O tajomnej hmote okolo nás, o začiatku a konci sveta, ako aj o tom, že astronómia nie je v žiadnom prípade astrológia.

Ako deväťročný oznámil rodičom, že bude astronómom. Aj sa ním stal. Na nebo sa najradšej pozerá cez divadelné kukátko, čo má neustále pri sebe. Tvrdí, že po celý život bojuje so šamanmi a pavedami. A veľmi rád by sa stretol s mimozemšťanmi, ani si nevie predstaviť zaujímavejší príbeh. Najpopulárnejší český popularizátor vesmíru, nedávno ešte predseda Učenej spoločnosti Českej republiky, zakladajúci člen Českého klubu skeptikov Sisyfos a viceprezident Európskej rady skeptických organizácií. Astrofyzik Jiří Grygar.

Čím žijete v týchto dňoch?

Pripravujem sa na výročnú konferenciu Európskeho južného observatória (European Southern Observatory – ESO), ktorá bude v jeho ústredí v Garchingu neďaleko nemeckého Mníchova. ESO vzniklo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V Čile, v púšti Atacama, koncom 80. rokov financovalo vybudovanie tzv. Very Large Telescope so štyrmi ďalekohľadmi vybavenými zrkadlami s priemerom 8,2 metra. Postavili ho na hore Paranal, na najsuchšom mieste na svete, ďaleko od akéhokoľvek svetelného znečistenia. Jasno je tam 350 nocí do roka. Je to jedno z najlepších miest na pozorovanie vesmíru na zemi.

ESO tak vybudovalo najdokonalejšie zázemie na rozvoj astronómie a Európa sa v astronómii dostala minimálne na rovnakú úroveň ako USA. Českú republiku prijali za členskú krajinu ESO minulý rok. Tak, ako je dôležitý CERN so svojím urýchľovačom vo švajčiarskej Ženeve pre fyziku častíc, je takouto dôležitou organizáciou pre astrofyziku v celosvetovom meradle práve ESO.

Čím sa prioritne zaoberá?
Robí sa tam všetko – od planét v Slnečnej sústave až po bádanie najvzdialenejších hlbín vesmíru. Českí astronómovia sa v rámci ESO zaoberajú hlavne dvojhviezdami. Teda hviezdami, ktoré obiehajú okolo seba a teda majú zaujímavé vlastnosti.

Pre českých astronómov sa však členstvom v ESO predovšetkým otvára prístup k úžasným možnostiam. Práve sa plánuje výstavba obrovského ďalekohľadu s priemerom neuveriteľných 42 metrov. Ešte nie je jasné, kde presne ho umiestnia. Investícia je to však obrovská – pohybuje sa okolo miliardy eur. Len na porovnanie – na území bývalého Československa má najväčší ďalekohľad priemer dva metre. Je v Ondřejově. Na Slovensku máte najväčší ďalekohľad v Observatóriu v Kolonickom sedle neďaleko Sniny – má priemer jeden meter.

Považujete sa za astronóma alebo za astrofyzika?
Za astrofyzika. Aj vďaka tomu, na akých projektoch sa v súčasnosti zúčastňujem. Ide hlavne o projekt Pierre Auger Observatory v Argentíne. Zmyslom projektu, pomenovaného po francúzskom fyzikovi a priekopníkovi výskumu sekundárnych spŕšiek od primárnych častíc kozmického žiarenia, je získať solídne údaje o primárnom kozmickom žiarení s energiami častíc nad 10 triliónov eV. Ide teda o výskum kozmického žiarenia ultravysokých energií.

Toto žiarenie vyvolá spŕšku častíc v zemskej atmosfére, ktoré sa prezradia krátkymi zábleskami modrého fl uorescenčného žiarenia. Záblesky sa dajú zachytiť za kvalitných bezmesačných nocí ďaleko od civilizácie pomocou obrovských svetelných Schmidtových komôr. V projekte sa používa 24 takýchto komôr, z toho 12 dodala Česká republika. Súčasťou projektu je aj 1 600 detektorov takzvaného Čerenkovovho žiarenia, ktoré vo vzájomných vzdialenostiach 1,5 kilometra pokrývajú 3 000 štvorcových kilometrov argentínskej pampy. Zber dát sa začal na jeseň v roku 2003. Má trvať 20 rokov.

Novodobí českí astronómovia mimoriadne úspešne nadväzujú na skvelú historickú tradíciu.
Možno aj zhodami okolností. Tou prvou, veľmi dôležitou, bol renesančný rozhľad cisára Rudolfa II.. No a časový oblúk sa cez stáročia akoby uzavrel po roku 1968, keď veľa našich špičkových astronómov emigrovalo. V zahraničí sa uchytili, príležitosť im dodala potrebný vedecký rozlet. Dnes patria medzi svetovú špičku. Paradoxne tak druhou dôležitou okolnosťou boli ruské tanky. Aj keď to je smutné konštatovanie. Ďalší dôležitý fakt – kontinuita sa napriek totalite u nás nepretrhla. Máme tak opäť nádejných mladých astronómov. Tí už príležitosti dostávajú prostredníctvom našej spoluúčasti na popredných svetových projektoch. Na rozdiel napríklad od mojej generácie majú šancu na uplatnenie aj z domova – nemusia ho nutne opúšťať. Výdobytok slobody.

NEWPAGE

Vás k astronómii priviedlo čo alebo kto?
Mal som 9 rokov, prečítal som si knihu o astronómii pre deti a celkom ma to pohltilo. Vedieť niečo viac o svete, ktorý je taký vzdialený. Skúmanie nepoznaných diaľok – to je to, čo ma na astronómii púta dodnes. Mimochodom, spomínaná kniha bola od Josefa Pospíšila. Volala sa: „Vesmír novými očami“. Inak som mal aj šťastie. Na gymnáziu sme mali profesora chémie a biológie, ktorý si všimol môj záujem o astronómiu.

Zoznámil ma so svojím o rok starším synom, ktorý sa tiež zaujímal o astronómiu. Mal už dokonca aj ďalekohľad. Stali sme sa priateľmi a potom sme to spolu ťahali až do maturity. Prvé práce z výskumu komét a meteorov sme publikovali ešte ako stredoškoláci. On potom išiel na fyziku v Brne, potom prešiel na astronómiu do Prahy a po dokončení štúdia nastúpil na Astronomický ústav ČSAV. Ja to isté, vždy rok po ňom. Ten astronóm sa volá Luboš Kohoutek (objaviteľ Kohoutkovej kométy, nazývanej tiež kométa storočia). Na ašpirantúre sa však naše cesty rozdelili.

On zostal v Prahe, ja som išiel na observatórium do Ondřejova. On sa zaoberal planetárnymi hmlovinami, ja dvojhviezdami. Po invázii v roku 1968 sa naše cesty rozišli úplne. On emigroval do Nemecka. Ja som sa vrátil. Z Kanady, kde som dostal štipendium. Bol som tam aj s rodinou. Vtedy to bolo veľmi zložité rozhodovanie. V podstate ešte aj dnes niekedy premýšľam, či som neurobil chybu. Deti mi však dnes vravia, že sme vtedy urobili dobre, keď sme sa vrátili domov.

Už desaťročia astronómiu doslova šírite do verejného povedomia.
Áno, mám výrazné kantorské pudy. Po mamke, ktorá bola učiteľkou. Ak niečo viem, chcem sa o to akosi prirodzene podeliť. To bude zrejme hybnou silou, čo ma toľké roky poháňa pri putovaní S a ZA astronómiou.

„Okná vesmíru dokorán“ vám však k tomu výrazne pomohli.
Určite. Ich prostredníctvom astronómia zasiahla masy. Aj keď sa dnes už podobný seriál pre žiadnu z televíznych staníc nevyrába, médiá neobchádzam. Práve naopak. Vysielam často na vlnách Českého rozhlasu – na jeho staniciach Vltava a Leonardo. No a sú tu knihy, časopisy, noviny a predovšetkým internet.

Čo prednášky? Putujete ešte?
Stále ma oslovujú. Prednášal som už na všetkých vysokých školách na území bývalého Československa. Pozývajú ma aj rôzne vedecké inštitúcie, ale aj hvezdárne a planetáriá. Počet mojich verejných vystúpení sa blíži k číslu 4 000.

Mimochodom, čo vás v poslednom čase potešilo?
To už je akoby permanentná radosť. Sú to moji odchovanci, moji žiaci. Začínajú sa presadzovať medzi astronomickú špičku. Sú už lepší než ja. Na to som naozaj mimoriadne hrdý. Nie je to úžasné, keď sa môžete učiť od svojich žiakov?

„Nie je to úžasné, keď sa môžete učiť od svojich žiakov?“

Tradícia
Česká astronómia ju má závideniahodnú. V Prahe pôsobili velikáni svetovej astronómie a fyziky ako Tycho Brahe, Johannes Kepler, Tadeáš Hájek z Hájka, ale aj Christian Doppler a Albert Einstein. Výrazná je aj tradícia v popularizácii astronómie, siahajúca k prelomu 19. a 20. storočia. V roku 1917 vznikla Česká astronomická spoločnosť. Jej zásluhou sa budovali prvé ľudové hvezdárne, neskôr aj planetáriá.

Od roku 1920 do roku 1997 vychádzal populárno-vedecký astronomický časopis „Říše hvězd”. V období II. svetovej vojny vydáva dr. Hubert Slouka knihu „Pohledy do nebe”, ktorá k astronómii prilákala viacerých súčasných popredných vedcov. V časoch televízie zohral obdobnú úlohu astronomický seriál „Okná vesmíru dokorán”, pripravovaný Slovenskou televíziou v rokoch 1981 – 1992. Tu sa už ako výrazný popularizátor prejavil Jiří Grygar.

Bude mať česká astronómia ďalšieho veľkého popularizátora?
Ale áno, o tom som dokonca presvedčený. Podľa mňa už aj má. Je ním môj kolega Michael Prouza. Je mladý, plný energie. Navyše veľmi múdry a už aj úspešný. Hlavne však má v sebe pokoru k hviezdnemu nebu nad sebou.

Je vo vesmíre poriadok?
Až neuveriteľný. Lebo existuje až prekvapivo malý počet základných častíc hmoty a veľmi malý počet síl, ktoré vesmír ovládajú. Tie sily sú štyri a tých základných stavebných kameňov je, povedzme, dvanásť. A to je fascinujúce, keď z tých dvanástich kameňov a z tých štyroch síl urobíte raz atómovú elektráreň, potom baktériu, následne planétu a nakoniec takzvanú skrytú hmotu vesmíru. Aj ľudský mozog, asi najzložitejšia vec, ktorú poznáme, je len z týchto základných kameňov. Dokonca v ňom ani nie sú všetky. Možno sa nakoniec príde na to, že ten základný princíp je len jeden.

Je pravda, že špeciálne medzi fyzikmi je veľa veriacich ľudí?
Symbióza fyziky a astronómie vás núti čo najrýchlejšie sa dostať k počiatku vesmíru, čo je mimochodom tiež objav 20. storočia, že fyzikálny vesmír má počiatok, takzvaný Veľký tresk. Vtedy vás začne zaujímať, ako to okolo toho Veľkého tresku bolo. Zistíte, že tesne po ňom bola len jedna sila vo vesmíre. Až potom prišla grandiózna evolúcia, keď sa vesmír od jednoduchosti pôvodného stavu dostal za vyše 13 miliárd rokov k neuveriteľnej rozmanitosti.

Takže veríte, že v základe nášho racionálneho sveta bol zázrak?
Myslím si, že áno. Ten zázrak bol predsa absolútny. Materiálny vesmír vznikol z ničoho. Podľa astrofyzikov predtým nebolo nič, vôbec nič. To je úplne v rozpore s našou fi lozofi ckou intuíciou. Filozofovia vždy tvrdili, že niečo musí vzniknúť z niečoho. Teraz sa ma zrejme opýtate na Boha. Takže takto: V prírodovedeckom zmysle slova nie je možný ani pozitívny dôkaz o Božej existencii, ale ani negatívny dôkaz o jeho neexistencii.

V tejto súvislosti pripomínam, že prírodné vedy prekvapujúco nie sú úspešné, keď chcú odpovedať na otázky, ktorým hovorím detské a ktoré sa začínajú klasickým „prečo…?“. Vtedy prírodné vedy obvykle mlčia alebo, ak vôbec podávajú nejakú odpoveď, tak nás nikdy príliš neuspokoja. Jeden francúzsky novinár pred časom napísal, že veda je fantázia brzdená poznaním. To je dosť presné. V podstate po celý svoj život sa zmierujem s tým, že na veľa otázok nebudem poznať žiadnu odpoveď, a na ďalšie otázky len kusé a možno aj úplne chybné odpovede.

Aj vy si myslíte, že za šesť miliárd rokov sa Zem vďaka Slnku vyparí?
Pokiaľ ide o Zem, astronómia už dnes spoľahlivo vie, že zahynie v slnečnom žiarení, tomu neujde. Ibaže by medzitým ľudia objavili nejaký dostatočne silný mechanizmus, ktorý by ju od Slnka odsunul. Ale očakáva sa aj apokalypsa celého vesmíru, pričom katastrofi ckých scenárov je hneď niekoľko. Napríklad nastane takzvaný vesmírny chlad, keď priemerná teplota vesmíru klesne tak blízko k absolútnej nule, že život nebude možný. Alebo, naopak, takzvaný vesmírny krach – vesmír sa zrúti sám do seba, čím sa natoľko zahreje, že v ňom opäť nebude možný život.

Aké najväčšie reálne nebezpečenstvo nám z vesmíru hrozí?
Zrážka s planétkou, s nejakým väčším vesmírnym telesom. Pravdepodobnosť, že nejaký človek zahynie po dopade nejakého vesmírneho telesa, je dokonca asi rovnaká, ako že s vami havaruje lietadlo. Ale aj keď nám počas nášho života na hlavu z vesmíru nič nespadlo, pretože zatiaľ nemáme žiadne dôkazy o tom, že by nejakého človeka zabil meteorit, tak sa to berie ako veľmi vzdialené nebezpečenstvo. NASA však udržiava na internete denne aktualizovanú stránku, kde uvádza vždy to vesmírne teleso, ktoré je pre nás v danú chvíľu najnebezpečnejšie.

Toto nebezpečenstvo sme ako ľudstvo paradoxne rozpoznali pomerne neskoro. Napríklad dlho sme si mysleli, že Mesiac je posiaty krátermi po sopečnej činnosti. Pritom je zjazvený po dopadoch iných telies. Riešenie, ako ničivým zrážkam predchádzať, sa hľadá. Určite však nie také, aké použili fi lmári v hollywoodskom „Armagedone“. Rozbitie letiaceho telesa znamená, že jeho ťažisko letí ďalej v pôvodnom smere. Takže to by význam nemalo. Musíme to teleso na jeho trajektórii vychýliť z dráhy letu. Napríklad vyslanou družicou, ktorá by sa naňho vďaka gravitácii „prisala“ a svojimi raketovými motormi by dosiahla potrebnú odchýlku.

„... na veľa otázok nebudem nikdy poznať odpoveď, na ďalšie otázky len kusé a možno aj úplne chybné odpovede.“

Vesmírom sa zaoberáte po celý život. Dozvedeli ste sa niečo, čo zásadne zmenilo váš pohľad naňho?
V mojich študentských rokoch sa to bralo tak, že vesmír tu je a v podstate sa v ňom nič nedeje. Až počas môjho veku dospelosti sa tento názor zásadne zmenil. Dnes je zrejmé, že vývoj života na Zemi je len nepatrnou súčasťou vývoja vesmíru. Už sa vie, že vesmír sa vyvíja chemicky i fyzikálne a že pred miliardami rokov vyzeral dramaticky inak, než vyzerá dnes. My sa do istej miery môžeme vrátiť, za čo vďačíme rýchlosti svetla, ktorá je pomerne malá – vo vesmíre je 300 000 km/s vlastne pomalá rýchlosť. Následkom toho môžeme na oblohe vidieť deje, ktoré sa v skutočnosti odohrali v čase, keď sa človek na Zemi len objavil – asi tak dva a pol milióna rokov dozadu. Áno, to môžeme vidieť voľnými očami. Nepotrebujeme na to žiadny prístroj.

Kam až dozadu sa teda môžeme ohliadnuť dobrými ďalekohľadmi?
Čím lepší ďalekohľad, tým ste hlbšie v minulosti. Astronomické ďalekohľady sú úžasné stroje času. Môžete, povedané obrazne, počas jednej pozorovacej noci vidieť, čo sa na oblohe stalo pred hodinou, čo sa stalo pred rokom, čo sa stalo pred tisícročím, ale aj pred miliónmi a miliardami rokov. Najmodernejšími prístrojmi môžete nahliadnuť až k počiatku vesmíru.

Máte pri sebe vždy ďalekohľad?
Ako kedy, väčšinou však áno. Môj najväčší ďalekohľad sa dá voziť len autom. Takmer vždy však mám pri sebe malý divadelný ďalekohľad – kukátko. Neverili by ste, aké je užitočné pri pozeraní sa na hviezdy. Má veľké zorné pole, takže vidím veľký kus oblohy. Napríklad na pozorovanie komét je jedinečné.

Nepozerá sa dnes astronóm vlastne viac do počítača ako na hviezdne nebo?
Ja sa pozerám hore. Keď sme mali v roku 1967 v Prahe astronomický kongres, sadol som si na lavičku pred Právnickú fakultu, kde sa ešte zasadalo. Schválne som sa pozeral, keď astronómovia, ktorí mali kongresové visačky, vychádzali z budovy. Úplne všetci vyšli z dverí a pozreli sa na oblohu. To je reflex.

Ľahnúť si v lete do trávy a sledovať nočnú oblohu. Ostalo vám to?
Čo myslíte, že robíme v Argentíne, keď máme voľno? V tej juhoamerickej pampe je v noci atramentová tma. Sledovať tam nočnú oblohu je až estetická záležitosť, pre mňa jeden z najväčších pôžitkov. Cez prístroje je už pohľad na oblohu akoby chladný. Mimochodom, od počiatku existencie našej Zeme sa javy na našej oblohe ani raz neopakovali. Takže ide o vskutku nevyčerpateľné divadlo s neobyčajne nízkym vstupným. Stačí vyjsť do tmy a zakloniť hlavu.

Tvrdenie, že väčšina hmoty je vo vesmíre skrytá, mi pripadá ako zo sci-fi . Údajne pozorujeme len jedno percento vesmíru...
Práve toto je dôkaz, ako málo toho o vesmíre vieme. To sa tiež udialo počas môjho života – pôvodne to vedela len veľmi úzka skupina ľudí a nikto im neveril. Kým dnes už je to úplne bežná vec. Zaujímali sme sa o hviezdy, o planéty a o Slnko, ale teraz vieme, že sú to vo vesmíre len drobnosti. A že to najzaujímavejšie, čo zaberá najviac priestoru, má najväčšiu hmotu a objem, je skryté.

„Čím lepší ďalekohľad, tým hlbšie do minulosti sa dostaneme.“

Čo si vlastne máme pod tou skrytou hmotou predstaviť?
To keby som vedel. Nad tým bádajú najväčší teoretici súčasnosti a zatiaľ len špekulujú. Ale sú si istí, že skrytá hmota existuje. Skúsim to vysvetliť. Od čias Isaaca Newtona platí gravitačný zákon, ktorý hovorí, že hmoty sa priťahujú tým viac, čím sú väčšie a čím sú k sebe bližšie. Zdá sa, že to je univerzálny zákon vo vesmíre – kam sme sa zatiaľ dokázali pozrieť, tam platí. Na Zemi, pod zemou, pod mikroskopom platí v Slnečnej sústave i vo hviezdnom vesmíre. Teraz si predstavte, že vo vesmíre existujú zhluky galaxií, hovorí sa im galaktické hniezda, a tie drží pokope gravitačná sila. Inak by sa rozleteli.

Americký astronóm Fritz Zwicky si všimol, keď meral rýchlosť pohybu jednotlivých galaxií k centru tohto zhluku, že tie rýchlosti sú podozrivo veľké a že by sa to už dávno malo rozletieť. Viditeľnej hmoty je tam jednoducho málo, nemalo by sa to udržať pohromade, napriek tomu sa to drží. Z toho usúdil, že okrem hmoty, ktorú vidíme v ďalekohľadoch, je okolo galaxií ešte nejaká skrytá hmota, ktorá dodáva potrebnú gravitáciu. Neskôr sa objavili ďalšie dôkazy.

Ako to je vlastne s konečnosťou či nekonečnosťou vesmíru?
Najťažšie otázky, ktoré sa snaží riešiť súčasne kozmológia v spolupráci s astronómiou a časticovou fyzikou. Predovšetkým je treba rozlišovať nekonečno v priestore a nekonečno v čase, takže teoreticky sú možné rôzne kombinácie. Napríklad vesmír bez časového počiatku, ale s konečnou časovou budúcnosťou, alebo obrátene vesmír s časovým začiatkom a nekonečnou

„... pritom sa snažíme prísť na to, ako to tu celé vzniklo. To je na nás úžasné.“

budúcnosťou. Do toho potom ešte vesmír priestorovo konečný či nekonečný, takže už z toho je vidieť, aké je to zložité. Základná zásada však hovorí, že o vlastnostiach vesmíru rozhodujú pozorovania alebo pokusy, nie teórie. Súčasné astronomické merania dokladajú, že vesmír vznikol pred necelými 14 miliardami rokov – to bol ten Veľký tresk. Ak ide o budúcnosť, tá je ako vždy neistá.

Je vysoko pravdepodobné, že vesmír bude existovať ešte aspoň 150 miliárd rokov, ale možno aj nekonečne dlho. V súčasnosti prebieha veľký spor o priestorovú konečnosť či nekonečnosť vesmíru, a nikto nevie, ako táto hádka dopadne. Ak platí teória relativity, tak v okamihu Veľkého tresku nielenže nebola žiadna hmota, ale ani priestor a ani čas.

Preto nie je možné v tejto chvíli použiť predložku „pred“, keďže tá automaticky predpokladá, že čas „už“ plynie. Vskutku sa zdá, že teória Veľkého tresku si vyžaduje, aby náš vesmír vznikol doslova z ničoho, čo je v príkrom rozpore s fi lozofi ckým názorom, že niečo môže vznikať len z niečoho iného. Lenže nikto nevie, či sa príroda riadi našou fi lozofi ou... Osobne si myslím, že tieto otázky sú doslova večné a človek na zemi nikdy nespozná vyčerpávajúcu odpoveď na ktorúkoľvek z nich. Ale viete, čo je na nás ľuďoch úžasné? V časovej línii vesmíru sme tu len nejaké smiešne promile. Pritom sa snažíme prísť na to, ako to tu celé vzniklo.

Sme tu sami?
Ďalšia veľmi jednoduchá a súčasne veľmi ťažká otázka. Podľa mňa sa nedá vyvrátiť, že sme tu sami. Všetky úvahy o iných formách života osobne považujem za špekulatívne. Myslím si, že akýkoľvek život vo vesmíre je vzácny. Ten najbližší iný život je zrejme taký vzdialený, že sa s ním nestretneme.

Chceli by ste sa stretnúť s mimozemšťanmi?

„To viete, že áno!“

Nedokážem si predstaviť zaujímavejší príbeh.

Nie je to paradox? Pokrok je čoraz dynamickejší, ale ľudia sa správajú čoraz iracionálnejšie. Napríklad sa prikláňajú k rôznym okultným vedám.
To je pre mňa do veľkej miery prekvapivé. Bolo to tak aj za totalitného režimu, ktorý ofi ciálne pavedu prenasledoval, aj keď sám osebe bol pavedecký. Po prevrate som očakával, že to vyhynie, čo sa nestalo. Ale, keďže som viceprezident Európskej rady skeptikov, viem, že tento problém majú aj tie európske krajiny, ktoré nečelili totalite. Ide zrejme o reakciu na to, že niektorí ľudia majú pred vedou akúsi hrôzu a riešia to tak, že sa prikláňajú k šamanským praktikám. To, o čom kedysi učila astrológia, je v súčasnosti opäť moderné. Zo sociologického hľadiska mi to pripadá fascinujúce, ale z hľadiska prírodovedného ide takmer o tragédiu.

Najhoršie to je v Spojených štátoch, aj keď majú evidentnú technologickú prevahu a veľký počet laureátov Nobelových cien v prírodných vedách. Ale s priemerným Američanom je to zreteľne horšie než napríklad s priemerným Čechom, o čom svedčí popularita rôznych siekt. Predstavte si, že až päť percent Američanov je presvedčených, že Američania na Mesiaci vôbec nepristáli, že to bolo celé nakrútené vo fi lmových ateliéroch. To je šialené. Američania sú pritom veľkí vlastenci, pre Pluto vyvolali na medzinárodnom kongrese v Prahe takmer revolúciu, keďže to bola jediná „americká“ planéta a zrazu planétou nemala byť... Ešte jeden príklad: Dospelí Američania dostali v jednej ankete otázku, čo je pravdivý výrok: a) Zem obieha okolo Slnka b) Slnko obieha okolo Zeme. Dopadlo to nerozhodne. U nás bol pomer tri k jednej.

Už sa vám asi stalo, že vás niekto požiadal o horoskop...
To sa mi stáva dosť často, pretože aj v úplne rešpektovaných novinách si občas o sebe prečítam, že som významný český astrológ, a to by ma teda vzali všetci čerti. Ale rozumiem im, myslia to dobre. Podľa nich astronóm hviezdy len pomenováva, kým astrológ je ten, čo ich vie vysvetliť. Po každom mojom verejnom vystúpení mi ľudia píšu, aby som im zostavil horoskop. Dokonca by som si takto mohol aj zarábať. Pre mňa by to však bol návrat o štyristo rokov.

Prečo by však postavenie planét nemohlo mať skutočne nejaký vplyv na ľudský život, keď ho ovplyvňujú aj erupcie na Slnku alebo slapové sily vznikajúce tým, že gravitácia pôsobí na rôzne časti telesa rôzne?
Najväčší slapový efekt na človeka má Mesiac, na druhom mieste Slnko. Planéty majú vplyvy len nepatrné. Teda, bral by som astrológiu, keby sa zaoberala len Mesiacom a Slnkom. Lenže problém je v tom, že astrológia sa snaží predvídať individuálne osudy. Tie sú evidentne rôzne, aj keď napríklad slapové sily na nás pôsobia rovnako.

„... občas si o sebe prečítam, že som významný český astrológ.“

Stále nepoužívate mobil?
Nie. Ja ho ani nemám. Na potrebnú komunikáciu mi stačí elektronická pošta. Keď robíte vedu, nemôžete sa rozptyľovať. Mňa aj obyčajný telefón dokáže rozčúliť. Vytrhne ma z myšlienok. Pravda, raz som si mobil požičal, ale vlastne som ho ani nevedel používať.

Čo vám na vede imponuje?
Jej základný, nemenný princíp hry. Každý mesiac sa dozvedám niečo, čo by som nečakal.

Dostalo sa vám zrejme najväčšej astronomickej pocty – pomenovali po vás vesmírne teleso. Konkrétne planétku s pôvodným číselným označením 3336.
No, áno. Planétky a kométy sú jedinými astronomickými objektmi, ktoré v našej praxi pomenúvame po živých ľuďoch. Kométu pomenujú po tom, kto ju objavil prvý. Prvé planétky pomenúvali po antických bohoch. Keď sa ich mená minuli, došlo aj na smrteľníkov. Dnes ich je pomenovaných vyše 12-tisíc. Tá moja, to je v podstate len taký „šuter“ – v priemere má asi 5 kilometrov a obieha okolo Slnka. „Dostal“ som ju k mojim šesťdesiatinám.

Okná vesmíru dokorán

V Československu si pred viac ako dvadsiatimi rokmi sadali pred televízor celé rodiny. Pozerali sa na hviezdy. Doslova. Seriál sa volal „Okná vesmíru dokorán“ a nespornou mediálnou hviezdou sa vďaka nemu vtedy stal jeho protagonista – astronóm a popularizátor vedy Jiří Grygar. Išlo o publicisticko-dokumentárny cyklus o tajomstvách a zaujímavostiach vesmíru vo forme štúdiovej relácie s dokrútkami, grafmi, fotografi ami a dialógmi so spolumoderátorkou.