj Sovieti. Koroľov, hlavný konštruktér raketového programu ZSSR, dostal úlohu vymyslieť raketu s atómovou hlavicou a dlhým doletom. Cítil, že ak vyhovie armáde, splní si sen – let do vesmíru. Vtedajší sovietsky vodca Nikita Chruščov odsúhlasil satelit, len aby predbehli Američanov. Sovieti tiež vybudovali komplex, odkiaľ púšťali do vesmíru svoje rakety. Preteky o prvenstvo vyhral Sovietsky zväz – 4. októbra 1957 obletela Zem prvá družica Sputnik. Kto však dostane na obežnú dráhu ako prvý človeka?

Kým Koroľov žije v absolútnom utajení pred celým svetom (taký bol pre sovietsky režim dôležitý), von Braun vystupuje v médiách, len aby zvýšil záujem americkej verejnosti a prinútil vládu USA vyčleniť na jeho výskumy ďalšie miliardy dolárov. Aj tak sa však ako prvý človek pozrel z kozmu na Zem Rus Jurij Gagarin. Preteky o dobýjanie kozmu pokračujú... Projekt Apollo smeruje na Mesiac a prvý odtlačok šľapaje nechá na jeho povrchu Američan Neil Armstrong.

Bol to dôsledok aj toho, že sa v Moskve Koroľovovi nepodarilo presvedčiť najvyššie vedenie, aby vyčlenili peniaze na lunárnu raketu. Tak on, ako aj von Braun prichádzajú s novými nápadmi, ale v roku 1966 Koroľovovo srdce nevydržalo narkózu pri operácii nádoru. Svet prišiel o génia a sovietske vedenie konečne zverejnilo jeho totožnosť. Von Braun umiera v USA o 11 rokov neskôr. Kozmický výskum samozrejme pokračuje aj bez týchto elitných konštruktérov. Jednoducho vesmír láka ľudstvo naďalej...

„Zdá sa to byť takmer prírodným zákonom, že všetky vynálezy, ktoré môžu byť v budúcnosti využité pre civilné účely, vznikajú ako zbrane.“
Wernher von Braun v roku 1947 v prednáške „Budúci rozvoj raketovej techniky“.

WERNHER von BRAUN
(* 23. marec 1912, Wirsitz – † 16. jún 1977, Alexandria, Virginia, USA)

Vedec, konštruktér kozmických a vojenských rakiet. Hlavný konštruktér vesmírneho programu NASA, letu do vesmíru a letu prvej ľudskej posádky na Mesiac. Pochádzal zo starého rodu pruskej statkárskej šľachty. Narodil sa ako druhý z troch synov vo Wirsitze (neskôr Wyrzysk v Poľsku) v rodine baróna Magnusa von Brauna, konzervatívneho junkera a majiteľa panstva v Sliezsku. Matka, zanietená amatérska astronómka, infikovala touto záľubou aj Wernhera.

Ten si ako 14-ročný zostavil jednoduchý hvezdársky ďalekohľad, pri ktorom vysedával celé noci. Medzitým dosiahol jeho otec vrchol svojej úradníckej kariéry – stal sa ministrom poľnohospodárstva v poslednej vláde pred nástupom Hitlera k moci.

V rovnakom období sa mladý Wernher von Braun stal členom Hitlerovej Nacionálno-socialistickej robotníckej strany (NSDAP). Po maturite sa zapísal na berlínsku techniku. Ako člen Spoločnosti pre kozmické lety sa v Kummersdorfe pri Berlíne pokúšal konštruovať malé kvapalinové rakety. Velenie nemeckej armády v tom čase hľadalo medzery vo Versaillskej dohode, obmedzujúcej výzbroj nemeckých ozbrojených síl. Pod vedením plukovníka profesora Karla E. Beckera, šéfa balistického oddelenia ministerstva obrany, bol koncom roku 1929 vypracovaný návrh na vývoj bojových rakiet. Na tento typ zbraní Versaillská dohoda, podpísaná po skončení prvej svetovej vojny, nepamätala.

Na jar roku 1930 sa stal vedúcim Raketovej skupiny kapitán inžinier Walter Dornberger. Od leta 1923 pracoval Dornbergerov tím v Kummersdorfe, v susedstve nadšencov Spoločnosti pre kozmické lety. Vyvíja dva raketové motory na kvapalné palivo. K tejto skupine sa v októbri 1932 pripája aj Wernher von Braun, ktorý po 2 rokoch štúdia na technike prešiel práve na univerzitu. Prvú raketu, ktorú vojenskí odborníci dokončili, nazvali A-1: Aggregat 1. Pri prvom vypustení v auguste 1932 dosiahla výšku 30 metrov. Druhý model pri skúške vybuchol. 27. júla 1934 von Braun získal doktorát v odbore kozmické inžinierstvo. Jeho doktorantská práca na berlínskej univerzite, ktorú vypracoval ako 22-ročný, sa dočkala z vojenských dôvodov prísneho utajenia.

V decembri 1934 odovzdala Dornbergerova skupina armáde na vyskúšanie dva exempláre dokonalejšej rakety A-2. Stabilitu jej letu vylepšovali gyroskopy. Strely dosiahli pri skúške v Severnom mori výšku takmer 2 000 metrov. Postavenie von Brauna v konštrukčnom tíme stúpalo. Práve na jeho návrh odkúpila nemecká armáda na jar 1936 severnú časť baltského ostrova Peenemünde. V Peenemünde vzniklo niekoľko samostatných ústavov zaoberajúcich sa vývojom rakiet, nových druhov lietadiel a leteckých motorov.

V apríli 1937 sa presťahovalo ďalších osemdesiat raketových odborníkov z Kummersdorfu na pobrežie Baltu. Vojenským veliteľom novozriadeného pokusného strediska pozemnej armády Peenemünde-východ bol major Dornberger, technickým riaditeľom Wernher von Braun. Na rok 1936 dostali z vládneho rozpočtu 20 miliónov ríšskych mariek. V Peenemünde pracovalo asi dvadsaťtisíc vedcov, inžinierov a technikov. Neskôr aj tisícky zajatcov, politických väzňov a robotníkov z okupovaných krajín. Okrem toho, na niektorých vysokých školách robili na zákazku von Braunovej konštrukčnej kancelárie najrozličnejšie čiastkové štúdie. Z týchto konštrukčných dielní vyšla raketa typu A-3, asi 7 metrov dlhá kvapalinová raketa. Tento model sa nedarilo skrotiť.

Niektoré strely vybuchli predčasne a väčšina z nich nedokázala za letu udržať stabilitu. Nasledoval ďalší experimentálny typ A-5. Pri pokusoch na sklonku roku 1938 a v lete 1939 sa raketa A-5 osvedčila. Na cieľ ju navádzalo rádio a hlavice sa v poriadku vrátili na zem padákmi. Niektoré rakety dosiahli výšku 15 kilometrov a lietali na vzdialenosť 18 kilometrov. Tým sa otvorila cesta pre vývoj mohutnej strely A-4. Jej model, vypustený 3. októbra 1942, dosiahol výšku 90 kilometrov a po 130 kilometroch dopadol necelých 4 000 metrov od miesta štartu. Raketu A-4 premenoval minister ríšskej propagandy Joseph Goebbels na Vergeltungswaffe 2 – Odvetná zbraň číslo 2 (V-2).

NEWPAGE

V apríli 1943 navštívil Peenemünde najvyšší šéf polície a SS Himmler, ktorý následne uvoľnil pre potreby strediska tisícky väzňov koncentračných táborov v oblasti Durínskeho lesa. Najstrašnejšou a zároveň najznámejšou továrňou boli Ústredné závody v tuneloch Dora. V rokoch 1944–1945 v nich zahynulo asi sedemtisíc väzňov. V liste z 15. augusta 1944 adresovanom Albinovi Sawatzkimovi, ktorý mal dohľad nad montážou V-2, Wernher von Braun priznáva, že osobne vyberal pracovníkov z väzňov v tábore Buchenwald.

Raketa V-2 preniesla na asi 300 kilometrov 1 tonu výbušnín. Pohybovala sa rýchlosťou vyše 5 500 kilometrov za hodinu, a tak ju bolo nemožné dohnať vtedajšími lietadlami a zostreliť ešte pred dopadom a následnou explóziou. Na skutočné bombardovanie cieľov v Európe ju nacisti po prvýkrát použili až 7. septembra 1944. Odpálili vyše tisíc týchto rakiet, prevažne z územia okupovaného Francúzska. Po dopade prvej rakety na Londýn von Braun údajne vyhlásil: „Raketa fungovala perfektne, len pristála na nesprávnej planéte“.

Na druhej strane je pravdou, že ho v roku 1944 zatklo Gestapo a obvinenia vznesené proti nemu boli založené aj na jeho údajných prejavoch nespokojnosti s vojenským zameraním jeho výskumov. Len jeho nenahraditeľnosť v projekte a príhovor Alberta Speera mu vtedy zrejme zachránili život. Ešte pred obsadením raketového komplexu Spojencami, sa von Braun rozhodol, že sa vzdá Američanom do zajatia aj s poprednou päťstovkou vedcov, s plánmi a testovacími prototypmi. V ukradnutom vlaku previezol svoj tím cez vojnou zničené Nemecko do amerického zajatia. Následne komplex v Peenemünde preskúmali Američania.

Stovku rakiet V-2 previezli do Ameriky a komplex vyhodili do vzduchu, aby Sovieti nemohli získať ďalšie informácie. 20. júna 1945 bol schválený presun von Brauna do USA. V rámci vojenskej operácie s názvom Project Paperclip transportovali aj jeho raketový tím na americkú základňu Fort Bliss v Texase. Von Braunove znalosti, rakety privezené z Európy a peniaze uvoľnené na nový výskum, sa stali základom vojenského aj vesmírneho programu USA. Von Braun pracoval pre armádu Spojených štátov na výrobe balistických rakiet, ktoré spočiatku testovali v Novom Mexiku.

Vypustili tu takmer 70 rakiet V-2. Wernher von Braun sa v Spojených štátoch 1. marca 1947 oženil so svojou sesternicou Mariou von Quistorp. Mali spolu tri deti – Iris (* 1948), Margrit (* 1952) a Petra (* 1960). V roku 1950 sa von Braunov tím presunul do Redstone Arsenal neďaleko Huntsville v Alabame, kde postavili Army‘s Jupiter Ballistic Missile a jeho práca tu vyústila stavbou rakety Redstone. Tá vyniesla do vesmíru prvú americkú družicu Explorer. Od roku 1950 bol Wernher von Braun technickým riaditeľom Armádnej agentúry balistických striel.

Nemeckí odborníci v službách USA vyvinuli v prvých rokoch svojho pôsobenia v USA sériu rakiet: Hermes A-1, Hermes C-1 (neskôr známu pod typovým označením Redstone), Redstone II (neskôr známu pod typovým označením Jupiter C). V marci 1955 sa stal Wernher von Braun občanom USA. Mohutný nosič, ktorý dokončil v roku 1958, bol pre svoje parametre v armádnych podmienkach nepoužiteľný, preto sa rozhodnutím prezidenta USA previedol projekt z armádnych rúk do novovzniknutej agentúry NASA, pre ktorú neskôr zostrojil raketu Saturn V.

 

Tá napríklad, okrem iného, pomohla Američanom dostať sa na Mesiac. Wernher von Braun sa tak podieľal na najvýznamnejších projektoch prvej fázy dobýjania medziplanetárneho priestoru. Bol strojcom projektov Explorer, Mercury, Gemini, Apollo a Skylab. Nemecký vedec sa stal v Spojených štátoch jedným z prominentov. V roku 1970 ho agentúra NASA požiadala, aby sa presťahoval do Washingtonu, kde mal riadiť práce na stavbách rakiet, ale na poste pôsobil len 2 roky. Potom sa rozhodol pre pôsobenie v súkromnej spoločnosti Fairchild Industries of Germantown v Marylande. Wernher von Braun zomrel v Alexandrii vo Virgínii 16. júna 1977 vo veku 65 rokov. Pochovali ho na miestnom Ivy Hillside Cemetry.

„Otec družice? To je predsa sovietsky ľud!“

Sovietsky generálny tajomník Nikita Chruščov v odpovedi na žiadosť švédskej Akadémie vied o oznámenie mena konštruktéra Sputniku, aby ho mohla navrhnúť na Nobelovu cenu. Skutočný hlavný konštruktér – Sergej Koroľov – ostal pred svetom utajený až do svojej smrti v januári 1966.

SERGEJ PAVLOVIČ KOROĽOV
(* 12. január 1907, Žitomir, dnes Ukrajina – † 14. január 1966, Moskva)

Hlavný konštruktér. Pod týmto menom ho poznal svet. Jeho meno predstavitelia Sovietskeho zväzu úspešne tajili až do jeho smrti. Sergej Pavlovič Koroľov mal pre nich obrovskú cenu. Po jeho smrti z neho sovietska propaganda urobila hrdinu. Narodil sa na Ukrajine v mestečku Žitomir v roku 1907. Jeho otec učil literatúru na miestnom gymnáziu. Keď mal rok, preložili otca do Kyjeva. V ďalšom roku sa jeho rodičia rozviedli a mladý Sergej žil s matkou a starými rodičmi v meste Nižin. V roku 1916 sa matka vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do O desy.

Študoval na odeskej stavebnej škole. Bavila ho matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu. Začiatkom roku 1923 založili v sovietskom Rusku Spoločnosť priateľov letectva. Svoju odbočku mala aj v O dese a Koroľov sa stal jej členom. Študoval letectvo, prednášal robotníkom istého závodu o bezmotorovom lietaní. Ako 17-ročný dokončil projekt vlastného klzáka, ktorý nazval K-5. Od roku 1924 študoval na Kyjevskom polytechnickom inštitúte. Na štúdium si Sergej privyrábal predávaním novín a ako filmový štatista.

NEWPAGE

V roku 1926 ho prijali na Moskovskú štátnu technickú univerzitu N. E. Baumana. Zapísal sa na večerné štúdium na fakulte mechaniky. Cez deň pracoval v dielni istého leteckého závodu. Zdokonaľoval sa v odbore pod vedením slávneho konštruktéra Andreja N. Tupoleva. Koncom roku 1929 obhájil svoj diplomový projekt a 9. februára 1930 promoval za leteckého inžiniera. 6. augusta 1931 sa oženil so svojou priateľkou so školských čias Xeniou Vincentini. V tom istom roku začal pracovať v skupine GIRD (Grupa izučenia reativnovo dviženia – skupina zaoberajúca sa poznávaním reaktívneho pohybu).

V roku 1933 štát rozhodol zlúčiť skupinu GIRD s leningradským laboratóriom zaoberajúcim sa dynamikou plynov. Vznikol tak Inštitút výskumu raketových náporových motorov. Koroľov od roku 1933 zastáva v tomto výskumnom ústave vojenskú hodnosť divízneho inžiniera. Inštitút viedol maršal Tuchačevskij. Toho obvinili z protištátnej činnosti a Koroľova ako jedného z nestraníckych zamestnancov 22. júna 1938 zatkli. Pri výsluchu mu jeden z vyšetrovateľov NKVD zlomil čeľusť. Zranenie mu niekoľko dní nikto neošetril. Ešte dlho trpel pri otváraní úst veľkými bolesťami, odvykol si preto usmievať sa. Iróniou je, že toto zranenie v neskoršom období zapríčinilo zhoršenie jeho zdravotného stavu a napokon viedlo k jeho smrti.

Koncom júna 1938 ho na základe vykonštruovaného obvinenia odsúdili na 10 rokov ťažkých prác v pracovnom tábore na Sibíri. V táboroch na Kolyme sa ťažilo zlato. Úmrtnosť väzňov tu bola v katastrofálnych podmienkach najvyššia. Po niekoľkých mesiacoch ťažkej práce a nedostatku stravy vážil Koroľov už iba 45 kg, vypadala mu polovica zubov a trpel kožnými chorobami. Bol taký zoslabnutý, že ho spoluväzni považovali za mŕtveho. Keď jeho telo nakladali na voz, ktorý ho mal odviezť na pohrebisko, všimol si ho jeden z väzňov – bývalý riaditeľ letiska, na ktorom kedysi testoval svoje lietadlá. Polomŕtveho Koroľova nakoniec dostal do nemocnice, kde sa mu podarilo sčasti zotaviť.

Sovietsky raketový výskum v tých rokoch oproti nemeckému stagnoval. Nemecký vojenský útok na ZSSR však prebudil Stalina aj celé sovietske politbyro. Andrej Tupolev, ktorý v tom čase viedol leteckú konštrukčnú kanceláriu z väzenia, hľadal spolupracovníkov a väčšinu z nich si vyžiadal práve spomedzi zatknutých alebo uväznených inžinierov. Koroľov projektoval, podobne ako stovka ďalších, ešte 5 rokov v moskovskom väzení. Kancelária pracovala najmä na vojenských lietadlách. Namiesto slobody mohli pracovať na svojich konštrukčných plánoch.

Koroľov sa stal členom uzavretej leteckej konštrukčnej kancelárie, ktorá pod vedením A. N. Tupoleva vyvíjala nový rýchly bombardér. Neskôr dostal vojenské označenie TU-2. Koroľovovi sa napokon úsilie zvíťaziť nad zemskou príťažlivosťou aj vo väzenskej cele vyplatilo. V auguste 1944 ho prepustili, pretože sa za neho u Stalina prihovoril sám šéf NKVD Lavrentij Berija. Otca sovietskej kozmonautiky tak vyslobodil otec sovietskych koncentrákov. Sovietsky zväz vďaka tomu neprišiel o početné vesmírne prvenstvá.

Koroľov napriek trpkej skúsenosti pokračuje v službe štátu. Po stáži v Nemecku, kde študoval to, čo sa tam ešte podarilo nájsť k rakete V-2, skonštruoval ďalšie strategické rakety, ktorými sa vyzbrojila sovietska armáda. Raketa BR R-3A sa stala základom jadrového štítu komunistického štátu. Najslávnejšia je jeho medzikontinentálna R-7, ktorá v roku 1957 vyniesla na obežnú dráhu prvý umelý Sputnik. Koroľov ňou začal dobýjanie vesmíru. Rovnaká raketa vyniesla 12. apríla 1961 medzi hviezdy Jurija Gagarina v ďalšom úchvatnom diele konštruktéra Koroľova – korábe Sojuz. R-7 sa stala legendárnym nosičom, Sojuz nadlho pýchou ruskej kozmonautiky.

Obe diela Koroľova pomohli k hviezdnej sláve i prvej žene – kozmonautke – Valentine Tereškovovej a kozmonautovi Alexejovi Leonovovi, ktorý v roku 1965 prvýkrát vystúpil do otvoreného vesmírneho priestoru. Bol to však posledný obrovský úspech konštruktéra Koroľova. 14. januára 1966 zomrel po neúspešnom chirurgickom zákroku. Nemal ani 60 rokov a bol na vrchole tvorivých síl. Pochovali ho pri kremeľskom múre v Moskve. Bol politickým väzňom i prominentným vedcom.

Podľa pamätníkov pôsobil na prvý pohľad ako suchár, v skutočnosti však bol búrlivákom, ktorý niekedy len ťažko skrýval emócie. To on, a nie mladý a samopašný Jurij Gagarin, ako sa traduje, zaviedol rituál ocikať kozmický koráb tesne pred štartom. Tento zvyk vydržal dodnes a problémy s ním majú údajne len kozmonautky. Po Koroľovovej smrti sovietsky vesmírny program začal upadať. Sovieti už nikdy nedokázali dotiahnuť náskok USA. A svet sa konečne dozvedel meno človeka, ktorý stál za sovietskym vesmírnym programom a ktorý bol víťazom vesmírnych pretekov. Pomenovali po ňom mesto Koroľov pri Moskve, kde bádaním strávil väčšinu života. Koroľovovo meno nesie aj niekoľko ruských vysokých škôl, ulice vo väčších mestách, dve vedecké lode, jeden z vrcholov Pamíru, priesmyk, kráter na Mesiaci a asteroid.

 

Autor: Peter Beskyd
Foto: ISIFA, Shutterstock