V čase môjho detstva a dospievania sa pred Vianocami v mnohých mestách a najmä v Bratislave viedla „stromčeková vojna“.

Do voľného predaja sa dostalo pár desiatok smrčkov, ktoré vyzerali, že k nám prišli peši cez púšť. Boli zvädnuté, opadané, hnedozelené. Tam, kde dnes stojí hotel Crowne Plazza, zívala obrovská jama po bombardovaní. V tej jame pár dní pred Vianocami predávali stromčeky. Ale iba smreky. Za jedličku bol tuším trest smrti alebo niečo ešte horšie. Je pravda, že nakoniec mala každá rodina doma rozvoniavajúci stromček. Pretože bolo zakázané vytnúť mladú jedličku, každý mal pocit, že bez jedličky zomrie. Ľudia za ne platili neskutočné peniaze.

Do štátnych lesov sa vydávali pytliacke bandy na lov jedličiek. Bolo nebezpečné mať jedličku pri dome alebo pred domom. Keď dorástla do metrovej výšky, zaručene vám ju šlohli z večera do rána. Tradícia vianočných stromčekov je oveľa mladšia, ako si myslíme. Vianočný stromček sa objavil v 17. storočí v Nemecku. Až v 19. storočí sa odtiaľ rozšíril do susedných krajín. V roku 1816 zažiaril stromček na rakúskom cisárskom dvore. V Prešporku až v roku 1896 postavili pred Mestským divadlom obrovský smrek vyzdobený elektrickými žiarovkami.

V kronike mesta je zaznamenané, že chlapčiská rozbíjali žiarovky na stromčeku uklinčákmi vystreľovanými z praku. Nerobme si ilúzie o našej minulosti. Možno najväčším obhajcom Vianoc bol môj starý otec, ateista a milovník všetkého nového. Dokázal niesť z Mlynskej doliny cez celé mesto kus ťažkej koľajnice, aby na ňu po večeri zazvonil, že Dedo mráz už prichádza. Moji starí rodičia boli zvláštna dvojica, stará mama verila v Boha a vianočného Ježiška tak prirodzene, ako dýchala.

Starý otec kooperoval s Dedom mrázom. Keď som bol väčší, tak som chcel vedieť, prečo ona Ježiška a starý otec Deda mráza. Ale stará mama bola úžasne tolerantná. Hovorila: „Nehaj mu teho Deda mráza, šak to je aj tak len zamaskuvaný Ježiško.“ Stará mama na sviatky piekla neskutočne dobré orechové koláče a veľkú tmavú čokoládovú tortu, ktorá mala záhadnú prezývku tritula tortla. Torta starej mamy bola aj krásna, lebo ju zdobila cukríkmi višne v čokoláde zabalenými v červenom a modrom staniole.

„Ked zapálíme svíčky, budú sa pekne ligotat,“ vysvetľovala. Kým sme boli na Štedrý večer so starými rodičmi, dodržiavali sa tradičné jedlá. Oblátky s cesnakom a medom, kapustnica so slivkou, vyprážaný kapor. A naozajstné sviečky, nie elektrické. Stará mama „zavinšuvala“ a pozorovali sme, na koho ukáže plamienok sviečky – ten mal do roka zomrieť. Mal som pocit, že ukazuje na mňa a nevedel som si celkom predstaviť, že čo to znamená. Akože umriem a čo? Už tu nebudem? Tak kde budem? Odletím ako plameň sfúknutej sviečky? Myslel som si, že až budem veľký, tak to pochopím.

Ale ako v mnohom inom precenil som sa. Po večeri sme rozkrajovali jabĺčka. Starý otec ma chcel potešiť tým, že budeme liať olovo, ale zohnal iba cín a ten sa mu prilepil na lyžičku. Potom sa starý otec skryl a zazvonil na koľajnicu. Pamätám si, že ja som od našich dostal knižku a oni si navzájom darovali ponožky, košele, čapice. Vtedy si ľudia dávali navzájom sami seba – rozprávali sa, počúvali jeden druhého, držali spolu a mali sa radi. To je dnes nedostatkový tovar.

Minule sa ma jeden novinár pýtal, či verím, alebo neverím na Ježiška. Odpoveď je jednoduchá. Tým, ktorí veria, nosí Ježiško krásne skromné darčeky. Tí, ktorí neveria, si navzájom kupujú drahé veci. Každý si môže vybrať, aby bol spokojný. To želám k tohtoročným Vianociam aj vám – spokojnosť. A trošku tolerancie. Veľa hojnosti a trošku slušnosti. To je zaujímavé, že tie dve dámy sa málokedy vyskytujú súčasne.

Naši sa ma každý rok pýtajú, čo by ma na Vianoce potešilo. A ja vravím, že hocičo. Ale v skutočnosti by som chcel pod stromček toto:
Chcel by som stáť za dverami a čakať, čo mi Ježiško prinesie.
Byť plný zvedavosti, posvätnej úcty a radosti.
Chcel by som sa veľa smiať a trošku plakať.
Mať celú jednu hodinu päť rokov.
Chcel by som, aby ma ešte raz niekto držal v náručí, uspal ma a potom zaniesol do postieľky.
Vám prezradím, čo by som chcel na Vianoce.
Chcel by som dostať do daru svoje detstvo.