Autormi projektu sú architekti Jozef Lacko, Ladislav Kušnír a Ivan Slameň. Ich návrh sa v súťaži umiestnil nie na prvom, ako by sa predpokladalo, ale na druhom mieste. Prečo sa teda zrealizoval? Z jednoduchého dôvodu. Zvolila sa oceľová, nie oceľovo-- betónová konštrukcia, uplatnená v návrhu, ktorý skončil ako prvý. Nový most je jednopylónový visiaci oceľový most, ktorý sa môže pýšiť niekoľkými titulmi, a to dobrými, ako i tými horšími. Patrí medzi sedem najväčších visiacich mostov na svete a v roku 2001 bol vyhlásený za stavbu storočia na Slovensku.

Avšak i napriek tomu je na mieste podotknúť, že jeho umiestnenie zanechalo hlbokú jazvu na tvári mesta, ktorá pretína jeho starú časť s Hradom v podobe jednej z najrušnejších ciest. A nielen to. Vďaka nemu boli zničené urbanistické a architektonické súvislosti tvorené celé desaťročia či židovská štvrť spolu so svojou synagógou. Mnohí odborníci sa zhodnú v jednom, bol to najničivejší zásah do bratislavského historického urbanizmu. Podľa nich výstavbou mosta zmizla polovica bratislavskej histórie.

Veľa ľudí v Bratislave nezabudne, čo stavba tohto mosta spôsobila. Je to úchvatná dominanta, vynikajúca technická pamiatka, stavba 20. storočia na Slovensku, len umiestnená na veľmi zlom mieste. Vďaka nemu došlo k demolácii približne 380 domov v samom historickom centre, pamiatkovej rezervácii na Zuckermandli, Vydrici, v bývalom židovskom gete, na Rybnom námestí a aj na Suchom mýte. K jeho ďalším prvenstvám patrí to, ktoré ho charakterizuje ako jediného zástupcu Slovenska v asociácii World Federation of Great Towers.

Mostu, ktorý nemá žiadny pilier v prúde rieky, patrí 26. miesto a titul Najnižšia stavba tejto asociácie a súčasne jediná stavba asociácie, ktorá slúži ako pylón mosta. Krásavicu, ktorá váži 7 537 ton, korunuje reštaurácia umiestnená na hlavici pylónu vo výške 85 metrov. Kedysi známa Bystrica je spojená s vyhliadkovou plošinou, ku ktorej vedie výťah v ľavom pilieri mosta, zatiaľ čo v pravom je umiestnené núdzové schodisko so 430 schodmi. Stala sa lákadlom, z ktorého je naozaj krásny výhľad na nekončiacu krajinu.

„Zaoblené“ hrany
Pôvodný návrh mal tvar prísne pravouhlého kubusu štvorcového pôdorysu, ktorý naozaj nemal s dnešnými skulpturálnymi tvarmi nič spoločné. Reč je o pamätníku Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, ktorého autorom je Dušan Kuzma. Zdajú sa vám jeho dnešné proporcie iné ako pravouhlé? Nemýlite sa! História premeny „najreprezentatívnejšieho diela domácej symbolickej architektúry šesťdesiatych rokov“, ako napísal Tomáš Strauss, symbolizuje príbeh slovenskej architektúry toho obdobia a stelesňuje jej výhry i peripetie.

Po tom, ako sa súťaž na pamätník, samozrejme, vtedy ešte s pôvodným konceptom, uskutočnila, ostalo ticho. Do dejín zasiahli pochybnosti o zmysle slovenského Povstania a projektovanie monumentu sa zastavilo. Medzitým sa však dávali do pohybu sily, ktoré môžeme nazvať druhým zlatým vekom slovenskej architektúry dvadsiateho storočia. Pri tomto diele bolo cítiť úctu ku klasike, konkrétne stĺporadiu, ale nad ňou, v celej svojej jednoduchosti, dominovala čistá, jasná, racionálna geometrická forma, ktorá akoby symbolizovala vieru v starú dobrú modernú architektúru. Problém bol však v tom, že elementárny tvar bol chápaný ako odmietavá odpoveď na socialistickorealistické ozdobovanie.

„Slimák“
Je viac ako logické, že viera v jednoduchosť nevymizla ani počas obdobia päťdesiatych rokov, keď krajinou vládol duch stalinizmu. Ako inak by sa mohli tak spontánne objavovať riešenia korešpondujúce s architektúrou povojnovej západnej Európy? A keďže spoločnosť netušila, čo tu má, začali vznikať diela, ktoré rozhodne stoja za povšimnutie nielen samotným príbehom vzniku, ale v prvom rade ich originalitou, končiac ich nešťastnou devastáciou pod taktovkou dnešných dní. Bratislavský Slimák bol krásnou ukážkou uvoľnenia a kreatívnej invencie v slovenskej architektúre na konci päťdesiatych rokov. Názov vystihuje jeho tvar. Abstraktná architektúra bola vytvorená pod plášťom techniky, dokonalej konštrukcie či jednoducho vysvetlením napríklad logickej dispozično-prevádzkovej praktickosti.

Interiér nad exteriér
„Malé“ klamstvá boli účelové, pretože „papaláši“ by projekty presiaknuté veľkou dávkou originality hneď zmietli zo stola. Napríklad Vojtech Vilhan musel obhajovať vládny salónik pred straníckym tajomníkom ako opakovanie interiéru lietadla. Zjedol mu to aj s navijakom. Interiér bol v tých časoch dôležitým sektorom architektonickej tvorby. Poskytoval totiž veľký priestor experimentu. Nečudo, veď vo svojom meradle bola interiérová architektonická tvorba taká drobná, že v porovnaní so stavebnou veľkovýrobou nestála mocipánom takmer za povšimnutie.

Silná expresívnosť je sprievodným charakteristickým znakom vtedajších interiérov. Zmocnili sa celého vnútra. V období secesie interiér veľmi úzko súvisel s celkovým charakterom stavby. Tu však cítiť extrémne napätie medzi architektúrou a jej črevami. Poľahky by interiér mohol byť situovaný v úplne inom objekte. Nič by sa nestalo. Takisto by s ním „korešpondoval“, ako aj so svojím predchádzajúcim majiteľom. Tu mi nedá nespomenúť meno Ivan Matušík. Podľa mnohých sa radí k výrazným osobnostiam architektonickej scény všeobecne.

Je autorom jedného z klasických diel obdobia socializmu – Hotela Kyjev. Kedysi nadčasový návrh hotela jednoznačne predstihol svoju dobu. Prehľadný návrh, jasné dispozície, dokonalé technicko-konštrukčné riešenie, tvarová čistota, originalita štýlu presiaknutá moderným klasicizmom. I napriek pomerom čias si dokázal obhájiť svoj autorský koncept, využiť spoločenské a ekonomické mantinely vo svoj prospech, respektíve v prospech architektúry.

Ladné krivky monumentálneho schodiska umiestneného vo vstupnom foyer, podobne ako iné detaily, majúce svoj dizajn čias, sú dotiahnuté do maximálneho perfekcionizmu. Travertínové dosky exteriérového obkladu ladia s obkladom v interiéri, ktorého mäkké zaoblenie zjednocuje podlahu, steny a strop. Drevený kazetový podhľad navrhnutý špeciálne pre Hotel Kyjev sa stal vzorom pre mnohé ďalšie stavby, napríklad budovu parlamentu.

Banketová sála dokladuje cielenú variabilnosť priestoru. Deliace drevené panely ju v prípade potreby rozdelia na niekoľko samostatne využiteľných jednotiek. Atmosféra sál, tanečných parketov, barov, kaviarenských či reštauračných priestorov bola dotvorená originálnym dizajnom svietidiel. V „banketke“ sa zachovala impozantná zostava antikorových skvostov, v Luna bare hviezdilo umelecké dielo od Milana Dobeša a ďalší svietiaci originál, katapultujúci návštevníka do sveta disco hitov, sa nachádza v salóne Kyjev klub-u. Jeho priestor je celostenovým zásuvným oknom prepojený s terasou, ktorú zdobí kedysi funkčná fontána, rozpačitá vegetácia a zaujímavý výhľad na mesto. A keď si teraz spomeniete na... Čaba neblázni, Čaba neblázni... dostanete takmer presne vykreslený obraz.

Čistota piety
Jemnučko pulzujúci posledný zlomok vnútorného života, nespútaná, tichá hudba posledných minút... odchod do lesov, ako hovorili naši predkovia, keď niekto zomrel, zhmotnila legenda slovenskej architektúry Ferdinand Milučký. Poznáme sa roky a jeho rozprávanie o časoch dávno minulých malo vždy príchuť boja za dobrú a kvalitnú architektúru. Jeho tvorba je presiaknutá detailmi, dimenziami, ktoré mnohí architekti už nestihli riešiť alebo jednoducho nechceli.

Bratislavské krematórium spolu s urnovým hájom sa považuje za jeden z najlepších produktov druhej polovice dvadsiateho storočia. Paradoxom je, že práve toto dielo je „dieťaťom“ čias, ktoré sa, ako len mohli, vzďaľovali od náboženstva. Tu vtedy len 34-ročný architekt otvára svoj hlavný koncept prírode ako scéne posledného návratu. Objekt krematória koncipoval ako sériu pozdĺžnych stien, ktoré zdobia priehľady do upokojujúcej krajiny. K miestu poslednej rozlúčky vedie dlhý chodník, ktorý je akoby obrazom púte stúpajúcej do sveta iných hodnôt.

Tak ako dnes, i v období šesťdesiatych rokov bol dopyt po bytovej výstavbe, samozrejme, mal celkom iný charakter, ale podstata ostala. Príkladom je výstavba na Račianskej ulici, ktorá rozvíja staré funkcionalistické princípy a dodáva im architektonickú šťavu. Kiež by sa v takomto duchu niesla i neskoršia výstavba Petržalky! Jednoduchú urbanistickú koncepciu by bol s tou petržalskou hriech porovnávať. Dostatok zelene, hmotovo-priestorovo príjemne rozmiestnené bytové domy spoločne vytvorili dobrý koncept. Boli postavené o necelých päť rokov neskôr ako prvý panelákový dom (1955) na Kmeťovom námestí.

Pod Tatrami
Príjemné výhľady a ako bonus aj čistý vzduch poskytuje dnes množstvo zrekonštruovaných zariadení postavených práve v období moderny. Nachádzajú sa predovšetkým vo vysokohorských oblastiach Tatier, kde si vtedajšia smotánka chodila vychutnávať čistotu panenskej prírody. Lyžiarsky areál Štrbské pleso, Hotel Patria, Hotel FIS, neskôr Hotel Poľana v Tatranskej Javorine, ktorý patril Ústrednému výboru KSČ, a množstvo ďalších stavieb sú nemými svedkami čias dávno minulých.

Pochmúrna, pre smrteľníkov roky neprístupná stavba známa ťažkými líniami oblúkov Hotela Poľana symbolizovala svoje obdobie. Hovorí sa, že jeden z autorského tímu – Štefan Svetko (Štefan Ďurkovič, Julián Hauskrecht, František Husovský) – si práve na tejto stavbe akoby potajomky vynahradil druhé miesto zo súťaže na československý pavilón v Osake. Tu bolo navrhnutých päť oblúkovitých segmentov, v Poľane ich redukciou vznikli dva, ktorých väčším posunom vtiahli architekti do priestoru viac vzduchu. V súčasnosti nájdete tento hotel pod názvom Kolowrat.

Ďalším skvelým rekreačným strediskom, ktoré zdobí v istom období svetoznámy mostík, je areál FIS. Preslávil sa i vďaka priamym prenosom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní, no v neposlednom rade svojou kompozičnou a architektonickou čistotou. Hotel FIS je architektúra hravo pôdorysne rozložená do viacerých krídel, výškovo viac rozihraná, plasticky modelovaná v exteriéri, ako aj v interiéri. Dnes luxusný hotel Tri Studničky, s netradičným architektonickým riešením a dizajnom, tvorí súlad s okolitým horským prostredím a panorámou tunajších hôr.

Jeho čaro vychádza z minulosti, keď bol pod taktovkou architekta Jána Sturmayra citlivo zakomponovaný do prostredia. Architektonické pôsobenie objektu je založené na modernej štylizácii tradičných horských stavieb so strmou strechou. Pri pohľade na dnešný zrekonštruovaný komplex je ťažké uveriť, že kedysi slúžil iba ako obytný dom horárne. V roku 2002 však prešiel rekonštrukciou, ktorá prilákala do tatranského prostredia množstvo návštevníkov a spríjemnila im pobyt. Zaujímavým spojením troch prírodných materiálov, dreva, medi a kameňa, je vytvorený harmonický celok vytvárajúci atmosféru návratu k prírode. Vikiere členiace strmú strechu vytvárajú v interiéri vskutku príjemnú atmosféru atraktívnu v ktoromkoľvek ročnom období.

Na ozdobu a na hanbu
Športová hala Pasienky, Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, Nemocnica Kramáre, v neposlednom rade Slovenský rozhlas či známy hotel Bôrik, sídlisko Petržalka, výstavisko Incheba či Istropolis a množstvo ďalších a ďalších veľkých stavieb, legendy postavené počas dlhého obdobia moderny, opradené tajomstvami, ktoré zdobia alebo hanobia naše mestá. Každopádne, obdobie to bolo zaujímavé nielen na politickej scéne, ale rozhodne i architektonickej. Dala nám stavby, ktoré sú v istej podobe dnes s nami stále. Prechádzame okolo nich a často si ani neuvedomujeme, aké príbehy či osudy ľudí skrývajú, píšu históriu, ktorej súčasťou sme už aj my.