Znie to neuveriteľne, ale je to už dvadsať rokov, čo sme prestali budovať socializmus a vrhli sa na trhový kapitalizmus. V novembri sa dočkáme okrúhleho jubilea revolúcie, ktorú sme nazvali Nežná, a ktorá vo vtedajšej Československej socialistickej republike naštartovala pád komunizmu a nástup demokracie. Všimli ste si? Čím viac času odvtedy uplynulo, tým viac si najmä starší ľudia kladú otázku, či bolo lepšie vtedy alebo dnes. Sme presvedčení, že ide len o spomienkový optimizmus a tvrdíme, že lepšie je určite dnes. Ako dôkaz ponúkame pár príkladov, ktoré nás vrátia o 20 i viac rokov späť.

Sedem divov socializmu
Socializmus, či už s ľudskou tvárou alebo väčšinou bez nej, mal svoje nepísané zákonitosti. Život sa žil na dva spôsoby – oficiálny (škola, práca) a neofi ciálny (doma). Dávno pred tým, než systém prirodzeným vývojom dospel k svojmu krachu, sa tradovali divy, ktoré stvoril. Socializmus mal svojich sedem divov:

Bolo lepšie? Nebolo
Reči o tom, ako sme si za socializmu mohli všetkého dovoliť viac, nie sú pravdivé. Štatistici, ktorí sledujú ceny od polovice minulého storočia, postavili porovnanie životnej úrovne na prepočte, koľko kusov určitého tovaru si mohli ľudia dovoliť z platu vtedy a dnes. Zistili, že ceny väčšiny potravín, elektroniky, spotrebičov či odevov neboli za posledných sto rokov nižšie. Niektoré rozdiely sú extrémne. Za dnešnú priemernú výplatu dostanete až tri televízory, v roku 1989 to stačilo na štvrtinu jedného. Výpočty vychádzajú z údajov o priemernej mzde.

Pravdou je, že plat časti ľudí sa k priemeru nepribližuje. Ale ani v roku 1989 nemali všetci 3 172 Kčs mesačne. Toto číslo dvíhali lepšie platení komunistickí pohlavári, baníci, hutníci, dôstojníci v armáde či riaditelia štátnych monopolov. Ale napríklad učiteľka mala na konci komunistickej éry okolo 1 500 Kčs mesačne... Odchýlky od priemeru často vedú k tomu, že ľudia podobným prepočtom neveria. Za Husáka sa však určite lepšie nežilo. Ilúzie o lacnej komunistickej samoobsluhe sú podľa dostupných porovnaní len nostalgickým preludom. Štatistici vsadili prepočet do reálneho života.

Príkladom je polkilová konzerva s bravčovým mäsom. Podľa cenníka z roku 1989 (platil pre všetky obchody v ČSSR) stála 16 Kčs. Za vtedajšiu priemernú mzdu 3 172 korún sa dalo kúpiť 190 takýchto konzerv. Podobné konzervy sa stále predávajú. Najlacnejšie stoja po prepočítaní z eur asi 25 Sk. Za náš priemerný plat 723 € (21 782 Sk) si ich možno kúpiť 871, teda vyše štyri a pol krát viac.

Ako sa počítalo porovnanie cien

Práca
Za socializmu bola ospevovaným a často sa objavujúcim slovom vo všetkých jeho podobách. Socializmus sa hrdil tým, že poskytuje prácu všetkému ľudu. Zamestnanosť bola takmer stopercentná. V socializme sa však pod pojmom „práca“ rozumelo predovšetkým „zamestnanie“. Menej sa už skúmalo, či je práca naozaj potrebná a ako je vykonávaná. V skutočnosti práca za socializmu spoločnosť deformovala.

Keďže systém razil rovnostárstvo, snažil sa dosiahnuť stav, aby všetci ľudia dostali rovnako zaplatené. Dobre to znie. Ak človek dlho nerozmýšľa, môže nadobudnúť pocit, že takto sa dá dosiahnuť určitá spravodlivosť – pracovná či sociálna. V skutočnosti tento pocit dotovala strana. Samozrejme, z ideologických dôvodov. Rovnostárstvo vytváralo stav, kedy si pracovník postupne uvedomoval, že či na svoju robotu kašle, alebo ju robí naplno, výsledok v peňaženke je rovnaký.

V takejto klíme sa práca začala meniť na frašku. Veľa ľudí pracovalo len naoko a ten, kto pracoval naplno, bol často smiešny. Celé pracovisko tak často „ťahali“ k výkonu len niekoľkí jednotlivci. Inak sa však plnil plán a boli stanovené normy. Plán bol však často fi ktívny a bol by sa plnil úplne inak, keby bol závislý od výšky príjmu.

Obchody
Rozdiel, ktorým prešli predajne za 20 rokov, je priepastný. Zoznam tovarov v potravinách mal v roku 1989 asi 30-tisíc položiek. Nealkoholických nápojov bolo 34 druhov, vrátane 4 sirupov (ovocný, jablkový, lesná zmes a záhradná zmes), 3 džúsov, kofoly a luxusnej 0,25 l fľaše licenčnej Coca-Coly za 4,20 Kčs. Dnes sa ponuka mení denne a výber je neporovnateľný. V prípade potravín si môžeme dovoliť viac ako kedykoľvek predtým.

Bývanie
Priemerný nájom v paneláku v roku 1989 dosahoval 595 Kčs. Z jedného platu to vyšlo na 5 mesiacov, podobne ako dnes. Dnes je to okolo 150 € (4 500 Sk) pri priemernej mzde 725 € (21 782 Sk). Čo je však dnes oveľa horšie, to sú náklady na individuálnu výstavbu. Na bežný nový rodinný dom v roku 1989 za 300 000 Kčs potreboval človek 100 platov. Dnes minie na 6-miliónový dom 275 priemerných platov.

Dovolené dovolenky
V časoch socializmu cestovali Slováci k moru najčastejšie do Bulharska, zriedkavejšie na juh Sovietskeho zväzu a na sever NDR. Prvé zahraničné rekreácie slovenských a českých pracujúcich však v roku 1957 smerovali do Rumunska. Cestovná kancelária mládeže postavila vtedy pre svojich klientov vojenské stany na pustom brehu v Mamaii. Od šesťdesiatych rokov už takmer každý sníval o dovolenke v Juhoslávii. Dovolenka v tejto časti Balkánu mala osobitnú príchuť. V mnohých prípadoch sa predĺžila na neurčito odchodom cez Juhosláviu do emigrácie v kapitalistickej cudzine.

Získať potrebné doklady na vycestovanie do Juhoslávie nebolo preto ľahké. Išlo o devízový prísľub, čiže povolenie na predaj valút, ktoré vydávala Štátna banka československá, a výjazdnú doložku k cestovnému pasu od vtedajšej polície – ZNB. Na obe procedúry dohliadala Štátna bezpečnosť. Najhoršie to mali ľudia s takzvaným zlým kádrovým profi lom. Dovolenka v Grécku alebo Taliansku bola len pre vyvolených. Vasil Biľak v pamätnom rozhovore pre nemecký Spiegel odpovedal aj na otázku, prečo režim bráni svojim občanom vo vycestovaní na Západ konštatovaním:

„Ani matka nepustí deti tam, kde im hrozí nejaké nebezpečenstvo.“ Odborárska dovolenka pri mori vyšla jej účastníkov lacnejšie ako zájazdy prostredníctvom dvoch, vtedy monopolných cestovných kancelárií, ale ušla sa len vybraným. Pri rozdeľovaní poukazov na výberovú rekreáciu sa prihliadalo na pracovné výsledky a spoločenskú a politickú angažovanosť člena ROH. Na vycestovanie do zahraničia sa v každom prípade vyžadoval súhlas zamestnávateľa a odporúčanie spoločenskej organizácie. Prostredníctvom najväčšej cestovnej kancelárie Čedok sa v tom čase dostalo do zahraničia okolo 100-tisíc Slovákov ročne.

Detské šťastie? Napríklad banány a Matelko
Mamičky žeriavničky a ockovia betonári plnili plán na 120 percent, zatiaľ čo budúcnosť ich detí režim nalinkoval už dávno pred ich narodením: škôlkari, iskričky, pionieri, zväzáci, kandidáti a členovia (pravda, len tí, ktorí v dospelosti túžili po kariére). V osemnástich išli chlapci na vojnu a dievčatá väčšinou otehotneli. Napriek tomu malo vtedy detstvo veľké čaro. Deti sa tešili z dnes už až komických maličkostí. Bolo že to radosti, keď priviezli banány a keď sa ich spod pultu podarilo dostať až domov! No a keď sa z televíznej obrazovky ozval Matelko...

A čo tá radosť obliecť si svoje prvé džínsy vyrobené z rolety, ktoré predtým zakrývali okná paneláku! Veľké množstvo poézie poskytovali aj večery, keď mamička vyprážala pečienku, ktorú jej odložil známy mäsiar a otec zapol televízor. Veď dávali fi lm s Alainom Delonom. Cez víkend sa išlo na chatu a tvrdo sa pracovalo. Otec pomáhal murárom a mamička im všetkým varila. A keď chata konečne stála, deti dospeli a už tam s rodičmi nechceli chodiť.

Plastová farebná tvrdá mena
Plastové farebné céčka, za ktorými sa išli v 80. rokoch generácie Husákových detí zblázniť. Pôvodne mali slúžiť na niečo úplne iné. Módne trendy vtedy velili rušiť v bytoch dvere a prepájať miestnosti. Jabloneckí autori ponúkli aj závesy z céčkových šnúr. Mali napodobniť tie orientálne. Neuchytili sa však. Céčka sa tak v celých balíkoch začali povaľovať pri kontajneroch výrobného závodu. Až si ich tam všimli deti... Céčkové šialenstvo naplno vypuklo v roku 1984. Dokonca aj z rádia sa ozývalo: „Céčka, sbírá céčka...“ Kto vtedy nemal céčka, bol niečo ako dnešný človek bez e-mailovej adresy. Céčka spustili tie najrôznejšie výmenné obchody nielen medzi deťmi, ale aj medzi dospelými.

Plastové hlúposti pre svoje ratolesti bezhlavo zháňali aj rodičia. Ešte vzácnejšími sa stali všetky odnože základného tvaru céčka – ďalšie písmená abecedy, osmičky, paragrafy a iné tvary. Postupne sa objavili aj priesvitné, perleťové či fosforeskujúce v tme.S céčkami sa hrali aj rôzne hry. Mohol by sa dnes podobný fenomén zopakovať? Ekonomickí analytici tvrdia, že nie.

Vzácnosť céčok podľa nich spočívala najmä v tom, že ich bolo veľmi málo. Ich výrobná cena bola síce mizivá, ich hodnotu však prudko zvýšil obrovský dopyt. Dnešný trh by reagoval okamžite. Céčok by rýchlo boli plné obchody a ich „výmenný kurz“ by razom klesol. Sláva céčok je dávno za zenitom. Kto však ešte nezabudol, musí súhlasiť, že nezmyselné plastové dieliky svojim osobitým kúzlom výrazne spestrili pomerne sivý detský svet za čias pokročilej normalizácie. Priblížili nielen deťom, ale aj dospelým princípy a zákonitosti trhu. Poučili ich, že sú často tvrdé a nie vždy spravodlivé.

Brusel sme mali v láske už v šesťdesiatych...
Koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov poznamenalo v Československu postupné uvoľňovanie vo všetkých oblastiach života. Životný štýl sa radikálne zmenil – populárne bolo kempovanie, počúvanie západných rozhlasových staníc, televízne vysielanie a masové rozšírenie domácich spotrebičov. Svetová výstava Expo ´58 v Bruseli otvorila dvere novému životnému štýlu.

V tom čase dochádza k premene bytového zariadenia a vzniká zrejme najvýraznejší dekoratívny štýl éry socializmu s názvom „Brusel“. Ovplyvnila ho kozmická sputnikovská eufória i popularita umelých hmôt, obľuba pastelových farieb a oblých organických tvarov. Bytová otázka sa v tom čase riešila výstavbou nových štandardizovaných panelových sídlisk. Nový dekoratívny štýl svojím účelným riešením a ľahkosťou vyhovoval malým bytom.

Veľkej popularite sa tešili nábytkové kusy z ľahko tvarovateľných plastických materiálov, doplnené o syntetické farby. Nedostatok priestoru riešili tak vstavané skrine, ako aj subtílne priestorové priečky, ktoré stiesnené miestnosti opticky odľahčovali. Módne boli „tanierové“ lustre a stojanové lampy s kornútkovými tienidlami. Všetko v neobvyklých odtieňoch a kombináciách. Nové návrhy nábytku sa ale na trhu objavovali len výnimočne. V nepružnej socialistickej veľkovýrobe zviazanej štátnym plánovaním bola realizácia ťažká. Moderný dizajn tak vznikal hlavne vo výrobných družstvách, ktoré boli v spolupráci s výtvarníkmi schopné dotiahnuť návrhy až do podoby vhodnej pre malosériovú výrobu.

Dôležitú úlohu v premene životného štýlu zohrala technika a médiá.

Devízový účet? Jedine v Živnostenskej
Bony a nákupy v Tuzexe boli snom každého pracujúceho. Zmenárenské operácie a vedenie účtov vzniknutých na základe platieb z cudziny a účtov československých občanov dočasne pracujúcich v zahraničí viedla v Československu jediná banka – Živnostenská. Ako jediná viedla devízové a tuzexové účty občanov a robila s nimi spojené inkasné a platobné operácie.

Koncom 80. rokov takýchto účtov spravovala len 120-tisíc. Tuzexové kontá zanikli až po prijatí novely devízového zákona, ktorá začala platiť 1. júla 1992. Vklady na týchto účtoch prepočítali v kurze 1 DEM za 5,5 tuzexovej koruny. K tomuto dátumu zrušili aj tuzexové poukážky – legendárne bony (odberné poukážky na zahraničný tovar v sieti predajní Tuzex).

Vysnené technické poradovníky
Rozhlasový prijímač vlastnila od roku 1955 každá domácnosť. Ikonou 60. rokov bolo rádio Tesla T57 Mír návrhára Bohumila Míru. Televízne vysielanie sa v Československu začalo 1. mája 1953. Spočiatku sa sledovalo v závodných kluboch a knižniciach. Po znížení ceny sa televízory pomaly začali objavovať aj v domácnostiach. Zvýšený záujem o kúpu sa prejavil po začiatku vysielania športových prenosov. Od 29. decembra 1958 začala televízia vysielať denne. Nástup domácej techniky, jej množstvo na trhu, sortiment i estetické kvality zaostávali za Západom, počet elektrických spotrebičov v domácnostiach však rástol. Na väčšie spotrebiče sa však stále vypisovali poradovníky.

Prvá spartakiáda – hromadné verejné telovýchovné vystúpenie – sa uskutočnila v roku 1955 na počesť 10. výročia oslobodenia Červenou armádou. Spartakiáda sa začínala vystúpeniami na nižších kolách, ktoré vyvrcholili celoštátnymi vystúpeniami na pražskom Strahove. Dvakrát nebola – v roku 1970 a v roku 1990. V prvom prípade sa komunistická vláda obávala, že spartakiáda sa krátko po okupácii zmení na protištátnu demonštráciu. Spartakiáde 1990 odzvonilo v novembri 1989, keď nežná revolúcia nastolila demokraciu.