Afrika nie je len bezodná čierna diera, v ktorej mizne rozvojová pomoc a kde si z času na čas nejaká celebrita adoptuje chutnú sirotu s nafúknutým bruchom a muchou na tvári. Aj keď rebríček hodnôt vám napraví aj bez toho, aby ste o to extra stáli.

Je jasné, že v princípe z tohto obrovitánskeho záhadného svetadielu nič dobré nepozerá. So stupnicou nebo-peklo by ste tu toho veľa nenamerali, lebo Afrika dotiahla peklo do dokonalosti a na nebi sa tu ešte len pracuje. Niečo medzi v Afrike nefunguje a tak ako tu neexistuje stredná vrstva, tak tu neexistuje nič zodpovedajúce európskej normálnosti.

Do krajín zviechajúcich sa z občianskych vojen, masakrovania, hladu, genocídy a vojenských režimov chodiť neradno, ľudský život tu má hodnotu hlboko pod nulou a ani ten náš, biely, nie je výnimkou. Celkovo v Afrike platí, že nemusíte urobiť nič výnimočne odvážne, aby ste oň prišli, takže je dobré mať túto čarovnú formulku zafi xovanú ešte predtým, ako sa sem vyberiete. Pri deportovaní z letiska do x-hviezdičkového rezortu a naspäť toto know-how nevyužijete, v ostatných prípadoch môže byť mimoriadne osožné odchýliť dvere do Afriky, o ktorej sa nehovorí.

Keňa
Spočiatku som sem chodila len na koštovky. Potom už na tri týždne. Potom trikrát za rok a napokon som zostala. Je tu veľa belochov. Kresťanských misií, lekárov, diplomatov, vedcov, biznismenov, dobrodruhov, čudných ľudí, ktorí žijú nevedno z čoho. Spája ich zvláštny pocit opantania divokou prírodou a nadradenosti voči domácim. Tu je úplne jasné, kto je sluha a kto pán. Hrozné? Hej. Ale uvidíte tu omnoho hroznejšie veci. Naučiť sa ich prehliadať je kľúč k africkej esencii pre vyvolených.

Nájsť si v tomto nevyspytateľnom kúte zemegule krásny kúsok pozemku na bývanie nie je žiaden problém. Nehovorím, že tu budete mať pokojnú starobu ako napríklad na brehu ženevského jazera, ale s hordou lojálnych „esbéeskárov“ a zopár zlatými kreditkami si tu môžete zariadiť svoj osobný raj na zemi. A že to už pár ľudí urobilo!!! Luxusné ranče sú roztrúsené po celej buši a ani pánboh nevie, na koho pozemku vlastne ste. V týchto domoch bývajú ľudia známi i neznámi, čierni aj bieli, indovia aj arabi a okrem rasy ich nerozdeľuje nič, lebo sú všetci z kategórie za vodou.

Na rančoch vládnu pomery prispôsobené vzdialenosti od hlavného mesta, nie je však problém súkromným lietadlom skočiť do Mombasy po čerstvé ryby, alebo do Nairobi po bio maliny. V rezidenciách väčších miest dýcha z každého kúta honosných domov koloniálna história, steny sú potiahnuté brokátom, podlahy vyložené mramorom a veľkolepé krištáľové lustre sa odrážajú v zájdených zrkadlách. Merítkom osobnej dôležitosti je veľkosť a architektúra záhrady a počet služobníctva. Ich počet spolu so strážnikmi bez problémov presahuje číslo 10 a viac. Keňský, ale aj celoafrický fenomén je, že sa tu ľudia majú buď veľmi dobre, alebo veľmi zle.

To veľmi zlé je v plnej nahote pre oči bežného okoloidúceho pútnika nepostrehnuteľné, lebo dostať sa do jamy levovej, rozumej slumu, je ťažké. Keď už, tak len pod patronátom niekoho, kto si vezme na starosť vašu bezpečnosť a počas takejto chvíle je aj tak nemožné do dôsledkov vidieť všetky detaily života vo vražednej chodbe. Ostatní obyvatelia s akou-takou kúpnou silou sú rozptýlení v lukratívnych štvrtiach metropoly, ktoré sú doslova obohnané ostnatým drôtom. Čo sa týka nákupov, zoženiete všetko a čo nezoženiete, vám niekto určite aspoň prisľúbi.

Miestne tescá sa volajú nakumatt a prišli s nimi, ako inak, podnikaví Indovia, aby ešte viac zvelebili svoje aj tak značné osobné bohatstvo. Nakumatt je slušný reťazec hypermarketového rázu, kde dostanete fantastické mäso, ovocie, zeleninu, alkohol a hlúposti, ktoré nepotrebujete, čiže taniere, novú mikrovlnku a sponky do vlasov. Všetko pochádza od miestnych divízií svetoznámych značiek (Henkel, Nivea, Coca Cola atď. atď.) a ak chcete naozajstný L‘Oréal, Wellu, Haribo, grécky olivový olej a čokoľvek fakt európske, ceny stúpajú do závratných výšok. Toto isté funguje v prípade miestneho nealka (tunajšiu fantu by ste si len tak nedali za klobúk) a liekov.

Obyčajný Nasivin do nosa môže zásadným spôsobom nabúrať rodinný rozpočet! Najväčšou slabinou je mliekárenská výroba a zákusky. Aj keď sa to nejaví ako dôležitý faktor z hľadiska spokojného života, po určitom čase je chuť na dobrú tortu neprekonateľná (ibaže by ste si ju upiekli) a túžba po kúsku naozajstného syra neodbytná (10 dkg francúzskeho roquefortu za 15 eur). Každé nešťastie však bohato vyvažuje šťastie, v miestnom prípade kvalitný alkohol, ktorý tu tečie potokom. Brutálne ceny mimo duty free zón sú zarážajúce, ale prach na fľašky nesadá. Ani počas ramadánu.

Pôžitky
Tým najlacnejším a najdostupnejším bezpochyby zostáva sex. Berie sa to tu krížom krážom a ani najdesivejšie hiv štatistiky evidentne nespôsobili nejaké veľkoplošné odradenie od aktu ako takého. Nuž, v Afrike sa veľa fórov okolo toho nenarobí. Pohlavný styk môžete mať v princípe s kýmkoľvek – od antilopy cez dvanásťročnú školáčku, dvadsaťročného predavača manga až po klon Naomi Campbell z baru oproti. Ak máte peniaze, dobre, ak nie, vlastne sa nič nedeje. Keby niečo, na benzínkach sa dajú normálne kúpiť kondómy.

Ak je treba, zoženiete aj drogy, najčastejšie vás ponúknu jointom, kokaínom a heroínom, obľúbené sú rôzne miestne korienky a rastliny, ktorých žuvanie je rituál a pôsobia ako ópium. Cez Afriku sa úspešne pašujú kvantá drog, je to výhodná medzizastávka, ktorú si kartely obľúbili ako skvelý východzí bod na ceste do cieľa zásielky. Inak sa tu dá oddávať aj nevinnejším zábavkám, po ktorých nemusí nevyhnutne nasledovať pomalé umieranie na aids, ani bahno niekoľkoročného odvykania. Čo tak klzisko v Nairobi? No nezakorčuľujte si na skok od rovníka! Ak sa nebojíte vychádzať po zotmení, oplatí sa okúsiť aj nočný život.

Keď sa povie, že to niekde žije, tak tu to platí krát desať. Obyčajné puby aj luxusné bary, kde budete drinky kozumovať voľne pohodení na hebkých poduškách, pulzujú niečím špeciálnym, čo vyprcháva až dávno po svitaní. V kluboch hrajú fantastickí DJ-i a africká latino párty nie je o nič horšia než bratislavská. (Keď opomenieme možnosť, že vám cestou domov zo žúrky môžu prestreliť hlavu, lebo si vás vytipovali na diskotéke kvôli drahým hodinkám.) Druhou sofi stikovanou možnosťou sú poľovačky a golf.

Príjemní prešedivelí pánkovia v kockovaných vestách na tunajších golfových ihriskách sú ako zo žurnálu a brány týchto rezortov sú ako brány do iného vesmíru. No taká obyčajná poľovačka je dôverne blízka loveckej náture domácich a zapoľovať si môžete dosýtosti ofi ciálne, aj neofi ciálne. Kto vás odhalí, keď si vystrelíte na súkromnom ranči niekde uprostred Kene (kde je to zakázané) na pakoňa? Nikto. Akurát si trofej neodveziete domov. V Tanzánii sa dá veselo uháňať čokoľvek. Za zebru dáte cca 700 dolárov, sviňu bradavičnatú 400 dolárov, za byvola aj 1 000 dolárov, za preparáciu, balenie, vývozné, dovozné a veterinárne povolenia ďalších veeeeľa dolárov.

Lev sa loví ťažko a treba rátať minimálne s položkou 5 000 dolárov. V prípade úspešnej poľovačky ide vždy o bezodný účet, potom idú dobré kontakty a na treťom mieste je kus nevyhnutného šťastia. Veľkolepá poľovačka s dobrým stopárom, autami a exkluzívnymi stanmi skrátka niečo stojí. Zbohatlíci, ktorí už z vraždenia zvierat vyrástli, alebo sú dočasne v pozícii platonického obdivovateľa prírody, prichádzajú do Kene a Tanzánie na safari. Zívate od nudy? Nie je dôvod. Prisahám, že aj pre otrlého cestovateľa sú tieto národné parky zážitkom na hranici neskutočna, niečo, čo každú ľudskú bytosť zákonite napĺňa posvätnou úctou. Poraňajkovať na vrchole skaly pri brieždení so stádom žiráf naľavo a čašníkom so šampanským napravo je minimálne rovnaká šupa ako stáť večer na balkóne svojej izby a pozorovať zebry pri hotelovom jazierku. Paráda.

Kulinária
Prichádzame k jednému z hlavných bodov programu, gastronómii, ba čo viac, naozaj dobrým lahôdkam, o ktorých budete rozprávať vnúčatám pri kozube. Je to totiž tak – aj v Afrike sa dajú zažiť kulinárske orgie a nachádzajú sa tu aj jedny z najlepších podnikov na svete. Skvelé na tom celom je, že na rozdiel od Slovenska (napríklad) sa tu nikto nikomu nemieša do kapusty, čiže čínsku reštauráciu má Číňan, taliansku Talian, nigérijskú Nigérijčan a thajskú Thajčan. Všetko ľudia, ktorí sa z prazvláštnych príčin ocitli práve tu a musia tu nejakým spôsobom existovať, takže domáca kuchyňa je pre nich obživou, koníčkom a záležitosťou národnej cti.

Bagety som si teda kupovala vo francúzskej pekárni, kde majiteľ nevedel po anglicky ani ceknúť a na skvostnú pizzu som chodila k Giuseppemu, ktorý ma usadil, aj keď sa to zdalo byť nemožné. Ok, je to drahé. Veľmi. Pije sa tu dobré víno, varí sa tu božsky a určite treba raz vyskúšať aj írečité tematické reštaurácie, v ktorých sa podáva milión druhov mäsa, napichnutého na žeravých ihliciach, štýlom, každý zje koľko vládze. Chodia okolo vás naolejovaní fešáci v kožušinovo-páperových kreáciách a celé dokopy je to ako divadelná hra. Najznámejšou keňskou reštauráciou v tomto duchu zostáva už roky-rokúce Carnivore. Pri troche šťastia a osobnej odvahy ochutnáte aj krokodíla, pštrosa, zebru či žirafu.

Školy, zdravie, istoty
Toto sú veci, ktoré stoja v tejto časti zemegule na vratkých nohách. Samozrejme, kde je dopyt, tam sa časom vykryštalizuje aj ponuka a aj tu vyrástli dobré školy či nemocnice. Pochopiteľne, výlučne pre privilegovaných. Základné vzdelanie je síce v Keni bezplatné, no úroveň vzdelania katastrofálna v porovnaní so súkromnými školami. No aj keď je škola zadarmo, neznamená to, že tam chodia všetci, pretože rodičia často nemajú nielenže na topánky alebo školskú uniformu, ale ani ceruzku pre dieťa. Stredné školy, kde sa začína ročné školné od 500 dolárov a britské a francúzske školy sú teda skutočne len pre VIP.

Rovnako je to so zdravotníctvom, nemocnice v slumoch sú miestom akurát tak na umretie, bez akýchkoľvek základných liekov, prístrojov či vybavenia. V súkromných nemocniciach sa necháva liečiť aj prezident, je tu všetko, čo treba a platí sa pekne „cash“ do ruky. Za všetko. Totálne šialenstvo sa začína v prípade, že potrebujete navštíviť zubára. Švajčiarska zubárska klinika sídliaca v peknom komplexe uprostred tropickej záhrady sa s cenami nekašle: injekcia na umŕtvenie 50 dolárov, biela plomba 150 dolárov, röntgen 80 dolárov a ešte mi to potom museli prerábať na Slovensku.

Celkovo sa tu za estetické vylepšenie zovňajška platia (ne)slušné sumy, ale dobrých kaderníctiev, nehovoriac o kozmetikách, je tu ako šafránu. Väčšinou sú v rukách, opäť, Indov, alebo Rusiek. Bežnou praxou sú rozmáhajúce sa masérske služby, pričom masérka príde priamo do vášho príbytku. Sú to veselé štebotavé dámy, ktoré si dajú zaplatiť, no zo skutočného masérskeho umenia veľa nepobrali. Ďalšou možnosťou je navštíviť spa, väčšinou v niektorom z miestnych kvalitných hotelov.

Vo fi tnesscentrách stretnete nadupaných chlapíkov, ktorí si privyrábajú ako osobní tréneri a, čuduj sa svete, raz som sa dala nahovoriť a ejha, bolo to ako vo fi tku, napríklad v centre Ružinova. Dobré stroje, čisto, plazmy na celú stenu a tréner, ktorý sa nezbláznil z toho, že som beloška a mám obtiahnuté legíny. Horšie je to so saunami. Keď som v hoteli Hilton drkotala zubami na vrchnej lavici a snažila sa nastaviť teplotu vyššie ako na 40 stupňov, prišla ma zvoziť manažérka pre, povedzme, styk so saunujúcimi a povedala mi, že „nejaký magor raz nastavil stovku a nedalo sa tam vydržať.“

Tanzánia, Zanzibar
Tento článok zámerne nie je o miestach, kde je luxus a „wellbeing“ nevyhnutnou súčasťou turistického ruchu. V päťhviezdičkových komplexoch na Mauríciu, Madagaskare, Seychellách či v Juhoafrickej republike je latka štandardu nastavená na vysokánske nároky bohatého klienta a vytvoriť ich v týchto mikrosvetoch nie je priveľký problém. Zvláštne, že v mekke zločinu, Nairobi, sa mi nikdy nič zlé neprihodilo a na Zanzibare po mne vyštartoval chlapík z nožom v ruke hneď v prvý večer po pristátí.

Tašku som ubránila, policajt opodiaľ mi srdečne zamával a život šiel ďalej. Aj keď, nie je život ako život. Keď už si vybrať niečo „prefl áknuté“, tak ten zanzibarský je omamný. Ostrov prevoňaný fantastickými koreniami, krivoľaké uličky úžasného Kamenného mesta, drevené vyrezávané dvere, typické tinga tinga maľby v ateliéroch a oceán... Ako žiaden iný. Na Zanzibare sa to miesi do veľkého pestrofarebného celku, história, súčasnosť, chudoba, bohatstvo, umenie, gýč...

Stačí len nakuknúť do niekoľkých dverí cestou na trh. Svoj prístav pre zákazníkov verných značke tu vybudoval aj Kempinski, ale budete musieť podnikať v odvetví, ktoré nezasiahla kríza. Vilky stoja v akciovej cene 800 dolárov na noc pre dve osoby, pri minimálnom počte nocí 7. To vás vyjde Tanzánia omnoho lacnejšie, aj keď záleží, čo plánujete zažiť. Je síce pravda, že keňské safari v Masai Mara je prekrásne, no safari v Tanzánii je iná šálka kávy. Silná a dobrá. Krajina celkovo nie je tak vyprahnutá ako Keňa a jej divokosť je aj v neuveriteľnej zeleni.

Napríklad v národnom parku Serengeti, ktoré je na zozname UNESCO, migrujú obrovské stáda zvierat a mať šťastie zažiť takéto sťahovanie „ národov“ sa nepritrafí len tak hocikomu. My sme mali šťastie na pozvanie od chlapa, ktorý je miestnym producentom trstinového cukru. Trmácali sme sa k nemu na ranč zhruba trištvrte dňa, míňali hyeny, gepardov, slony, masajov s oštepmi, až sa na sklonku dňa zdalo, že to celé musel byť nejaký sen. Ale pán Sailesh nás na ranč skutočne doviezol a v ten večer nás vo velikánskom dome z kamenia obsluhovali štyri gazdiné. Jedna z nich, vo vysokom štádiu tehotentsva, si zobrala na druhý deň voľno, aby porodila, a keď som sa s ňou lúčila a spýtala som sa, kedy nastúpi opäť do práce, prekvapene na mňa pozrela a povedala: „Pozajtra.“ Tak tak.

Ako to bolo naozaj
Výroba trstinového cukru u veľkostatkára Sailesha vyzerala za bieleho dňa značne vytriezvujúco, približne ako keby sa cukor vyrábal v prvotnopospolnej spoločnosti. Všetko sa robí manuálne, veľmi veľmi dlho, ale jednotky času sú v Afrike totálne liberálny pojem, ktorý si každý vykladá po svojom. Po prízvukovaní, že všetko má byť do večera hotové (ha-ha-ha) nás Sailesh nakladá do posledného terénneho modelu Toyoty a ideme na výlet do naozajstnej domorodej dediny.

Priznám sa, píšem to preto, aby som raz a navždy ozrejmila, že to, čo si tisíce turistov zaplatia ako fakultatívny výlet, je fraška. Všetky tie zaručene stopercentné reálie, originálne dedinky, rezbárske práce, fotky s vyhladovanými otrhanými deťmi, večery pri pečenom jahňati a tak ďalej a tak podobne, sú prelud. Aj usmievajúci sa Masajovia pózujúci za desať dolárov a starenky pečúce placky za dvacku. Sailesh nás zobral do dediny ležiacej na jeho území, kde býva väčšina jeho zamestnancov. Masajovia, ktorých sme cestou poprosili o fotku, boli nevraživí a jednoznačne odmietaví.

V dedinke sme pred hlinenými chyžkami videli len ženy a deti, tak sme si mysleli, že máme vyhraté a nachystali sme si do ruky sáčok cukríkov a žuvačiek, pripravení na otravný nápor. Zabudnite. Milé ženušky, prababky a kŕdle holých detí (otrhané tričká sú len pasca pre turistu) z nás boli tak vydesené, že k nám nikto nepodišiel ani na krok. Naše dohováranie deťom a ponúkanie sladkostí z hypermarketu nadobudlo tragikomický charakter, keď pred nami zhrozené deti ustupovali a my sme ich výhražne tlačili do kúta, nechápajúc, že na nás i naše darčeky kašlú. Len nech už vypadneme.

Sailesh potom autoritatívne uprosil jednu staršiu najnebojácnejšiu ženu, aby sa s nami odfotila, no je v zábere len napoly, lebo nebola ochotná k nám pristúpiť bližšie. A toto vlastne platí vo všeobecnosti nielen o Afrike, ale aj o iných hodnotných veciach v živote. Že tie najneuveriteľnejšie zážitky sa odfotiť nedajú.