Stratený na rozhraní Atlantického a Severného ľadového oceánu, tesne pod polárnym kruhom. Plný živlov a krásy vyrážajúcej dych. Studený, očarujúco divoký, neuveriteľne farebný a pustý. Podmaňujúci čímsi pokojným, pokorným a zároveň plným. Tajomný ostrov opantávajúci túžbou po návrate. Velkomin til Íslands!

Noci a dni
Ak cestujete na Island v lete, čaká vás veľké prekvapenie: Po príchode na ostrov zistíte, že tu nie je noc – týmto slovom sa označujú dve hodinky šera asi medzi jednou a treťou ráno; po tom, ako si na túto skutočnosť s potešením zvyknete, je návrat do strednej Európy zvláštnym šokom z tmy. Isteže, v zimných mesiacoch je to presne naopak a oblohu tu spríjemňujú milióny hviezd a polárna žiara. A neskutočná zima, pri ktorej zamŕzajú aj obrovské vodopády. Počas bielych nocí sa ťažko zaspáva a neustále pociťujete obrovský príval energie. V každom prípade sa počas cestovania nemusíte obávať, že niekam dorazíte až za tmy.

Na ceste
Na miestne mapy si človek musí chvíľu zvykať. Krajina je dvakrát taká veľká ako Slovensko a dve tretiny obyvateľov žijú v hlavnom meste; v druhom najväčšom meste Akureyri ich žije pätnásťtisíc, z čoho je ľahké vydedukovať, aké veľké musia byť ostatné „mestá“. Čiže jedna bodka na mape (na akú sme zvyknutí z našich pomerov a označuje napríklad Trnavu) znamená často len zopár domov, nezriedka iba jeden, a v ľudoprázdnejších krajoch pomaly viete rozoznať, ako je situovaná kuchyňa či kúpeľňa, len aby tam vôbec niečo bolo.

Ale každá bodka má krásnu veľkú mestskú plaváreň. Naším dočasným domovom sa stala cesta so vzletným názvom Okružná diaľnica, ktorá bola dvojprúdová, na mostoch ponad rieky len jednoprúdová, a pomerne často sa jej asfalt náhle menil na štrk. Nezriedka pri nej stáli tabuľky s nápisom Blindhaed, ktoré upozorňovali, že autá idúce oproti do kopca na seba navzájom nemusia vidieť.

Bola aj dosť kľukatá, lebo miestni obyvatelia sa často vzbúrili proti prevŕtaniu kopcov tunelmi, lebo by to mohlo rozhnevať miestnych trollov, ktorí sú pre nich rovnako reálni ako čokoľvek iné. Všadeprítomné ovce v strede cesty, ktoré len neochotne nechávali prejsť autá, boli už len malou ozdôbkou „diaľnice“. Pre všetky tieto dôvody sme boli radi, že naše auto nie je naše, ale z požičovne.

„... a potom si už môžete vychutnávať len pokojnú islandskú prírodu.“

Zlatý okruh

Niekoľko desiatok kilometrov na východ od Reykjavíku sa nachádza najdôležitejšie miesto islandských dejín – Thingvellir. V roku 930 tu bol založený Althing, prvý parlament na svete. Je to nádherná krajina plná skál a jazier a prechádza tadiaľto trhlina medzi dvoma pevninskými doskami – americkou a európskou, čiže keď sa na správnom mieste rozkročíte, každou nohou môžete stáť na inom kontinente. Neďaleko odtiaľ je geotermálna oblasť s množstvom gejzírov chrliacich horúcu vodu – najznámejší z nich je rovnomenný Geysir, ktorý dal meno všetkým podobným prírodným úkazom na svete.

Na to, aby ste videli, ako strieka vodu do výšky 80 metrov, musíte mať veľké šťastie, lebo sa tak deje iba niekoľkokrát do roka, v dvadsiatom storočí bol totiž upchaný kameňmi, ktoré doň s potešením hádzali turisti. Ale zvedavého človeka uspokojí aj neďaleký gejzír Stokkur, ktorý chrlí vodu do výšky 20 metrov každých osem minút.

Takzvaný islandský Zlatý okruh uzatvára monumentálny vodopád Gulfoss, pri ktorom sa ľahko môžete stať svedkom krásnych scén, ako z pristaveného turistického autobusu vybieha húf Japoncov, čo na túto atrakciu majú vyhradených len pár vzácnych minút, a zúrivo fotografujú, takže na chvíľu máte pocit, že sa k nim zrejme dostala kuloárna informácia, že vodopád každú chvíľu zastavia.

Na Zlatom okruhu zrejme stretnete aj najviac turistov, ďalej si už potom môžete vychutnávať len pokojnú islandskú prírodu. Vo vnútrozemí sa rozprestierajú nádherné vyprahnuté krajiny, v jednej z nich si pobyt na Mesiaci údajne niekoľko dní cvičili aj Armstrong s Aldrinom. Do toho vysoké ľadovcové vodopády, roztrúsené farmy, čistý vlhký vzduch a neuveriteľné ticho, v ktorom môžete zreteľne počuť, ako povetrím svištia kŕdle vtákov a ako sa so šuchotom a praskaním naspäť vystiera tráva, na ktorú ste práve šliapli.

Na juhu

Nad ľadovcovým jazerom Jökulsárlón sa potichu vznáša duch Jamesa Bonda z fi lmu Die another day, ktorý sa tu nakrúcal, a rieka obrovské kusy ľadu nesie až do mora, kde ich príboj s veľkou silou triešti a vyvrhuje na breh. Je to až desivo krásne, lebo juh Islandu pokrývajú čierne sopečné pláže, ktoré vytvorili rieky z topiacich sa ľadovcov – mnohé z nich sa často stali osudnými pre dávnych stroskotancov, čo unikli ľadovej vode, aby pre zmenu zahynuli v pohyblivých pieskoch.

Čierne piesky tvoria najkrajšie pobrežie neďaleko mesta Vík, spolu so skalným útvarom Dyrhólaey, nazývaným aj Brána Islandu, s tisíckami hniezdiacich morských vtákov, ku ktorým sa dá priblížiť takmer na dosah. Vyniká medzi nimi mníšik alebo po česky papuchalk – veľmi známe roztomilé zvieratko, ktoré sa stalo symbolom severného Atlantiku, s farebným zobákom pripomínajúcim papagája, s čiernym perím a bielou náprsenkou. Údajne má aj celkom chutné mäso...

Divoká krajina

Island je geologicky veľmi mladá krajina a v podstate je ešte stále vo vývoji. Svedčia o tom aj zvláštne miesta, kde si navŕšením kameňov môžete uctiť obete výbuchov sopiek z predošlých storočí – keď láva zaliala celý kraj, zrejme nebolo úniku. Okrem toho tu neustále hrozí zemetrasenie alebo záplavy či lavíny.

Pomerne bezpečne je možné nahliadnuť do pekelnej kuchyne napríklad na vrchole sopiek Laki, ktoré sú stále aktívne a dostanete sa k nim len na džípe. Ale na tento účel celkom postačí aj známa sopka Krafl a dymiaca z rozličných otvorov, s prekrásnymi jedovatými modrými sírovými jazierkami a farebnými lávovými poliami; na niektorých fotografi ách vyzerá ako krajina zdevastovaná ťažkým priemyslom.

„Počasie sa môže zvrtnúť akýmkoľvek spôsobom.“

Netvorí klasický kužeľ, skôr sa rozprestiera na väčšom území, jej posledná erupcia sa odohrala v osemdesiatych rokoch a najbližšia sa očakáva každú chvíľu – isto zničí neďalekú geotermálnu elektráreň tak, ako sa to ostatne stáva vždy. Sírnaté jazierka, v ktorých sa dá skvelo kúpať a povaľovať – pri akejkoľvek vonkajšej teplote majú svojich štyridsať, päťdesiat stupňov – sú rozosiate po celom Islande a bývajú často vedľajším produktom elektrární, lebo vodu treba patrične ochladiť.

Medzi turistami sa šíria hororové príbehy o neopatrných uvarených turistoch či ich psoch, ktorí nedbali na varovanie a veselo skočili do akéhokoľvek príjemne vyzerajúceho prameňa. Problém je, že mnohé z nich sú naozaj pravdivé, voda vyvierajúca z hĺbky zeme pri sopečnej činnosti má totiž nezriedka sto stupňov. Okrem takéhoto spôsobu kúpania sú tu ešte aj iné možnosti. Ja osobne som si splnil svoj veľký sen: ponoriť sa do Severného ľadového oceánu, čo najbližšie k polárnemu kruhu.

Bolo to štyridsať kilometrov južnejšie, voda mala štyri stupne a vzduch osem. Keď som si prestal cítiť nohy, s pomyslením na úbohé obete stroskotania Titanicu som sa vyšplhal na breh. Ale ešte ani tam som nebol v bezpečí, lebo na mňa okamžite zaútočili obrovské kŕdle vtákov, ktoré na pobreží hniezdili. Pri ceste Islandom sa môže počasie zvrtnúť akýmkoľvek spôsobom. V mestečku Ólafsvík pri prudkých nárazoch vetra a dažďa dokonca z neba padali ryby – toto mesto je prekliate večnými prívalmi vody, za jeho hranicami okamžite pršať prestalo a aspoň na chvíľu sa z hmly vynorila sopka Snaefellsjökull, ktorú si Jules Verne pred sto rokmi vybral ako bránu do Stredu zeme.

To už je reč o najzápadnejšom cípe ostrova. Najväčšou vzácnosťou sú tu pláže zo svetlého piesku, aké inde na Islande nenájdete, kolónie tuleňov a ak máte naozaj šťastný deň, uvidíte aj veľrybu. Tie sa však najlepšie pozorujú na voľnom mori. Ešte vyššie sú takzvané Westfjords – najdrsnejšia a najmenej dotknutá časť Islandu, s pozostatkami veľrybárskych staníc zo začiatku dvadsiateho storočia a divokou prírodou, kde žiadnych turistov od Zlatého okruhu určite nestretnete. Tieto miesta sú aj dejiskom niektorých najkrvavejších islandských ság.

Tufové domy

Tradičné obydlia na ostrove, sčasti zapustené do zeme. Stavali sa z lávovej horniny – tufu. Je ako špongia prerastený koreňmi trávy. Rezal sa na kvádre, ktoré sa pri stavbe spájali pásmi trávy a hliny. Hrúbka múrov bola od 80 centimetrov do dvoch metrov. Základ tvorili kamene, ktoré tufové múry izolovali od zeme. Na múry sa kládol drevený krov pokrytý opäť tufom s chumáčmi trávy na povrchu. Domy mali okná v prednej, zadnej, ako aj v podkrovnej časti. Strecha musela mať správny uhol. Príliš šikmý sklon znamenal odplavenie tufovej zeminy, pri malom sklone strecha presakovala. Obydlia pripomínajú hobbitie domčeky z Pána prsteňov. Ich praktickosť overili stáročia v drsnom podnebí – dokonale izolujú a majú veľkú úsporu tepla. Na Islande sú dnes väčšinou už len súčasťou múzeí a skanzenov.

Aj bez alkoholu sa dá zabaviť

Alkohol na Islande môžete dostať iba v niekoľkých obchodoch, ktoré sú štátnym monopolom, bývajú otvorené v dosť nezmyselných časoch a ceny sú v nich absolútne premrštené. Všetci nakupujúci vnútri sa tvária previnilo, akoby „omylom“ navštívili sexshop, predavačka pri pokladnici je odmeraná a pri východe sa navyše nachádza ešte veľké oddelenie s baliacim papierom, aby bolo všetkým na ulici jasné, že „tú fľašu“ ste v žiadnom prípade nekúpili pre seba. Aj naša cestovná konzultantka Sola prijala hruškovicu, ktorú sme jej priniesli (aj s požehnaním mimoriadne prísnej colnej kontroly), s miernym ostychom. Ktovie, či nebol tak trošku hraný, a po príchode domov fľašu šťastne vybalila a vo veselej spoločnosti ešte šťastnejšie vypila.

To už zostane tajomstvom. Pravé islandské pivo Thule za alkohol nepokladajú, lebo ho obsahuje len dve percentá, a teda môžete ho kúpiť aj v bežných obchodoch; hrdí sa nápisom: Vyrobené z pravej islandskej vody. Áno, správne, to je to jediné islandské, čo obsahuje. O chuti pomlčím. V reštaurácii som s poďakovaním z etických dôvodov odmietol veľrybí steak, lebo som si hovoril, že z niektorého zvieraťa by to potom chýbalo. Práve lov veľrýb je najväčší kameň úrazu, ktorý bráni Islandu vstúpiť do Európskej únie.

Najmä po návšteve Múzea veľrýb v meste Húsavík som zistil, že sú to nežné tvory, veľmi podobné nám, ľuďom – tieto cicavce majú napríklad v plutvách kosti, ktoré so svojimi piatimi prstami a dlaňou veľmi pripomínajú ruky. Najväčší – vráskavec ozrutný – má vyše tridsať metrov, srdce veľké ako menšie auto a jeho mláďa denne vypije dvesto litrov mlieka.

Milé je, že pri pohlavnom styku im nezriedka pomáha ešte tretia veľryba, ktorá spodného partnera pridŕža svojím chrbtom. Ale na výber je tu toho aj bez veľrybích steakov naozaj dosť. Po návšteve Islandu sa vám iste stane, že budete prejedení tunajších dvoch najbežnejších druhov mäsa – jahňacinou (áno, aj s tradičnými hangikjöt – údenými jahňacími hlavami) a lososom. A, samozrejme, rozličnými ďalšími rybami.

Za zmienku stojí aj skyr, čo je vlastne akýsi druh jogurtu z odstredeného mlieka a kefíru, skvelo chutí s miestnymi lekvármi. Tvrdšie nátury môžu ochutnať aj konské mäso pripravené na rozličné spôsoby a hákarl, čo je vlastne zhnité žraločie mäso, ktoré bolo šesť mesiacov zahrabané v piesku. Na to som ja osobne odvahu nemal, hoci vraj Islanďania k nemu podávajú skvelý protijed: brennivín, čo je dosť nechutná kmínová pálenka, ľudovo nazývaná Čierna smrť.

Ostrovania s nadšením sladia prirodzene nesladké jedlá. Konzumujú napríklad sladký párok v rožku (populárny pyls), karamelové zemiaky či jahňaciu pečeň v sladkom obale. Netradičný je hutný čierny chlieb, ktorý pečú v horúcich lávových výparoch, čo mu dáva výraznú zemitú príchuť. No a lakrís, teda u nás známy pelendrek, tak na ten sa nedá zabudnúť. Islanďania ho milujú vo všetkých podobách – od cukríkov cez keksy až po alkohol. Iné tradičné islandské „lahôdky“ ani nespomínam, stačí len vziať do úvahy, že v tunajších drsných podmienkach sa gurmánstvo veľmi nenosilo a bolo treba zjesť skutočne všetko. V Reykjavíku je v rámci globalizácie viacero orientálnych reštaurácií, ktoré iste stoja za návštevu – žije tu predovšetkým pomerne veľká thajská komunita a tú by ste v týchto severských krajoch zrejme nečakali.

„... a hákarl, čo je vlastne zhnité žraločie mäso, ktoré bolo šesť mesiacov zahrabané v piesku.“

„Členovia rodiny majú rozličné priezviská, iba súrodenci sa volajú rovnako.“

Reykjavík a záhady jazyka

Pokiaľ ide o hlavné mesto – spočiatku som ním dve hodiny blúdil, neveriac, že centrum je len zopár nenápadných poloprázdnych ulíc. Väčšinu domov tvoria drevené stavby roztrúsené v záhradách, čiže Reykjavík budí dojem nekonečného predmestia. Za slnečného počasia je nádherný; keď prší, všetko je seversky ponuré a smutné. Islanďania veľmi nepozerajú televíziu, zato veľa čítajú. Reykjavík je plný obchodov s knihami, z ktorých mnohé sú otvorené aj cez celý víkend, dlho do večera. A sú stále plné ľudí. Koniec-koncov, literárna tradícia v týchto končinách siaha prostredníctvom vikinských ság až kdesi do desiateho storočia.

S veľkým potešením som navštívil blší trh Kolaportiđ, kde som pre jedného známeho kúpil Sherlocka Holmesa v islandčine, vydanie z roku 1907. Doma ma to na dlhší čas zabavilo, lebo podľa mien a čísloviek som hľadal, ktoré poviedky tam vlastne sú. Islanďania si totiž prekladajú do svojej reči aj všetky cudzie a medzinárodné slová, takže nerozumieť vôbec nič. Ich reč je vlastne staronórčina zdedená po Vikingoch. Dodržiavanie starých zvykov vedie až k strate osobnej identity, lebo priezviská sa tvoria výlučne podľa krstného mena otca s príponou -son v prípade mužov a -dóttir, ak ide o ženu. Čiže členovia jednej rodiny majú rozličné priezviská, iba súrodenci sa volajú rovnako. Reykjavícky telefónny zoznam je potom napríklad usporiadaný podľa krstných mien, zrejme pre akýsi chimérický pocit prehľadnosti.

Reč samotná znie pre naše uši celkom zábavne, chvíľami je ťažké ubrániť sa dojmu, že si to tí Islanďania všetko len šikovne vymýšľajú – jej nie veľmi artikulovaný a šušlavý prúd nás priviedol k myšlienke, že taká je preto, aby bolo rozumieť, aj keď vám pri mínus tridsiatich stupňoch zmrzne sánka.

Živá história

Prvými známymi návštevníkmi ostrova boli v 8. storočí írski mnísi. Od 9. storočia kolonizovali ostrov prevažne nórski osadníci – Vikingovia. Ich náčelníci zakladali thingy – miestne snemy, ktoré verejne urovnávali spory a konfl ikty medzi osadníkmi. Okolo roku 930 bol založený Althing – národný snem, ktorý sa považuje za najstarší európsky parlament. Okrem krátkeho obdobia v 19. storočí existuje dodnes. Jeho rozhodnutím sa v rokoch 999 – 1000 rozšírilo na ostrove kresťanstvo. V roku 1262 sa ostrov dostal pod nórsku nadvládu.

Od roku 1380 bol v rámci Nórskeho kráľovstva pod správou Dánska. V roku 1874 získal vlastnú ústavu a obmedzenú samosprávu. Samostatným štátom sa Island stal až v roku 1918 – s Dánskom ostal v spojení len prostredníctvom panovníka (personálna únia). Strategická pozícia ostrova v druhej svetovej vojne viedla po páde Dánska v roku 1940 k anglickej okupácii Islandu. Po vstupe USA do vojny Angličanov vystriedali Američania. Práve pod ochranou USA Island vyhlásili 17. júna 1944 za republiku. Islanďania žijú svojou históriou – sú mimoriadne hrdí na svoje vikingské korene. Veľa z nich vie doložiť svoj pôvod až k prvým osadníkom, ktorých mená sú zapísané v Knihe osadníkov (Ladnama bok). Keďže súčasná islandčina vychádza priamo zo starej nórčiny, jazyka Vikingov, stredoveké vikingské ságy ľahko čítajú aj dnešní Islanďania.

Turisti, počasie, duchovia

Ostrov chráni pred záplavou turistov počasie a astronomické ceny. Do globálnej fi nančnej krízy patril Island medzi najdrahšie krajiny pre cestovateľov, dokonca aj japonským turistom tamojšie ceny vyrážali dych. Drsné prírodné scenérie severu však aj tak lákali na ostrov čoraz viac turistov. Počasie je na ostrove mimoriadne obľúbená téma. Islanďania milujú, keď sa cudzinci sťažujú na kratučké zimné dni alebo na absenciu nocí (od mája do augusta). Na ostrove sa traduje príslovie: „Zdá sa vám, že je škaredé počasie? Počkajte desať minút, bude ešte horšie.“ Napriek tomu – teplé morské prúdy udržiavajú na juhu ostrova podnebie teplejšie ako vo viacerých európskych krajinách. Letá sú celkom príjemné – priemerné júlové teploty sa pohybujú okolo 12 °C. Zimy sú hmlisté, vlhké, ale nie studené (priemerná teplota v januári je 0,3 °C). V centrálnej časti a na severe ostrova však vanú severné arktické vetry a podnebie je tam takmer polárne. Veľká oblačnosť a hmla trvá na ostrove vyše polovicu roka, keďže slnečných hodín je do roka asi len 1 300. Island je najlepšie navštíviť od polovice júna do konca augusta. Slnko vtedy zapadá len na niekoľko hodín. Naopak v januári svieti len tri hodiny. Z tejto takmer polročnej ponurosti zrejme vyplýva aj stále živo prítomná mystika. Veľa Islanďanov verí v existenciu škriatkov a rôznych duchov. Niektorí dokonca tvrdia, že ich aj videli. V Reykjavíku im dokonca venovali múzeum.

„Hneď v lietadle nad Atlantikom začnete spriadať plány, kedy by ste sa tam mohli znovu vrátiť.“

Závislosť

S návštevou Islandu súvisí jeden dôležitý problém – spôsobuje naozajstnú závislosť. Keď ho budete po akomkoľvek dlhom pobyte opúšťať, nikdy vám nebude stačiť a hneď v lietadle nad Atlantikom začnete spriadať plány, kedy by ste sa tam mohli znovu vrátiť.

Krátery vyhasnutých sopiek, výstupy na ľadovce, mesačná krajina a nádherné zelené pobrežia, kde sa všetky malé stvorenia snažia využiť každú chvíľočku krátkeho leta, kým krajina znovu zapadne snehom, alebo spomienka na biele bahno v termálnych kúpeľoch Blaa Lonid – to je len zopár dôvodov na návrat na tento krásny, drsný ostrov pod severným polárnym kruhom. Po Japonsku je Island druhá najdrahšia turistická krajina sveta, ale jej návšteva rozhodne stojí za to.

Peter Krištúfek (1973)

Spisovateľ a režisér. Je autorom štyroch prozaických kníh. V máji 2008 vyšiel jeho prvý román Šepkár, ktorý za Slovensko nominovali na Cenu európskej knihy Prix de livre Européen.

Vyštudoval fi lmovú a televíznu réžiu na VŠMU a aktívne sa jej venuje. Nakrútil viacero dokumentárnych fi lmov a celovečerný televízny fi lm Dlhá krátka noc. Za svoju tvorbu dostal viacero ocenení. Momentálne pracuje na celovečernom dokumente o Dežovi Ursinym pod názvom Momentky a na scenári k hranému fi lmu Viditeľný svet. Rád cestuje, najmä do severských krajín – jeho najobľúbenejšie sú Island, Estónsko, Lotyšsko a Litva. Sníva o návšteve Grónska.

Energia zeme

Ostrov má najviac výronov pár a plynov i horúcich prameňov na zemi. Spomedzi približne 140 kedysi činných sopiek je dodnes činných 26. Láva vytekajúca zo sopiek vytvára hrubé bazaltové pokryvy. Vďaka vulkanickej činnosti sa dostáva na povrch horúca para a voda. Geotermálnu energiu vyvierajúcu z hlbín zeme využívajú Islanďania odpradávna. Teplé pramene používali na pranie, kúpanie i varenie. V ich okolí siali obilie a pestovali zeleninu. Prvou budovou, ktorú vykurovali geotermálnou vodou, sa v roku 1930 stala škola v Reykjavíku. V súčasnosti používa geotermálnu energiu na vykurovanie 85 % všetkých domácností na Islande. V skleníkoch na ostrove dopestujú aj banány, hrozno a rôznu zeleninu.

Na pokraji bankrotu

Na elektronickej aukcii eBay ste si začiatkom októbra mohli kúpiť Island. Predával sa za 10 miliónov britských libier, ponuku však z aukčného servera po troch dňoch stiahli. Uvádzacia cena bola necelá jedna libra. Predávajúci, na eBay uvedený ako lovejoyantiquesemporium, zaradil Island do kategórie „veľkoobchod – prebytky tovaru“. Išlo len o jednu z reakcií na najhoršiu hospodársku krízu, aká postihla Island v novodobých dejinách.

Okolnosti donútili islandský štát prevziať tri veľké banky, zastaviť obchodovanie na akciovom trhu a zrieknuť sa pokusov o ochranu svojej znehodnocujúcej sa meny. Premiér krajiny Gier Haarde vyhlásil, že krajine hrozí bankrot. Islandskí politici už zvažujú vstup krajiny do Európskej únie, čo podľa nich zabráni ďalšiemu vplyvu fi nančnej krízy na ekonomiku ostrova. V otázke vstupu do Únie bol pritom Island dlho opatrný najmä pre obavy z dopadu na jeho životne dôležitý rybársky priemysel. Zmätok na fi nančných trhoch tak počas niekoľkých dní poslal prekvitajúcu ekonomiku na dno. Budúcnosť je nateraz otázna. Finančnú injekciu Islandu ponúkli Nórsko a Rusko.