„Chceš sa presláviť? Musíš riskovať svoj život!“

Sir so zranenou dušou

„Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp a 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledý výzor, ryšavo-hnedé vlasy (...) problémy s vyslovovaním hlásky s.“

... opisoval poručíka Winstona Churchilla búrsky zatykač po tom, čo utiekol zo zajateckého tábora v juhoafrickej Pretórii. Bola jeseň roku 1899. Všetko podstatné mal ešte len pred sebou. Útek, ako sa neskôr ukázalo, bol len netradičný začiatkom... Dnes sira Winstona Spencera Churchilla považuje západná civilizácia za jednu z najvýraznejších osobností všetkých čias. Ako prvý muž svojej krajiny zohral v druhej svetovej vojne kľúčovú úlohu pri porážke fašizmu. Stál pri zrode Atlantickej charty, ktorá tvorila základ liberálneho a v slobode žijúceho jednotného sveta. Dejiny si ho pamätajú ako odporcu komunizmu a obhajcu myšlienok Severoatlantickej aliancie a zjednocovania Európy.

Mladosť? V podstate frustrujúca
Keď sa v roku 1874 narodil, podľa tradícií britských vládnych kruhov vyšiel na titulnej stránke denníka The Times oznam: „Lady Randolph Churchillovej sa 30. novembra v paláci Blenheim predčasne narodil syn.“ Takéto privilégium mal vo vtedajšej Británii málokto. Lenže otec Winstona bol lord Randolph Churchill, tretí syn siedmeho vojvodu z Marlborough. Okrem kráľovskej rodiny nebolo v Anglicku viac než dvadsať vojvodských rodín a Marlboroughovci boli medzi nimi z hľadiska veku rodu na desiatom mieste. Podľa britských zákonov dedí titul a všetok majetok najstarší syn. A tak hoci sa Winston narodil v prepychovom rodovom sídle, neznamenalo to, že by dom patril jeho otcovi. Mladší synovia vojvodských rodov boli nútení robiť kariéru a získať vlastný majetok v štátnej službe, armáde, koloniálnej správe alebo cirkevnej hierarchii. Otec Winstona si však vybral ľahšiu cestu. Oženil sa s bohatou Američankou.

Svojrázni rodičia venovali svojmu prvému synovi len málo času i náklonnosti. Winston nebol dobrý žiak. Ako školák dostával v internátnej škole často krutý výprask, keďže telesné tresty boli vo vtedajšom školstve bežná súčasť výučby. Nefunkčnosť jeho rodiny bola povážlivá aj na pomery vysokých kruhov neskorej viktoriánskej spoločnosti. Tí, čo Churchillov život podrobne mapujú, pripúšťajú, že práve frustrácie z detstva posilnili v dospelosti u Winstona po otcovi zdedené depresie.

Hoci mal jeho otec významné spoločenské postavenie, budúcnosť si mladý Winston musel zabezpečiť sám. Dvakrát sa mu síce nepodarilo urobiť prijímacie skúšky na vojenskú akadémiu v Sandhurste, ale v roku 1894 nakoniec túto skúšku úspešne absolvoval a stal sa tak dôstojníkom jazdectva. Rozhodoval sa medzi vojenskou kariérou a povolaním vojenského dopisovateľa. Ako frontový korešpondent potom pôsobil v roku 1895 na Kube, o dva roky neskôr v Indii a posledné dva roky 19. storočia v južnej Afrike.

Práve tam v roku 1899 padol do zajatia počas vojny s Búrmi, no podarilo sa mu z neho ujsť. Jeho články z bojísk boli také sugestívne, že keď sa vrátil domov, stal sa takmer národným hrdinom. Po prvom neúspešnom pokuse o politickú kariéru ho v roku 1900 ako 25-ročného zvolili za poslanca Dolnej snemovne za Konzervatívnu stranu. Už v roku 1904 sa však pridal na stranu liberálov a odvtedy „prezliekol kabát“ ešte niekoľko ráz. Počas kariéry vystriedal viaceré vysoké posty vrátane ministerských kresiel a premiérskeho kresla.

„Som Winston prekliaty Churchill!“

Buldodžia povaha
Doslova ho vystihovala počas celého života. Traduje sa, že po spomínanom úteku zo zajatia, keď prekonal vyše päťsto kilometrov nepriateľského územia, prišiel v rozodratých šatách pred bránu britského konzulátu v juhoafrickom Durbane. Keď ho miestny úradník vykázal na ulicu, postavil sa pod okno konzulovej pracovne a kričal: „Som Winston prekliaty Churchill! Okamžite zíďte dole!“ Jeho návrat do Anglicka bol vskutku vtedajšou mediálnou udalosťou a priniesol mu nebývalú slávu vojnového hrdinu a skutočný štart hviezdnej dráhy.

Nikdy neabsolvoval klasickú univerzitu. Po strastiplných i bujarých mladíckych začiatkoch však nakoniec objavil záľubu v histórii, fi lozofi i a klasickej literatúre, ktoré na strednej škole nenávidel. Jeho ambície sa postupne rozvetvili tromi smermi: písanie, vojna a politika. Mladícke hendikepy prekonával bojovnosťou a tvrdohlavosťou. Podobné prejavy buldodžej povahy boli preňho charakteristické aj neskôr, keď musel riešiť zložité národné i medzinárodné problémy vo vysokých štátnych funkciách. Napríklad, svoju rečovú chybu v mladosti prekonával cvičením. Z nedostatku tak dokonca urobil prednosť a vyvinul si zvláštny spevavo-poetický štýl, ktorým neskôr zdolával, unavoval či do zúfalstva doháňal svojich protivníkov i spojencov.

Rodina
V roku 1904 sa na jednom z plesov londýnskej zimnej sezóny Winston Churchill zoznámil s Clementine Hozierovou, ktorá bola dcérou nekonvenčnej lady Blanche Henrietty Hozierovovej a bankára Henryho Hoziera. Zosobášili sa 2. septembra 1908 v kaplnke svätej Margaréty vo Westminstri. Prvé dieťa, dcéra Diana, sa im narodila 11. júla 1909, o dva roky, 28. mája 1911, nasledoval syn Randolph, v roku 1912 potratila Clementine tretie dieťa. 7. októbra 1914 nasledovala Sarah a nakoniec 15. septembra 1922 sa narodila najmladšia Mary. Dcéra Diana bola dvakrát vydatá, ale jej manželstvá neboli šťastné.

Psychicky sa zrútila, liečila sa na klinike pre duševné poruchy a nakoniec v roku 1963 spáchala samovraždu. Sarah bola herečka, život jej komplikoval alkohol, ktorému nevedela odolať. Randolph prežil otca o dva roky, nadmerne pil, mal cirhózu pečene, vo veku päťdesiatdva rokov zomrel ako nevyliečiteľný alkoholik. Najmladšia Mary sa vydala za vojenského atašé v Paríži a jediná z detí žije usporiadaným životom. V roku 1979 napísala biografi u svojej matky. Clementine a Winston boli manželmi päťdesiatšesť rokov. Po manželovej smrti udelila kráľovná Clementine titul barónka Spencer- Churchillová a hodnosť pair. Získala tak oprávnenie doživotne zasadať v Snemovni lordov. Zomrela v roku 1977 ako deväťdesiatdvaročná.

„Mojím najväčším rečníckym úspechom bolo, keď som presvedčil svoju ženu, aby si ma zobrala.“

Impérium, životná láska

„Politika je vzrušujúca ako vojna a rovnako nebezpečná. Lenže vo vojne vás môžu zabiť len raz. V politike veľakrát.“

Svoj osud chápal a opisoval so svojskou melanchóliou, spojenou s presvedčením o vlastnej výnimočnosti. Jedného večera roku 1906 si ako 32-ročný viceminister pre kolónie pri spoločenskej konverzácii povzdychol: „Všetci sme len hmyz. Ale ja verím, že som svetluška.“ Jeho výnimočnosť zvýrazňoval kariérny postup. Po tom, čo v roku 1900 úspešne kandidoval za konzervatívcov v meste Oldham, zasadol 15.predčasne februára 1901 do lavice v Dolnej snemovni a v marci nasledujúceho roku predniesol svoj prvý prejav. Znie to neuveriteľne, ale s dvojročnou prestávkou v rokoch 1922 – 1924 bol členom Dolnej snemovne nepretržite od roku 1901 do roku 1964.

V roku 1911 Churchill prijal miesto prvého lorda admirality z rúk liberálneho premiéra Asquitha a energicky pokračoval v modernizácii britskej fl otily. S vierou, že práve ona je základný pilier britského impéria. Napríklad, vybudoval štáb admirality a presadil zmenu pohonu lodí z uhlia na naftu. Jeho vzťah k Británii a jej impériu bol v istom zmysle vzťahom zbožnej úcty. Churchill bol v bežnom chápaní agnostik, no mal cit pre posvätno. O vyvolenosti Británie a o zmysle britského impéria nikdy nepochyboval.

Jeho životný príbeh, samozrejme, neboli iba víťazstvá. Po porážke britskej expedície v Dardanelách počas I. svetovej vojny zažil katastrofálny pád z pozície prvého lorda na pozíciu podplukovníka na francúzskom fronte. Vrátil sa do parlamentu. Striedal vládne funkcie i obe veľké britské strany. Pozoroval Hitlerov nástup a opätovné nemecké zbrojenie a varoval – bezvýsledne. Zvíťazili ústupky. „Mali na výber medzi vojnou a hanbou,“ povedal o aktéroch mníchovskej zrady. „Zvolili si hanbu. A budú mať aj vojnu.“

„História bude ku mne milosrdná, pretože sa ju chystám napísať.“

Ocenenia
Bolo ich množstvo, takže len tie najvýznamnejšie. 24. apríla 1953 mu anglická kráľovná Alžbeta II. udelila na slávnostnom ceremoniáli vo Windsorskom zámku Podväzkový rad. Odvtedy mal Churchill právo používať titul sir Winston a jeho manželka Clementine sa stala lady Churchillovou. Nobelovu cenu za literatúru udelili Winstonovi Churchillovi v októbri 1953, a to za šesťdielnu históriu II. svetovej vojny. V odôvodnení sa uvádzalo: „… za jeho majstrovstvo v historickej a biografi ckej tvorbe a pre jeho brilantné rečnícke umenie, ktorým vždy stál v službách obrany ľudských hodnôt.“ Winston Churchill bol plodný spisovateľ už od mladosti. V období, keď nezastával žiadny politický post, dokonca sám seba považoval za profesionálneho spisovateľa, ktorý sa zaoberal aj politikou.

Vojnový ministerský predseda

„Ubránime náš ostrov za akúkoľvek cenu. Budeme bojovať na plážach, budeme bojovať na poliach, budeme bojovať na uliciach, budeme bojovať v horách. Nikdy sa nevzdáme.“

Možnože sa skutočné osobnosti objavujú na scéne vždy až vtedy, keď kríza ústi do katastrofy. Winston Churchill sa stal opäť prvým lordom admirality v roku 1939. Keď umierajúci premiér Neville Chamberlain odstúpil 10. mája 1940, odovzdal svoj úrad Churchillovi. „Zdalo sa mi, že celý môj predchádzajúci život nebol ničím iným, než prípravou (...) na túto hodinu a túto skúšku,“ napísal Churchill vo svojich vojnových pamätiach.

Bola tu opäť jeho stará zaťatosť, bojovnosť a plamenná výrečnosť, s ktorou nazval Mussoliniho „hyenou“ a Hitlera „potratom závisti a hanby“. Už 13. mája 1940 predniesol v snemovni slávny prejav „o krvi, drine, pote a slzách“ a zadefi noval cieľový program svojej vlády. Po páde Francúzska stála Británia proti nemeckému vojnovému kolosu sama a zažila tie najťažšie okamihy vo svojej histórii. Po nemeckom útoku na ZSSR však získala nového, aj keď veľmi zložitého spojenca. V decembri 1941 sa k Spojencom pripájajú USA a vzniká protihitlerovská aliancia.

Churchill sústredil na seba všetky významné funkcie tak, aby mohol viesť vojnu a pritom rozhodovať o všetkom dôležitom. Uskutočnil industriálnu mobilizáciu Británie. Leteckú produkciu zveril svojmu priateľovi barónovi Beaverbrookovi (bola to Beaverbrookova zásluha, že počas leteckej bitky bola Británia schopná vzdorovať nemeckým náletom).

V auguste 1941 podpísal s americkým prezidentom Rooseveltom Atlantickú chartu (Atlantic Charter), ktorá položila zásady medzinárodnej spolupráce pri udržiavaní mieru a bezpečnosti. Zúčastnil sa tiež konferencií, na ktorých sa rozhodovalo o budúcich hraniciach Európy a Ázie – v Teheráne, na Jalte a v Postupime. Po víťazstve Spojencov vo vojne však prišiel jeho osobný pád. Konzervatívci v júni 1945 prehrali voľby a Churchill musel odstúpiť.

Alkohol
Pil veľa a rád. Predpoludnie začal pohárikom suchého sherry, okolo jedenástej si dal prvú whisky s ľadom, na obed pil víno (šampanské, portské alebo burgundské). Po obede pil brandy (a kávu) a popoludní si dal opäť jeden alebo dva poháriky whisky. K večeri pil opäť víno, a potom brandy alebo whisky (whisky sa údajne naučil piť v Indii). Prvýkrát sa to, že Churchill veľa pije, prejavilo v prvej polovici 20. rokov. Údajne mal vtedy problémy s notorickým alkoholizmom.

Vážne problémy s pitím sa potom prejavili v 30. rokoch (predpoludním whisky so sódou, fľaša šampanského pri obede, ďalšia whisky, pred večerou sherry, na večeru ďalšie šampanské a večer brandy, vraj až polovica fľaše). Okolo roku 1940 dorazili správy o Churchillovom pití až do Washingtonu k prezidentovi Rooseveltovi.

Ten mal na zasadaní vlády povedať: „Churchill je najskôr najlepší muž, akého Británia má, aj keď je polovicu času opitý.“ Ťažko povedať, či bol Churchill alkoholik. Rozhodne však piť nikdy neprestal a pil vo veľkej miere. S alkoholom sa spája aj jeden z jeho drsno vtipných bonmotov. Keď ho na chodbe Dolnej snemovne stretla obávaná labouristická poslankyňa Bessie Braddocková a vyčítala mu: „Winston, vy ste opitý!“ Churchill údajne odpovedal: „Áno, ale vy ste škaredá a ja budem zajtra triezvy.“

Victory
Stačí vztýčiť ukazovák a prostredník a vznikne víťazné véčko. Dnešní politici, celebrity a športovci ním mávajú nadšeným davom. Odvtedy, ako tento znak predviedol verejnosti britský premiér Winston Churchill, uplynulo 68 rokov. Hrdá Británia, storočia svetová imperiálna mocnosť, čelila v roku 1940 existenciálnej hrozbe. Hitlerove bombardéry od augusta ničili ostrovné mestá. Po tom, ako dobyli Francúzsko, to mali cez kanál k bielym Doverským skalám len 25 minút. Napriek tomu Churchill 19. júla 1941 zdvihol dva prsty a ukázal tak národu, kto bude nakoniec víťazom.

Tento záblesk v časoch, keď ľudia vyťahovali z trosiek zbombardovaných domov svojich najbližších, sa stal legendárnym. Obrázok staršieho zavalitého muža, ktorý sa trochu potmehúdsky usmieva, ale zároveň zostáva so zdvihnutým ukazovákom a prostredníkom aj dôveryhodným anglickým džentlmenom, je akousi vojnovou Monou Lisou, ktorá ľudí uhranula, a čo je dôležité – uverili jej. Samozrejme, britský premiér toto gesto nevynašiel. Vie sa, že véčko sa používalo už počas I. svetovej vojny. Existujú zástavy z tohto obdobia, na ktorých je vyšité ako symbol ukončenia vojny.

Vďaka svojej jednoduchej zrozumiteľnosti sa však preslávilo až počas II. svetovej vojny. V šesťdesiatych rokoch prebrali tento znak kvetinové deti – zdravili sa ním na znak lásky a mieru. Ich sny o slobodnom živote mimo konzumu sa však postupne rozsypali. Rovnako ako pravda a láska, ktorú si ľudia s véčkom nad hlavou sľubovali v Československu na námestiach v roku 1989. To pravé véčko tak patrí Churchillovi.

Znovu v sedle

„Liberálna demokracia je ten najhorší spôsob vlády, aký poznám. Až na to, že neexistuje žiadny lepší.“

Zdalo sa, že sedemdesiatročný Churchill vo vysokej politike skončil, ale on už od roku 1946 pracoval na svojom návrate. Odmietol ponúkaný titul vojvodu (čím by sa dostal do Hornej snemovne) a zostal vodcom opozície v Dolnej snemovni. V marci 1946 mu v malom americkom meste Fulton udelili čestný doktorát na Westminster College. Na slávnosti sa zúčastnilo asi štyridsaťtisíc ľudí, nechýbal ani americký prezident. Pri tejto príležitosti predniesol Churchill spomínaný prejav, v ktorom rozoberal situáciu v povojnovom svete a varoval pred rozpínajúcim sa komunizmom:

„Železná opona sa spustila nad európskym kontinentom a rozdelila ho pozdĺž línie od Štetína pri Baltskom mori až po Terst pri Jadranskom mori.“ Vyzval ľudstvo na zjednotenie pod britsko-americkým vedením. Bol stúpencom európskej integrácie (jedna z troch hlavných budov Európskej únie v Bruseli nesie jeho meno). V Zürichu v septembri 1946 vyhlásil: „Musíme vybudovať Spojené štáty Európy. Je to jediná možnosť, ako umožniť stovkám miliónov pracujúcich znova nájsť svoje drobné radosti a vieru v to, že život sa oplatí žiť… Prečo by nemohla existovať európska skupina schopná poskytnúť poblúdeným národom tohto rozbúreného a mocného kontinentu pocit širšieho vlastenectva a spoločného občianstva?“

V roku 1951 vyhrala konzervatívna strana predčasné voľby. Winston Churchill sa tak na Downing Street 10 vrátil vo veku 77 rokov. Jeho hlavným záujmom sa stala zahraničná politika. Obnovil priateľské vzťahy s USA a zapojil sa do vytvárania „novej Európy“. Doliehala však naňho staroba a zdravotné problémy. Nedoslýchal, ale nechcel nosiť načúvací prístroj, ktorý by mu uľahčoval vystupovanie na verejnosti. V júni 1953 prekonal Churchill záchvat mŕtvice.

O rok neskôr už bolo jasné, že na svoj úrad fyzicky nestačí. V apríli 1955 preto z funkcie premiéra odstúpil. Na jeho miesto nastúpil jeho obľúbenec a protežant Anthony Eden. Jeho politická kariéra obsiahla niekoľko historických epoch. Winston Churchill zažil slávu viktoriánskeho Anglicka. Spolu s inými viedol Britániu do I. svetovej vojny. Vyhral tú druhú. Sledoval tiež zánik britského impéria, v ktorého poslanie tak veril. Budoval spojenectvo v studenej vojne i novú Európu.

Najdôležitejšie dátumy zo života Winstona Spencera Churchilla

Cigary
Aj ten, kto o Winstonovi Churchillovi nevie vôbec nič, dokonca ani to, že bol britským ministerským predsedom, vie aspoň to, že fajčil cigary. K jeho najobľúbenejším patrili havanské, ktoré si údajne zháňal aj v čase, keď na Kubu uvalili embargo. Ich ctiteľom sa stal v období, keď pôsobil na Kube ako dopisovateľ Daily Graphic. V zásobe údajne mával až 3 000 cigár, väčšinou darov. K najobľúbenejším kubánskym značkám patrili Romeo y Julieta či Camacho. Cigary však často ich výrobcovia balili špeciálne pre samotného Churchilla.

„Čítam v poslednom čase také strašné veci o fajčení, že som sa rozhodol prestať čítať.“

Neporazený

„Nemám strach zo smrti. Keď prídem pred nebeskú bránu, dúfam, že svätý Peter ma privíta dobre. Pravda, veľa som pil a jedol, ale na druhej strane, azda som si vyslúžil nejakú kvalifi káciu na prijatie.“

Jeho odchod z tohto sveta nebol odchodom porazeného. Akoby Churchillov nezlomný duch, ktorý kedysi inšpiroval imperiálnu Britániu, nakoniec prešiel do novej dimenzie – ako duch inšpirujúci slobodných ľudí k novým výzvam. Veľkú časť posledných rokov života trávil v Chartvelle, vo svojom vidieckom sídle a mieste, kam sa po celý život uchyľoval na odpočinok, a v prímorskej vile na juhu Francúzska.

V roku 1962 utrpel zlomeninu stehennej kosti, ale napriek tomu, že mal už 88 rokov, zotavil sa. 15. januára 1965 mal záchvat mŕtvice, po ktorom sa už nespamätal a posledné dni bol v bezvedomí. Zomrel o deväť dní neskôr, 24. januára 1965 vo svojom londýnskom dome vo veku 91 rokov. O týždeň neskôr sa štátny pohreb Winstona Churchilla v Londýne stal dovtedy najväčšou prehliadkou svetových politických osobností. Počet zúčastnených politických špičiek prekonal až pohreb pápeža Jána Pavla II. v roku 2005. Churchill si želal, aby ho pochovali v Bladone, neďaleko Woodstocku, ktorý nie je príliš vzdialený od jeho rodiska Blenheimu.