V živote som nevybojoval veľa súbojov so zbraňou v ruke a ešte menej som ich presvedčivo vyhral. Hoci, kto vie? Nikto nám v škole nevysvetlí, ako je to s víťazstvami. Ako to bolo s legendárnym SNP, ako s komunistami v 1948, v 1968, 1989... Kto vlastne vyhral a čo? Jediné víťazstvo, o ktorom sme sa učili, bolo Pyrhovo.

Ten podľa učebnice na bojisku zvolal: „Ešte jedno takéto víťazstvo a som definitívne porazený. Napísal som aj text pesničky „Zvláštny smútok víťazov“, ktorú spieval Vašo Patejdl. Prekvapujúco veľa ľudí sa k tej myšlienke prihlásilo. Mali pocit, že víťazstvom o niečo prišli, že stratili nejaký dôležitý krásny cieľ. Že im viac chýba cesta, ako ich teší trofej. Ale aby som povedal pravdu, v basketbale som zažil skvelé pocity z víťazstva. Z kolektívnych výhier, titulov, medailí. „To všechno odvál čas.“ Poháre niekam zmizli, novinové výstrižky zožltli, bazény, v ktorých sa leskli telá krásavíc, sú vypustené a majú popraskané dno.

Ale jedno víťazstvo, takmer prvé, mi zostalo v pamäti, ako keby to bolo včera. Keď sme boli deti, v susednom dome na dvore si otvoril dielňu stolár. Dlho nevydržal, ale na úvod pre nás chalanov vyrobil asi sedem drevených mečov. Neboli to žiadne umelecké výrobky, skôr iba z preglejky vyrezané obrysy meča s priklincovaným kúskom dreva, ktorý tvoril pomyselnú rukoväť. Ale pre nás to boli tie najozajstnejšie, najvzácnejšie studené zbrane vo vesmíre. Boli také úžasné ako svetelné meče bájných mudrcov, ako najvzácnejšie meče vykované Hattori Hanzom v skvelom filme Kill Bill.

Bol som iba radový vojak, nemal som vôbec žiadnu hodnosť. Veliteľom našej malej armády bol najstarší z nás, Karol, ktorý vyzeral ako mladý Apač. Ale ideológom sa stal Ľuboš, v tom čase prezývaný Ušaté torpédo. Ľuboš mal nevyčerpateľnú fantáziu. Pre všetky meče vymyslel pomenovania, nás nazval siedmimi mušketiermi a určil aj nepriateľa. Vtedy bola Poľná ulica predmestie. Pred naším domom bola normálna divoká lúka, nekosená, nesiata. V lete tam bola tráva deťom po pás, na jeseň sme si v malých pieckach opekali zemiaky.

To najkrajšie a najmocnejšie, čo na lúke rástlo, bola burina. Zvláštne mocné, šťavnaté pružné rastliny so stonkami pevnými dutými a odolnými ako bambus. Kráľom tej lúky bol bodliak. Celá armáda bodliakov vysokých ako stredne urastený chlap. S veľkými pichľavými hlavami ozdobenými fi alovou korunkou kvetu. Od čias výprav Dona Quijota nikto nedokázal vytvoriť takú pôsobivú armádu nepriateľov ako Ľuboš. Povedal, že sú to mimozemskí votrelci, ktorí striehnu, aby nás obsadili. Povedal, že sú zo súhvezdia Proxima Centauri a naplánoval, že na nich musíme zaútočiť nečakane a zo zálohy. Boli sme fakt ešte malí „šráci“, ale práve preto sme sa vžili do svojich neexistujúcich uniforiem a v ruke sme držali naozajstné zbrane. Karol nás zoradil, zaviedol oblúkom k opačnej strane lúky. Tam zavelil: „Pripraviť k útoku! Tri, dva, jeden, útok!“ A my, jeho malá armáda s mečmi v rukách, sme vyrazili do útoku. Na boj muža proti mužovi. Vtrhli sme na lúku a burinovým nepriateľom sme stínali hlavy ako rozprávkovému drakovi a odseknutých tiel vytekala jedovatá zelená krv a bodliaky a pýr nás boľavo pichali do rúk a do nôh.

Kým nám detské sily a dych stačili, sme sa presekávali húštinou, až sme vydupali vysekali do lúky dlhú cestičku, na ktorej ležali zvyšky porazených nepriateľov. Bolo to opojné. Neviem, či aj ostatní, ale ja som sa ocitol v bojovom tranze. Bolo mi jasné, že toto isté prežívali tisícky mužov pred nami. Opojenie bojom. Tú eufóriu, keď neexistuje nič iné, iba boj na život a na smrť. Adrenalín zo mňa striekal ako voda z fontány. Bolo to zázračné. V tom okamihu mi bolo jasné, že budem vojak. Dospelí sme pacifi sti, ale to je iba taká póza. Ozajstný muž naozaj žije iba v boji. Podarilo sa mi ho zažiť ešte raz. Keď som bol na vysokoškolskej vojenskej príprave.

Obliekli nás do uniforiem, dali nám samopaly a nacvičovali sme útok na nepriateľský zákop. Sto mladých mužov bežalo s nabitou zbraňou v ruke rozhodnutých pozabíjať nepriateľa. Ale uprostred útoku začalo pršať a ja som sa bál, že mi zmoknú čerstvo umyté vlasy, ktoré mi padali na plecia a na golier uniformy. Bol som nervózny, že večer vo V-clube nebudem mať dosť dobrý účes, a tak som z toho útočenia a zabíjania nemal takú čistú radosť ako v detstve. Vtedy dávno sme si mysleli, že sme nad armádou buriny zvíťazili, ale ona sa pozviechala a za pár dni znova dorástla. Lenže po rokoch som sa tam bol pozrieť a už nie je ani lúka, iba vyasfaltované parkovisko. Hovorím, nikdy nie je isté, kto vyhral.