Hovorí o Tatrách a oči mu žiaria ako starému Tatrancovi. Ružovú budúcnosť, ktorú naplánoval svojmu podniku v malom podtatranskom meste, berie stále ako samozrejmosť. Keď úplne vážne hovorí o tom, že Slováci sú bohatší ako Arabi, uveríte mu. Na otázky o pôvode svojho majetku odpovedá poučkami o tvrdej práci na vysnenom cieli. V Poprade postavil AquaCity a aj v ťažkých časoch uvažuje o ďalších investíciách. Majiteľ viac než pätnástich fi riem s ročným obratom dvesto miliónov libier – český Angličan Jan Telenský.

Jan Telenský (1948)
Narodil sa a vyrastal v Prahe. Má štyri sestry. V roku 1969 emigroval do Veľkej Británie, žije v londýnskom Lutone. Začínal v obchode s lahôdkami, ktorý získal a predal s veľkým ziskom. Kúpil „niekoľko domov“ a zamestnal sa vo fi rme Scheidegger poskytujúcej kancelárske služby, na čiastočný a neskôr na plný úväzok. Vypracoval sa na manažéra pre Anglicko, potom založil konkurenčnú spoločnosť. Darilo sa jej, tak pôvodného zamestnávateľa kúpil.

Po čase vytvoril banku CDF, ktorá dnes pôsobí v Británii, Holandsku a Škandinávii, kde fi nancuje štúdium mladým ľuďom. Jeho školami a kurzami v Európe v súčasnosti ročne prejde až pol milióna ľudí. Po roku 1989 začal podnikať aj vo vtedajšom Československu. Je presvedčený, že podnikanie nemusí životné prostredie zneužívať, ale iba využívať bez toho, aby ho poškodzovalo.

V Česku vlastní najväčšiu fabriku na spracovanie plastov, v Poprade, kde mu už udelili čestné občianstvo, je väčšinovým spolumajiteľom wellnes komplexu AquaCity, trojhviezdičkového hotela AquaCity Seasons a štvorhviezdičkového hotela AquaCity Mountain View. Pod Tatrami, kde doteraz v prepočte preinvestoval vyše dve miliardy korún, má viacero podnikateľských plánov. Chce napríklad vyrábať turbíny na veterné elektrárne a v Spišskej Teplici postaviť metánovú farmu. V zahraničí cielene investuje do propagácie Slovenska. Je druhýkrát ženatý. S manželkou, pôvodom zo Slovenska, má 10-ročného syna.

Začiatky

„Dodnes hľadám človeka, ktorý by bol na začiatku taký chudobný ako ja.“

Prečo ste vlastne emigrovali?
Do Anglicka som prišiel 21. augusta 1969. Sotva mesiac po mojom odchode sa hranice na západ zatvorili na rovných 20 rokov. Od československých úradov som aj dostal list s výzvou na návrat, otec mi však poradil, aby som to nerobil. Doma som tak nechal rodinu a ako 21-ročný sa bez skúseností, peňazí a znalosti jazyka ocitol vo svete. Horší začiatok som si sotva mohol predstaviť. Na Ostrovy som cestoval kvôli jazykovému kurzu. Moja rodina bola nábožensky založená. Naša cirkev Jednoty bratskej mala dobré kontakty práve s Anglickom.

Vybavili mi tak jazykový kurz. Pár dní som teda strávil na kurze v Oxforde. No a potom sa ma mal ujať jeden z mála kamarátov, ktorých som v cudzine poznal. Mal mi vybaviť prácu aj ubytovanie. Lenže kým som sa k nemu dostal – zmeškal som autobus z Oxfordu do Lutonu – on odišiel na dovolenku a ja som zostal na ulici. Tak som nakoniec skončil na cintoríne. Doslova. Tri týždne som prespával na kuse trávnika pod stromom na malom cintoríne v Lutone. Bol tam pokoj, navyše bez policajtov. Kým sa kamarát z dovolenky nevrátil. Dodnes hľadám človeka, ktorý by bol na začiatku taký chudobný ako ja.

Ako ste sa uchytili?
Pre politické problémy mojej rodiny som doma mohol vyštudovať iba priemyslovku. Som vyučený zámočník. Moja rodina mala zakázané akékoľvek štúdium, povolené bolo maximálne remeslo. Môj otec ako silne veriaci človek povedal riaditeľovi školy, že nedovolí, aby som bol pionierom a neskôr zväzákom, pretože to sú diabolské výmysly. Režim nás za to potrestal. Ale práve vďaka tomu som bol po príjazde oproti iným vo výhode. Všetci tí inžinieri a lekári, ktorí tam po 1968 ostali, nemohli hneď pracovať vo svojom fachu. Veď to platí dodnes. Bez znalosti jazyka a uznania odbornosti to proste nejde.

Tak som spoločne s partiou vysokoškolákov začínal v automobilke Vauxhall ako robotník za pásom. Hlavu som sa samozrejme snažil používať už vtedy. Zaviedol som im tam malý zlepšovací návrh. Výroba na montážnej linke sa urýchlila a ja som mohol robiť nie jednu, ale päť pracovných operácií. Hneď som pochopil princíp fungovania kapitalizmu. Jednoducho, bez zapojenia rozumu sa človek nikdy vyššie nedostane. Snažil som sa pochopiť Angličanov a ich myslenie. Možno aj preto som vystriedal až 16 zamestnaní. Napríklad, pracoval som aj v továrni na výrobu podprseniek. Dodnes bez problémov uhádnem každej žene jej číslo podprsenky bez toho, aby sa vyzliekla.

Tak to sa Vám muselo páčiť.
Samozrejme. Ale život bol predsa len o inom. Po tom, čo som zvládol jazyk, začal som uvažovať aj o niečom inom. Skúsil som to s predajom poistiek. Bola to skvelá príležitosť na získavanie kontaktov. Vtedy to všetko navyše iba začínalo a každý chcel mať dobrú poistku. Prosperoval som natoľko, že som sa ako 28-ročný rozhodol odísť do predčasného dôchodku.

Holuby v parku sa mi kŕmiť ešte nechcelo, tak som sa pustil do obchodu s nehnuteľnosťami. Kupoval som domy, opravoval, prenajímal a popri tom som si opäť našiel prácu vo švajčiarskej fi rme Scheidegger, ktorá v tom čase patrila k najväčším administratívnym spoločnostiam v Európe. Predávali aj vzdelávacie kurzy. Po pár mesiacoch som bol ich najúspešnejším predajcom. V roku 1977 som sa stal ich manažérom pre Anglicko.

Na vlastných nohách

„Do 35 rokov som chcel byť milionárom v anglických librách. Stihol som to o tri roky skôr.“

Keď som zistil, že moji švajčiarski zamestnávatelia si moje aktivity nevážia, odišiel som ku konkurencii. O deväť rokov neskôr som kúpil tých, čo mnou pohŕdali. Výsledok mojej tvrdej práce. Už som nehľadal pracovné miesta, už som ich vytváral. Ak sa do niečoho pustím, tak najradšej bez cudzej pomoci. Iste, je dôležité vybrať si správne miesto a cieľ. T

o sa mi našťastie darí dodnes. Mal som a stále mám to PVC, ako hovoria Angličania – passion, vision and communication – vášeň, víziu a komunikáciu. Pochopiteľne, nie všetky moje projekty dopadli dobre, ale to je už riziko podnikania. Ale v roku 1990 som bol už „za vodou“. Navyše som mal pocit, že mi chýba ďalšia motivácia, že som už naplnil všetky svoje životné ambície. Chcel som bývať na najlepšej ulici v Lutone – podarilo sa. Chcel som vedieť po anglicky tak, aby nikto neodhalil, že som cudzinec – aj to sa stalo. Do 35 rokov som chcel byť milionárom v anglických librách. Stihol som to o tri roky skôr.

Takže ste hľadali nové výzvy...
Keď som začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel do Tatier, našiel som iba zdevastované hory – po všetkých stránkach. Šiel som s jedným tunajším priateľom a s manželkou do Grandhotela Praha v Tatranskej Lomnici. V krásnej reštaurácii boli len štyria čašníci a my, ako jej jediní hostia. Čašníci sa bavili medzi sebou a nás si všimli hádam až po polhodine. Objednal som si zajaca. Priniesli ho po hodine – a nedal sa jesť.

Táto skúsenosť rozhodla, že budem investovať práve v Tatrách. Pretože bolo jasné, že Tatry už dolu ísť nemôžu. O Slovensku vtedy nikto nič nevedel a dodnes to nie je oveľa lepšie. Aj preto som si povedal, že Tatry dostanem na mapu sveta práve ja. Nie sú iba mojim aktuálnym podnikateľským osudom, dali mi aj manželku. S rodáčkou spod Tatier som sa zoznámil náhodou cez jej švagra, ktorý bol mojim právnikom v Prahe. Potom som spoznal jej bratov, ktorí pre mňa pracovali v Anglicku. Teda najskôr som spoznal celú jej rodinu, potom ma zoznámili s Alenkou. Od roku 1998 je mojou manželkou.

Návrat

„...milujem Slovensko, ponúka mi množstvo problémov na riešenie.“

Ako ste udržiavali na diaľku kontakty s rodinou?
Rodina za mnou prísť nemohla. Až po pätnástich rokoch pustili za mnou rodičov a po šestnástich aj moje štyri sestry. Stretnutia to boli veľmi emocionálne, pretože som už mal synovcov a netere, ktorých som ešte nikdy nevidel. Takže, keď som sa v januári 1990 vrátil domov do Prahy, mal som novú rodinu. Čo som však zistil! Dvadsať rokov som bol cudzinec pracujúci v Anglicku a po dvadsiatich rokoch som bol zrazu Angličan, ktorý sa vrátil domov. Zrazu som nemal domov. Je to tak – v Anglicku som si zvykol, ale nikdy sa tam ako doma nebudem cítiť. Zarábam tam, ale doma sa už cítim v Poprade, odkiaľ pochádza aj moja manželka. Sem dávam aj zisky, pretože sú tu nízke dane. V Británii platím osobné dane vyše štyridsať percent.

Ako sa s odstupom dívate na svojich rodákov?
Česi sa považujú za národ, ktorý všetko vie a všetko pozná. Už dávno som predpovedal, že Slováci ich predbehnú a stále tomu verím. Pri cestách do Popradu vidím, že Slováci sú oveľa učenlivejší, sú to ľudia, ktorí si o sebe tak veľa nenamýšľajú a sú otvorenejší voči novým informáciám. Človek nikdy nevie všetko. Po celý život sa predsa musí učiť. Hlavným problémom Slovákov však je, že si neveria, že sú dobrí. Majú slabé sebavedomie. V tomto sú Česi určite lepší.

Snažím sa to využívať. Vo svojich fi rmách v Čechách mám slovenský a na Slovensku český manažment. Na Slovensku potrebujem tú českú vlastnosť, presvedčenie, že ste dobrý. V Čechách si slovenský manažment menej dôveruje, preto si všetko preverí a tvrdo pracuje, aby dosiahol výsledky. Celý život som riešil problémy. Keď som na Slovensku, je to perfektné. Tu je ešte takmer všetko problém. Aj preto Slovensko milujem, ponúka mi množstvo problémov na riešenie. Často tu počúvam: „Nie je to možné.“ A ja som presvedčený, že to možné je. Tu sa ešte vždy dajú riešiť problémy, ktoré by normálne nikde inde smerom na západ problémom neboli.

Skúsite opísať aj Angličanov?
Sú oveľa sebavedomejší. Hlavne sa nikdy nevzdávajú, keď niečo urobia zle. Pre nich nie je dôležité, že urobia chybu, oni sa z toho poučia. Východoeurópska mentalita sa snaží všetky chyby na niekoho zviesť. Anglická mentalita, to je „controlled agression“, teda koordinovaná a kontrolovaná agresia. Angličania často povedia: „Let´s have cup of tea“ alebo „Don´t worry“.

Vedia, že keď začnete mať strach alebo sa rozčúlite, tak strácate energiu potrebnú na to, aby ste ten problém vyriešili. Sú preto oveľa lepší v riešení problémov. My problémy neriešime. Buď hľadáme vinníka, alebo to zahráme do autu a povieme, že to aj tak nebude fungovať. Rockefeller tvrdil, že človek, ktorý nerobí žiadne chyby, väčšinou nerobí vôbec nič. Slabinou Angličanov je, že nie sú fl exibilní a nie sú tak mnohostranní ako my. My si vieme poradiť takmer so všetkým.

Oni sú však limitovaní tým, že sú jednostranne nadaní, ale nemajú veľa iných schopností. Ich nespornou výhodou je však politická vyspelosť. Hovoria, že najväčšie klamstvo na svete je, keď niekto tvrdí: „Ja som vo vláde a chcem vám pomôcť.“ Vedia, že politici sú klamári, že budú hovoriť všetko, len aby presvedčili. Ľudia od nás, ktorí teraz žijú na Západe, vytvoria po návrate domov lepšiu spoločnosť. Presvedčia ľudí, aby tak nepočúvali bláznivých politikov.

Pod Tatrami

„Najväčší poklad Slovenska je v zahraničí, kde má milión ľudí ... sú to najvýkonnejší ľudia.“

Prečo máme k prosperite stále tak ďaleko?
Problémom Slovákov je, že sa už nemajú na čo sťažovať. Nemôžu sa sťažovať na Maďarov, aj keď to politici tak radi robia, nemôžu sa sťažovať ani na Čechov. Dokonca ani na vládu nie, pretože si ju zvolili. Preto teraz musíte dokázať budúcim generáciám, že po tisíc rokoch to osamostatnenie stálo za to. Prečo však viac nemyslíte na svojich ľudí? Najväčší poklad Slovenska je predsa v zahraničí, kde má milión ľudí. Nikto sa o nich nestará. A to nie sú deti, to nie sú babičky. Sú to najvýkonnejší ľudia. Ak urobíte nepopulárne kroky, odídu vám aj po tejto kríze ďalší. No a ak sa títo ľudia nikdy nevrátia domov, kto vám bude platiť dôchodky?

Vy rodákov v Anglicku podporujete. Dokonca ste pomohli aj Jane Kirschner...
Nechcem, aby robili tie isté chyby ako ja. V Británii pre rodákov napríklad vydávam grátis časopis Echo magazín. A Jana? V čase svojich začiatkov bývala v Londýne v hrozných podmienkach. Ja som o nej vôbec nič nevedel. Raz som sa však dostal k článku, kde rozoberali ťažký život slávnej slovenskej speváčky v Anglicku. Tak som jej na rok zaplatil bývanie bez toho, aby som ju vôbec poznal. Spoznal som ju až po tom roku. V momente, keď sme sa stretli, som pochopil, že som urobil dobre. Zaslúžila si moju podporu a ona si to dodnes veľmi váži.

Poprad je jedno z mála miest na východe Slovenska, kde sa až do krízy pomerne veľa investovalo. Prečo vlastne?
Má medzinárodné letisko a leží v úžasnej kotline na úpätí tretích najvyšších hôr v Európe. A má termálnu vodu, ktorá mu dáva až netušené príležitosti. To je koncept, ktorému dnes podlieha aj Európa. Ľudia už neradi jazdia na pláže, kde ich je tisíc na jednom štvorcovom metri. Do popredia sa dostáva aktívna dovolenka. Práve tu vidím úžasné príležitosti pre Poprad a jeho okolie.

Čo by teda podľa Vašich predstáv z Popradu malo v budúcnosti byť?
Poprad by sa mal stať tým, čím je v USA coloradský Denver. Nie priemyselným mestom, ale mestom, kam prídu ľudia, minú peniaze a odídu späť domov. Lenže tu sa štát len tvári, že podporuje turizmus a propagáciu krajiny v zahraničí. Namiesto toho sa stále rozpráva, aké je skvelé byť najväčším výrobcom áut na svete na počet obyvateľov. Slovensko je pritom krajina s krásnou prírodou a bohatými zásobami obnoviteľnej energie.

Ale Slováci akoby to stále nechápali. Budujú druhý Detroit, aby ich potom Kórejčania o pár rokov, keď už aj oni budú musieť platiť dane, mohli vydierať. Keď im štát nedá, čo chcú, presunú sa jednoducho inam. Ja AquaCity, túto budovu a prameň nemôžem odtiahnuť na Ukrajinu alebo do Bulharska. To tu ostane. Ľudia tu ešte stále nevedia budovať pre dlhodobé zámery.

V Poprade ste zo smetiska urobili zelený rezort.
Mám dar zreálňovať svoje vízie. AquaCity som videl dávno predtým, než sa začalo stavať. Vtedy tu bola skládka stavebného odpadu a rozbombardovaný päťdesiatmetrový bazén. Z hrdzavej rúry tu vytekala horúca termálna voda. Veril mi naozaj len málokto. Horší pozemok v meste nebol a aj jeden z dvoch hotelov, ktoré som tu postavil, stojí na stodvadsiatich pilieroch. Podobne ako v Benátkach sme museli stavbu zapustiť niekoľko metrov do zeme.

Od začiatku som tušil, že toto miesto ukrýva dve najvýznamnejšie svetové komodity budúcnosti: energiu a vodu. Tvrdím, že Slováci sú bohatší ako Arabi. Kým ropa sa spotrebuje, termálna voda poslúži a vráti sa naspäť do zeme. Ide vlastne o nevyčerpateľné bohatstvo. Poprad má oboje zadarmo. Verím, že AquaCity bude svetovým centrom turistiky a bude udávať trend. Pretože príde éra ekoturizmu. Táto krajina má množstvo termálnych a minerálnych prameňov a zatiaľ žiadnu ucelenú víziu, ako túto nespornú výhodu v budúcnosti zúročiť.

Mesto sa s vašou víziou stotožnilo?
Áno. Bez mesta by som to nikdy nedokázal. Samozrejme, ani mesto by to nikdy nedokázalo bezo mňa. Sme teda na sebe závislí. Vôbec nezáleží na tom, či má mesto v projekte podiel pätnásť, tridsať či päťdesiat percent. Aj keby malo len jednopercentný podiel, tak je to stále môj partner. V Anglicku sa nepozeráme na partnera podľa toho, koľko má akcií. Podiel nerobí lepšieho alebo horšieho partnera. Partner musí dostať rešpekt. V Poprade je ten rešpekt obojstranný. Poprad je pritom oveľa fl exibilnejší ako ktorékoľvek mesto v Anglicku. Také podmienky, aké mi dal Poprad na investíciu, by som v Anglicku nikdy nenašiel. V Poprade pochopili, že je rozdiel medzi investorom, ktorý ich chce okradnúť a investorom, ktorý chce obohatiť nielen seba, ale aj ich.

O biznise

„Však ja vlastne zastupujem štát.“

Neobávate sa zvýšenia daní?
Nie. Stále verím, že sa dane nezvýšia. Prečo ste mali konjunktúru? Prečo ste boli jednou z najprogresívnejších krajín v Európskej únii? Pretože pre devätnásť percent sa už neoplatilo okrádať štát na daňových únikoch. Ak sa dane z akýchkoľvek príčin zvýšia, zase sa oplatí okrádať. Takže štát bude mať v konečnom dôsledku menej. Okrem iného, veľa z investorov jednoducho odíde inam – tam, kde budú nižšie dane alebo lacnejšia pracovná sila. A noví investori začnú túto krajinu obchádzať. Biznis si poradí. Podobne ako aj v týchto ťažkých časoch.

Netajíte sa názorom, že Slovensko sa ako krajina nevie predať.
Ak chcete byť úspešní, musíte to predovšetkým chcieť. Zoberte si World Travel Market, najväčší turistický veľtrh na svete. Stále je realitou, že Slovensko máva na ňom horší stánok než Albánsko. Musíte oveľa lepšie využívať ľudí, ktorí sa vedia orientovať v zahraničí. Slovensko nemôže seba predávať zo Slovenska. Propagovať treba cez niekoho, kto je v zahraničí doma, ale vie, ako má vyzerať imidž Slovenska.

Ja Slovensko v Británii vo veľkom propagujem. Najal som si špecialistku na cestovný ruch Mary Stuart-Miller. Pracovala pre Slovinsko a to spropagovala dokonale. Teraz robí meno Tatrám. Vlastním niekoľko televíznych kanálov. Napríklad, urobil som v AquaCity s Warner Bros videoklip s Arashom, ktorý videla miliarda ľudí a máme za sebou aj reality šou s názvom Place in the Sun a bola celá o Slovensku. Mám dojem, že som na propagáciu Slovenska utratil viac než Slovenská republika.

Ako teda pritiahnuť turistov?
Treba na tom dlhodobo pracovať. Nič sa nedá urobiť hneď. Prečo sa tu vlastne nikto nepýta, že musel prísť český emigrant z Británie, aby propagoval Poprad a Tatry? Však ja vlastne zastupujem štát. Propagujem to, z čoho môže ťažiť predovšetkým on. Pravda, robím to cielene, veď v konečnom dôsledku ide o môj biznis. Ale prečo nie aj štát. Sú snáď Tatry moje? Biznis je hra. Aby som bol dobrý, musí ma zaujímať všetko. V Poprade sa koncentrujem na jednu vec.

Dať luxus za prijateľnú cenu a pocit dobra, že šetrím planétu, pretože využívam obnoviteľné energie. Viete, čo chcú západní turisti? Napríklad perfektné záchody. V AquaCity máme toalety, ktoré sú kópiami tých z londýnskeho Ritzu. Keď príde Angličan, tak padne na hubu, pretože v tejto krajine stále čaká hnusný záchod a zlé služby. Oni chcú kvalitu a výborné služby za nízke ceny. To sa musí stať kultúrou aj na Slovensku. Pozrite sa na susedné Rakúsko.

Vyznáva kultúru, že turisti sú dôležití. Kdekoľvek prídete, máte fantastické služby, úžasný servis. A nie je to až také lacné, ale aj tak tam jazdíte. Prečo však Bratislavčan radšej pôjde do Rakúska ako do Tatier? Vie, že za svoje peniaze dostane kvalitu. Keď sa to však dá v Rakúsku, prečo by sa to nemalo podariť aj na Slovensku? Nateraz najväčšou tragédiou Tatier je fakt, že nie sú lacné pre Slováka a cudzinec sem príde len raz. Úroveň služieb je v ľuďoch, ktorí to musia pochopiť. Mojou stratégiou je presvedčiť zamestnancov, že je dôležité dokázať svetu, že Slovensko je o lepších službách. Že to dokáže, a hlavne, že má schopných ľudí.

Cestovateľské Oscary
Unikátnu technológiu využívania termálnej vody a slnečnej energie v AquaCity Poprad už opakovane ocenila medzinárodná odborná verejnosť. Na podujatí World Travel Awards 2007 v anglickom Newcastli prichádza pre AquaCity premiérový titul World’s leading green resort pre najekologickejšie stredisko cestovného ruchu na svete. Green Awards je odmenou pre organizácie za ich prínos k ochrane planéty a k rozvoju ekologického cestovného ruchu. Do voľby sa zapája takmer 170-tisíc cestovných kancelárií a profesionálnych organizácií v oblasti cestovného ruchu zo 198 krajín.

Podobná dobrá správa pre cestovný ruch na Slovensku sa minulý rok zopakovala. Prestížne cestovateľské Oscary sa dokonca po prvýkrát udeľovali na Slovensku – v Poprade. Na 15. ročníku World Travel Awards špičkoví hotelieri z celého sveta ocenili aj domáce relaxačnowellnessové zariadenie. Zakladateľ AquaCity Jan Telenský tak po roku obhájil cenu pre najekologickejšie stredisko. K tomuto oceneniu pribudla cena „Europe´s Leading Green Hotel“, ktorú získal hotelový komplex v popradskom Aquacity.

O peniazoch

„...tam som nielen začínal, ale bez najmenších pochybností tam aj skončím.“

Veľa boháčov, najmä z Ruska, sa v Anglicku predháňa v ukazovaní svojho majetku. Kupujú vily, autá, jachty, futbalové kluby. Vás to neláka?
Čím viac mám peňazí, tým som skromnejší a menej sa snažím ukazovať koľko mám na konte. Je to staré heslo Angličanov, ktoré si však ruskí boháči nikdy neosvojili. Zabúdajú, že nič netrvá večne. Ani moja chudoba nebola večná a ktovie, ako dlho potrvá moje bohatstvo. Kedysi som nemal kde spať a dnes netuším, koľko vlastním domov. Mám síce miliardy, ale už zajtra to môže byť inak. Vždy, keď dostanem nejaké divné myšlienky o svojom bohatstve, zájdem na ten cintorín, kde som kedysi prespával. Dávno som pochopil, že som tam nielen začínal, ale bez najmenších pochybností tam aj skončím.

Ako definujete svoj vzťah k peniazom?
Nemám peňaženku, bankovky nosím zopnuté gumičkou. Nikdy nepočítam, koľko mám pri sebe. Keď čokoľvek nakupujem, pozriem sa na to, až keď je to moje. Ale viem ostať pri zemi a dúfam, že mi to aj ostane. Ani súkromné lietadlo nepotrebujem. Na Slovensko lietam normálnou linkou. Ak by som žil iba v spoločnosti boháčov a snobov, prestal by som chápať problémy bežného života.

Keď ste v Poprade začali stavať AquaCity, žiadali ste o štátnu podporu? Ako ste vlastne kalkulovali s návratnosťou investície?
So štátom som nemal čas rokovať. Musel som vybudovať vlastnú štruktúru. Keby som žiadal o podporu, stratil by som tri roky. Ale plánujem požiadať napríklad o budovanie komunikácií. S návratnosťou nekalkulujem. Keby som s ňou pracoval, tak by som tam tie peniaze nedával. Ak by som tie isté peniaze investoval v rovnakom čase v Anglicku, mal by som dnes dvojnásobok. Pre mňa je to čisto osobná záležitosť, chcem dostať celý región späť na mapu a budem rád, keď sa investícia vráti o desať alebo dvanásť rokov.

Takže možno o desať rokov si poviete dosť? Odsťahujete sa niekam do tepla a zabudnete na všetky podnikateľské aktivity?
Možno. Ale stále mám predstavu, že až v momente, keď budú Tatry rovnako známe ako Alpy. Potom si poviem, že končím. A môj režim by mohol vyzerať asi takto: v novembri sa vyberiem do Karibiku, lebo na barbadoskom ostrove St. John mám vilu. Na najvyššom mieste celého ostrovčeka, ktorý má sotva 34 štvorcových kilometrov. A s výhľadom smerom na Európu. Na jar sa vyberiem do Španielska alebo Talianska. No a celé leto strávim na Slovensku a jeseň v Anglicku.

AquaCity

Dominujú mu celoročné vonkajšie termálne bazény s teplotou od 28 do 38 stupňov a rôzne tobogany s laserovými svetlami. Pobyt vo vode sa dá spríjemniť masážnymi perličkami a prúdmi alebo vírivkami. Nechýbajú napríklad morské vlny. Okrem vonkajších bazénov má AquaCity aj 50-metrový krytý, v ktorom sa dokonca nachádza bar. Relaxovať možno v saunách a inhalačných miestnostiach Vitálneho sveta. Nechýba kryokomora s teplotou mínus 120 stupňov.

Súčasťou komplexu sú hotely a Kongresové centrum. AquaCity je už takmer energeticky sebestačné miesto. Termálnu vodu v ňom používajú dvakrát: Jej tepelnú energiu použijú na sprchovanie, bazény, podlahové kúrenie či radiátory. Potom ju schladia na 22 stupňov, vrátia späť do tepelných čerpadiel, kde sa znovu ohreje na 50 stupňov, a tak s ňou znovu vyhrievajú aquapark. Plyn sa na kúrenie nepoužíva vôbec. Ide o veľmi úsporný proces. Minulý rok takto ušetrili 1,8 milióna eur a na emisiách denne až 12,5 tony CO2. AquaCity má už aj prvé solárne zariadenie na výrobu energie. Slnko vyhrieva jeden z bazénov.

Kríza

„...dívam sa na ňu ako na svoje druhé manželstvo – ide o totálne víťazstvo nádeje nad skúsenosťou.“

Návštevnosť Aquacity v porovnaní s minulým rokom klesla až o 40 percent...
Kto dnes nečelí dopadom krízy. Hlavnú príčinu poklesu vidím v kombinácii hospodárskej krízy a silného eura. Kríza pominie a euro v konečnom dôsledku cestovný ruch podporí. O tom som presvedčený. Ťažko teraz spresniť náš pokles v absolútnych číslach. V poslednej výročnej správe sme vychádzali z údajov o miliónovej ročnej návštevnosti. 40 percent tak samozrejme môže pre nás predstavovať významný výpadok tržieb. Pokles sa však týka najmä návštev bazénov. Kongresy a hotely nám bežia.

Riešenie?
Na krízu sa dívam ako na svoje druhé manželstvo – ide o totálne víťazstvo nádeje nad skúsenosťou. Bez odhodlania a nádeje ju nezdoláme. Samozrejme, cieľom je prečkať ju s čo najmenšími stratami a dôsledne sa pripravovať na ďalší rast. Už vidieť svetlo na konci tunela. Predpokladám, že už aj na Slovensku má kríza svoj vrchol za sebou. A verím, že po kríze budú mať ľudia hlad. Hladných turistov chcem do Popradu priviesť z Veľkej Británie. Tam sa podľa mňa kríza skončí s ročným predstihom. Ostávam dôležitým zamestnávateľom v regióne a zatiaľ neprepúšťam ani výrazne nekrátim platy. Aby sme mohli lepšie čeliť kríze, v AquaCity zámerne už druhý rok výrazne neinvestujeme. Obmedzil som tiež iné aktivity. Bol som hlavným sponzorom popradského seniorského futbalu i hokeja. Už nie som. Naďalej však podporujem tunajšiu futbalovú i hokejovú mládež. A staviam štadión, ktorý bude mať vyhrievaný trávnik. To bude zaujímavé aj pre zahraničných klientov, napríklad na sústredenia. Na Slovensko radi chodia najmä tímy z arabských krajín. Mojou prioritou však anglické futbalové mužstvá.

Neunavuje to? To všetko a ešte aj kríza...
Mám síce vyše šesťdesiat, ale na únavu naozaj nemám čas. Viete prečo? Každému chlapovi odporúčam, aby po päťdesiatke splodil dieťa. Žiadna bolesť chrbta, hlavy alebo kĺbov mu potom nehrozí. Môj syn je dynamo. Schudol som kvôli nemu pätnásť kilogramov a ešte ďalších osem musím, pretože jednoducho nevládzem behať za loptou, ktorú mi kope. Je skaut, rád chodí do prírody, bavia ho počítače. Dieťaťu môžete dať čokoľvek, no to najcennejšie je váš voľný čas. Čas je vždy dôležitý. Všetko chce svoj čas. Aj kríza. Mojou stratégiou je presvedčiť zamestnancov, že je dôležité dokázať svetu, že Slovensko je o lepších službách. Že to dokáže, a hlavne, že má schopných ľudí.

Kráľovská návšteva
Jan Telenský tvrdí, že práve vďaka nemu prišla minulý rok do Popradu a Vysokých Tatier anglická kráľovná. S princom Charlesom spolupracuje v nadácii Princes Trust, ktorá ľuďom bez základného kapitálu pomáha v Anglicku rozbiehať biznis. Alžbeta II., ktorá sa prešla Spišskou Sobotou a hodila puk na zimnom štadióne v Poprade, podľa neho za jediný deň priblížila Vysoké Tatry najmenej sedemsto miliónom ľudí na celom svete. Jej manžel princ Philip, vojvoda z Edinburghu, otvoril v AquaCity ekologickú konferenciu. Pobyt kráľovského páru pod Tatrami považuje Jan Telenský za prejav kráľovninej vďaky.

Organ
Kostol sv. Egídia v Poprade má vďaka Janovi Telenskému „staronový“ organ. Pôvodne barokový nástroj z roku 1776 z rímskokatolíckeho kostola v Tvrdošíne zachránil začiatkom 90. rokov pred úplným zničením popradský dekan Anton Oparty. Až do roku 2007 organ zapadal prachom v sklade. Dekanovi sa podarilo presvedčiť Jana Telenského, aby opravu celého nástroja zafi nancoval. Keďže z pôvodného organu sa zachovala len baroková skriňa, samotný nástroj je úplne nový. Kompletná oprava organu stála takmer 60-tisíc eur. V ranogotickom kostole sv. Egídia v Poprade je to vôbec prvý organ po viac ako 700 rokoch od jeho postavenia.