Zvyk
Editoriál Borisa Filana
Prešli sme cez cementovú púšť a kusy omietky. Po doskách na tehlách a po surových schodoch. Vystúpali sme na tretie poschodie a vošli do bytu. Prvý pohľad nám vyrazil dych. Celá čelná stena je obrovské okno a cez neho výhľad na Dunaj. Na živú tečúcu vodu. Je to zvláštne, ale rieky sú najkrajšie z nadhľadu, z výšky. Ale ideálny je pohľad z tretieho poschodia, ani vysoko, ani nízko. Dunaj pod nami pôsobil ináč ako z brehu – vzácne, exkluzívne, luxusne. Ten pohľad bol ako nekonečný príbeh o rieke.
Ponúkli mi, aby som si pozrel vzorový byt na dunajskom nábreží.
Viem si predstaviť, že má tisíce podôb. Ranná rieka, rieka v slnečnom dni, v daždi, v zime s plávajúcimi kryhami. Tečúca voda, ktorá vyžaruje svoju energiu nazbieranú na tisícoch kilometrov. Každý deň úžasná inscenácia, v hlavnej úlohe Dunaj, jeden z najlepších hercov v dejinách. Keby ten byt bol hocijaký, výhľad z neho je nezaplatiteľný.
Cítil som, ako ma obchádza neodolateľná túžba stráviť tu zvyšok života. Lenže ja viem o výhľadoch svoje. Tri mesiace som býval na Hvare v domčeku s terasou nad morom. Mal som výhľad na Jadranský záliv s Paklenimi ostrovmi. Videl som prichádzať biele lode. Pozeral som sa priamo na západ slnka. Vyzeral, ako keby scenár k nemu napísal Dante Alighieri a režírovali Spielberg s Fellinim. Najprv som si myslel, že nebudem robiť nič iné, iba sa pozerať z terasy. A prvých pár dní aj áno. Ale po týždni mi to zovšednelo.
| Trhalo mi to srdce, ale už som si zvykol. Hovoril som si: „Aha, výhľad. Pekný.“ A išiel som do izby pozerať prenosy z majstrovstiev Európy vo futbale. Výhľad za nič nemohol, bol stále rovnako úchvatný. Je to naša chyba. Alebo výhoda? Vlastnosť, ktorá nám umožňuje žiť a prežiť. Vysvetlil mi to už dávno jeden geniálny trpaslík. Volal sa Herman a bol typ gnóma s krátkymi svalnatými končatinami a veľkou mužnou hlavou. Vystupoval ako klaun na korčuliach. S ľadovou revue, cirkusmi a fi lmovými štábmi preputoval svet niekoľkokrát dokola, hovoril celkom bez cudzieho prízvuku piatimi jazykmi, mal prečítanú každú zaujímavú knihu, aj tie, čo nikdy nevyšli, videl každý dobrý fi lm a vedel ho tak porozprávať, že mal v ústach viac krásnych obrazov ako každý režisér, takže vidieť ten fi lm už bolo zbytočné. Ale radi sme spolu chodili do kina doma i v Göteborgu. | Herman si sadol vedľa mňa na nesklopené sedadlo, bavilo ho, keď ľudia za ním frfl ali, že nevidia na plátno. Potom sme vždy išli do prístavu na červené víno, rád som ho počúval, lebo hovoril celkom iným štýlom ako ostatní ľudia, akoby hovoril inou, zaujímavejšou rečou, ako keby som počúval rastlinu alebo zviera. Miloval veľké ženy. Plavovlásky. Prsnaté. Milé a hlúpe. A mal ich v živote viac ako ktokoľvek iný. Prezradil mi svoje tajomstvo. Keď taká krásavica prišla do revue, Herman si počkal. Týždeň, dva, tri. „A ony si zvykli, že som trpaslík. Už to vôbec nevnímali. Zvyk bol môj najlepší pomocník,“ povedal Herman. Ale posťažoval sa, že ten istý zvyk bol aj jeho najväčší nepriateľ. Lebo po dvoch týždňoch si aj on zvykol, že to dievča je nádherná prsnatá blondína a prestala ho baviť. |
Ten byt s krásnym výhľadom na Dunaj som si nekúpil. Nie iba preto, že viem svoje o krásnych výhľadoch a zvyku. Hlavne na taký byt nemám dosť peňazí.
