Bola to veľká výzva, vybudovať niečo nové. Na veľvyslanectve v Prahe som pôsobil do augusta 1993. Aktivity, ktoré sme robili v Prahe, sme robili aj v Bratislave a iných mestách vrátane Košíc. Pamätám si na Izraelské dni, ktoré sme mali v Košicach už v roku 1991.

Veľa Židov prišlo do Izraela, aby utiekli pred prenasledovaním, respektíve smrťou. Bol to aj osud vašej rodiny ?

Moja rodina pochádza z Poľska.

Dnes je ten región súčasťou Bieloruska. Moje pôvodné priezvisko bolo Bliźowski. Priezvisko Boker som prijal v roku 1987, keď som začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí. Moja mama pochádza z mesta Rowno. Do Palestíny ju poslali jej rodičia v roku 1938 ako 16-ročnú tínedžerku. Ako jediná z rodiny prežila holokaust. Počas vojny chcela študovať medicínu, ale nebolo to možné. Tento sen jej splnila moja sestra, ktorá ako prvá obyvateľka kibucu vyštudovala medicínu. Vtedy to naozaj nebolo bežné. Bola akousi priekopníčkou.

Vy ste zas priekopník v budovaní diplomatických vzťahov. Zdá sa, že priekopníctvo máte v rodine...
Niečo na tom asi bude. Otec bol totiž aktivista v sionistickom hnutí v Poľsku ešte pred vojnou. A aj názov tohto hnutia bol Achaluc, čo znamená priekopník. V roku 1941 sa mu podarilo ujsť pred Nemcami z Poľska. V Palestíne sa potom okamžite pripojil k obrannému hnutiu, ktoré bolo akýmsi predchodcom Izraelských obranných síl. Neskôr odišiel do kibucu, kde mal rôzne zodpovedné funkcie.

V kibuci Afek neďaleko Haify ste sa narodili aj vyrastali. Kibuce sú známe veľmi špecifi ckým životným štýlom a nikdy v nich nežilo veľa ľudí. Čím sa najviac líši život v kibuci a napríklad v meste?
Čo je pre obyvateľov kibucu typické? V súčasnosti žije v kibucoch približne 2,5 % populácie, v 60. rokoch to boli 3 %. Ale mali svoju unikátnu úlohu pri zrode štátu Izrael. Vytvárala sa tam zvláštna atmosféra vzájomnej pomoci, spolupatričnosti v rámci komunity. Je tam aj trochu iná výchova detí.

Ľudia, ktorí vyrástli v kibuci,majú spravidla veľmi silný vzťah k pôde, k svojej krajine. Sú to zvyčajne veľkí vlastenci. Vidieť to napríklad aj v izraelskej armáde. A6 50 – 60 % pilotov našich vzdušných síl pochádzalo práve z kibucov a aj dnes je toto percento dosť vysoké, tak ako aj percento dobrovoľníkov. Skôr než som nastúpil na základnú vojenskú službu, aj ja som ako dobrovoľník pôsobil jeden rok v nových rozvíjajúcich sa mestách, v ktorých obyvateľstvo tvorili najmä prisťahovalci zo Severnej Afriky.

Pracoval som tam ako asistent pre vzdelávanie/sociálny pracovník. Potom som slúžil 4 roky v Izraelských obranných silách, posledné 2 roky ako kapitán delostrelectva. Po vojenčine som sa vrátil do svojho kibucu a prihlásil sa na univerzitu. Kibuc mi dal odklad na štúdium, preto som sa rozhodol študovať sám s podporou svojej mamy a nie veľmi v súlade so želaním môjho otca byť oddaný kibucu.

Ovládate poľnohospodárske práce?
Nikdy som nebol nijako zvlášť zručný. Ale, samozrejme, viem riadiť traktor a používať zberače bavlny. No keby ste sa ma opýtali, či dokážem opraviť traktor, povedal by som nie, to naozaj neviem.

Bavlníková plantáž v kibuci vás však neudržala. Zaujalo vás štúdium politológie a medzinárodných vzťahov a kariéra diplomata. Ako skúsený profesionál ste od minulého roku v Bratislave. Čo bolo impulzom na otvorenie izraelského veľvyslanectva na Slovensku?
Plánovalo sa to už dlhšie. A vstup Slovenska do EÚ a NATO tieto plány urýchlil. Postupne by sme chceli mať veľvyslanectvá vo všetkých členských krajinách EÚ. V Slovinsku, v Litve a v mnohých iných ešte veľvyslanectvo nemáme.

Je to otázka priorít. Jedným z dôvodov otvorenia ambasády na Slovensku sú tiež jedinečné kontakty a história vzťahov medzi našimi krajinami, napríklad aj v súvislosti s holokaustom. Slovensko sa aktívne zapája do medzinárodnej spolupráce v oblasti vzdelávania, zachovania pamiatky a výskumu holokaustu v rámci pracovnej skupiny ITF (International Task Force). Už dva roky je jej členom. Aj to bol jeden z dôležitých faktorov na naše rozhodnutie. Okrem toho treba povedať, že na Slovensko spolu s ďalšími krajinami V4 sa pozeráme ako na priateľov Izraela.

Ak chcete mať priateľov, musíte im ukázať reciprocitu. A fakt, že Slovensko otvorilo svoje veľvyslanectvo v Izraeli už v roku 1994, bol tiež dôležitý signál. Ďalší dôvod je ekonomický. Myslím si, že je tu veľká priepasť medzi možnosťami a súčasnou ekonomickou spoluprácou. Ak chceme prehĺbiť naše ekonomické vzťahy so Slovenskom, potrebujeme mať veľvyslanectvo priamo v Bratislave. Nestačí ho mať vo Viedni.

Ako teda vyzerá súčasná obchodná spolupráca medzi našimi krajinami?
V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je spolupráca so Slovenskom naozaj nízka. Obe naše vlády majú záujem čo najskôr podpísať zmluvu o výskume a rozvoji. Obe krajiny si majú čo navzájom ponúknuť. Myslím, že je tu veľký priestor na spoluprácu s izraelskými IT spoločnosťami.

Napríklad izraelská IT spoločnosť RAD v súčasnosti skúma možnosti na otvorenie hi-tech parku na Slovensku. Ďalšími zaujímavými oblasťami sú zavlažovacie systémy a spolupráca v obrannom sektore. Čo sa týka cestovného ruchu, vzájomná návštevnosť našich krajín by mohla byť oveľa vyššia. V súčasnosti zavíta na Slovensko pomerne málo Izraelčanov a podobné je to aj so slovenskými turistami v Izraeli. Je tu veľký potenciál.

Nie je to aj tým, že turisti sa boja chodiť do Izraela vďaka tamojšej bezpečnostnej situácii?
Je to dosť možné. Ale myslím si, že sa s tým dá niečo robiť. Je totiž široká priepasť medzi skutočnou situáciou v našej krajine a tým, ako ju vnímajú cudzinci – že za každým rohom môžu stretnúť samovražedného atentátnika, čo nie je v súlade s realitou.

Izrael nie je nebezpečnejšia krajina ako ostatné. Bolo by dobré, keby k nám chodili novinári, ktorí by písali o krásnych turistických miestach v Izraeli, aby ľudia nevnímali našu krajinu len zo spravodajstva. To chýba. Keď prídete do Izraela, v skutočnosti žiadne napätie vo vzduchu necítite. Myslím si, že napríklad Tel Aviv je jedno z najživších miest na svete, porovnateľný s mestom New York. Nočný život v Tel Avive treba jednoducho zažiť.

Čo sa vám, naopak, najviac páči na Slovensku?
Predovšetkým musím priznať, že mám stále pocit, že som Slovensko ešte celkom neobjavil. Do dnešného dňa som navštívil Vysoké Tatry,oblasť Oravy, Slovenský raj, mnohé mestá a dediny, napríklad Banskú Bystricu, Košice, Prešov, Ľubinu, Gbely, Komárno a iné. Môžem povedať, že Slovensko je krásna krajina s čarovnou prírodnou scenériou a srdečnými a priateľskými ľuďmi. V Bratislave som bez svojej rodiny.

Moja manželka je lekárka. Prednáša na univerzite a pracuje v Inštitúte pre verejné zdravotníctvo. Mám tri deti, dvoch chlapcov a dievča. Môj najstarší syn má 19 a je momentálne na základnej vojenskej službe. Dcéra Shira je 16-ročná tínedžerka. A najmladší syn má iba 12 rokov. Navzájom sa navštevujeme, i keď musím povedať, že častejšie cestujem ja za nimi do Izraela.

Čo ešte rád robíte vo voľnom čase?
Veľmi rád sledujem športové zápasy v televízii. Naozaj veľmi rád.

Aj sám športujete?
Kedysi som reprezentoval kibuc v basketbale. V súčasnosti nemám na šport veľa času, ale napriek tomu sa snažím udržať vo forme.