Knihy

Vladimír Sorokin Srdcia štyroch
(Kalligram, 2009)

Spolu s Borisom Akuninom, Viktorom Jerofejevom a Ľudmilou Ulickou patrí tento autor k najvýznamnejším predstaviteľom súčasnej ruskej literatúry. Inšpirovaný výtvarným umením ruského undergroundu vstúpil na literárnu scénu v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia konceptuálnymi románmi a divadelnými hrami, v ktorých pracoval s kultúrnymi, sociálnymi a politickými reáliami Ruska. Vytrhol ich z kontextu a posunul do hyperbolických rozmerov. V slovenskom preklade Jána Štrassera doteraz poznáme jeho dva romány Opričnikov deň a Ľad, ktorý je súčasťou trilógie Cesta Bro a 23 000. Pre niektorých je Sorokin ruským markízom de Sade – vulgárnym pornografom provokujúcim scénami explicitného násilia a sexu, ktoré často zachádzajú ďaleko za akceptovateľnú hranicu. Pre iných je jemným a odvážnym štylistom šialených fantazmagórií, ktoré refl ektujú náš súčasný svet. V každom prípade, špeciálne jeho najnovšia kniha Srdcia štyroch nie je určite vhodná pre citlivejšie povahy. Autor spočiatku len ironizuje klasické kánony ruskej literatúry, no postupne zachádza ešte oveľa ďalej. Štyri postavy – Štaube, Rebrov, Oľga a mladý Serioža realizujú sériu prepadov, brutálnych vrážd a sexuálnych excesov. Ich šialené konanie je súčasťou akéhosi vopred neurčeného plánu, ktorého zmysel však autor nekomentuje, ani nevysvetľuje. Srdcia štyroch môžeme chápať ako metaforu neľudského experimentu v mene vyššej myšlienky alebo poriadne hlasný výkrik beznádejného zúfalstva.

Louis Bayard Temná veža
(Ikar, 2009)

Unikátny čitateľský zážitok ponúka tento nový detektívno-historický román. Ide o príbeh o zmiznutom následníkovi trónu a Eugenovi Vidocovi – trestancovi, z ktorého sa stal prvý moderný detektív na svete. Jeho meno vyvolávalo začiatkom 19. storočia zdesenie v parížskom podsvetí. Ako zakladateľ a šéf novovytvorenej polície vedel majstrovsky využívať všetky policajné metódy na sledovanie a zatýkanie najznámejších a ťažko polapiteľných francúzskych zločincov. V tomto prípade je na stope nevyriešenej záhady – osudu mladého kráľa Ľudovíta Karola, syna Márie Antoinetty a Ľudovíta XVI.

Kráľovič oficiálne zomrel v obávanom parížskom Templi – hrozivej veži, z ktorej nebolo úniku. Dlho však kolovali dohady, že desaťročného dediča trónu prepašovali z cely. Do pátrania sa zapletá aj Hector Carpentier – študent medicíny, ktorý žije so svojou ovdovenou matkou v kedysi prepychovej vile. Hectorovo meno sa však nájde napísané na papieriku vo vrecku istého zavraždeného muža. Detektív Vidoc najskôr Hectora podozrieva, postupne ho však vťahuje do vzrušujúceho a nebezpečného pátrania, ktoré oboch mužov privádza k rozuzleniu osudu syna vyvraždenej kráľovskej rodiny. Dramatické čítanie plné napätia vo výbornom preklade Richarda Cedza.

Jonathan Black Tajné dejiny sveta
(Argo, 2009)

Vidieť dejiny úplne inak ako je obvyklé, klásť si otázky, ktoré rozum odmieta prijať, uvažovať o vesmíre, vedomí aj o Bohu – to všetko je obsahom novej knihy Jonathana Blacka Tajné dejiny sveta. Black odmieta materialistický prístup k realite, typický pre súčasné myslenie a ponúka alternatívny pohľad, pre niekoho možno fantastický, napriek tomu však konzistentný a prepracovaný. Jeho základná téza, ktorá sa ako červená niť vinie celou knihou, je námietka, že súčasná veda často poskytuje iba odpovede na to, ako sa čo stalo, ale iba málokedy vysvetľuje prečo. Na rozdiel od statického poňatia ľudského vedomia aj dejín v štýle – všetko tu už bolo a človek sa nemení – predkladá Black čitateľovi celkom iný obraz. Všetko sa mení, vedomie ľudí v staroveku a neskôr bolo celkom iné ako je v súčasnosti. V minulosti bol napr. omnoho užší bol kontakt človeka s mnohými božstvami a slobodná vôľa jednotlivca sa vyvinula až postupne. Veci, ktoré nám dnes pripadajú prirodzené – rozum, cit, morálne zásady či viera, sú iba výslednicou dlhej cesty premien a v žiadnom prípade neboli dané od prvopočiatku. Každý, kto má chuť spoznať, aká zložitá a zaujímavá bola cesta k dnešku a kto je ochotný pochopiť, že v mnohých prípadoch sa iba potácame na krídlach racionalizmu, má príležitosť vybrať sa spolu s autorom do pradávnych dôb a nechať sa ním viesť až po súčasnosť. Dozviete sa pritom veľa o tajných spoločnostiach, prorokoch, školách mystérií a učencoch, ktorých vedenie bolo hlboko tajené pred nezasvätenými, niekedy aj pod hrozbou smrti.

Dado NAGY

Hudba

Pink Martini „Splendor in the Grass“
(Heinz Records, 2009)

Medzi publicistami sa objavuje názor, že Pink Martini podmínovali rock. Ich hudba neobsahuje ani štipku rocku. Je návratom do éry pred Beatles. To znamená, že hrubosť je vypoklonkovaná za dvere. Prednosť má galantnosť, párové tance. Inšpirácie siahajú do polovice minulého storočia k latinsko-americkej hudbe, muzikálom, swingu, neapolskej piesni a šansónu. Texty sú spievané v anglickom, francúzskom, talianskom a španielskom jazyku. Ako hovorí Thomas Lauderdale, kapelník Ružového Martini: Sme Američania a sme aj veľmi americkí. Pochádzame z multikultúrnych rodín, ovládame viaceré jazyky i hudobné štýly sveta. Thomasovi napadla myšlienka kríženia žánrov na báze zámernej staromódnosti, keď zistil, že na salónnych večierkoch hrá nevhodná hudba – hlučná, agresívna. Potom založil so speváčkou Chinou Forbes orchester Pink Martini, zameraný na koncertovanie v noblesnom prostredí. Nasledoval debutový album Sympathique (November 2007).

Automobilka Citroën si z neho vybrala rovnomennú pieseň pre televíznu reklamu a Pink Martini leteli svetom, možno i zásluhou slov v jej refréne – Ja nechcem pracovať. Nedávno im vyšiel v poradí štvrtý album s názvom Splendor in the Grass podľa fi lmu Elia Kazana (1961). Každá zo štrnástich piesní je plná odkazov na minulosť. China síce nemá veľký hlas, no má veľký zmysel pre štýlové premeny, veď študovala históriu, literatúru, výtvarné umenie. 12-členný orchester ponúka pestrý zvuk, trúbky, trombóny, cigánske husle, čelo, harfu, klavír, perkusie, basu, gitary i výpomoc mexickej legendy, speváčky Chavely Vargas, piesne vlastné i prevzaté s neočakávane pripojenými pasážami z klenotov klasickej vážnej hudby. Gýč? Trošku. Bude to znieť absurdne, ale gýč umelecký, originálny. Ponúka eklektickú nostalgiu.

Rachid Taha „Bonjour“
(Wrasse Records, 2009)

Arabská hudba má troch speváckych obrov – Khaleda, Cheba Mamiho a Rachida Tahu. Žijú vo Francúzsku. Všetci sú aj dobrými skladateľmi, majú priam vizionárske hudobné nápady. Spájajú arabský svet s európskym i americkým, čím privádzajú do zúrivosti islamských teroristov a riskujú život. Niekoľko arabských umelcov už bolo zavraždených. Napríklad spevák Cheb Hasni, ktorý pred smrťou spieval vo svojej piesni El Vista slová Chcete ma zabiť! Z pohľadu našinca má najväčšiu príťažlivosť Rachid Taha, hoci sa mu z hrdla derú tóny ako z hrubého šmirgľa. Patrí mu prvenstvo v kombinovaní rocku s alžírskymi štýlmi rai a chaabi s krúživo stúpajúcimi tónmi fl auty gasba a „mandolutny“ – arabskej lutny kombinovanej európskou mandolínou. Výsledkom je pestrofarebný hudobný koberec posiaty arabeskami, folklórom z oblasti Stredozemného mora, rockom, popom, miestami aj elektronickou hudbou. Nie je to však len Rachidova zásluha. Spolupracuje s ním Steve Hillage, anglický rockový veterán, gitarista, producent.

Spolupracoval so Stingom, Simple Minds, Mike Oldfi eldom. Tahu som videl dvakrát koncertovať naživo. Sklamal. Potácal sa, takmer spadol z pódia, chvíľami prestal spievať (alkohol?). No zakaždým, keď počujem jeho ďalší nový album, tak mu odpustím. Obzvlášť teraz prekvapil novinkou Bonjour s niekoľkými vtipnými fúziami štýlov, mixom amerického blues s alžírskym rai (Je T‘aime Mon Amour), popu s folklórom (Ha Baby), francúzskeho šansónu s arabskou melódiou a štýlom, aký vytvára Manu Chao (Bonjour). Taha má rebelského ducha, no zároveň veľké srdce. Všetky tie jeho provokácie ako peroxidová farba na čierne arabské vlasy či podoba umučeného Krista pôsobia v kontexte jeho tvorby logicky.

Yello „Touch Yello“
(Universal, 2009)

Zaujímavé, už neplatí rockové heslo minulosti: „Neverte nikomu nad 30 rokov“. Nový album švajčiarskeho dua Yello to potvrdzuje. Neponúka síce novátorské skladby, ale napriek tomu čnie nad umeleckým priemerom súčasnej populárnej hudby. Keď páni Dieter Meier a Boris Blank začiatkom 80. rokov minulého storočia nahrávali svoje rané nahrávky, niektorí kritici ich považovali za prázdnu bublinu. Dlho prevládala mienka, že ich úspech je podmienený predovšetkým precíznymi aranžmánmi. Lenže bez dobrých kompozícií by samotné aranžmány nestačili na trvalejšiu hodnotu. Nepoznám nikoho, komu by sa nepáčili ich vrcholné čísla. Áno, takto artisticky som ich pomenoval, pretože mnohé pripomínajú krkolomné cirkusové kúsky, dokonale nacvičené, premyslené. Pojmy avantgarda, dadaizmus nevyznievajú v súvislosti s Yello nafúkane. Predstavujú hravosť, humor, nechýba im fantázia, niekedy až rozprávková, fi lmová. Ich hudba má mäkký sound, priestorový, plný nečakaných zvratov a pôsobivých harmónií. Vo svete mala a stále má veľký vplyv, najmä na smerovanie v oblasti lounge music.

V experimentoch Yello nechýbala ani etnická hudba a je v nich aj niečo ťažko opísateľné, individuálne, čo umeniu dáva špecifi ckého ducha – myseľ autorov a ich povaha i skúsenosti. Dieter Meier je rozhľadený svetobežník, podnikateľ, milionár, člen švajčiarskeho národného golfového tímu. Bez jeho tmavého hlasu, tajomne šepkajúceho, evokujúceho zaklínanie, by Yello nebolo umeleckou a obchodnou značkou. Toto všetko sa vzťahuje aj na nový album Yello Touch. Obsahuje 14 hudobne rôznorodých nahrávok. Je v nich elektronika, lounge, house, jazz, downtempo i akustické nástroje. Hosťom je mladučká speváčka Heidi Happy, víťazka súťaže Swiss Brodcasting Corporation. Je to moderná hudba, ktorá by nemala dráždiť dobrý vkus.

Jozef ORGONÁŠ

Star Trek
(Star Trek, USA/Nemecko, 2009, Réžia: J. J. Abrams)

sci-fi previazané s mytológiou pôvodného Star Treku (TOS – The Original Series), je vlastne jeho prequelom a zároveň paralelnou, alternatívnou líniou jeho prvej sezóny, ponúkajúcou inú verziu príbehu pôvodného kapitána Enterprise, Pikea. Odohráva sa pred Picardom (Star Trek: The Next Generation), samozrejme, aj pred Siskom (Star Trek: Deep Space Nine) a Janewayovou (Star Trek: Voyager), ale po Archerovi (Enterprise). Pracuje sa v ňom s časovým paradoxom a kauzalitou, z budúcnosti prichádza Romulanský chlapík, aby sa pomstil za veci, ktoré sa vlastne ešte len stanú, v strede celého toho je Spock a viac menej to dáva zmysel aj v tom prípade, ak k sci-fi nijako zvlášť neinklinujete. Star Trek totiž už pozná každý, nie ako sériu seriálov, románov a fi lmov, ale ako kultúrny fenomén, ktorý sa len ťažko dá ignorovať. Star Trek je totiž fi lmová verzia conu, spoločenská udalosť tváriaca sa ako fi lm, čosi na spôsob abiturientského večierka po rokoch, na ktorom sa predovšetkým spomína. Dívať sa na Kirka, Scottyho, Kostru, Uhuru a, samozrejme, Spocka a nič o nich nevedieť, je podobné, ako dívať sa na čiesi video zo stužkovej. Ak by DVD so Star Trekom recenzoval ktosi, koho Star

Trek obišiel, fi lm samotný by pravdepodobne znosil pod čiernu zem a možno aj zaslúžene. Nie je veľa fi lmov, v ktorých sa za 126 minút stane tak veľa a zároveň sa nič neudeje a nie je veľa fi lmov, v ktorých sa to divácky najvďačnejšie stane v prvej štvrťhodinke. Výčitky by mohli pokračovať: práca s ťažiskovým hudobným motívom, napríklad, je celkom vykradnutá z Casino Royale, také čosi by mohlo byť až na žalobu, ale, a zase sme pri tom, súdiť sa so Star Trekom, to si nikto na triko nezoberie. Načo by to aj bolo? Na nič, Star Trek je super, iný ani nemohol byť.

Strážcovia – Watchmen
(Watchmen, USA/Kanada, 2009, Réžia: Zack Snyder)

Na Watchmenov, alebo po našom strážcov, narazí skôr či neskôr každý, kto sa začne zaujímať o komiks, preto sa to stalo aj Hollywoodu. Watchmeni sú totiž zásadní, kánon, komiksový opus magnum, ktorí už v Hollywoode nemohli viac ignorovať, a preto nakrútili fi lmovú verziu. Niektorí komiksoví hrdinovia a superhrdinovia operujú v tímoch, teda operovali, kým neboli penzionovaní a neodišli proti svojej vôli na legislatívou odobrený odpočinok. Ktosi ich začne vraždiť, prvý je na rade Komediant, regulárny magor, ktorému kostým komiksového hrdinu veľa duševného zdravia nepridal. Iný, Rorschach, tiež magor, to celé vyšetruje. To ostatné sú retrospektívy a fl ashbacky zvyšných postáv príbehu, teda čosi, čo sa v iných fi lmoch objavuje tak štvrťhodinku po začiatku a trvá to päť minút, aby sa divák dostal do obrazu. Vo Watchmenoch sú ale retrospektívy prítomné permanentne. Alan Moore, tvorca Watchmenov, je široko rešpektovaný komiksový umelec, vlasatý samorast, anarchista, trockista, liberál a pornograf, ktorému sa on sám dá odpustiť len kvôli tomu, že na umelcov je morálka krátka. Nemá rád, keď mu na jeho komiksy siaha spotrebný, povrchný, hlúpy Hollywood, preto jeho meno v titulkoch nikdy nefi guruje, hoci minimálne tri z jeho dosiaľ sfi lmovaných diel sa dajú vidieť bez toho, aby človeku bolo zle (Watchmeni, V ako Vendetta a Z pekla).

Že Watchmeni sú vydareným fi lmom podľa Mooreovej predlohy, za to môže predovšetkým ich režisér Zack Snyder, ktorý si urobil meno fi lmovou adaptáciou iného komiksu – Millerovej Tristovky. Z Moora zostala len esencia zbavená pôvodných zvýznamnení, kostra, ktorá však v konečnom dôsledku dokáže diváka pripraviť na komiksovú predlohu lepšie ako celá séria článkov o tom, prečo sú Watchmeni fakt dôležitý komiks. A čo je azda dôležitejšie, fungujú aj v prípade, ak človek ani len netuší, že nejaká komiksová predloha existuje. DVD vyšlo v niekoľkých podobách (jednodisk, dvojdisk, limitovaná edícia), ako býva u podobne veľkých fi lmoch zvykom, obsahuje tradičnú zostavu bonusov a predovšetkým fi lm, ktorý sa len tak ľahko neokuká.

Koralína a svet za tajnými dverami pílou
(Coraline, USA, 2009, Réžia: Henry Selick)

Literárna predloha Koralíny sa vďaka nadštandardnej popularite jej autora, komiksového libretistu a žánrového spisovateľa Neila Gaimana, dostala k československému čitateľovi pomerne skoro po tom, ako vyšla v origináli. S obálkou a ilustráciami Gaimanovho dvorného výtvarníka Davea McKeana, ktoré príbeh dotvárajú z hľadiska atmosféry a defi nujú Koralíninu fyzickú podobu, sa na trhu objavila v roku 2003. Koralína je rozprávkou o tom, ako obyčajnosť vyhráva nad neobyčajnosťou – rodina sa sťahuje do nového domu, večne zaneprázdnení rodičia nemajú čas. Ich ratolesť, zvedavé dievčatko Koralína, sa príšerne nudí, tak začne vymýšľať. Nájde tajné dvere, ktoré najprv zdanlivo nikam nevedú, potom tými dverami prejde a nájde svoj ideál. Svet, v ktorom je stredobodom pozornosti, skutočným hlavným hrdinom, nielen štatistom v notoricky známom príbehu o maximálne vyťažených rodičoch, ktorí nemajú na svoje decko čas. V tom druhom svete je druhá mama ideálnou mamou, žije kvôli Koralíne, dýcha kvôli nej, spravila by, čo jej na očiach uvidí. Otec takisto, susedia tiež. Ak by v tom druhom svete nemali ľudia namiesto očí gombíky, Koralína by s defi nitívnym presídlením neváhala ani chvíľu. Lenže oni tie gombíky majú, na mieste očí pôsobia bizarne a predovšetkým jasne signalizujú, že onen ideálny svet predsa len nebude svetom bezchybným a ani zďaleka nie svetom dokonalým.

Kým toto všetko Koralína pochopí, chvíľu jej to trvá, keď však príde na lámanie chleba a Koralína sa má defi nitívne rozhodnúť, v ktorom svete chce žiť, už nezaváha. Spozná totiž, že skutočnosť, akokoľvek tvrdá, je v konečnom dôsledku lepšia než vybásnená fi kcia. Matrix pre osemročných, Gaimanovo vyrovnanie sa so skutočnosťou, že rodičia, hoci svoje deti nadovšetko milujú, sú tiež len ľudia, a preto občas jednoducho nemajú čas. Neznamená to však, že by svoje deti nemilovali. Nie je veľa spôsobov, ako sa dá prirodzene sebeckému dieťaťu také čosi vysvetliť, Koralína robí rodičom službu, lebo skrz ňu to naozaj ide. Gaimanov príbeh sa v Selickovom fi lme rozvinul do prekrásneho tvaru, nádherného a zrozumiteľného aj pre tých, ktorí nie veľmi dávajú pozor na to, čo sa deje, lebo ich celkom strhlo to, ako to vyzerá. Na DVD ešte silnejšie, ako pred časom v kine.

Juraj MALÍČEK