„Urobiť z normálnej krajiny socialistickú je rovnaké, ako navariť z akvária polievku. Vytvoriť zo socialistickej krajiny opäť normálnu je také isté, ako z tej polievky znovu urobiť akvárium.“ Tieto slová mi v jednom rozhovore povedal bývalý poradca ruského prezidenta Jeľcina pre ľudské práva Sergej Kovaľov. Platia podnes.

Frau Kaťa
Kráčali sme ulicami Tripolisu, keď sme zrazu zbadali čudných chlapov. Neboli to Arabi, ani turisti, mali zbrane a vysielačky. Strážili vchod do obchodu, kde práve nakupoval – Vladimír Voľfovič Žirinovskij. Muž, s ktorým som sa v Moskve pokúšal urobiť rozhovor už tri roky, ale buď na prosby o interview nereagoval, alebo prišiel sľub, že niekedy inokedy... A teraz som ho mal rovno pred sebou, v Tripolise. Nevydržal som a cez špalier ochranárov som na neho po rusky zakričal: „Vladimír Voľfovič, a vy tu čo robíte?“ Chlapi akoby zamrzli.

Netušili, či ma majú hneď zastreliť, alebo pustiť dovnútra, nemali potuchy, kto som a čo tu robím. „Nakupujem,“ dostala sa mi odpoveď od spoločensky unaveného muža. „Sľúbili ste mi rozhovor!“ zakričal som. „Čo sľúbim, to dodržím! Môžeme sa doň pustiť aj hneď,“ odpovedal mi. Lenže, Vladimír Voľfovič v tej chvíli veľmi na rozhovor nevyzeral. Alan ho odfotografoval a dohovorili sme sa, že sa uvidíme o mesiac v Moskve. K ďalšej žiadosti o rozhovor sme priložili aj fotografi u z Tripolisu a Vladimír Voľfovič nás prijal na druhý deň.

Aj tak sa rodili články z Ruska. Nemožnosti do troch dní, zázraky na počkanie. Potrebujem nejakého Nemca! Aspoň jedného! Kde ho však nájsť, keď od vojny prešlo vyše štyridsaťpäť rokov a hneď po nej zo súčasnej Kaliningradskej oblasti všetkých vysťahovali. Königsberg sa defi nitívne a nenávratne zmenil na Kaliningrad. Nemcov vystriedali Rusi, na mape sveta sa zjavil nový „západný Berlín“. Kus ruskej zeme, ktorú od materskej krajiny delia iné štáty. Bývalé Prusko zmizlo. Nielen z mapy, aj z kaliningradského múzea. Chodil som po ňom dve hodiny, videl som obrúsené kamienky, čo používal pračlovek, potom dokumenty zo zjazdov strany, ale o Prusoch – ani slovo! Zdalo sa, že po praveku nastúpila ihneď éra Sovietskeho zväzu.

A ja som neoblomne trval na tom, že chcem aspoň jedného Nemca. Nech si zaspomína, ako sa tu žilo pred druhou svetovou vojnou. „Ale áno, tu, o dve ulice ďalej žije Frau Kaťa,“ dočkal som sa odpovede po týždni hľadania. Úžasné! Frau Kaťa práve oslavovala 75. narodeniny a my sme sa stali hosťami na jej oslave. Všetko bolo fajn, kým som sa nespýtal, ako sa tu žilo pred vojnou. „Ja neviem,“ povedala Frau Kaťa, „ja som tu nežila!“ Frau Kaťa síce bola Nemka, ale z Krymu. Cez vojnu ju, pre istotu, poslali za Ural, kde sa vydala za muža menom Amiljanov a mala s nim dve deti.

Amiljanova po vojne poslali osídľovať Kaliningradskú oblasť a Frau Kaťa šla s ním. „Stále mi vraveli, že som nemecká špiónka, že sa mám ihneď vysťahovať. Neprešiel týždeň, aby som nedostala predvolánku na KGB. A ja som im stále opakovala, že som krymská Nemka, že to oni ma sem poslali a že sa od Amiljanova nehnem, lebo s ním mám dve deti,“ spomínala. Prišla, keď Nemcov vyhnali. Dostali dom po Nemcoch. „Dnes vám to už môžem povedať – nikdy som nič krajšie nevidela!

Čisto, poriadok, upravené záhrady, chodníky... Krásne kostoly! Ovocné sady! Lenže tí, čo sa sem nasťahovali, začali všetko ničiť. Čím rýchlejšie to vzalo skazu, tým boli s nimi spokojnejší. Priviazali kozy o stromy, kozy zožrali kôru a sad vyschol. V kostoloch chovali dobytok. O domy sa nestarali, zatekali, čoskoro sa porozpadávali. Königsberg sa zmenil na Kaliningrad za pár rokov doslova pred mojimi očami.“

Na názve nezáleží
„Stretneme sa na ôsmom,“ povedal Edik a zložil telefón. Dosť málo presná informácia na to, že sme práve prileteli do Petropavlovska Kamčatského, mali sme za sebou takmer jedenásťhodinový let a o deväť hodín posunutý čas dopredu. Tam, kde zajtra znamená už dnes... A presne tam sme sa mali stretnúť „na ôsmom“, a to už o pol hodiny. Stačilo sa však opýtať prvej okolidúcej. „Ôsmy? No predsa ôsmy kilometer! Dve zastávky autobusom!“

Keď potom bolo treba nájsť „tretí“, šlo to hravo. Stačilo pozerať na míľniky pri ceste a utešovať sa, že sme mohli dopadnúť aj horšie. Najčudesnejšie názvy majú dediny v okolí Usť Omčugu. Keby ste náhodou nevedeli, kde to je, tak sa pozrite na glóbus. Kúsok od Magadanu je vyznačený aj Usť Omčug, hoci si ťažko možno predstaviť väčšiu dieru. Lenže inak tam už nie je vôbec nič. Iba polorozborené dediny s príťažlivými názvami – XXI. zjazd, 25. rokov októbra, Aurora, Gvardejec, Pionier...

Do zbierky chýba azda iba „Sovetsk“, ale ten je odtiaľ vzdialený niekoľko tisíc kilometrov, nájdete ho na opačnej strane sveta, v Kaliningradskej oblasti. Aspoň si človek uvedomí, aký obrovský bol Sovietsky zväz, jedna šestina sveta! Ale dedinu „Šestina“ sme nenašli... Aj pri pomenúvaní gulagov na Kolyme tiež dali fantázii krídľa. Butugyčag, Čierny Kameň, Kaňon… povedzme, že to by ešte šlo, ale čo napríklad – 3. fabrika (čítaj: fabrika 3. päťročnice...). A čo má nové 2. fabrika? V nej kedysi spracúvali olovenú rudu. Ale to je už o inom.

Židia na Ďalekom východe
„Keď bude odtiaľto odchádzať posledný Žid, príde ho odprevadiť dvanásťtisíc Židov,“ povie Lev Grigorijevič Toitman, predseda židovskej náboženskej obce Freid v Birobidžane.

„Čomu nerozumiete?“ spýtal sa ma. „Jednoduchá logika. Celá židovská autonómna oblasť má 220-tisíc obyvateľov. Keď ich v roku 1989, teda ešte za komunizmu, rátali, k židovskej národnosti sa prihlásilo 8 890 ľudí. Odvtedy sa odtiaľto ofi ciálne vysťahovalo do Izraela a iných krajín 12 500 ľudí, pričom k židovskej národnosti sa v súčasnosti hlási ďalších 12 000 ľudí,“ vysvetľuje. „Koľko Židov sa odtiaľto vysťahuje, toľko ich hneď pribudne! Židovské vierovyznanie je čosi ako letenka do Izraela!“

Birobidžan mal byť ruský Tel Aviv, a to oveľa skôr, než kto mohol tušiť, že raz nejaký Tel Aviv vôbec na mape sveta bude. Začalo sa to za vlády cárovnej Jekateriny II., ktorá sústredila ľudí židovského vierovyznania do vyhradených oblastí na území dnešného Poľska a Ukrajiny. Nikdy sa o nich nehovorilo ako o Rusoch, iba ako o Židoch. O dvesto rokov neskôr sa na historickej scéne zjavil Lenin a s ním aj jeho slávny dekrét o práve národov na sebaurčenie. Prišlo aj na Židov.

Bol to prvý tvrdý oriešok, ktorý dali rozlúsknuť vtedy ešte mladému Stalinovi. Jeho ortieľ znel – presťahovať! Založiť v Rusku židovskú autonómnu oblasť. Kde? Deväť hodín lietadlom z Moskvy do Chabarovska lietadlom a odtiaľ ešte tri hodiny vlakom... „Nemôžeme predsa odtiaľto odísť všetci!“ povedal Boris Ichilovič Rak. Má cez šesťdesiat rokov a do Izraela sa mu nechce. Žijú tam jeho príbuzní a párkrát ich už bol navštíviť. „Izrael je ako stvorený na dovolenku, ale našinec tam nemá veľa šancí preraziť. Mnohí sa vrátili. Lekár.

Tu bol ktosi, tam mu ponúkli prácu nekvalifi kovanej zdravotnej sestry. Odchádzajú s očami plnými nadšenia a vracajú sa so slzami. Aj preto, že sa odnaučili pracovať. A komu sa nelení, ten má šancu aj tu!“ dodáva a zasa vie, čo hovorí. Ich rodina sa sem presťahovala v roku 1932 z Ukrajiny. Jeho otec predal kone, presadol si na traktor a dotiahol to až na predsedu družstva. Syn Boris sa vydal v jeho šľapajách. Od traktoristu sa tiež prepracoval k stoličke predsedu.

„Darilo sa mi príliš dobre, než aby ma na tej stoličke nechali príliš dlho. Navyše, nielen ja, ale aj môj zástupca bol Žid. Dvaja Židia na jednom družstve. Nepredstaviteľné! Mali sme vyše 1500 kráv, denne sme dodávali viac než dvanásť ton mlieka. Celú oblasť sme nasýtili zeleninou, zemiakmi i sójou. A tak nás vyhodili. Oboch. Teraz je kolchoz pred totálnym krachom.

Tristo kráv, tristo litrov mlieka denne a nevyrába – nič.“ „Viete, čo ma fascinuje zo všetkého najviac? Povaha týchto ľudí! Niežeby mysleli na zimu a usilovali sa čosi pestovať. Kým je kapusty dosť a je lacná, nikto do nej ani len nekopne. Keď však udrie prvý mráz a kapusta zdražie, všetci ju chcú! Hneď a veľa. Ja som na túto črtu našich ľudí stavil – pestujem plodiny, o ktoré je záujem. Mrkvu, kapustu, cviklu, zemiaky. A celé leto sa teším na prvý mráz,“ hovorí Boris Ichiľovič.

Život na atómovej strelnici
„Akáže som ja pani?“ rozosmiala sa Ľudmila Gavrilovna Šachvorstova v dedinke Dolon. „Už som počula v živote všeličo, ale paňou ma ešte nenazval nikto!“

Za päťdesiat rokov odpálili Rusi na atómovej strelnici v kazašskom Semipalatinsku vyše 470 jadrových náloží…

„V štyridsiatom siedmom, keď som mala devätnásť rokov, nám vyvalilo okná po prvýkrát,“ spomenie. „Vtedy sme si mysleli, že asi to bude zemetrasenie a po čase sme naň aj zabudli. Ale potom prišiel rok 1955 a všetko začalo do seba zapadať. Priletel vrtuľník. Vyskákali z neho vojaci a začali vyháňať ľudí z domov v celej dedine. Prikázali nám, že musíme zhasiť pece, pozakrývať studne a pootvárať okná. A že máme vyjsť do vzdialenosti 50 metrov od domu a po výbuchu sa vraj zasa máme hneď do domov vrátiť a pozatvárať okná.

Pamätám sa na ten deň, na to, čo nasledovalo. Najskôr sa ozvala ohlušujúca rana, po nej sa zachvela zem. Potom všetko dookola začalo hučať. Ten zvuk nedokážem opísať, chýbajú mi slová. Niektorí sa v tej chvíli vrhli k zemi a modlili sa. Psy stiahli chvosty a zmizli v búdach. A potom dovtedy zamračené nebo preťal blesk. Zrazu to vyzeralo ako v najslnečnejší deň. Zbadali sme, ako neďaleko od nás rastie na oblohe hríb. Najskôr pevný biely, ako pravý dubák, o chvíľu stratil formu a pred očami sme mali farebné divadlo.

Farba striedala farbu, vlnili sa ako dúha a nech som sa bála akokoľvek, musím povedať, že to bolo krásne,“ spomínala Ľudmila Gavrilovna Šachvorstova. „Vo večerných moskovských správach potom hlásili, že Sovietsky zväz uskutočnil jadrový výbuch, len nepovedali kde. Musela by som byť hlúpa, aby som nepochopila, že som sa mu prizerala. To bolo v roku 1955. O pár mesiacov neskôr som porodila syna Anatolija.“ O rok neskôr sa jej narodil syn Alexander. Obaja postihnutí, oligofrenia, stupeň debilita. Ľudmila Gavrilovna mala smolu.

Žila ani nie osemdesiat kilometrov od atómovej strelnice. „Neskôr už výbuchy avizovali dopredu, ale ja som si to prestala všímať. Zostávala som v dome. Keď to treslo, pridržala som hrnce, aby nepopadali z pece. Potom som si na chvíľu zapchala uši a na farebné divadlo som kašľala,“ spomínala. „Veď koho by bavilo pozerať sa stále na to isté?“

Paratunka a čierne diery
Frau Kaťa, pani Šachvorstova, Lev Grigorijevič Toitman... Osudy, aké asi nevymyslí ani jeden románopisec. Na to stačí fantázia hádam iba životu. V Rusku som mal ten pocit veľa ráz.

„Šla som do práce a vidím, že tá sopka zasa chŕli lávu. Stekala po jej stenách, z vrchola sa dymilo,“ rozprávala mi žena na Kamčatke. „No a čo bolo ďalej?“ pýtam sa jej. „Neviem, však hovorím, že som šla do roboty!“ odpovedala namosúrene. Na Kamčatke je pokope 160 sopiek, z nich 28 činných. Najvyššia z nich, Kľučevskaja, meria 4 750 metrov a Korjackaja, ktorú vidno z okna každého paneláku v Petropavlovsku, 3456 metrov. Avača vedľa nej stále dymí. Keďže dymí stále, nikoho nevzrušuje.

Avača nikoho nezaujíma, zato o Paratunke hovorí celý Ďaleký východ! „A v Paratunke ste už boli?“ Keď nám túto otázku položili asi desiaty raz, rozhodli sme sa, že Paratunku vidieť musíme, ak nemáme do smrti ľutovať, že sme prišli o čosi mimoriadne. Paratunka. Malé termálne kúpalisko s jedným tobogánom. Postavili ho Holanďania. A stalo sa raritou územia, ktoré je väčšie než celá Európa. V Paratunke ste boli? Pýtali sa nás to aj v Magadane, keď sme preleteli cez Ochotské more. Aj v Sejmčane, kde sa končia všetky cesty a kam sa autobus z Magadanu trmáca vyše dvadsať hodín.

Prešlo niekoľko rokov a ja som na Paratunku takmer zabudol. Lenže ona je ako verný pes Lassie, ona sa vracia! Stáli sme na estónsko-ruských hraniciach a čakali v dlhom rade áut. Zarozprával som sa s mužom z auta pred nami, hovoril som mu o svojich cestách po Rusku, spomenul som Kamčatku a on sa ma spýtal: „A v Paratunke ste boli?“ To, že sme sa dostali aj na semipalatinskú atómovú strelnicu, to ho vôbec nevzrušilo. Podstatná bola – Paratunka. „Vy môžete byť len novinári alebo giljaci, ale giljaci sotva, lebo nie ste šikmookí.

Takže ste novinári,“ privítala nás Aňa na Sachaline na brehu rieky Tym, kde si práve s priateľmi robili picnic. Giljaci? Neskôr z rozhovoru vyplynulo, že giljak je po japonsky pes a týmto slovom miestni označujú domorodých obyvateľov. „Samozrejme, novinári. Pre boha, kto iný by sem ešte mohol prísť. Sem, na tento koniec sveta!“, zlostne sa smiala a rozprávala, ako sem s mužom, Tatárom, kedysi prišla za zárobkom. Za to, za čo robotník dostal v Moskve jeden rubeľ, dostal robotník na Sachaline dva a pol. Náborové príspevky, príplatky.

„Dali sme sa nachytať, tak nám treba. Teraz si tu môžeme žiť a kochať sa výhľadom na vraky,“ povie a ukáže na najbližšie tri kusy hrdzavých a polopotopených rybárskych lodí. „Japonci sa ponúkli, že ich všetky kúpia, že si ich dokonca sami poodvážajú. A naši povedali – nie! Asi máme málo hrdze. Tu je neúrekom iba kaviáru a rašeliny. Aha, už sa to od tej cigarety zase chytá. Bože, ja sa z toho zbláznim!“ Ráno na mieste, kde Aňa zapálila oheň, zívala čierna diera hlboká asi dva metre a jej okraje stále dymili. Zrejme dymila až do jesene, keď začali dažde a napadol sneh. V ten rok v správach často informovali o veľkých požiaroch rašeliny na Sibíri a na Ďalekom východe...

Spomienky na gulag
Ale tie hrdzavejúce lode, ktoré nám ukazovala, neboli nič v porovnaní s mestskou plážou v Magadane. Tam ležali hneď dve hrdzavejúce ponorky! Doslúžili. Tak, ako gulagy. Stefania Fiodorovna Dmetirková sa z auta za Butugyčagom ani len neobzrie. Nepýta sa, čo sme videli v Čiernom Kameni na vrchole kopca, kam už nemala síl vyštverať sa s nami. Nechce vedieť, či ešte stoja tie baraky, kde žila (stoja!), či vnútri zostali tie práchnivé postele, kde spávala (zostali!), či pred vchodom do bane, kde ťažila rudu, sú stále pokrútené koľajnice, zhrdzavené krompáče, zvyšky ostnatého drôtu, kovové hrnčeky (sú, sú, sú!). Namiesto toho povie: „Ideme k potoku! Nie k tomu rádioaktívnemu, tam ďalej si urobíme ohník a ja navarím polievku. Veď sme na výlete, a či nie?!“

V tomto gulagu prežila 9 rokov, 8 mesiacov aj 22 dní. „Zatvorili ma, keď som mala devätnásť. Obvinili ma na základe paragrafu 54-1a z vlastizrady a paragrafu 54-11, čiže zo spáchania trestného činu v skupine s mojou matkou, ktorú so sestrou poslali do vyhnanstva do Omska. Náš dom na západnej Ukrajine skonfi škovali. Previnili sme sa tým, že môj otec, Ukrajinec, opustil republiku a usadil sa v Kanade. My sme však ani nevedeli, kde je! Žiadne listy sme od neho nedostávali,“ rozprávala. „V gulagu ma rýchlo naučili, že život je práca. Práca bola zasa výkon. Ak som nekopala dosť rýchlo, neplnila normy, dali ma do izolačky a tam bola denná dávka chleba iba 70 gramov.

Tú skyvu ani nebolo vidno! Tak som normy plnila. Bola som mladá. A človek pri robote aspoň nemusel rozmýšľať. Utekať som sa nikdy nezberala. Vedeli sme o niekoľkých, ktorým sa to podarilo. Pomrzli, pojedli sa navzájom, roztrhali ich medvede. Kam sa vlastne chceli dostať? Celá krajina bola jeden tábor! Keď ma pustili z tábora, čakali ma ešte tri roky vyhnanstva. Ocitla som sa síce za plotom, ale odísť som nesmela. Tak som sa usadila tu, v Usť Omčugu, vydala, vychovala dve deti. Moji synovia vôbec nevedeli, že som sedela. Až keď som požiadala o rehabilitáciu.

Nakoniec som dostala 2000 rubľov, za čo sa vtedy dali kúpiť dva domy. Kým som sa však rozhodla, čo s takým majetkom, prišla perestrojka, devalvácia a z toho, čo zostalo z môjho „pokladu“, som si zrazu mohla kúpiť akurát tak dva bochníky chleba. Ale, žijem, mám dvoch vydarených synov, som zdravá, čo viac môže človek žiadať od života? Áno, tábor patril k jeho tienistým stránkam, ale – čert ber tiene! Nebudem predsa štyridsať rokov oplakávať desať rokov, o ktoré som prišla.“ Stefania Fiodorovna vyberie z auta vedro, načrie doň vodu z potoka (nie toho rádioaktívneho, ktorý pretekal cez mužský gulag Butugyčag...), hodí doň rybu, ktorú medzičasom ulovil šofér auta, pridá pár zemiakov. „Bude to ucha, za ktorú by som v gulagu bola dala život! No povedzte, nemáme sa dobre?“

Lenin večne živý
Tých, čo sa pamätajú, postupne ubúda. Ako ubúda spomienok, pribúdajú nové pojmy. Noví Rusi. Ľudia, ktorí po roku 1990 zbohatli a dnes nevedia, čo s peniazmi. Bomž. Človek bez trvalého miesta bydliska, čiže bezdomovec. V Moskve sú ich stovky, ak nie tisíce. Aj deti. Bič. Bývalý inteligentný človek, skratka na označenie alkoholika. V polovici deväťdesiatych rokov ruskí odborníci dedukovali, že ročná spotreba alkoholu je asi 15,5 litra na hlavu.

„Tu sa krivka rastu zastavila,“ povedal mi svojho času profesor Valentin Alexejevič Galkin z vedeckého inštitútu psychiatrie v Moskve.„Musela sa zastaviť, viac sa totiž už vypiť nedá!“ Moskva sa za dvadsať rokov zmenila na nepoznanie, je z nej pekné európske veľkomesto. Vravia o nej ako o ruskom Vatikáne. Alebo si môžete vypočuť vtip – Aké je najväčšie nešťastie Moskvy? Nuž také, že všade dokola je Rusko! A to sa mení pomalšie než jeho hlavné mesto. Stačí nastúpiť do lietadla, preletieť pár tisíc kilometrov a nájdete Sovietsky zväz.

Letisko v Chabarovsku, napríklad, sa za posledných dvadsať rokov vôbec nezmenilo. Len v tom istom hoteli, kde ste bývali pred desiatimi rokmi, dnes pýtajú za izbu desaťnásobne viac. Nastúpite do vlaku a zasa ste v starých časoch. Kvasené uhorky, fľašky vodky, nekonečné rozhovory o tom, prečo je všetko tak, ako je. Čo stanica, to socha Lenina. Lenin večne živý! S vystretou pravicou ukazuje cestu. Už nie ku komunizmu, ale do neznáma. Vpred!