Vo veku, keď väčšina študentov pomýšľa na to, ako skončiť vysokú školu a nájsť si prvé absolventské miesto, dostal príležitosť založiť na Slovensku pobočku jednej z najznámejších svetových spoločností ponúkajúcich platobné karty a služby s tým spojené. Jeho úlohou bolo postaviť na nohy spoločnosť, ktorá na našom trhu začínala od nuly. V súčasnosti šéfuje firme s takmer tromi desiatkami zamestnancov a miliardovým obratom.
Začalo sa to v pätnástich
Radoslav Szücs sa tesne po páde železnej opony z novín dozvedel o konkurze na štúdium na viedenskú obchodnú akadémiu. Mal vtedy 15 rokov a bol prvákom na šamorínskom gymnáziu. Prihlásil sa, prešiel tromi kolami a dostal sa študovať do Rakúska.Najprv musel prekonať jazykovú bariéru. Rakúske školstvo je oveľa náročnejšie ako naše. Začínal v čisto slovenskej triede, no keďže mnoho slovenských spolužiakov štúdium nezvládlo, maturoval s rakúskymi kolegami.
„Neviem, či by som sa druhýkrát dal na túto dráhu. O piatej som chodil z domu, vracal som sa večer o ôsmej a do druhej som sa učil. Dospával som v autobuse. Na druhej strane, naučil som sa zodpovednosti a samostatnosti,“ hovorí dnes.
V štúdiu pokračoval na Ekonomickej univerzite vo Viedni. Popri škole kvôli financiám pracoval v rôznych rakúskych firmách, v marketingovej agentúre rozbiehajúcej internetový portál, potom u internetového providera a vo veľkom vydavateľstve.
„Jeden z bývalých kolegov, ktorý začal pracovať v rakúskom Diners Clube, dostal za úlohu podporiť rozvoj firmy v Poľsku, Českej republike a na Slovensku. Zobral ma ako konzultanta, ktorý pozná tunajšiu mentalitu,“ hovorí o svojom prvom stretnutí s dnešnou realitou.
Mal 23 rokov, keď dostal ponuku rozbehnúť pobočku spoločnosti na Slovensku. V roku 1999 bol obrovský problém získať embosovanú platobnú kartu. Bol to úzkoprofilový tovar určený len pre najmajetnejších ľudí. Nebola tu vybudovaná žiadna sieť obchodníkov, nebola znalosť značky. Prvými klientmi sa stali hlavne zahraničné firmy, ktoré Diners Club poznali zo svojich domovských krajín.
„Bol tu veľký kopec mravčej práce, ktorú bolo treba urobiť. Po roku firma prijala druhého zamestnanca, po ďalšom roku ďalšieho,“ hovorí Szücs. Dnes má spoločnosť 28 zamestnancov, takmer desaťtisíc klientov a tento rok prvýkrát obrat presiahne jednu miliardu.
Karta pre solventných
Zakladateľ Diners Clubu Frank McNamara dostal v roku 1949 nápad vytvoriť vôbec prvú platobnú kartu na svete, keď nemohol večeru pre svojich priateľov zaplatiť v hotovosti. Pôvodne platobná karta slúžila na bezhotovostné úhrady v sieti newyorských reštaurácií.
„Masový trh prenechávame iným spoločnostiam, zameriavame sa na klientov, ktorí si potrpia na vysokú kvalitu a sú ochotní za ňu zaplatiť,“ hovorí Szücs. Medzi nadštandardné služby patrí napríklad neobmedzený limit karty, firma na seba preberá aj všetky riziká pri ukradnutí karty alebo zneužití na internete. „Náš klient nemá niesť zodpovednosť za veci, ktoré on nespôsobil, je naša povinnosť, aby sme si to riešili.“
Kartu má všetkých 28 zamestnancov spoločnosti. „Je to česť, hrdosť, neviem si predstaviť, aby naši ľudia zároveň nevyužívali naše služby.“
Mladý manažér
S riadením tímu začínal ešte pred 25-kou. „Naučil som sa niekoľko vecí. Školy rozvíjajú hlavne individualitu človeka. Pre úspech je pre mňa najdôležitejšia práca s ľuďmi. Je to nosný pilier práce.“
Dôležitým faktorom podľa neho je, aby ľudia robili svoju prácu radi a ťahali za jeden povraz. „Značka sa mi páčila už predtým, než som pre ňu začal robiť. Mal som možnosť vytvoriť si slovenskú pobočku na svoj obraz. Dúfam, že o desať rokov budem stále pôsobiť v Diners Clube. Keď nie, určite to bude v kartovom biznise.“
Sám seba označuje za perfekcionistu, ktorý sa u seba, ale ani u spolupracovníkov neuspokojí s 90-percentným výkonom. „Viem, že tých zvyšných desať percent stojí niekedy ďalších 50 percent námahy, ale to nemôže človeka zastaviť, ak chce svoju prácu robiť dobre,“ tvrdí.
Cestovanie obohacuje
Firma už je na trhu etablovaná, jej pôsobenie je stabilnejšie ako v začiatkoch. Napriek tomu veľa času na súkromný život nemá, aj dnes pracuje desať až dvanásť hodín denne.
Priateľka je tiež úspešná manažérka, rodinu zatiaľ neplánujú. „U 31-ročného človeka, ktorý sa venuje svojej kariére, je skôr bežné rodinu nemať ako mať. Myslím si, že nás to ešte len čaká,“ hovorí.
Od mladosti sa zaujíma o výpočtovú techniku, v minulosti hral futbal a squash. Jeho vášňou je spoznávanie nových krajín. Navštívil Egypt, Jordánsko, Južnú Afriku, Spojené štáty, Kostariku, Singapur, Thajsko. Najviac naň zapôsobila Malajzia. „Prvýkrát som tam išiel s určitými predstavami Sandokana predierajúceho sa džungľou. Pristál som na najmodernejšom letisku, aké som kedy videl.“
„Snažím sa spoznávať životné filozofie ľudí na celom svete, veľmi ma to obohacuje. Počas cestovania som zistil dve veci. Na Slovensku nie je až tak zle, ako sa nám zdá. Druhá vec je, že svet môže fungovať aj úplne ináč, ako sa zdá správne nám,“ uzavrel Szücs.
Verí, že šancu žiť svoj život tak, ako si predstavuje, má dnes každý. „Je to o sebaodriekaní, obetiach, ktoré si každý musí zvážiť. Ja sám som nemal prakticky žiadnu mladosť, najlepšie roky som strávil nad knihami. Je to však o prioritách. Myslím si, že na Slovensku má dnes šancu každý, kto naozaj chce.“
Čo mám rád...
úprimnosť
ľudí
fotografovanie
...a čo nie
závisť
čakanie na pečené holuby