Ukradli ju len raz. Teda, ako je známe. A ukradli ju tak ľahko, ako sa napríklad na trhovisku na bratislavskej Miletičke kradnú peňaženky. Jednoducho ju vzali a odniesli. Od legendárnej krádeže Mony Lisy z parížskeho Louvru uplynulo 98 rokov. Do Paríža sa potom tento najznámejší obraz vrátil až po vyše dvoch rokoch. Aj to skôr zhodou okolností.
Obraz zmizol zo steny obrazárne v pondelok 21. augusta 1911. Louvre bol hore nohami, krádež šokovala nielen Francúzsko, ale celý vtedajší kultúrny svet. Celé týždne zapĺňala stránky novín. Polícia uzavrela hranice, aby sa portrét renesančného umelca nedostal z krajiny. V rámci vyšetrovania všetkých, čo pracovali v Louvri, navštívila aj Taliana Vincenza Peruggiu. Znie to až neuveriteľne, ale tento vtedy už bývalý zamestnanec Louvru, ktorý v Paríži býval neďaleko obrazárne, podpísal svoju výpoveď práve na ukradnutom obraze. V čase policajnej návštevy ho ukrýval pod obrusom na kuchynskom stole.
Kto to bol?
Vincenzo Peruggia bol rodák z talianskej Dumenzy v provincii Como. Povolaním bol natierač a maliar dekorácií. Do Paríža prišiel za prácou. Býval v talianskej kolónii na Rue de l´Hôspital St. Louis, kúsok od kanálu St. Martin. Keďže sa mu v Louvri podarilo zamestnať ako maliarovi dekorácií, nemal to z miesta svojho bydliska do práce ďaleko. Do obrazárne chodieval pešo. Pracoval v nej od roku 1907. Poznali ho tak nielen členovia jeho partie francúzskych údržbárov, s ktorými sa po obrazárni každý deň pohyboval, ale napríklad aj strážnici. To bol veľmi dôležitý fakt. Po obrazárni sa tak mohol pohybovať sebavedome a bez podozrievavých pohľadov. Dobre pritom spoznal aj jej zákutia. V čase, keď ukradol Monu Lisu, mal Vincenzo Peruggia 31 rokov.
Mona Lisa
Taliansky renesančný maliar, sochár, vynálezca, vedec, architekt, hudobník a spisovateľ Leonardo da Vinci (1452 – 1519) maľoval obraz v rokoch 1503 – 1506 počas svojho pobytu vo Florencii technikou nazývanou sfumato (maľba bez čiar a ohraničení, preto na obraze nevidieť klasické ťahy štetcom) olejovými farbami na topoľové drevo. Obraz nedokončil. Keď v roku 1516 Leonardo da Vinci nútene opúšťa Rím, lebo dvom jeho závistlivým nemeckým spolupracovníkom sa nepáči jeho nočné pitvanie mŕtvol a udávajú ho pápežskej inkvizícii, balí si aj obraz Mony Lisy.
V Paríži obraz predal za 4 000 zlatých fl orinov (teda asi pätnásť kíl zlata) francúzskemu kráľovi Františkovi I., ktorý bol Leonardov obdivovateľ. Kráľ Leonardovi vyhradil rezidenciu Clos Lucé neďaleko zámku Amboise na rieke Loire. Tam slávny maliar prežil posledné tri roky života. Obraz zdobil zámok vo Fontainebleau a neskôr, od roku 1695, zámok vo Versailles. Počas Veľkej francúzskej revolúcie, v roku 1793, ho vystavili v Louvri. Zostal tam – až na výnimky – dodnes.
Ako vlastne?
O dva roky neskôr Vincenzo Peruggia po svojom zatknutí polícii opísal, ako si vlastne Monu Lisu z parížskej obrazárne odniesol. Bolo to až prekvapujúco ľahké. Počkal si, kým v miestnosti s obrazom neboli dozorcovia ani žiadni návštevníci. Potom obraz s rozmermi 77 x 55 cm zvesil zo steny, schoval ho pod svoj biely pracovný plášť a odišiel. Z budovy vyšiel bočným schodiskom, na ktorom potom našli aj rám obrazu. Plášť si pred bránou vyzliekol, zabalil doň obraz, strčil si ho pod pazuchu a pokojne vykročil na ulicu, keďže strážca pri bočnej bráne do obrazárne práve odišiel po vodu.
Ako Peruggia vo výpovedi povedal, rátal aj s tým, že nikomu nepríde na um, že by obraz mohol odniesť taký chudák ako on. Dva a pol roka tak bol vlastníkom vzácneho diela. Súd mu neskôr k dobru zrejme pripočítal aj fakt, že obrazu sa v jeho opatere nič nestalo. Medzi hlavnými podozrivými bol aj francúzsky básnik Guillaume Apollinaire, ktorý mal kedysi nemiestne vyhlásiť, že „treba podpáliť Louvre“. Dokonca ho aj na mesiac zatkli. Polícia nakrátko zadržala aj španielskeho maliara Pabla Picassa a ďalších stúpencov umeleckej moderny.
Vyšetrujúci sudca Henri Drioux však musel prepúšťať jedného podozrivého za druhým. Polícia síce objavila na skle rámu, z ktorého Mona Lisa zmizla, zreteľný odtlačok prstov a dala vziať odtlačky 257 zamestnancom Louvru, ale páchateľ medzi nimi nebol. V tom čase už nebol v Louvri zamestnaný. Po obraze sa akoby zľahla zem. A to napriek tomu, že Spoločnosť priateľov Louvru ponúkla za nájdenie obrazu odmenu 25-tisíc frankov a nejaký anonym túto sumu zdvojnásobil. Nikto sa však neozval. A vyšetrovatelia nenašli žiadne stopy po zlodejovi a ani obraz.
„... obraz tak považovali za navždy stratený.“
Podozriví? Stúpenci umeleckej moderny
Po odhalení krádeže Louvre na celý týždeň zatvorili a podrobili dôkladnej prehliadke. Polícia sa domnievala, že slávny obraz niekto schoval v labyrinte jeho chodieb a neskôr si ho príde vyzdvihnúť. Nepredpokladala, že by zlodej mohol byť taký bezočivý, že by obraz vyniesol z obrazárne počas dňa. V Louvri však už Mona Lisa nebola. Viazlo aj samotné vyšetrovanie. Strážcovia prichádzali o zamestnanie, ich veliteľ podľahol následkom psychického zrútenia. Novinári sa predbiehali v dramatizovaní prípadu. Písali o krádeži ako o národnej pohrome, dokonca sa dovolávali pomoci legendárneho gangstra-džentlmena Arséna Lupina. Riaditeľ Louvru Théophille Homolle rezignoval, keď sa na jeho hlavu z novín zniesla tvrdá kritika za nedostatočnú bezpečnosť obrazárne.
Kto je Mona Lisa?
Teórií vymysleli vedci desiatky. Odborník z knižnice nemeckej univerzity v Heidelbergu Armin Schlechter je však presvedčený, že starú záhadu odhalil práve on. Neznámou ženou so záhadným úsmevom bola podľa neho manželka obchodníka Lisa del Giocondová, o ktorej sa už špekulovalo ako o možnej predlohe slávneho obrazu. Schlechter svoj názor opiera o rukopisné poznámky na okraji knihy florentského úradníka Agostina Vespucciho z roku 1503. Talian, ktorý patril medzi známych da Vinciho, v zápiskoch prirovnáva renesančného velikána k starovekému gréckemu maliarovi Apelléovi a uvádza, že práve pracuje na troch maľbách, z ktorých jednou je portrét Lisy del Giocondovej.
Ide o najstaršiu zmienku spájajúcu Lisu del Giocondovú s obrazom. Da Vinciho obraz je známy i pod názvom La Gioconda, čo v taliančine znamená šťastná alebo veselá žena. Asi to naznačuje priezvisko vymaľovanej osoby. Dosiaľ bola za najpravdepodobnejší maliarov model považovaná Lisa Gherardiniová, manželka bohatého florentského obchodníka Francesca del Giocondu. Kunsthistorici však v minulosti vyslovili názor, že onou ženou s tajomným úsmevom mohla byť aj da Vinciho milenka, matka alebo dokonca umelec sám.
Konšpirácie. Aj bláznovstvo?
Čas plynul, v Louvri zavesili na miesto Mony Lisy Raff aelovo dielo, ľudia začali pomaly na senzáciu zabúdať a noviny už písali o novších udalostiach. Až do decembra 1913. Vtedy sa Leonardova krásavica so záhadným úsmevom stala opäť stredobodom pozornosti. Ale nepredbiehajme. Medzitým sa objavilo niekoľko konšpiračných teórií vysvetľujúcich krádež Mony Lisy. Podľa zrejme najznámejšej z nich dal obraz ukradnúť argentínsky podvodník Eduardo de Valfi erno. Mal šialený nápad vyrobiť s pomocou francúzskeho reštaurátora Yvesa Chaudrona šesť kópií a predať ich ,,naivným“ americkým milionárom.
Nikdy sa však nedokázalo, či tento ,,biznis“ vyšiel. Keď po dvoch rokoch už Valfi erno obraz nepotreboval, mal ho vrátiť svojmu komplicovi. Keď polícia Vincenza Peruggiu aj s obrazom zadržala, policajný komisár Hamard si spočiatku myslel, že ide o pomätenca. V jeho kalendári však našiel adresy milionárov Morgana, Rockefellera a Carnegieho. Na inej stránke si Peruggia poznačil mená a adresy niektorých známych talianskych a nemeckých zberateľov umenia. Polícia objavila aj listy rodičom, v ktorých Peruggia spomínal plán, po ktorého realizácii budú všetci bohatí.
Krádež z vlasteneckých dôvodov
Vincenzovi Peruggiovi sa podaril ešte jeden bravúrny kúsok – obraz previezol do Talianska. Maľbu na topoľovom dreve dva roky schovával v skrýši neďaleko kozuba! Obraz to prežil bez následkov. Peruggia však potom jednoducho nevedel, čo s horúcim tovarom, ktorý hľadal celý svet. Naďalej bol chudobný, aj keď mohol byť až rozprávkovo bohatý. V decembri 1913, vyše dva roky po krádeži, sa ozval svojmu priateľovi Giovannimu Poggimu, riaditeľovi galérie Uffizi vo Florencii, antikvár Alfredo Geri. Nejaký muž sa mu pokúša za pol milióna lír predať obraz Mony Lisy.
Privolaná polícia obraz aj predajcu zaistila 11. decembra 1913 v izbe druhoradého florentského hotela Tripoli – Italia. Obraz bol v kufri s dvojitým dnom zastrčenom pod posteľou hotelovej izby. Jeho pravosť dokladala pečiatka galérie na zadnej strane obrazu, značka M. R. (Musées Royales) a číslo exponátu 316. Na otázku, prečo Leonardovo dielo ukradol, Peruggia odpovedal, že to bola záležitosť vlastenectva a Mona Lisa by sa mala vrátiť do Talianska. Svoju snahu o navrátenie tohto majstrovského diela Taliansku označil za chvályhodný čin. Vincenza Peruggiu odsúdili za krádež Mony Lisy len na sedem mesiacov. Na veľké sklamanie vtedajšej verejnosti.
Davová psychóza
Veľkú popularitu získala Mona Lisa najmä koncom 19. storočia vďaka skupine symbolistov, pre ktorých sa stala symbolom tajomnej ženy. Priam davová psychóza však prepukla v 20. storočí, keď sa jej tvár začala objavovať v reklamách, na plagátoch, diároch, inšpirovala mnoho literárnych aj filmových diel. Podiel na tom mali najmä umelci ako Marcel Duchamp, Salvador Dalí, Andy Warhol či René Magritte, ktorí vytvorili osobité parafrázy slávneho obrazu (Duchamp jej napríklad dokreslil fúzy a briadku a vystavoval pod názvom L.H.O.O.Q.). Popularitu obrazu na prelome tisícročí ešte viac zvýšil americký spisovatel Dan Brown.
V roku 2003 sa vo svojom zatiaľ najslávnejšom románe Da Vinciho kód zamýšľa nad tým, či meno obrazu Mona Lisa nie je vlastne prešmyčkou mien známych pohanských bohov Amon a Isis a neznamená tak akúsi tajnú opozíciu proti vtedajšiemu kresťanstvu a viere v ideálne spojenie mužských a ženských princípov. Čo to znamená? Jednoducho Brown špekuluje o tom, či Mona Lisa nie je hermafrodit!
Atentáty
Známe sú tri. V roku 1956 ich na obraz spáchali hneď dva. Najskôr ho niekto neznámy postriekal kyselinou. Vďaka ochrannému sklu sa obrazu nič nestalo. Potom do obrazu hodil pomätený bolívijský kuchár Hugo Unzaga Villegas kameň. Sklo, ktoré obraz chránilo, sa rozbilo a jedna z črepín poškodila Gioconde ľavú ruku a asi štvorcový centimeter plochy na prsníku. Jej „poranenia“ však boli len ľahké a reštaurátori si s nimi vedeli poradiť. Obraz odvtedy chráni nepriestrelné bezpečnostné sklo.
To bezpečne zvládlo aj zatiaľ posledný atentát na obraz, ku ktorému došlo začiatkom augusta tohto roka. Mona Lisa odolala „útoku“ ruskej turistky, ktorá po vzácnom obraze hodila čajovú šálku. Obraz ostal nepoškodený. U Rusky sa vraj prejavili príznaky Stendhalovho syndrómu, ktorý sa objavuje u ľudí vystavených kráse výtvarného umenia. Louvre na ňu podal žalobu.
„Chcel som vrátiť svojej vlasti obraz, ktorý ulúpil kráľ František I.!“
Návrat. Do Talianska i Paríža
Po svojej záchrane sa Mona Lisa predsa len do Talianska „vrátila“. Tajomnú krásku vystavili vo Florencii, v Ríme a v Miláne. Pozrieť si ju prišli státisíce ľudí. No a ešte v decembri 1913 sa vrátila späť do parížskeho Louvru. Odvtedy nie je známy žiadny iný pokus o krádež tohto najslávnejšieho obrazu.
| Autor: |
Rastislav JAVORNÍK |
| Foto: |
Shutterstock, internet |