Jediný zvuk, ktorý ruší hrobové ticho, je praskajúci sneh pod vašimi saňami a ešte silné nohy psov, ktoré sa neúnavne zabárajú do hlbokých snehových jazykov. Pred vami je nekonečná prázdnota lemovaná bielymi špičkami stromov. Jedinou istotou sú však tí psi, ťahajúci vaše sane. Sú zárukou, že sa dostanete do cieľa.

Človek využíval pomoc psov už od nepamäti. Spočiatku slúžili ich predkovia, vlci, ako zdroj potravy, neskôr ich človek začal využívať ako pomocníkov pri love alebo na stráženie majetku. História spolupráce psov a ľudí siaha podľa archeologických výskumov do ďalekej minulosti. Historici predpokladajú, že to bolo asi dvetisíc rokov pred naším letopočtom. Keď ešte žili ľudia v primitívnych skupinách, pridružil sa k nim pes a stal sa verným a oddaným spoločníkom človeka.

Tak ako sa vyvíjala ľudská spoločnosť, vyvíjalo sa aj využitie psov. V desiatom storočí pred našim letopočtom arabskí kronikári prvýkrát ofi ciálne zaznamenali využívanie záprahových psov na Sibíri. Vo svojich správach z ciest o tom viedli záznamy aj cestovatelia Marco Polo a Francesco da Kollo. V oblasti Aljašky, Sibíri a Grónska sa ich využitie na ťažné účely rozšírilo asi najviac. Staré severské národy boli na psy veľmi náročné a tisíce rokov rozvíjali ich pracovné schopnosti, ako je poslušnosť, pracovitosť a vytrvalosť. Tieto prednosti psov neskôr zúročili aj polárni bádatelia, medzi inými napríklad Roald Amundsen, ktorému sa podarilo dosiahnuť južný pól práve pomocou psieho záprahu.

Zlatá horúčka
Najväčší rozvoj zažili ťažné psy počas zlatej horúčky na Aljaške. Kvalitný a rýchly psí záprah bol pýchou každého zlatokopa, a práve preto vznikla myšlienka zorganizovať prvé preteky psích záprahov. Prvá písomná zmienka hovorí o neofi ciálnych pretekoch psích záprahov alebo o mushingu, ako sa tento šport ofi ciálne nazýva, z obdobia päťdesiatych rokov devätnásteho storočia na trati z Winnipegu do St. Paul. V roku 1886 sa psie záprahy stali súčasťou karnevalu Saint Paul Winter, ktorý mal za cieľ popularizovať zimu v štáte Minnesota. Táto športová disciplína vydržala ako súčasť karnevalu dodnes.

Na prelome storočí sa však všetka pozornosť sústredila práve na dejisko zlatej horúčky, na Aljašku a Yukon. Medzi popredných popularizátorov psích záprahov patrí Škót Scotty Allan, ktorý prišiel na Aljašku so zámerom využiť svoje skúsenosti s prácou s koňmi. Na Klondiku sa však zapojil do obchodu s potrebami pre musherov. Práve Scotty bol jeden z prvých, ktorý v tejto nehostinnej časti sveta zorganizovali premiérové preteky psích záprahov s názvom All Alaska Sweepstakes. Bolo to v roku 1908 a trať viedla z mestečka Nome do mesta Candle. Dlhá bola 653 míľ, čo je približne 1 050 kilometrov.

Tieto preteky sa veľmi rýchlo stali populárnou udalosťou, k čomu určite prispela aj reportáž v novinách New York Times. Skutočný zlom v sláve organizovaných psích záprahov však nastal až o niekoľko rokov neskôr, keď v roku 1925 vypukla v eskimáckej osade Nome na Aljaške epidémia záškrtu. Na začiatku, keď sa ešte nevedelo, že ide o epidémiu, umreli v osade dvaja chlapci, no postupne sa príznaky zákernej choroby objavili aj u ďalších obyvateľov osady. Hroziacej tragédii nemohol doktor účinne zabrániť bez liekov. Lenže potrebná dávka očkovacej látky bola v meste Anchorage, odkiaľ v divokej snehovej búrke neviedla žiadna schodná cesta. Ostávalo preto jediné možné riešenie. Dopraviť sérum pomocou psích záprahov.

Mnohí Eskimáci, Indiáni a traperi vtedy riskovali v zime štyridsaťšesť stupňov pod nulou svoje životy, na trati dlhej tisícsto míľ, ktorú bežne zdolávali za dvadsaťpäť dní. Lenže v roku 1925 prešli obetaví záchranári formou štafety túto cestu za 127 a pol hodiny. Do Nome došli včas a väčšinu obyvateľov osady sa doktorovi podarilo zachrániť. Najslávnejšou osobou celej tejto akcie sa stal už vtedy úspešný musher a pretekár Leonard Sepalla so svojím vodcom Togom.

Lídrom posledného záprahu v štafete bol Balto s musherom Gunnarom Kassonom, ktorému bol na pamiatku všetkých nasadených psov postavený v newyorskom Central Parku pomník s nápisom „Endurance, Fidelity, Inteligence“, teda vytrvalosť, vernosť a inteligencia. Odvtedy sa dramatický maratón na život a na smrť opakuje každoročne, pričom od roku 1973 má športovú podobu. Preteky smrti patria medzi najdlhšie a najťažšie preteky psích záprahov na svete. Ich ofi ciálny názov znie Iditarod the last Great race. Konajú sa vždy prvú marcovú sobotu. Už však nejde o presnú kópiu pôvodnej cesty, tá je čiastočne upravená na hranicu únosnosti ľudských možností. A kým kedysi potrebovali najlepší musheri na prekonanie tejto trate približne dvadsať dní, dnes stačí najlepším aj menej ako desať dní.

Nárast popularity
Do Európy priniesli tento šport v roku 1959 Švajčiari. Prvé veľké preteky sa konali až v roku 1972 v Latrophu, ale skutočné majstrovstvá sveta psích záprahov sa uskutočnili v roku 1990 vo švajčiarskom Sils-Silvaplanue. Vtedy ešte väčšinu pretekov vyhrávali Američania, ale ich kraľovanie netrvalo dlho. Európa im v tomto športe začala statočne sekundovať. No Američania si na svoje konto pripísali jedno podstatné víťazstvo, ktoré však znamenalo víťazstvo pre mushing ako taký.

Počas zimných olympijských hier v Lake Placid sa zástupcom kontinentu podarilo presadiť psie záprahy ako jeden z potenciálnych olympijských športov. Demonštrácia športu s ambíciou stať sa regulárnou súčasťou olympijských hier pozostávala z pretekárov so siedmimi psami, ktorí mali odjazdiť štyridsaťkilometrovú trať denne počas dvoch dní. Víťazom prvých, takmer olympijských záprahov sa stal Kanaďan Emile St. Goddard, na druhom mieste skončil Nór Leonard Seppala a tretie miesto si odniesol Shorty Russick. Okrem Severnej Ameriky sa o popularizáciu športu pokúšali aj na severe Európy, v Nórsku, kde psie záprahy využívali hlavne v armáde na zásobovanie a prevážanie ranených, pričom po prvej svetovej vojne sa táto činnosť pretransformovala na ofi ciálny šport.

Zásluhy a vplyv na šírenie povedomia o mushingu by sme mohli ešte pripísať polárnym bádateľom Amundsenovi a Nansenovi, ktorí psie záprahy použili pri expedíciách na severný a južný pól. Tradícia mushingu na starom kontinente postupne narastala. Dnes sú najťažšími pretekmi čistokrvných severských saňových psov v Európe Pirena, ktoré sa jazdia v Španielsku. A vyše sedemsto kilometrov dlhý drsný zápas s prírodou naprieč rakúskymi, švajčiarskymi, francúzskymi a talianskymi Alpami pod názvom Alpirod. Schádzajú sa tu každoročne najlepší musheri psích záprahov na svete.

O podporu psích záprahov sa postarala aj medzinárodná organizácia ISDRA, ktorá vznikla roku 1966 a ktorej cieľom bolo rozšíriť preteky psích záprahov po celom svete. Až do začiatku osemdesiatych rokov sa v strednej Európe mohli na pretekoch zúčastňovať len čistokrvné záprahové psy, a to sibírsky husky, aljašský malamut, grónsky pes a samojed. Išlo o požiadavku spolkov chovateľov čistokrvných psov. Naopak, napríklad v Amerike a na Aljaške sa najdôležitejším pretekárskym psom stal aljašský husky, špeciálne odchovaný na pretekárske účely, a to bez uznaného preukazu o pôvode a štandarde plemena.

Keď sa prvé psy plemena aljašský husky dostali do Európy, nesmeli sa vôbec zúčastniť na ofi ciálnych majstrovstvách. Keď napokon v roku 1986 povolili štart na pretekoch aj nečistokrvným psom, vyvolalo to odpor mnohých chovateľov čistokrvných záprahových psov, ktorí si založili vlastné športové zväzy. V nich môžu štartovať len záprahy so psami uvedených štyroch severských plemien.

Tento rozkol je aktuálny aj dnes, lebo vo väčšine európskych krajín existujú minimálne dva národné športové zväzy pretekárov psích záprahov, a to jeden „otvorený“ pre všetky plemená, v praxi štartujú väčšinou saňové plemená aljašský husky a európsky saňový pes, a druhý „čistokrvný“, pre štyri uznané plemená. V európskom saňovom športe teda existujú dva smery. Európska asociácia pretekov saňových psov ESDRA reprezentuje smer, ktorý pripúšťa na preteky aj nečistokrvné psy. Medzinárodná federácia jazdcov so psím záprahom FISTC, založená v roku 1992, zase presadzuje, aby na preteky boli prijímané len čistokrvné severské plemená.

Saňové plemená
Psy predstavujú pre mushing to, čo kone pre jazdectvo alebo hokejky pre hokej. Sú alfou a omegou, bez ktorej by tento dnes populárny šport nikdy nevznikol. Psi žijúci v krutých severských oblastiach boli dokonale vybavení po fyzickej, ako aj po psychickej stránke a ich potomkovia si tieto vlastnosti udržali dodnes. Všetci boli a sú totiž obdarení extrémne hustou srsťou nepremokavej štruktúry, malými ušami a chlpatým chvostom, ktorým si pri spánku či snehových búrkach chránili dýchacie cesty. Najťažším, najrobustnejším a tiež najsilnejším plemenom medzi severskými saňovými psami je aljašský malamut.

Bol vyšľachtený indiánskym kmeňom Mahlemiutov na severozápade Aljašky. Aljašský malamut je predovšetkým vyrovnanej povahy, pokojný, ale aj sebavedomý. Odborníci mu prisúdili prezývku „lokomotíva severu“. Ďalším typickým záprahovým psom je samojed. Jeho pôvod sa dá vypátrať u kmeňov, ktoré žili a kočovali na Urale. Zo začiatku sa tieto psy vyskytovali v rôznych sfarbeniach srsti, dnes ich poznáme len s bielou farbou srsti. V roku 1889 boli Killburnom Scottom privezené do Anglicka a hneď si získali tamojších obyvateľov, hlavne pre ich milú povahu, čistobielu huňatú srsť a poslušnosť. Samojed patrí zo všetkých „severanov“ medzi najposlušnejšie plemeno. Ak porovnáme tieto dve plemená s grónskym psom, zistíme, že práve on si výzorom a povahou v sebe najviac zachoval severskú dôstojnosť.

Dodnes sa jeho pracovitosť a odolnosť využíva na základné činnosti, ako je ťah a lov. Určite by sme mali spomenúť aj jeho veľmi silno vyvinutý zmysel pre život vo svorke. Mimochodom, do Grónska bolo a stále ešte je zakázané dovážať iné psie plemená. A prečo? Aby sa tu zachoval originálny ráz grónskych psov. Najmenší a najútlejší saňový pes je sibírsky husky. Jeho predkovia boli vyšľachtení domorodcami zo Sibíri, presnejšie z Korsaky, Jukagiry a Čukče. Počas éry Sovietskeho zväzu boli tieto zvieratá sústredené do kolchozov, zároveň boli prešľachťované a využívané na ťahanie ťažkých nákladov. Vďaka tomu bol chov pôvodných bystrých, vytrvalých a rýchlych psov, ktoré si inak až dodnes zachovali povesť najrýchlejších medzi severskými rasami, prakticky zničený.

Pri športovom mushingu, teda na pretekárskych tratiach, môžeme vidieť aj najrýchlejšie plemeno, ktoré pre tento šport existuje, a teda európskeho saňového psa. Ide o kríženca aljašského pretekárskeho psa a chrta. Prvýkrát ho svetu predstavili Nóri a podľa nich sa zviera vyznačuje miernou, súťaživou a nekonfl iktnou povahou. Je veľmi silný a vždy behá naplno. Priemerná rýchlosť, ktorú dosahuje, predstavuje tridsaťpäť kilometrov za hodinu. A ak sa k takémuto výkonu pridá ešte aj zručnosť jazdca, úspech na zasnežených tratiach je takmer zaručený. Dôležitou súčasťou na ceste za dokonalou symbiózou psa a jeho pána je, samozrejme, tréning. Zabúdať by sme nemali ani na skutočnosť, že záprahový pes nie je vôbec lacná záležitosť, a hlavne ak ich na ťahanie potrebujete hneď niekoľko.

Jeden pes postačí
Ak sa však chcete venovať saňovému športu, nepotrebujete na to celú svorku psov, stačí vám aj jeden, aby ste si mohli zasúťažiť v niektorej z kategórií. Okrem tradičných disciplín, akými sú záprahové pretekanie, pri ktorom je viacero kategórií, líšiacich sa od seba počtom psov, existujú aj individuálne súťaže. Asi najznámejšia je Pulka. Je to škandinávske psie sánkovanie, kde jeden alebo viacero psov zapriahnutých v tandeme za sebou ťahá sánky, takzvanú pulku, a jazdec beží na bežkách. K saniam je pripútaný lanom. Pre tento šport sú najvhodnejší silnejší psi, lebo sa od nich vyžaduje trvalý a rovnomerný výkon a od jazdca pozornosť a, samozrejme, telesná kondícia.

Medzi rozšírené individuálne disciplíny patrí aj skijoring. Je to veľmi obľúbená disciplína, ktorá bola len nedávno zaradená do riadneho programu majstrovstiev sveta, Európy a Európskeho pohára. Vychádza z triedy škandinávskej a pôvodného skijoringu, keď bol pred lyžiarom zapriahnutý kôň. Pes je v postroji s lyžiarom spojený troj- až štvormetrovým lanom. Zaujímavé je, že aj napriek tomu, že psie záprahy patria k výsostne zimným športom, existuje niekoľko disciplín, ktoré dovoľujú praktizovať tento šport, aj keď práve nie je sneh. Jedným z nich sú vozíkové preteky, pri ktorých sa používa trojkolka a štvorkolka, pričom počet psov pre jednotlivé kategórie v záprahu je rovnaký ako pri saňových.

Relatívne novou kategóriou je canicross. Ide o spojenie človeka, bežca so psom pomocou canicrossovej šnúry. Pri tomto spôsobe „jazdenia“ by nemal bežec utekať pred psom a ťahať ho za šnúru dopredu. Treťou nezimnou kategóriou je bikejoring, pri ktorom je pes spojený s jazdcom na bicykli. Jednou z odvodených disciplín je ešte weight pulling, ťahanie záťaže. Táto disciplína z obdobia amerických zlatokopov prežíva v súčasnosti svoju renesanciu. Do súťaže sa môžu zapojiť nielen severské plemená, ale aj iné silné rasy. Ide o súťaž, pri ktorej je pes zapriahnutý v postroji a v určitom časovom limite a po vodorovnej trase musí utiahnuť istú záťaž, buď na saniach, alebo na vozíku.

Základný výcvik
Ak vás teda niektorá z týchto disciplín zlákala, stačí si obstarať nejaké severské plemeno a začať s tréningom. Ale ako urobiť zo šteniatka malamuta ťažného psa? V prvom rade treba pripomenúť, že každý „severan“ má umenie ťahať vrodené, genetický dané dlhoročným šľachtením. Preto je úlohou každého, kto chce vychovať slušného „ťahača“, tieto vlohy správnym spôsobom usmerniť. K prioritám patrí základná poslušnosť, ktorou si pán upevňuje svoje postavenie vo svorke.

Práve preto je rešpekt zo strany psa prvým krokom k jeho úspešnému zvládnutiu v postroji. S ostrým tréningom treba začať pomerne skoro. Ako ideálny spôsob výcviku sa ukazuje práve canicross, disciplína, pri ktorej je bežec ťahaný psom. Jeho výhodou je jeho jednoduchosť oproti ostatným „off -snow“ disciplínam a dobrá ovládateľnosť psa. Ešte efektívnejšia pri výcviku je spolupráca so starším skúseným psom, v tomto prípade treba dávať pozor na samostatnosť mladého jedinca tak, aby bol v budúcnosti schopný uplatniť sa, či už v jednotlivých disciplínach, prípadne v záprahu v pozícii vedúceho psa.

Odborníci, ktorí sa výcviku psov venujú profesionálne, upozorňujú na to, že pri výcviku je dôležité naučiť psa, aby sa na ťahanie tešil, a nezdeptať ho častými a príliš dlhými tréningami. Mladému psovi stačí takýto tréning v ranom veku párkrát do mesiaca. S riadnym fyzickým tréningom sa začína, keď má pes minimálne jeden rok. Popri ťahaní treba psa učiť aj povelom na štart a zastavenia a hlavne povelom na odbočenie. Severské psy sú veľmi inteligentné a v tomto smere majú v sebe vyvinutý cit pre orientáciu.

Pri ťahaní sa dokážu obzrieť a pýtať si povel, ak si nie sú istí smerom jazdy. Pri tvorbe tímu by ste mali zapriahnuť dopredu rýchlych psov, schopných držať tempo s danosťami lídra, teda takých, ktoré zvládajú povely. Dozadu sa zase hodia silné a neposedné psy. Zabúdať však netreba na to, že na profesionálnej úrovni je výcvik úplne iný, a preto by ste ho mali nechať v rukách odborníkov. Našťastie aj s „amatérsky“ vycvičeným psom sa dá na snehu zažiť veľa dobrodružstiev.