Ak vás už nebaví čakať v tlačenici na vlek a počúvať nadávky rozmaznaných lyžiarov, či vyhýbať sa neskúseným samovrahom na preplnených zjazdovkách a túžite vyskúšať si pravú lyžovačku, pri ktorej siahnete na samotné dno vlastných síl, skialpinizmus bude pre vás to pravé.

Ale nemusí to byť len o prázdnych svahoch či predražených skipasoch, pretože oproti klasickému lyžovaniu ponúka skialpinizmus oveľa viac možností práve skúseným lyžiarom. Veď ako je i z názvu jasné, predsa len ide o druh lyžovania. No na rozdiel od toho klasického sa nevozíte hore na kopec pomocou vleku alebo sedačkovej lanovky, ale na vrchol šliapete na lyžiach.

V podstate ide o pohodový pohyb v horách od ľahkých terénov až po extrémne výstupy a zjazdy. Charakter záťaže je daný terénom, nadmorskou výškou a náročnosťou výstupu a zostupu. Podľa náročnosti a sklonu výstupu sa na vrchol niekedy musíte doslova vydriapať s mačkami na nohách a s cepínom v ruke a lyže si nasadiť až na samotný zjazd. Nie však hocijaké lyže.

Aby sa vám lyže nešmýkali späť dolu, lepia sa na ich skĺznicu špeciálne protišmykové pásy. Prispôsobené sú i palice, ktoré majú nastaviteľnú dĺžku podľa hĺbky snehu. Keď sa dostanete na vrchol kopca a chcete zísť dolu, tak pásy jednoducho stiahnete a viazanie si prepnete na pevnú pätu. Skialpinizmus nie je „vynálezom“ posledných rokov, ale predovšetkým rešpektovaná lyžiarska disciplína s hlbokými koreňmi.

Šliapanie ako nutnosť
Málokto dnes vie, že zo začiatku sa lyže využívali predovšetkým na náročné prechody. Lyže mali praktický význam a vôbec neslúžili na zábavu alebo športovanie. Z histórie sa dozvedáme, že vznik skialpinizmu je spojený s rozvojom lyžovania v Alpách. Pokusy o zdolávanie strmých alpských svahov v 19. storočí bez lanoviek si vyžadovali osvojenie nových zručností, a to kombináciu horolezectva, lyžiarskej turistiky a zjazdového lyžovania.

V zimnom horolezectve boli lyže využívané predovšetkým ako dopravný prostriedok pri nástupoch do stien. Medzi prvé medzníky histórie patrí už v roku 1888 prechod na lyžiach Grónskym kontinentálnym ľadovcom Fridtjofom Nansenom. Ďalšie významné momenty v histórii lyžovania skialpinizmu boli v roku 1894 prvýkrát lyžami zdolaná trojtisícovka, v roku 1900 výstup a zjazd Wilhelma Paulika spod vrcholu Monte Rosy a o štyri roky neskôr výstup s lyžami na Mont Blanc. V roku 1911 a 1912 Amundsen a jeho výprava prešla za 99 dní 3 000 kilometrov – vzdialenosť k južnému pólu a späť, pri ktorej prekonali 3 225 metrov vysoké ľadovcové pohorie.

V roku 1912 alpskí horskí vodcovia zlyžovali Kilimandžáro a v roku 1956, tridsaťdva rokov po neúspešnom pokuse Otorina Mezzalamu prešiel Walter Bonatti za 66 dní pohorie od Júlskych Álp cez Mont Blanc až do prímorskej oblasti s dĺžkou 1 795 kilometrov pri celkovom výškovom rozdiele 73 193 metrov. Tým sa skialpinizmus preniesol výrazne aj do vysokohorskej turistiky. V priebehu šesťdesiatych rokov bolo jazdenie v strmých Alpských roklinách v plnom prúde.

V osemdesiatych rokoch sa pravidelne zdolávali horské zrazy so sklonom 45 stupňov, na ktorých sa prudké steny prekonávali buď zlanením, alebo náročnými skokmi. Postupne sa dosiahlo až 65-stupňových sklonov, čo je približná hranica udržateľnosti snehu umožňujúceho lyžovanie. Celkom pochopiteľná bola snaha lyžovať aj z najvyšších vrcholov zeme. Ako prvá bola zjazdená v roku 1979 Annapurna I. vysoká 8 091 metrov. Za úplný vrchol skialpinizmu môžeme pokladať zjazd slovinského extrémneho lyžiara Davorina Karničara z vrcholu Everestu do základného tábora v roku 2000.

Technika výstupu
Dnes sa skialpinizmus dostal vďaka materiálom a technike výstupu a zjazdu na úroveň, kedy lyžiarom nerobí najmenší problém ani zdolávanie tých najstrmších či najvyšších hôr sveta. Treba si však uvedomiť, že každý skialpinista by mal skôr, ako sa rozhodne pre svoj „výstup života“, zhodnotiť svoje možnosti, a najmä, pochopiť a naučiť sa „remeslo“. Jednou z lákavých výhod skialpinizmu je tiež skutočnosť, že skialpinisti majú sezónu oveľa dlhšiu ako klasickí lyžiari. Nielen počas celej zimy, ale i na jar sa dá vyjsť na vysoké kopce, na ktorých vrcholoch je dostatok snehu. Tu však zase číha nebezpečenstvo v podobe zákerných lavín.

Aj preto je okrem vlastných schopností a kvalitného výstroja dôležité získavať informácie o lavínovom nebezpečenstve. Každá túra teda začína podrobným plánovaním, až potom nasleduje samotný výstup. Pri výstupoch na skialpinistických lyžiach sa kombinuje priama chôdza v miernych terénoch s traverzami a výstupom v oblúkoch alebo s obratmi v strmých terénoch. Náročnosť výstupu a štýl si každý lyžiar určuje podľa vlastných schopností a predovšetkým podľa vlastností a stavu okolitého terénu. Základný postup je do určitej miery identický s pohybom na bežeckých lyžiach, je samozrejme pomalší a nemá takú dynamiku.

Váha tela sa prenáša na celú plochu chodidla zaťaženej nohy, zatiaľ čo odľahčená noha presúva lyžu. Kvalita terénu zohráva rolu aj pri voľbe dĺžky kroku. Na rovine sa dá niekedy využiť aj kĺzavý pohyb. To však určite nefunguje v hlbokom snehu, kde treba nohu nadvihnúť oveľa viac, alebo na tvrdom teréne, kde po dopade na povrch nasleduje silné dupnutie. Dôležité je aj používanie lyžiarskych palíc. Každý skúsený skialpinista by mal vedieť pohľadom odhadnúť sklon svahu, pretože aj od toho závisí voľba techniky.

Ak je napríklad svah prudší ako 28 stupňov, neodporúča sa kráčať priamo, ale lepšie je voliť pohyb do oblúku, takzvaný traverz. Ten si však z času na čas vyžaduje zmenu smeru. A v tomto bode nastupuje čerešnička na torte, obraty. Tie sú hlavne na prudkých svahov alfou a omegou úspešného šliapania. Začiatočníci by nikdy nemali tento prvok trénovať na strmých svahoch, pretože hrozí pomerne isté riziko pádu alebo nekontrolovateľného zjazdu smerom, na ktorý ešte nenastal pravý čas.

Späť na štart
Ak si myslíte, že po náročnom výstupe vás čaká pohodový zjazd, máte pravdu. No nie vždy sú podmienky ideálne, a preto si aj zjazd zaslúži špeciálnu prípravu. Pre lyžovanie totiž nie sú rozhodujúce len podmienky, ale dôležitú úlohu zohrávajú schopnosti a skúsenosti lyžiara a to, ako ich dokáže uplatniť na konkrétnom teréne. Ak máte šťastie, čaká vás lyžovanie v hlbokom prašane, ktoré patrí medzi najlepšie zážitky, aké vás môžu na horách zastihnúť. Ale aj keď rýchle, elegantné oblúky a rozvírený sneh môžu pôsobiť magicky, tomuto kúzlu sa dá veľmi rýchlo podľahnúť.

Rozhodujúci je preto úzky postoj a prenesenie ťažiska na päty lyží, keďže posunutie ťažiska čo najďalej od špičiek umožňuje ich vedenie nad snehom. Pre ideálnu jazdu je potrebné získať dostatočnú rýchlosť. 38 Váhavá a pomalá jazda neumožní primeraný vztlak. Významná je aj rytmika, pravidelný a rytmický pohyb vás bude stáť oveľa menej síl ako striedanie rytmu, rýchlosti a opätovné získavanie rovnováhy. Dôležité je aj správne určenie dĺžky oblúkov. Tú prispôsobujte kvalite terénu. Prevažujú stredné oblúky, pri strmých pasážach je možné využiť rýchle striedanie krátkych oblúkov.

Dobrí lyžiari si prašan často vychutnávajú v dlhých rýchlych oblúkoch, to si však vyžaduje cit a skúsenosti. Kým prašan predstavuje pre skialpinistov vysnívané podmienky, ich nočnou morou je jazda na takzvanej snehovej škrupine. Je to stvrdnutý sneh, nebezpečný, lámavý podklad, ktorý bráni v koordinácii pohybu pri pomalej jazde. Vo vyšších rýchlostiach zase sneh „chytá“ za nohy a narušuje stabilitu základného postavenia. Jedinou šancou na bezpečný zjazd sú skákané oblúky, kedy lyže lyžiar otáča nad snehom. Tie sú vedené v úzkej stope a vždy v krátkych oblúkoch.

Paradoxne, práve pri jazde na takomto povrchu rýchlosť prispieva k väčšej stabilite. Veľmi dôležitá je rytmika a nekompromisné dodržiavanie základného postavenia. Jazda na snehovej škrupine je navyše fyzicky náročná. O niečo ľahšie je lyžovanie na veľmi tvrdom až zľadovatenom snehu. V tomto prípade zohráva svoju úlohu aj použitá „výzbroj“, keďže predpokladom bezpečného zjazdu je dokonalé hranenie, a teda kvalitne pripravené lyže s nabrúsenými hranami. Lyžovanie na zle pripravených lyžiach môže byť v teréne so sklonom viac ako 30 stupňov životu nebezpečné.

Vertikálne zjazdy
Samostatnou kapitolou pri skialpinizme sú strmé steny. Tento terén nie je rekreačnými lyžiarmi často vyhľadávaný, ale niekedy sa aj pri dôkladnom plánovaní túry nedá svahom so sklonom okolo 40 stupňov jednoducho vyhnúť. Aj preto by mali techniku jazdenia na strmých stenách zvládať všetci skialpinisti. Jazdí sa v krátkych oblúkoch v širšom postavení. Výsledná jazda potom vyzerá skôr ako séria preskokov než plynulý zjazd, ale to sa na prudkých svahoch skutočne vypláca. Tu sa už nejazdí na efekt, ale na prežitie. V takto náročných podmienkach treba tiež počítať s pádmi.

Ak nastane takáto situácia, a tá určite z času na čas nastane, je potrebné lyže vždy dostať pod telo a brzdiť pomocou ich hrán. Nikdy sa nesmiete pretáčať cez hlavu, ale vždy po ploche. Pretočenie cez hlavu môže byť impulzom k neovládateľnej rotácii tela vo vertikálnom smere, čo spôsobí, že sa tak pripravíte aj o tu najmenšiu kontrolu nad pádom. V prípade straty lyží sa často využíva spôsob brzdenia telom. Na svahu sa snažte otočiť tak, aby hlava smerovala nahor a na svahu ste ležali na bruchu. Nohy by mali byť mierne roztiahnuté a telo napnuté tak, aby sa snehu dotýkali len špičky topánok a ruky.

Ak ani to nepomôže, ostáva len veriť, že ochranná výstroj vydrží následky gravitácie. Skialpinizmus však vôbec nemusí byť nebezpečný, pretože riziko sa dá celkom minimalizovať. Najväčším nebezpečenstvom je samotný človek, a to predovšetkým v situáciách, kedy sa chová nezodpovedne a egoisticky. Problémy môžu nastať v podobe lavín, prudkých zmien počasia alebo snehových víchric. Keď človek trvá na dosiahnutí vrcholu za každú cenu, môže ohroziť seba aj ostatných.

Ak však dodržuje všetky bezpečnostné pravidlá, môže nanajvýš strhnúť malú lavínu, najmä ak jazdí po prudkom svahu a sneh pod sebou „urezáva“. V prípade, že je zasypaný lavínou, ktorú na neho strhne lyžiar jazdiaci nad ním, potom obaja nedodržali správny postup zjazdu a môžu si za to sami. Na začiatok stačí, aby si človek uvedomil, že veľký sklon svahu je iba psychickou záležitosťou. Po prvom podarenom zjazde mu ďalšie prudké svahy prídu ako cvičné lúky a bude chcieť viac. Väčší sklon, skoky, skaly, nadmorské výšky. A tu už prichádza na radu výstroj, ktorý si pre svoje výkony vyberie.

Vhodné náradie
Pozornosť sa oplatí venovať výberu správnych lyžiarskych topánok, pretože lyžiarky sú tá časť výstroja, ktorá má čo povedať do toho, či si lyžiar z túry prinesie príjemné zážitky alebo nepríjemné otlaky. Pri výbere je dôležité otestovať ich na šikmej ploche a hlavne imitovať pohyb, ktorý bude vykonávať na lyžiach. Odporúča sa vyskúšať čo najviac modelov v oboch kategóriách zameraných viac na výstup alebo viac na zjazd. Veľkosť vnútornej papuče by mala byť presne na nohu.

Určite nie väčšia, lebo používaním sa ešte vyformuje, teda zväčší. U klasických papúč to môže byť aj o 1,5 centimetra a to by mohlo mať za následok spomínané otlaky. V súčasnosti sa na zníženie hmotnosti, a v niektorých prípadoch aj na zvýšenie tuhosti, používajú teplom formovateľné papuče, ktoré môžu odľahčiť lyžiarky aj o 400 gramov, čo je pri niekoľkohodinovej túre naozaj dosť. Ich ďalšou výhodou je úplné prispôsobenie sa individuálnym potrebám nohy po predchádzajúcom pôsobení tepla.

Rozdiel medzi lyžiarkami na výstup a medzi lyžiarkami určenými na zjazd je v tom, že takzvané šliapacie majú nižší komín, čo je oporná časť pre lýtko, nižšiu papuču a menej klipsní kvôli zredukovaniu hmotnosti. Modely určené na zjazd majú väčšinou štyri klipsne, vyššiu tuhosť, ale aj vyššiu hmotnosť. Pri výbere je dobré sa poradiť so skúseným lyžiarom, preto sa odporúča nakupovať len v špecializovaných predajniach.

Kým topánky určujú pohodlie a do istej miery sú podobné tým klasickým lyžiarskym, viazanie je komponent, ktorý sa svojimi možnosťami najviac líši od „klasického“ zjazdového viazania. Skialpinistické viazanie umožňuje vykonávať pohyb podobný bežeckému lyžovaniu. K dispozícii je veľa značiek a každá z fi riem má na svojich viazaniach nejakú vychytávku, prostredníctvom ktorej sa snaží poraziť konkurenciu. U niektorých je to váha, inde zase vypínateľná špička či systém umožňujúci prirodzenejší pohyb predovšetkým na rovine a v miernom stúpaní.

Ak so skialpinizmom len začínate, postačia vám aj staršie modely. Podobné je to aj s lyžami. Ak plánujete so skialpinizmom len začať alebo frekvencia používania skialpovej výstroje nebude veľká, pokojne môžete namontovať skialpové viazanie aj na klasické zjazdové lyže. Ich nevýhodou pri výstupe však môže byť vyššia hmotnosť, ale zato sa vám môžu odvďačiť pri zjazde. Pre začiatočníkov sa neodporúča kupovať príliš ľahké lyže. Lyžovanie na širších „bežkách“ môže byť výsledným dojmom dosť vzdialené od toho, na čo ste boli doteraz zvyknutí. Dôležité je uvedomiť si, koľko času plánujete stráviť stúpaním do kopca a koľko lyžovaním dole.

Ďalší podstatný bod, ktorý je potrebné si uvedomiť, je, že hmotnosť výstroja, najmä lyží, je vo veľmi úzkom vzťahu ku kondícii. Čo sa týka dĺžky lyží, tá by sa mala pohybovať v rozmedzí od 20 centimetrov menej, ako je výška lyžiara, až po lyže zodpovedajúce výške lyžiara. Ak sú lyže dlhšie ako samotný lyžiar, pri výstupoch a zmenách smeru to môže najmä začiatočníkom spôsobiť nemalé problémy. Hnacím „motorom“ pri skialpinistických výstupoch sú stúpacie pásy. Tie boli pôvodne vyrábané z tulenej kože, ktorej štruktúra umožnila sklz vpred a bránila preklzávaniu dozadu.

Dnes sú pásy vyrábané z mohérových alebo syntetických vlákien, pričom pomer mohéru a syntetiky určuje pomer sklzu a stúpavosti. Na pripínanie sa na začiatku používali kotviace systémy, dnes je celý pás pokrytý permanentne lepiacou vrstvou a na uchytenie sa používajú kotviace systémy iba na päte a špičke. Správna priľnavosť je zaistená pravidelnou výmenou lepiacej vrstvy. Pás by mal pokrývať čo najväčšiu plochu lyže, ale po stranách by mal mať k hranám voľnú plochu.

Pri výbere palíc je dobré uvažovať o výbere bežkárskych z ľahkých zliatin, nie však zo sklených vlákien alebo karbónu, lebo tie sú oveľa náchylnejšie na zlomenie. Dĺžka palíc by mala byť o 5 až 10 centimetrov väčšia ako dĺžka vašich zjazdových palíc. Ešte predtým, ako sa vyberiete do horského prostredia, je dobré zaobstarať si aj bezpečnostnú výbavu. Skúsení skialpinisti odporúčajú mať stále so sebou takzvaný LVS kit. Ide o lavínový lokátor, sondu a lopatu.

Pohodový adrenalín
Nákupom vhodnej výstroje sa to môže všetko začať, pretože výhodou skialpinizmu je, že jazdiť je možné všade tam, kde sú zasnežené hory. Takmer nikde nie je pohyb na lyžiach nijako obmedzený, teda až na výnimky, kam patrí aj Slovensko či Česká republika. Na Slovenskú máme aspoň takzvané skialpinistické areály, ale v Čechách je pohyb vo voľnom terén na skialpoch zakázaný. Našťastie máme v okolí dostatok krajín, kde tento šport nepovažujú za nebezpečný pre životné prostredie. Dokonalé terény sa dajú nájsť v Rakúsku, Taliansku alebo Francúzsku. Ak túžite po exotike, skúste Rumunsko či Kirgizstan.

V poslednej dobe sa obľube teší aj Irán. Horšie je to s výberom dĺžky a náročnosti trate, pretože nikde neexistuje stupnica náročnosti a o nástrahách trate sa presvedčíte, až keď sa k nim prepracujete. Dôležitá je preto kondícia a skúsenosti. Začiatočníkom sa odporúča začínať so skúsenými skialpinistami, ktorí poznajú terén a majú už čo to odšliapané. A najlepšou cestou za dokonalou kondíciou sú menej náročné výstupy. Riskovať sa pri skialpinizme naozaj neoplatí. Skialpinizmus nie je len adrenalín, ale najčastejšie práve aktívny odpočinok, ktorý vyhľadáva čoraz viac ľudí, aby sa tak zbavilo stresu a naháňačiek z pracovného a mestského prostredia.