Diners Club Magazine

Náš život ovplyvňujú stereotypy. Nielenže si ich sami tvoríme, ale ich aj šírime. Napríklad zaužívané stereotypy prenesené do ríše zvierat fi xujú u nás predstavy o povahách jednotlivých tvorov. Vyplýva z nich aj delenie na dobré a zlé živočíchy. To je asi najviac viditeľné v prípade žralokov a delfínov. Platilo a zrejme ešte bude platiť – žraloky sú nebezpečné, vzbudzujú rešpekt a delfíny strach nevyvolávajú, pretože sú dobré. Ale je to naozaj tak? Milý? Žraloky od nepamäti strašia, samozrejme, hlavne plavcov, surfi stov či potápačov. Výskumné ústavy evidujú každý ich útok. Vedú sa rebríčky o počte zranených a usmrtených ľudí. Správy o napadnutí tvorom s veľkou chrbtovou plutvou už akosi automaticky pripisujú vinu žralokom. Jednoducho stereotyp. Obhajcovia žralokov však čoraz hlasnejšie tvrdia, že nie vždy musí byť za útok zodpovedný práve žralok. Dávnejšie je známe, že žralok potrebuje na útok podnet.

V roku 1999 americký denník New York Times informoval o šokujúcej agresivite delfínov. Následne stúpol počet hlásení o útokoch delfínov na ľudí. Opäť stereotyp – ľudia takýmto tvrdeniam odmietali uveriť. Milý usmievavý tvor, rovnako inteligentný ako šimpanz, navyše s vyvinutým systémom komunikácie, predsa nedokáže ublížiť. Usmiaty „fl ipper“ však vie byť aj zlý. Dokonca veľmi zlý.

Odhalenie
Problém bol hlavne v médiách. Incidenty spôsobené delfínmi v podstate ignorovali. Ak aj o delfínoch hovorili, väčšinou ich zobrazovali ako záchrancov stroskotancov či plavcov. Príhody o útokoch žralokov na ľudí, ktorým na pomoc priplávali delfíny a predátorov odohnali, sú predsa také populárne. Delfíny si však väčšinou len chránili vlastnú kožu. Áno, informácie vykresľujúce tieto tvory ako pomerne zbabelé, chýbali a ani v súčasnosti nie sú príliš časté. Prvé overené správy o útokoch delfínov sa na verejnosti objavili začiatkom deväťdesiatych rokov.

Boli ojedinelé a verejnosť ich za pravdivé nepovažovala. Navyše väčšinou išlo o útoky kosatiek, ktoré sú síce jedným z druhov delfínov, no telesné parametre ich už posúvajú na inú úroveň. Niekoľko vážnejších incidentov, keď delfíny napadli ľudí, sa odohralo prevažne v morských akváriách a vodných parkoch. Najstarší takýto záznam je z roku 1968. Delfín v newyorskom akváriu napadol vlastných trénerov. Aj keď sa podobné správy objavili aj neskôr, ostali bez väčšieho efektu.

Navyše, keď sa ako atrakcia začali využívať voľne žijúce delfíny, s ktorými si mohli záujemcovia zaplávať, otázka bezpečnosti sa veľmi neriešila. Menšia zmena nastala v roku 1999. Rozruch spôsobil útok delfína na štrnásťročné dievča z Paríža v jednej zo zátok kalifornského pobrežia. Tržné rany, s ktorými mladá Francúzka vyviazla, boli pre odborníkov výzvou. Začal ipozornejšie sledovať agresivitu týchto na prvý pohľad mierumilovných živočíchov.

Vrahovia?
Poznáme tridsaťdva druhov delfínov. Najväčší je kosatka s dĺžkou až desať metrov. Ostatné druhy dorastajú maximálne do dvojmetrovej dĺžky, s výnimkou najrozšírenejšieho a najznámejšieho druhu. Delfín skákavý – hviezda morských akvárií a parkov – máva aj štyri metre. Väčšinou sa živí rozličnými rybami, mäkkýšmi a kôrovcami. Konzumuje ich pomocou osemnástich až dvadsiatich siedmich malých, veľmi ostrých zubov. Krátkym robustným zobákom vie uštedriť aj smrteľný úder.

Od nepamäti dokonalý imidž delfínov naštrbili zistenia pozorovaní z roku 1999. Počiatky výskumu ich agresívneho správania siahajú ešte deväť rokov dozadu, keď sa na pobrežiach začali objavovať mŕtve delfíny a iné cicavce. Vznikli štúdie, ktoré riešili biologické, ekologické a iné tajomstvá delfínov. Spočiatku pripisovali vinu úmrtia takého veľkého počtu delfínov vírusu. Na severovýchodnom pobreží Škótska sa však našli ďalšie stopy. Tie viedli odborníkov úplne iným smerom. V roku 1994 sa objavili nové mŕtvoly malých veľrýb, ktoré mali rozsekané telá s odtlačkami po ostrých zuboch. Nie, nepatrili žralokom, ale delfínom!

Verdikt
Vedci onedlho prišli na to, že skutočná povaha delfínov je na míle vzdialená od jej zidealizovanej podoby. Nové fakty ich stavali do roly agresívnych útočníkov. Paradoxne častou obeťou delfínov je malá veľryba – sviňucha pobrežná. Delfíny zabili stovky týchto cicavcov. Najhoršie však bolo zistenie, že nemali potrebu zabíjať pre nedostatok potravy. Výskum tiež odhalil, že obeťou delfína sa nemusí stať len iný cicavec, ale aj vlastný potomok. Pri pobreží Škótska sledovali v počiatkoch výskumu delfína, ktorý asi hodinu hádzal o hladinu vlastné mláďa.

Na druhej strane planéty, pri brehoch štátu Virginia, zase našli najmenej deväť mŕtvych delfíních mláďat. Mali roztrieštené kosti a na telách odtlačky zubov, ktoré dokonale sadli na čeľusť dospelého delfína. Tieto skutočnosti pohli aj s prevenciou vo veľkých morských parkoch. Dokonca sa spustila aj osvetová kampaň so sloganom: „Typický úsmev delfína ešte neznamená bezpečnosť.“ Súbežne vznikali rôzne teórie o príčinách agresivity. Dokonca sa šírili reči, že delfíny sa chcú ľudstvu pomstiť za vyvraždené druhy morskej fauny.

NEWPAGE

Vedci však nevedeli, kde hľadať súvislosti medzi mŕtvymi mláďatami a sviňuchami. Predpokladali, že za smrť mladých delfínov sú zodpovední dospelí samci, ktorí tak chcú docieliť sexuálnu aktivitu samíc. Nakoniec sa zhodli na vyhlásení, že aj delfíny sa môžu z neznámych dôvodov prejaviť ako chladnokrvní zabijaci. Medzi milovníkmi delfínov to vyvolalo nevôľu. Čo však ostáva faktom, je skutočnosť, že delfíny sú dravé tvory. Ľudia by sa k nim preto mali správať s rešpektom. Tak ako doteraz k žralokom.

Zvedavý
Žraloky boli a dlho budú považované za najväčšie nebezpečenstvo, ktoré človeku v mori hrozí. Ich povesť naštrbilo množstvo útokov na človeka. Pritom len málokto z nás si uvedomuje, že vlastne o útoky ani nešlo. Každý, kto len trochu žraloky pozná, vám povie, že to určite nie sú primitívne ľudožravé príšery. Práve naopak. Sú, podobne ako delfíny, inteligentné. Teda ak za kritériá inteligencie považujeme rýchle učenie, dobrú pamäť či rýchle reakcie pri nových situáciách. Žralok je však predátor. Preto je u neho šanca na útok oveľa väčšia než u delfína.

Vývoj žralokov trvá štyristo miliónov rokov. Tieto obrovské tvory dokonale ovládajú svoje životné prostredie – poznajú potenciálnu hrozbu, rozpoznávajú tvory, ktoré sú ich potravou. Reakcie žraloka sa však menia, ak do ich prostredia príde neznámy objekt. Žralok nie je ľudožrút, vie, že potápač v čiernom neopréne nebude obľúbenou pochúťkou – tuleňom. Potrebuje však zistiť, kto sa dostal do jeho blízkosti. Kto narušil jeho súkromie. Sú dôkazy, že žralok neútočí na objekty, ktoré nepozná. Jeho primárnym cieľom je poznanie. Nikdy neútočí náhodou. Iba ak chce otestovať, či to neznáme v jeho teritóriu bude vyhovovať jeho chuťovým bunkám.

Veď neznáme je aj v prípade žralokov vždy potenciálne nebezpečenstvo. Preto je útok žraloka na človeka skôr výnimkou ako pravidlom. Inak sa žralok správa v prípade, keď ho niekto ohrozuje zámerne. Vtedy je nekompromisný. Vie rozpoznať len krv zvierat, s ktorými už prišiel do styku. Jeho vysoko vyvinuté zmysly vedia určiť, o akú krv ide. Vedci však dokázali, že ak žralok nepozná zdroj krvi, tak sa k jej pôvodcovi približuje len veľmi opatrne a nikdy bezhlavo neútočí. Žralok ani v tomto prípade nerobí chyby. Chyby však robia ľudia. Negatívny obraz o žralokoch spôsobuje hlavne nedostatok pravdivých informácií. V ľuďoch to potom vyvoláva neistotu. Povesť krvilačných zabijakov vyvracia aj štatistika Medzinárodnej databázy žraločích útokov (ISAF). Od roku 1580 eviduje len 1 238 útokov na človeka.

Mierumilovní zabijaci

Kosatka dravá
Ide o druhého najrozšírenejšieho cicavca na zemi. Prvý je, samozrejme, človek. Obýva všetky svetové oceány. Výstižný je jej názov v angličtine „killer whale“, čo v preklade znamená veľryba zabijak. Kosatka je fascinujúce stvorenie s ohromnou silou, ktorú však dokáže veľmi dobre kontrolovať. V prípade vyprovokovania však dokáže dospelý jedinec zničiť aj väčšiu jachtu. Evidujú sa aj prípady, keď kosatky v zajatí napadli svojich cvičiteľov. Kosatka je stopercentný dravec. Jej potravu tvoria ryby, korytnačky, vtáky, tulene či žraloky.

 

Takáto všestrannosť stavia kosatku na vrchol morského potravinového reťazca. Pri love dokážu byť kosatky vynaliezavé a hravé, čím vytvárajú krvavé divadlo. Korisť si vedia medzi sebou doslova pohadzovať.

Žralok modrý

Známy pod menom „veľký biely žralok“, čo je doslovný preklad z angličtiny. Má na svedomí najviac útokov na človeka spomedzi všetkých žralokov. Výskumy však ukazujú, že väčšinu svojich ľudských obetí rýchlo po útoku nechá na pokoji. Je to dobrý a vytrvalý plavec, ktorý veľmi rýchlo prekonáva veľké vzdialenosti. Vie podnikať aj krátke a rýchle výpady za korisťou či obdivuhodne vyskakovať nad hladinu. Podobne ako ostatné žraloky z jeho čeľade, udržiava si nezvyčajne vysokú teplotu svalov, čo mu umožňuje dosahovať pri plávaní vyššie výkony. Zvyčajne žije samotársky, niekedy ho však možno vidieť v pároch alebo malých skupinkách.

 

Jeho hlavnou korisťou sú tulene, uškatce, veľké ryby aj delfíny. Po zdrvujúcom prvom údere sa na istý čas stiahne do úzadia a počká, kým korisť zoslabne. Potom sa vráti a v bezpečí sa nažerie. Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je vynikajúco vybavený na trhanie koristi.

Autor: Jakub GAVLÁK
Foto: archív