Diners Club Magazine

Čo je najlepšie? Peniaze, sláva, moc? F. M. Dostojevskij povedal, že jedna krásna spomienka z detstva je cennejšia ako celé vzdelanie.

Najlepšie, čo sa dá dosiahnuť v živote, je okamih, keď nás žena pochopí a akceptuje. Platí sa všetkým, čo máš. A vždy to stojí za to.

Mám takú spomienku. Mal som desať rokov a naši ma zobrali na dva týždne do Bulharska, k moru. Raz som sa cez obed túlal po pláži a natrafi l som na drevenú ohradu. Niečo ma k nej neodolateľne pritiahlo. Bola to bulharská špecialita, mali pri mori nudistické pláže. Ale oddelené. Mužská sa volala Adam pláž, ženská Eva pláž. V podstate to bol kus piesčitého pobrežia ohradený dreveným plotom. Eva pláže boli galérie pre odvážnych zvedavcov. Z vonkajšej strany plota ležali v piesku muži a cez otvory v latách plota sa pozerali na opaľujúce sa nahé ženy. Cez poludnie boli všetci rekreanti na spoločnom obede, ale v ohrade vždy ležali dve, tri nenásytné Češky, ktoré chceli byť opálenejšie ako ich kamarátky.

Keď som si prvý raz čupol k plotu a priložil oko ku škáre, uvidel som zázračnú vec. Na uteráku ležala na chrbte mladá žena. Bola nahá, mala postavu, aká v šatách zanikne. Až nahota jej poskytne priestor a dostatok svetla ako obrazu vyslobodenému z obalu. Prirovnanie peknej nahej ženy k obrazu je banálne, ale aj s dôsledkami presné. Je to estetická hodnota. Ale na rozdiel od obrazu sa mi nepáčila preto, že bola krásna. Zdala sa mi krásna, aj keď som o tom nevedel, lebo to bola nahá žena.

Mala pevné, trošku silné, pekne tvarované nohy, aké pôsobia v sukni aj v nohaviciach ťažkopádne. Aj prsia mala priveľké pod blúzku a do šiat. Jemne vláčne dokonalé tri a polky. Boli pevne tvarované, opálené tak, že vyzerali ako bez bradaviek. Zbavené zbytočných handier boli božsky súmerné, ženské, ľudské. Mladá žena na plachte ležala uvoľnená, v slnečných driemotách. Mala nohy roztiahnuté na šírku dlane, aby jej slnko opálilo aj vnútornú stranu stehien. Nemala celkom ploché bruško, ale bolo majstrovsky tvarované, s malou vlnkou.

Žena mala rozhodené ruky, ako keby ju slnko premohlo. Bola oblečená do dokonalej nahoty. Uvedomil som si, že aj keby ma teraz pristihli, sekundu po tom, ako som uvidel, do konca života si budem pamätať ten výjav. Nebol som vzrušený ani placho vyľakaný, nemal som pocit viny ani hriechu. Bol som tým svojím prvým nahým ženským telom pokrytým stovkami malých briliantových kvapiek potu oslnený. Zatvoril som na sekundu oči, a keď som ich otvoril, uvedomil som si zmenu; žena mala tiež otvorené oči. Nepovedala nič, iba sa pozerala ku škáre, za ktorou bolo chlapčenské oko. Povedal som si, že by som sa mal zľaknúť, ale nezľakol som sa.

Z pohľadu mladej ženy neprichádzali žiadne nebezpečné signály. Nebola pohoršená, nešokovalo ju, že sa na ňu niekto pozerá. Uvedomovala si zvedavca a akceptovala ho. Sila môjho oslnenia ju oslovila a prebrala z driemot. Všetky naše myšlienky boli vzájomné. Pocity, ktoré sa vznášali v povetrí, mali charakter púštnej fatamorgány. Mohlo byť 35 °C, slnko z belasej oblohy pálilo tak, že na piesku by sa dalo uvariť vajce. Možno aj preto bola komunikácia medzi chlapcom a nahou ženou taká hodvábne medová. Plot medzi nami zabezpečoval pocit intimity, oddeľoval nás.

A dierka v plote nás zbližovala. Tá nahá žena si naplno uvedomovala svoje telo. Vedela, aké je vhodné, svieže, výstavné. Komu bola ochotná jeho bonusy poskytnúť? Tomu, kto je ho hoden? To nie. Tomu, kto ho pochopí? Ocení? To ešte stále nie je ono. Jej telo bolo určené tomu, komu ho ukázať má. Jedna z najväčších slastí, ktorej nikto neodolá, je poučovanie. Mladá žena aj popod slnečné okuliare vedela a videla, že to sliedivé oko je chlapčenské.

Chlapčensky čerstvé, dychtivé, nenásytné a obdivujúce. Pár chvíľ sme sa navzájom obdarúvali, ona mňa nahotou a ja ju čistým obdivom a oslnením. Všetko do tej chvíle bolo v rozochvených hraniciach detskej zvedavosti, s akou sa občas chalani na kúpalisku pozerajú do vedľajšej kabínky a netušia, čo vidia. A v podstate im je to jedno, lebo ich vzrušuje pozerať sa a nie vidieť. Pozerajú sa najmä preto, že sa to nesmie. Ale teraz som uvidel, pochopil a zapol.

Tak ako sa sfunkční batéria, keď vytiahneme papierik vložený medzi ňu a kontakt v hodinkách. Ručičky hodín mojej dospelosti sa pohli. Ten pohľad vo mne naštartoval mužský princíp, ktorý nemal už nikdy ustať. Zatiaľ iba jemne priadol, hlboko v zložitých dráhach a komôrkach mozgu, ale cítil som jemné chvenie svojho motora. Nabehol na pohon, ktorý hýbe celým mužským svetom. Už som tušil smer aj cieľ, aj cenu zaň.

Boris Filan