Zo všetkých strán okolo seba počúvam náreky, vzdychy, predpovede veľkej krízy a konca Európskej únie. Poviem vám, že ma to vôbec nezaujíma. To sú dobové tance. Mňa znepokojuje niečo celkom iné.

Kedysi chodili po Bratislave chlapi s tvárou ozdobenou cez celé líce krvavými driapancami. Vôbec sa necítili rozpačito, v zamestnaní, na ulici a medzi kamarátmi svetáckym úsmevom dávali najavo, že sú poznačení nočnými „jeux de l‘amour“. Bralo sa to ako vyznamenania z vášne. „A keby ste videli, čo mám na chrbte,“ dodávali slastne. „Škriabala ako divá mačka. Myslel som, že jej budem musieť natiahnuť cestárske rukavice.“ A ostatní uznanlivo prikyvovali, ako keby ten človek úspešne zdolal nejaký strmý končiar. Nalakované dlhé ženské nechty dnes vyzerajú ako módna ozdoba ruky. Ale kedysi to bola mocná zbraň, ktorou ženy mužov trestali a odmeňovali. V praveku boli obidve pohlavia stavané rovnako.

Ale na lov chodili chlapi, lebo boli nahraditeľní. Ich prípadná smrť zďaleka nezasiahla kmeň tak ako strata ženy – matky. Muži bojom so zvieratami zmocneli a získavali fyzickú prevahu. Postupne ovládli jemné umenie dobývať nežné pevnosti a ženy si ich dokázali účinne brániť. Mužskú silu vyrovnávali múdrosťou, prefíkanosťou a nechtami dlhými a ostrými ako pazúry. Nežná samička zrazu zasvietila očami a driapala muža ako tigrica. Vyryla mu notovú osnovu vášne do tváre, aby ukázala, že je proti. A potom sa mu nechtami krvavo podpísala na chrbát, aby dala najavo, že súhlasí. Ešteže si človek medzi lopatky nevidel, ale stačil pohľad na chrbty kamarátov – hotový masaker.

Ak pri tom trošku skučala, škriekala a zavýjala, zmaturoval chlapík na samé jednotky. Ale škrabacia sonáta sa niekde po ceste ku kapitalizmu vytratila. Rovnako ako cucfleky. Ja som poriadny cucflek nevidel od nežnej revolúcie. Ani jediný nenápadný cucflečík, ani jeho tieň. Kedysi ich mal na krku každý druhý cestujúci v autobuse. Zopár miznúcich cucflekov a dva-tri celkom čerstvé, krvavé. Cucfleky presvitali ženám červenomodro cez hrubú vrstvu mejkapu, mužom vyliezali spod nedbalo uviazaných šatôčok. Na ulici, na schôdzach, v rade na mäso, všade sa našlo pár čerstvo vyznamenaných. Taký krk vyzeral ako rozkvitnutá lúka, ako kúsok Chagalovho plátna, ako masochistov sen. Aj z reči sa už dávno vytratila dôležitá otázka.

Pri odchode z domu sa každého z nás mama spýtala: „A krk máš umytý?“ Pýtali sa rodičia, učitelia, vychovávatelia. Lebo skúsení a chápaví vedeli, o akú dôležitú erotickú zónu ide. Vstúpte si do svedomia, kedy ste mali zopár cucflekov na krku vy? A kedy ste niekomu poriadny vyrobili? Bojím sa, že už ani neviete o čom hovorím. To je varovný úpadok. Vymreli chrústy, prestali sa písať listy, mnohí muži produkujú namiesto spermií teplú vodu... Cucfleky boli žiarivé znamenia toho, že ste stále žiadaní, naplno živí, neskrotne vášniví. Cucfleky boli neplánované a nedalo sa im nijako zabrániť. V intímnych chvíľach sa zrazu jeden z partnerov prestal ovládať, zvlhol mu zrak a prisal sa tomu druhému perami na krk.

A sal, a sal, kým na koži nevyčaril podliatiny v tvare úst. Ešte sa patrilo potvrdiť to hryznutím a vyzdobiť modrinu červenými bodkami. Aj jeden cucflek sa rátal, ale bolo to ako trúbenie na ústup zo slávy. Tri boli akurát, ale znieslo sa aj päť, podľa mentality a podľa toho, aký bol krk. Do rána cucfleky pekne dozreli, boli tmavočervené a tmavomodré. Potom sa postupne zväčšovali, rozlievali, fialoveli, boli ružové a žlté. Zamilovaní vyzerali často ako obeť škrtenia, ktorá v poslednej chvíli ušla z vrahových rúk. Bol to zvláštny pocit cucfleky robiť a dostávať. Bolo to trošku ako nástup záchvatu. Najprv prepletanie prstov, potom vzdychy, čoraz vrúcnejšie bozky. Ale v parku, na podnikovej zábave, v kine bola prirodzená cesta zarúbaná. A po dlhých dávkach ostrých bozkov sa ľuďom žiadalo ešte niečo pridať.

Čosi silnejšie, divokejšie, zverskejšie. A tak sa vrhali jeden druhému na krk a vyrábali si parádne modriny. Cmuk, cmuk, cmuk a šup na krk. Zrazu ste mali plné ústa teplej kože, pod ktorou v modrej vystupujúcej žilke prúdila živá krv a tep prenáša divokú morzeovku, správy z cválajúceho srdca. Krk toho druhého bol odhalený, bol vám dobrovoľne vydaný napospas, bol uvoľnený, ústretový, povedal by som, že ten milovaný krk bol až rozkročený. Keď sa robil cucflek ako sa patrí, bola to aj zvuková lahôdka, fučanie, vzdychy a mľaskanie, ako keď maškrtník vysáva špikovú kosť. Keď ste sa ešte iba oťukávali a cítili ste, že to na ňu prišlo a už je nalepená ústami pod vaším uchom, tak ste spozorneli. Nikdy ste nevedeli, ako sa môže operácia vyvinúť. Raz sa mi stalo, že takmer neznáma baba prisala sa mi na krk ako šialená a na záver sa mi doň zahryzla tak, že mi vyhŕkli slzy.

To bola daň za prieskum neznámych území. Keď sa do cucfleku pustila nežná laň, bol to pôžitok nechať si vyrábať na krku krúžky lásky. Ale aj tú neznámu bláznivú dokážem pochopiť. Mal som vtedy veľmi nepokojné prsty a pomerne mladý krk. V istom štádiu cucfleku si musel človek dávať pozor, aby sa nenechal uniesť, lebo plameň vášne mocnel a hrozil, že nad ním stratíte kontrolu. V hlave nám pracujú praveké neznáme sily, oveľa silnejšie, ako si dokážeme pripustiť. Nehovorí sa o tom, ale v nemocniciach z času na čas ošetrujú dojčence, ktoré vlastné matky z lásky dohrýzli do krvi. Cucfleky mali jednu nevýhodu, nedali sa zatajiť, urýchliť, odškriepiť. Zahučalo na ne nejedno manželstvo. Možno preto aj zanikli. A to ma znepokojuje. Čo tam po ozóne, kašľať na ľadovce, kríza sa rozplynie. Ale zmizli škrabance, potom cucfleky a ja sa obávam, že nakoniec sa vytratí aj všetko ostatné. Už si budeme iba na Facebooku rozdávať štuchance.