Obrovská, prastará, fascinujúca, osobitá, neustále sa meniaca ázijská krajina. V celej Číne dnes žije asi 1 300 000 000 ľudí a tento počet sa každým rokom zvyšuje. Preto je Čína najľudnatejšou a svojou rozlohou treťou najväčšou krajinou sveta. Je tak jedinečná, že ak ju chcete obdivovať skutočne naplno, musíte ju začať vnímať všetkými zmyslami.

Rozmanité prírodné prostredie obývajú najrôznejšie etnické skupiny s rôznou životnou úrovňou

Pretože je Čína taká obrovská, nachádzajú sa v nej aj najrôznejšie geografi cké oblasti. Cestovatelia tak môžu obdivovať nielen nížiny, púšte a rieky, ale aj mohutné hory, ostrovy, zátoky a moria. Napríklad, ak sa vyberiete do západnej časti Číny, uvidíte, že takmer celú túto oblasť pokrývajú strmé hory tiahnuce sa až k hranici s Nepálom, kde sa v ríši večného ľadu a snehu uprostred pásma Himalájí týči najvyšší vrchol sveta – Ču-mu-lung-ma alebo Mount Everest (8 848 m). Na severe sa tiahnu púšte, zníženiny a panvy klesajúce až 154 metrov pod úroveň hladiny mora. Môžete sa stretnúť so všetkými typmi počasia – od veľmi teplého tropického až po vyslovene chladné severské. Čína je jednoducho krajina protikladov, ale aj dôležitých vynálezov.

Veď väčšina z nich k nám prišla práve z Číny: papier, kníhtlač, liatina, strmeň, kolesové plavidlá, strelný prach, čaj a veľa ďalších. Krajina má jednu z najdlhších a najbohatších histórií, v ktorej sa počas tisícročí vystriedali zástupy prastarých vládcov, kráľov i dynastií, ktorí sa Číne postarali o naozaj búrlivé a neobyčajne zaujímavé dejiny. Slávnou sa Čína stala predovšetkým vynálezom porcelánu, papiera, kompasu a dokonca i strelného prachu. Dnes môžeme históriu v tejto krajine spoznávať najmä obdivovaním veľkého množstva historických pamiatok, ktoré sa v Číne dochovali napriek najrôznejším bitkám, nepriazni počasia a modernizácii až do dnešných čias.

Kým v minulosti Čínu považovali za jednu z najzaostalejších ázijských krajín, v posledných rokoch má jednu z celosvetovo najrýchlejšie rastúcich ekonomík a patrí k svetovým veľmociam. Čínsky spôsob ovládania ekonomiky sa vo svete označuje za „hybridný“ – zameriava sa tak na voľný trh, ako aj na centrálne plánovanie. V Číne je ofi ciálnym úradným jazykom čínština. Ide o sino-tibetský jazyk, ktorý sa používa len v Číne, na Taiwane, v Singapure

a v Malajzii. Ak tento jazyk neovládate, zrejme sa v Číne s obyčajným človekom vôbec nedohovoríte. S angličtinou sa v Číne nestretnete často. Ľudia pracujúci ako turistickí sprievodcovia, recepčné v hoteloch alebo v cestovných kanceláriách však väčšinou ovládajú aspoň základné anglické frázy. Čína je treťou najväčšou krajinou na svete a jej obyvatelia dnes tvoria viac ako pätinu svetovej populácie. Je teda samozrejmé, že rozmanité prírodné prostredie obývajú najrôznejšie etnické skupiny s rôznou kvalitou životnej úrovne.

Táto krajina v sebe zahŕňa 55 oficiálne uznaných menšín, ku ktorým patria napríklad Mongoli, Tibeťania, Kazaši či Ujguri a národy Čuangov, Iov a Miaov. Napriek tomu však etnickí Číňania (Chani) tvoria celkom 93 % obyvateľov celej Číny. Pretože je v Číne množstvo menšín, je jasné, že je tu aj viac jazykov, všetky však používajú rovnaké písmo. Môžu im tak porozumieť všetci, ktorí vedia čítať čínske znaky. Oficiálne je síce Čína ateistickou krajinou, žije v nej však aj veľký počet budhistov, moslimov, kresťanov a ľudí, ktorí vyznávajú taoizmus a konfucianizmus. Po celé storočia sa čínska civilizácia uzatvárala voči okolitému svetu, čo je dnes viditeľné najmä na jej neobvyklej kultúre.

V súčasnosti sú Číňania väčšinou moderní, príjemní a priateľskí. Sú zvyknutí na veľmi vysoké pracovné nasadenie a ich spôsob života je najmä vo veľkomestách mimoriadne rýchly. Oficiálne stále disciplinovane budujú komunizmus. Sprevádza ich pri tom budovateľské nadšenie, spev komunistických pesničiek pri raňajkách či pri obľúbených ranných masových cvičeniach v parkoch a poslušnosť a úcta k Mao Ce-Tungovi a súčasnej Komunistickej strane Číny. Turistickí sprievodcovia ešte stále tvrdia, že ľudia sa politike nevenujú, pretože musia tvrdo pracovať a na politiku im neostáva čas.

Veľký čínsky múr

Je to najväčšia a nejveľkolepejšia stavba, akú kedy ľudia na tejto planéte vybudovali. Je dlhý 2 900 kilometrov a je tak mohutný, že je viditeľný dokonca aj z obežnej dráhy okolo Zeme. Dlhý múr, ako mu tiež v Číne hovoria, je najväčším a najznámejším pamätníkom Číny a súčasne jedným z jej najmocnejších symbolov. V prvom tisícročí pred naším letopočtom (v rokoch 770 – 475) postavili feudálne štáty pozdĺž svojich hraníc obranné hradby, niektoré v dĺžke stoviek kilometrov. V nasledujúcom období bojujúcich štátov (v rokoch 426 – 221) boli vybudované ešte vyššie, dlhšie a silnejšie opevnené obranné hradby.

Postavou najčastejšie spájanou s Veľkým čínskym múrom je prvý cisár Čchin Š´ Chuang-ti, ktorý v roku 221 pred n. l. zjednotil čínske štáty do jednej ríše. Vo svojom najambicióznejšom stavebnom projekte sa rozhodol spojiť rôzne existujúce mestské a štátne hradby, aby vytvorili jediný dlhý múr aj s pevnôstkami a strážnymi vežami, ktorý by oddelil čínsku civilizáciu od ich „barbarských“ severných susedov. Čínsky názov „Múr dlhý 10 000 li“ nie je ani tak doslovným konštatovaním skutočnosti (1 li je asi 500 metrov), ako vyjadrením zdanlivo nekonečného východo-západného rozpätia hradieb. Táto kontinuálna bariéra sa tiahne 6 400 km od severozápadu k severovýchodu.

Múr za vlády dynastie Chan
Vladári následnej chanskej dynastie, ktorým práve tak záležalo na ochrane Číny pred vonkajšími vplyvmi a útokmi, pokračovali vo výstavbe a zosilňovaní múru najmä v severnej Číne. Pridali strážne veže so signálnymi ohňami, aby oddiely umiestnené pozdĺž múra mohli používať na vzájomnú komunikáciu dymové signály. Napríklad v mingskom období znamenal jeden dymový signál počet 100 nepriateľov, dva signály 500, tri signály vyše 1 000 nepriateľských bojovníkov. Odhaduje sa, že do konca dynastie Chan v roku 220 n. l. bolo postavených vyše 10 000 kilometrov opevnených hradieb. Dynastie, ktoré po Chanoch nasledovali, robili na múre opravy a vztýčili aj niekoľko pozoruhodných pamätníkov, napríklad mramorovú bránu známu ako Ťu-jung-kuan (Priesmyk oblačnej terasy) asi šesťdesiat kilometrov od Zakázaného mesta.

Pôvodne ju postavila po roku 1340 mongolská dynastia a za ďalšej dynastie Mingov ju opravili. Mingskí cisári obnovili starostlivosť o opevnenú severnú hranicu a Dlhý múr sa dnes zdá byť najmä mingskou stavbou. Za poslednej cisárskej dynastie Čchingov boli výstavba i opravy Veľkého čínskeho múru zastavené. Čchingskí cisári boli Mandžuovia, ľudia zo severu spoza múra, ktorým sa Mingovia a predchádzajúce dynastie snažili zabrániť vpádom do Číny. To, že nechali múr chátrať, symbolizovalo začlenenie Mandžuov a iných nečínskych obyvateľov severu do ríše.

Zázrak staviteľstva a logistiky
Stavbu Dlhého múru dodnes pripomínajú početné legendy a príbehy – pracovná sila tristotisíc vojakov, rozmnožená o zločincov, neschopných štátnych zamestnancov a odvedencov z celej ríše. Na dopravu obrovského množstva materiálu a nástrojov na miesta, kde sa stavalo, bola potrebná nepretržitá štátna organizácia v gigantickom meradle. Pre predmingský múr na východe a počas mingskej výstavby múru severne od západnej Číny sa miestny stavebný materiál zháňal, kde sa dalo. Starodávnym spôsobom budovania opevnení v Číne bolo utláčanie zeminy po tenkých vrstvách. Takto vytvorené veľmi pevné jadro sa potom obmurovalo. Pri Pekingu sa pri budovaní múru používali vápencové kamene, inde žula a pálené tehly, na vybudovanie sekcie, ktorá križovala púšť Gobi, sa používala zmes z kamenia a vetví.

Všetko záviselo od miestnych zdrojov, pretože Veľký múr sa spravidla tiahne v ťažko prístupnom teréne po hrebeňoch hôr. Parametre Veľkého čínskeho múru sú rôzne, opevnenie z mingského obdobia má pri päte šírku do ôsmich metrov, koruna má asi päť metrov – je natoľko široká, že po nej mohli prechádzať dokonca aj vozy, a je vysoká 6 až 10 metrov. Vo vnútri múru sa nachádzajú spojovacie chodby a skladovacie priestory. Každých niekoľko sto metrov sú na múre veže, ktoré slúžili ako pozorovacie a signálne základne, sklady zbraní a v prípade nutnosti útočiská obrancov. Celkový počet veží sa odhaduje na 25-tisíc. Vo väčších odstupoch sa budovali kasárne, zásobovacie skladiská a veliteľstvá.

Súčasnosť
Od roku 1987 je Veľký čínsky múr zapísaný na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Napriek tomu je ochrana múru stále nedostatočná. V odľahlejších miestach dochádza k jeho rozoberaniu na stavebný materiál. Zreštaurované a turisticky sprístupnené sú len niektoré menšie úseky. Asi 80 kilometrov severozápadne od Pekingu sa pri pevnosti Pa-ta-ling nachádza najnavštevovanejší úsek Veľkého čínskeho múru. Výlet do týchto miest pôsobí na cudzincov ako cesta späť časom: z modernej metropoly sa ocitnú v predmestských oblastiach vidieckeho rázu, kde sa akoby za dlhé storočia vôbec nič nezmenilo.

Odtiaľ pokračujú ďalej do hôr, kde kedysi celé armády čínskych robotníkov budovali nepriepustný kamenný val. Obnovený úsek múru pri priesmyku Pa-ta-ling (Badaling), sa kľukatí cez veľmi strmé svahy. V oblasti Mutchien-jü (Mutianyu) je múr prinajmenšom rovnako atraktívny ako pri Pa-ta-lingu, ale trochu menej strmý. Ak chcete vidieť Veľkú čínsky múr v najoriginálnejšej, takmer neopravenej podobe, navštívte úsek pri S´-ma-tchaj (Simatai). Tento úsek je od Pekingu najďalej, pôsobí však až dobrodružným dojmom.

Terakotová armáda

Mauzóleum cisára Čchin z 3. storočia pred n. l., známe aj ako Terakotová armáda, patrí medzi najväčšie, najbohatšie a najzaujímavejšie mauzóleá na svete. Hrobka s unikátnou konštrukciou sa nachádza pri čínskom meste Si-an v provincii Šen-si na mieste nazvanom Lishan. Celková plocha areálu zaberá 46 km2. Prieskumy potvrdili, že súčasťou hrobky je už vyše 2 000 rokov pod zemou pochovaná armáda viac než 8 000 terakotových bojovníkov z obdobia okolo roku 220 pred n. l. rozmiestnených spolu v štyroch podzemných koridoroch. Cisár Čeng, panovník štátu Čchin (zomrel okolo roku 220 pred n. l.), si po nástupe na trón začal hovoriť Čchin (hlava štátu Čchin). Bol prvým, ktorému sa podarilo zjednotiť Čínu.

Zaviedol jednotnú menu, znaky písma a jednotné miery objemu a hmotnosti. V snahe zabrániť nájazdom severných kmeňov začal budovať Dlhý čínsky múr. Jeho vláda bola diktátorská – tých, ktorí nesúhlasili s jeho názormi, zaživa pochovávali, knihy, ktoré odporovali jeho ideológii, spálili. Nechal si vybudovať prepychový cisársky palác a už počas svojho života začal s výstavbou svojej hrobky. Budovalo ju 700-tisíc ľudí z celej krajiny. Výstavba trvala takmer 40 rokov a v čase cisárovej smrti nebola ešte úplne hotová. Archeológovia potvrdili, že v hrobke pochovali početných budovateľov hrobky a ešte ďalších 500 osôb sprevádzajúcich mŕtveho cisára. Súčasťou hrobky je jama s bronzovým vozom cisára a stajňa znázorňujúca chov koní.

Mŕtveho cisára mali odviesť k Slnku, aby sa stal stredom vesmíru. Najznámejšou časťou mauzólea sú tri podzemné haly, v ktorých sa nachádza vojsko 8 000 lučišníkov, pešiakov, jazdcov a generálov zostavených do geometricky presných regimentov. Sú vyrobení z terakotovej hliny vo veľkosti 160 – 170 cm. Ich výzbroj bola pravá, vyrobená z dreva a bronzu, drevené časti sa však nedochovali. V takomto množstve sôch pritom nie sú dve rovnaké – každá z nich je unikát. Typy tvárí všetkých bojovníkov zobrazujú len 10 z 10 516 znakov čínskeho písma. Ich význam dodnes odmietajú oficiálni sprievodcovia vysvetliť. Skryté posolstvo desiatich typov tvárí v jednoduchom preklade znamená: „Pozorne si prehliadni vojakov v chodbách a nájdi skryté tajomstvo Slnka a Boha, tajomstvo, ktoré siaha až do začiatku časov.“

Sochy v sebe ukrývajú aj veľa skrytých významov a symboliky, napríklad poloha rúk, účes, výzbroj. Zrejme najznámejší a najpôsobivejší pohľad na armádu je v prvej najväčšej hale. 230 metrov dlhé a 62 metrov široké nálezisko obsahuje hlavnú formáciu armády so zhruba šiestimi tisíckami vojakov a päťdesiatimi drevenými vozmi v jedenástich chodbách. K nálezu celého komplexu, ktorý sa považuje za ôsmy div sveta, došlo náhodným spôsobom. V marci 1974 sa roľníci pri kopaní studne prepadli do starovekej chodby s terakotovými vojakmi. Archeológovia počas niekoľkých hodín nálezisko zapečatili. Znovu zasypali vykopané jamy a celé dva roky sa nesmel nikto k nálezisku priblížiť. Samotnú cisárovú hrobku dodnes stále neodkryli.

Turistom sú dnes sprístupnené všetky tri jamy, teda prvá a najväčšia s terakotovými bojovníkmi, ako aj druhá a tretia, ktoré sú stále z veľkej časti neodkryté. Nižšiu turistickú atraktivitu týchto dvoch jám vyrovnáva niekoľko zasklených vystavených sôch dôstojníkov rôznych hodností, ktoré si turisti môžu pozrieť zblízka. Premieta sa tiež videoprojekcia o priebehu vykopávok. V múzeu mesta Si-an je umiestnených 2 500 miniatúr bojovníkov objavených v roku 1965. Vzhľadom na obrovský historický význam zaradili hrobku prvého cisára v roku 1987 na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Budúcnosť hlinenej armády je však neistá – priemyslom znečistené ovzdušie a vlhkosť narúšajú terakotové sochy. Archeológovia preto rozhodli o zasypaní častí výkopov, aby sa sochy zachovali aj pre ďalšie generácie.

Peking
Hlavné a zároveň najdôležitejšie mesto Čínskej ľudovej republiky, rozpriestierajúce sa v rovinnej oblasti na severovýchode Číny. Mesto má rozlohu takmer 17-tisíc km² a v súčasnosti v ňom žije viac než 17 550 000 obyvateľov. Peking sa považuje za srdce Číny. Je to mesto, kde sa miesi unikátna starodávna čínska atmosféra s rušnou dynamikou moderného veľkomesta. Jedinečné mesto vzniklo v prvej polovici 3. storočia pred n. l. Zo začiatku mu nikto neprikladal väčšiu pozornosť a v 13. storočí bolo dokonca vydrancované a do veľkej miery zničené Džingischánovými vojskami. Počas ďalších rokov ho však postupne modernizovali a rekonštruovali a v 15. storočí už patrilo medzi najdôležitejšie mestá Číny.

Keď sa potom k moci dostali komunisti, prestavali mesto doslova na svoj obraz. Strhli všetky hradby i historické oblúky a vystavali moderné sídliská a široké bulváre. Posledná veľká prestavba mesta sa uskutočnila pred letnými olympijskými hrami v roku 2008. V Pekingu pri tejto príležitosti vznikli nové štvrte, ďalšie trasy metra a, samozrejme, aj moderné športoviská. V Pekingu sa však stále nachádza množstvo pamätihodností, ktoré určite stojí za to navštíviť. Medzi turisticky najobľúbenejšie patria napríklad Čínsky letný palác s ručne vyhĺbeným jazerom Kunming a s krásnou kolonádou alebo 38 metrov vysoká Sieň modlitieb za dobrú úrodu, ktorá je vďaka svojmu kruhovitému tvaru považovaná za skvost tradičnej čínskej architektúry.

Zakázané mesto
Nachádza sa v samotnom centre Pekingu a považovalo sa za stred celého vesmíru. Ide o najväčší palácový komplex na svete. Meria kilometer na dĺžku a 750 metrov na šírku. Celé mesto je navyše obohnané vysokým purpurovým múrom a mohutnou vodnou priekopou. Hlavný vstup do Zakázaného mesta vedie cez bránu Nebeského pokoja, ktorá sa nachádza na rovnomennom námestí a potom aj cez mohutnú Poludňajšiu bránu. Za ňou sa potom nachádza tzv. Zlatý potok, ktorý má tvar tatarského luku a vedie cez neho päť mramorových mostov. Zakázané mesto získalo svoje meno vďaka tomu, že v období cisárskej Číny bolo obyčajným smrteľníkom úplne neprístupné.

Okrem členov kráľovskej rodiny malo do neho prístup len vybrané služobníctvo, urodzení hostia a občas aj konkubíny. Sídlo panovníkov v Číne vybudovali tak, aby počet jeho vnútorných priestorov zodpovedal šťastnému číslu 9999. Deviatka bola magickým symbolom nebies a teda aj cisára (cisár bol Synom nebies, plniaci úlohu nebeského prostredníka zodpovedajúceho za harmóniu na zemi). Areál, zriadený v rokoch 1406 – 1420 cisárom Yong Le, slúžil počas šiestich storočí ako rezidencia spolu 24 cisárom dvoch dynastií Ming a Qing. Tí ho opúšťali len v najnutnejších záležitostiach. V roku 1664 došlo k povstaniu, ktoré zvrhlo dynastiu Ming. Veľký požiar v Zakázanom meste zničil väčšinu stavieb.

Spolu s budovami zhoreli vzácne knihy, kresby a zvitky. V 20. storočí došlo v Zakázanom meste k dvom veľkým rabovaniam. Najskôr rabovali Japonci počas druhej svetovej vojny, o pár rokov neskôr, počas čínskej občianskej vojny, ustupujúce jednotky Kuomingtangu odviezli tisícky predmetov na Taiwan, kde sú dnes vystavené v taipejskom Národnom palácovom múzeu. Väčšina predmetov, ktoré v súčasnosti v Zakázanom meste vystavujú, pochádza z iných častí Číny.

Chrám nebies
Najväčším areálom zelene v Pekingu je park Tchien-tchan (Tiantan), známy aj ako Park Chrámu nebies. Nachádza sa tu unikátny súbor krásnych historických stavieb z 15. storočia. Najznámejšou je trojstupňová kruhovo symetrická stavba Chrám úrody a hojnosti, v ktorom sa čínski cisári modlili za bohatú úrodu. Chrám predstavuje vrchol čínskej architektúry, techniky a umenia. Svätyňa dosahuje úctyhodnú výšku 37,5 metra. V roku 1889 chrám po zásahu bleskom takmer úplne vyhorel. V krátkom čase ho však podľa pôvodných plánov opäť obnovili. Význam chrámu možno rozoznať v jeho prízemí: štyri mohutné nosné stĺpy smerujú do štyroch svetových strán a predstavujú ročné obdobia.

V kruhu sa nachádza dvakrát dvanásť menších stĺpov, čo sú mesiace v roku a aj časové jednotky dňa. Všetkých 28 drevených pilierov dohromady symbolizuje nebeské súhvezdia. Zaujímavosťou parku je aj Láma chrám, považovaný za palác večného pokoja a harmónie. Pôsobivý komplex drevených budov má takmer tisícku miestností. Svojou kombinovanou architektúrou dodnes pripomína úsilie o politické znovuzjednotenie Číny, Mongolska a Tibetu, ktoré sa výrazne prejavovalo v 18. storočí. Neďaleko stojí Konfuciov chrám – najpokojnejšie miesto modlitieb a meditácií v celom Pekingu s množstvom sôch a kamenných dosiek s výrokmi slávneho mudrca.

Námestie nebeského pokoja
Veľkolepo rozľahlé námestie nachádzajúce sa v centre čínskeho hlavného mesta. Vďaka rozlohe 440 000 m² je najväčším námestím na svete a v súčasnosti má obrovskú nielen kultúrnu, ale aj historickú hodnotu. Preslávili ho najmä študentské nepokoje, ktoré sa na ňom odohrali v roku 1989. Pomenovanie dostalo podľa veľkej Nebeskej brány, ktorá stojí na námestí a oddeľuje ho od Zakázaného mesta.

Hongkong

Je to nielen obrovské mesto, ale aj veľký čínsky región, ležiaci na pobreží Juhočínskeho mora. Ofi ciálnym názvom tohto regiónu je Zvláštna administratívna zóna Čínskej ľudovej republiky. V celom Hongkongu žije asi sedem miliónov obyvateľov, čo z neho robí jednu z najhustejšie osídlených oblastí na svete. Jeho správnym strediskom je mesto Victoria, vďaka ktorému je dnes Hongkong veľmi dôležitým ekonomickým a obchodným centrom Číny a jedným z najdôležitejších bankových centier na svete. Úradným jazykom v Hongkongu je mandarínska čínština a angličtina, väčšina ľudí však používa kantončinu. Prvý Európan, ktorý vstúpil na územie dnešného Hongkongu, bol portugalský moreplavec Jorge Alvares v roku 1513.

Portugalci potom o pár rokov neskôr v susednom meste (Macao) zriadili dôležitú obchodnú stanicu. V roku 1699 začala v Číne obchodovať britská Východoindická spoločnosť, čo prudko zvýšilo dopyt po čínskom tovare (hodváb, čaj, porcelán) v Európe. Briti potom naopak začali do Číny vo veľkom dovážať a pašovať ópium. V Číne tak začal výrazne stúpať počet drogovo závislých. Toto pašovanie sa podarilo zaraziť až v roku 1839, keď komisár Lin s poverením od vtedajšieho čínskeho cisára zatkol 1 600 priekupníkov a zhabal a zničil viac ako 1 000 ton ópia.

To však viedlo k takzvanej Prvej ópiovej vojne, keď Briti poslali do Číny vojnové loďstvo, ktoré donútilo čínsku stranu podpísať 29. augusta 1842 Nankingskú zmluvu. Práve na jej základe museli Číňania Veľkej Británii prenechať Hongkong, otvoriť bez obmedzení päť prístavov, povoliť v nich obchod s ópiom a zaplatiť Britom škody za ópium, ktoré zničili. Celý poloostrov, na ktorom dnes Hongkong leží, sa vtedy stal majetkom Veľkej Británie a Čína ho opätovne získala po vyše storočí početných bojov, dohôd a zmlúv v roku 1997.

Čínske znaky

Sú tým, čo zjednocuje Čínu. V Číne existuje niekoľko nárečí, ktoré sa môžu líšiť tak, že aj samotní Číňania majú problém sa dohovoriť. Pomôcť im môžu práve znaky, ktoré síce môže každý prečítať inak, ale význam majú pre všetkých rovnaký. Preto vás napríklad môže prekvapiť, že v čínskej televízii uvidíte čínske titulky. Čínske znaky sa môžu zapisovať v zjednodušenej alebo tradičnej forme. Zjednodušené znaky uľahčujú písanie čínštiny a tak zvyšujú gramotnosť. Zjednodušené znaky sa používajú v ČĽR. Tradičné znaky nájdeme stále na Taiwane alebo ich používajú Číňania žijúci v zahraničí. Každý čínsky znak predstavuje jednu slabiku a zároveň morfému. Väčšina slov v dnešnej modernej čínštine je viacslabičná.

Najobsiahlejšie čínske slovníky obsahujú vyše 50-tisíc znakov. Najpoužívanejších znakov je asi 2 500 až 3 000. Vzdelanejší Číňania vedia používať až 10-tisíc znakov. Ak ovládate asi tisícku najpoužívanejších znakov, môžete sa považovať za gramotného. Výslovnosť sa uvádza v pinyine – medzinárodnom tranksripte čínštiny. Špecifi kom však je, že chýba označenie tónu. Čínština používa štyri tóny a jeden neutrálny. Tóny môžu byť: vysoký, rastúci, klesajúco-rastúci, klesajúci a navyše neutrálny tón. Rovnaká slabika má potom niekoľko významov podľa použitého tónu.

Najobľúbenejšie čínske znaky a ich významy:

Macao

Špeciálna administratívna oblasť Čínskej ľudovej republiky. Macao bola prvá aj posledná európska kolónia v Ázii patriaca takmer 500 rokov Portugalsku. V roku 1999 sa vrátila späť pod čínsku jurisdikciu s tým, že si do roku 2049 zachová vysoký stupeň autonómie. Pred príchodom Portugalcov sa miesto nazývalo Haojing (ustricové zrkadlo). Legenda o pôvode súčasného názvu hovorí, že je odvodený od chrámu A-Ma, ktorý postavili v roku 1488. Keď sa Portugalci pýtali miestnych, ako sa to miesto volá, odpovedali jednoducho Maa Gok, čo je názov chrámu v kantončine. V súčasnosti používaný čínsky názov Àomén znamená „brána do zálivu“. Prvé záznamy o oblasti sú už z obdobia dynastie Čchin (221 – 206 pred n. l.).

Prvými zaznamenanými osadníkmi boli utečenci zo severu, ktorí sa tu utiahli pred útočnými Mongolmi, ako aj rybári, ktorí sem migrovali z priľahlých provincií. Začiatkom 16. storočia priplávali do oblasti Portugalci. V roku 1535 získali právo kotviť a obchodovať v oblasti. Po tom, čo vybudovali svoje obchodné základne v Indii (Goa) a na Malajzskom poloostrove (Malakka), presvedčili v roku 1557 čínskych úradníkov, aby im prenajali strategicky výhodne položený poloostrov pri ústí Perlovej rieky.

S portugalskými obchodníkmi prišlo aj kresťanstvo (v roku 1567 pápež ustanovil v Macau rímskokatolícku diecézu) a medzi luxusnými domami a kostolmi, ktoré v Macau vyrástli počas krátkeho, pol storočia trvajúceho obdobia prosperity, bola aj Bazilika sv. Pavla, dodnes jedna z dominánt mesta. Začiatkom 17. storočia začali príjmy Macaa klesať spolu s tým, ako upadala moc Portugalska ako námornej veľmoci. Úpadok krátko prerušilo obdobie, keď sa Macao stalo základňou európskych obchodníkov, ktorí sa pokúšali v 18. storočí silou otvoriť zamknuté dvere do Číny, ale keď sa potom Briti v roku 1841 zmocnili Hongkongu, status Macaa ako zapadákova to spečatilo.

Napriek zavedeniu licencovaného hazardu v roku 1847 ako spôsobu zabezpečenia aspoň nejakých príjmov sa obchod presunul do Hongkongu. Po ópijových vojnách (1839 – 1842) sa však portugalské územie rozšírilo o susedné ostrovčeky Taipa a Coloane. V roku 1887 podpísali Portugalci s dynastiou Čchingov v Pekingu čínsko-portugalskú zmluvu, ktorá dala správu územia do rúk Portugalcov „na večné časy“. Až touto nerovnoprávnou zmluvou sa Macao fakticky stalo portugalskou kolóniou. Rovnako ako do blízkeho Hongkongu, aj do Macaa prúdili v 20. storočí vlny imigrantov, utekajúcich pred vojnami na pevnine. Dnes žije na vyše 28 km² viac ako pol milióna obyvateľov (najvyššia hustota zaľudnenia na svete). 95 % obyvateľstva tvoria etnickí Číňania.

Oficiálnymi jazykmi sú kantonská čínština a portugalčina. Vďaka prílivu obyvateľov z blízkeho Hongkongu a turizmu je častý i výskyt angličtiny. Malý počet obyvateľov hovorí makajčinou (patua), ktorá je mixom malajčiny, sinhalčiny, kantončiny a portugalčiny a podľa UNESCO patrí medzi kriticky ohrozené jazyky. Po založení Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 sa komunistická vláda dlhodobo snažila získať územie pod svoju kontrolu. V roku 1987 bola podpísaná deklarácia, podľa ktorej prešlo 20. decembra 1999 Macao pod čínsku kontrolu. Podľa hongkonského precedensu tu bol zavedený princíp „jedna krajina, dva systémy“, podľa ktorého si územie zachováva vysoký stupeň autonómie.

Čínske úrady potlačili dovtedy rozšírenú zločinnosť gangov triád a v roku 2002 ukončili monopol na licencie kasín, ktorý vlastnil miestny miliardár Stanley Ho. Otvorili tak tento lukratívny trh. Hospodárstvo Macaa je založené na turistickom ruchu stimulovanom najmä hazardom. Krajinu každoročne navštívi viac ako 20 miliónov turistov. Viac ako polovica z nich prichádza z kontinentálnej Číny, tretina z neďalekého Hongkongu. Prvé kasíno otvorili v Macau v roku 1962. V súčasnosti predstavuje hazard základ makajskej ekonomiky a tvorí 50 % jeho HDP.

Pre veľké množstvo kasín – je ich až 28 – sa krajine hovorí aj „Monte Carlo východu“. Výnosy z hazardu sú v súčasnosti vyššie ako v Las Vegas, čo znamená, že Macao je najväčšie centrum hazardu na svete. Macao je „offshore“ finančné centrum, daňový raj a slobodný prístav. Macao je spojené s Hongkongom rýchlostnými katamaránmi a kompami. Denne je vypravených viac ako 150 lodí a cesta do Hongkongu trvá približne hodinu. Makajské medzinárodné letisko sprevádzkovali v roku 1995 na ostrove Taipa. Keďže pevninská Čína nemá priame letecké spojenie s Taiwanom, letisko slúži ako prestupný bod medzi oboma krajinami.

Čínsky kalendár

Je pravdepodobne najstarším na svete. Vôbec prvý známy čínsky kalendár je už z roku 2637 pred n. l. V Číne, na Taiwane, v Japonsku a Kórei sa používa dodnes. Na rozdiel od nášho bežného kalendára, ktorý je zostavený podľa pohybu Slnka, je čínsky kalendár zostavený podľa pohybu Mesiaca. Preto sa niekedy môžeme stretnúť aj s názvom čínsky lunárny kalendár. Číňania veria, že Mesiac je veľmi silné nebeské teleso, ktoré má v ľudskom živote vplyv na množstvo vecí.

Mesiac podľa nich riadi príliv a odliv a spln môže mať dokonca u niektorých ľudí dopad na ich psychiku, ktorým môže byť napríklad zvýšená nervozita, nespavosť alebo neobvyklá agresivita. Podľa čínskeho kalendára má deň 24 hodín, 50 minút a 28 sekúnd a lunárny rok sa skladá z 12 mesiacov, ktoré majú buď 29, alebo 30 dní. Celý lunárny rok teda v Číne trvá 354 alebo 355 dní a nový čínsky rok sa obvykle začína vždy na prelome januára a februára.