Knihy, hudba, DVD
Recenzie
Knihy
Louis de Berniéres Partizánova dcéra
(Slovart, 2009)
Tento súčasný britský spisovateľ s francúzskym menom je známy predovšetkým ako autor románu Mandolína kapitána Coreliho, ktorý sa stal medzinárodným bestsellerom. Jeho najnovšie prozaické dielo Partizánova dcéra sa odohráva v Londýne koncom sedemdesiatych rokov. Rozprávačom je štyridsiatnik Chris – obchodný cestujúci, ktorý sa hneď na úvod defi nuje ako typ muža, ktorý nechodí za prostitútkami. Žije všedným, až nudným životom, svoju manželku nazýva Veľký biely bochník, ale nemá dosť vôle a odvahy, aby svoj stereotypný a ubíjajúci život zmenil. Chris s veľkým časovým odstupom spomína na svoje osudové stretnutie so srbskou emigrantkou – dvadsiatničkou Rosou, ktorá ho od prvej chvíle neodolateľne priťahovala a medzi oboma sa vyvinul zvláštny vzťah ako z príbehov Tisíc a jednej noci. Chris v prvej chvíli považoval Rosu za prostitútku, a hoci celý čas túžil po jej tele, bál sa prerušiť čosi oveľa krehkejšie ako telesný vzťah – pocit vzájomnej intimity a blízkosti. Rosa začala rozprávať príbehy svojho života – ako bol jej otec partizán a spolupracovník tajnej bezpečnosti, ako ho tesne pred odchodom z domu zviedla, ako sa skončila jej prvá veľká láska, príbehy o Titovej Juhoslávii a etnickej neznášanlivosti, o úteku z vysokej školy, plavbe na jachte, vojnových zverstvách či práci v eskortnom londýnskom klube.
Príbehy roznecujú Chrisovu fantáziu a vášeň. Možno prvý raz zažíva niečo krásne a výnimočné a má obavy, aby čaro nepominulo. Rosa napriek svojmu mladému veku zažila veľa bolesti a trápenia. Chrisa považuje za človeka, ktorý vyžaruje istotu a bezpečie. Počúva jej príbehy a ona sa rituálne zbavuje zlých spomienok. Do hry však vstúpi Chrisovo podvedomie a v stave opitosti celý krehký vzťah zničí. A to je vlastne všetko – smutný príbeh jednej nenaplnenej lásky, ktorá sa skončila skôr, ako sa mohla začať. Krásny jazyk a čarovné klbko príbehov.
Rodney Castleden Atentáty, ktoré zmenili svet – od antiky až po 20. storočie
(Alpress, 2008)
Obľúbený britský autor Rodney Castleden svoje diela o histórii a historických osobnostiach publikuje už vyše troch desaťročí. Táto publikácia skúma okolnosti obklopujúce úkladné vraždy s politickým podtextom. Sústreďuje sa na vykonávateľov vrážd, ale aj na dôvody a motívy tých, čo stáli v ich pozadí, ak sme vôbec schopní ich odhaliť. Skúma tiež dôsledky úkladnej vraždy na následný chod dejín, ktorý je často úplne odlišný, ako páchatelia očakávali. Zo skúmania histórie úkladných vrážd s politickou motiváciou jasne vyplýva, že sú zvyčajne neúčinné a často dokonca kontraproduktívne. Jednoducho povedané, ak chceme niečo dosiahnuť, dejiny učia, že by sme sa o to nemali snažiť tak, že niekoho zabijeme. Vraždy nefungujú. Napriek tomu k nim stále dochádza. Dôvodom je možná symbolická hodnota, akú taká vražda má. Niekedy ide o snahu upútať na seba pozornosť, inokedy o čistý akt zúfalstva. Autor ponúka niekoľko príkladov atentátov a politických vrážd v staroveku, stredoveku a renesancii, v 18. a 19. storočí až po atentáty na Grigorija Rasputina, Romanovovcov, Leva Trockého, Reinharda Heidricha, Máhatmá Gándhího, Johna F. Kennedyho, Alda Mora, Olofa Palmeho až po Annu Lindovú. Publikácia ponúka mnoho podnetov na zamyslenie o vplyve násilia na chod dejín, o podstate sprisahaní a úkladných vraždách ako politickom akte.
Dominik Dán Noc temných klamstiev
(Slovart, 2009)
Zdá sa, že náš najúspešnejší a najpredávanejší detektívkar naplní aj tento rok svoju normu a vydá dva romány ročne – jeden tesne pred letom a druhý pred Vianocami. Vychádza z vlastnej kriminalistickej praxe, dokonale ovláda mechanizmus policajného vyšetrovania a slovenské zločinecké prostredie. Všetky jeho príbehy sú do veľkej miery beletrizáciou skutočných kriminálnych prípadov. V tomto kontexte pôsobí o to paradoxnejšie jeho najnovšia, v poradí už deviata detektívka Noc temných klamstiev, v ktorej ide o diskreditáciu prezidenta republiky. Na rozdiel od predchádzajúcej autorovej knihy Knieža Smrť vstupujeme tentoraz priamo do deja, bez zbytočných vzťahových rekapitulácií a odbočiek do sfér súkromia jednotlivých kriminalistov. Príbeh sa odohráva niekedy začiatkom roka 2009. Je piatok večer, kriminalisti z oddelenia vrážd sa tešia na víkend, keď detektívov Krauza a Fischera zavolajú do kancelárie policajného riaditeľa. Čakajú ich šéf spravodajskej služby, riaditeľ Úradu na ochranu ústavných činiteľov a supertajná akcia, ktorá bude podľa všetkého poriadne smrdieť. Ide o nájomnú vraždu a diskreditáciu najvyššieho štátneho predstaviteľa. V luxusnej vile vo Fialkovom údolí v Našom meste našli po búrlivom večierku prezidentovho syna v posteli so zahrdúsenou luxusnou prostitútkou.
Celá vec by sa dala ľahko ututlať, je však krátko pred prezidentskými voľbami a druhá prostitútka, ktorá sa večierka zúčastnila, ušla. Stala sa tak nebezpečným svedkom a hrozí veľké riziko úniku informácií. A práve jej nájdením sú pod hrozbou vydierania poverení Krauz s Fischerom. Čitateľa azda ani neprekvapí, že proti machináciám a intrigám tajnej polície je najspoľahlivejším spojencom kriminalistov mafi a a ľudia pohybujúci sa v sivej zóne podsvetia. Ťažko posúdiť reálnosť tohto príbehu, keďže do médií žiadne informácie o tomto prípade neprenikli, z čitateľského hľadiska však Noc temných klamstiev patrí k tým lepším autorovým dielam a jeho fanúšikovia sa môžu už o pár mesiacov tešiť na novú knihu.
Dado NAGY
Najprv sa ozve búrlivý potlesk. Do neho vkĺzne ako zamilovaný tancujúci pár nevnímajúci okolie nahrávka predpotopného orchestra z drážok muzeálnej gramoplatne. Kde sme? V roku 1935? Nie, tu sme, lebo odrazu to celé preskočí do roku 2009, zostáva len duša, pôvodné tango, argentínske, sound je elektronický, jeden povedal, že termonukleárny, druhému pripomína album Non-Stop Erotic Cabaret dua Soft Cell. Ďalší tvrdí, že to tu už bolo, pričom má na mysli skupinu Gotan Project, ktorá v roku 2001 urobila do sveta populárnej hudby rázny rez albumom La Revancha del Tango a návrat tanga sa začal, tanečného, barového i diskotékového, elegantného a, samozrejme, i trošku dekadentného. Vyrojili sa nasledovníci, niektorí i dôstojní, argentínske Tanghetto a nórske Electrocutango. Teraz davy skandujú „vivat!“ na koncertoch skupiny Otros Aires, zaznamenaných na albume Vivo En počas šnúry v Argentíne, Taliansku, Belgicku a Holandsku.
Tasca beat je vzácny album. Nachádza sa na ňom aj jedna z najkrajších piesní, aké som doteraz v roku 2009 počul – Oxalá te veja. Jeden háčik to však komplikuje. Folk. Ten totiž majú mnohí ľudia zafi xovaný v anglosaskej podobe a folk iných národov je im cudzí, neznámy. Takýto neznámy folk hrá aj portugalská skupina Óquestrada – Cestný orchester. Je naozaj cestný, pouličný. Skupina totiž pred vydaním svojho debutového albumu sedem rokov vandrovala po cestách, koncertovala v ľudových krčmičkách nazývaných tasca, známych lacnými jedlami a nápojmi. Preto svoj debut nazvala Tep krčmičky: portugalský sen. Je to sen spomienok a návratov k tomu, čo bolo kedysi v starom svete čarovné, humánnosť v kultúre. O Portugalcoch sa hovorí, že majú zvláštny zmysel pre smútok. Prejavuje sa aj v ich národnom piesňovom štýle fado (osud). Óquestrada smútok nahradila veselosťou, pričom mnohé prvky fado ponechala, čiže vytvorila nové, veselé, roztopašné fado – hotový nonsens!
Kráska na fotografi i albumu Stória, stória... nepatrí k umelo vytvoreným hviezdam nalinkovaných módnych trendov. Mayra Andrade je seriózna umelkyňa, predstaviteľka hudobnej scény Kapverdských ostrovov. Môže sa pochváliť cenou BBC. Dnes má renomé najväčšej mladej nádeje ostrovov hudobných pokladov. V roku 1462 ich začali kolonizovať Portugalci. Dovtedy boli neobývané. Osídlili ich otrokmi privezenými z okolitých afrických krajín. Postupne z nich vzniklo svojrázne kreolské obyvateľstvo s vlastným jazykom criolu, ktorý má portugalský základ. Kreoli vytvorili nové druhy hudby. Dominantnými sa stali morny, smutné, clivé balady s pomalým tanečným rytmom, nasiaknuté atmosférou plážových barov. Preslávila ich speváčka Cesaria Evora. Výrazom kapverdskej piesne je saudade. Toto slovo nemá v slovenčine ekvivalent. Najvýstižnejšie ho vyjadruje smutné povzdychnutie za milovanou osobou strácajúcou sa za obzorom oceána. Má spojitosť aj s portugalským hudobným štýlom fado.
Milionár z chatrče je príjemný, doslova a do písmena rodinný fi lm, distribuuje tú najpohodlnejšiu škálu emócií od ľútosti cez vzdor a smiech až k fi nálnemu sladkému uvoľnenému odfúknutiu, že všetko dopadlo najlepšie, ako mohlo. Chudobný mladík, pôvodom z indického slumu, ktorého nám v retrospektívach ukážu aj ako rozkošné malé chudobné chlapča a sympatického chudobného detského výrastka, sadne do milionárskeho kresla a navzdory pravdepodobnosti, zdravému rozumu i snahám moderátora nakoniec zodpovie všetky otázky vrátane tej najvyššej a súťaž vyhrá. Nepravdepodobné? Samozrejme, o to presvedčivejšie a emotívnejšie sfi lmované. Milionára z chatrče nakrútil podľa aj u nás dostupného literárneho bestselleru Vikasa Swarupa, vraj inšpirovaného skutočnými udalosťami, britský režisér Danny Boyle. Ten Danny Boyle, ktorý by mohol mať na vydarené fi lmové adaptácie pozoruhodných literárnych diel patent. Už Boyleov druhý celovečerný fi lm – dosiaľ veľmi rešpektovaný Trainspotting z roku 1996 – bol fi lmovou adaptáciou literárneho diela, rovnomenného generačného románu Irvina Welsha a podobne i ďalší známy Boyleov fi lm – Pláž (The Beach, 2000), s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe, ktorý Boyle nakrútil podľa globálneho „batôžkarskeho“ bestselleru Alexa Garlanda.
Viktor Mancini, hlavný hrdina fi lmu „Zalknutí“, je skrachovanec na prvý aj každý ďalší pohľad. Lieči sa zo závislosti od sexu, pracuje v čudesnom historickom skanzene, kde predstiera, že sa píše nie dvadsiate prvé, ale osemnáste storočie, a aby mohol svojej šialenej matke platiť drahý blázinec, privyrába si tým najbizarnejším spôsobom. Dusí sa v reštauráciách, dá sa zachraňovať a potom od svojich obetí mámi zo súcitu fi nančné príspevky tvrdiac, že potrebuje napríklad opraviť chrup. A aby toho nemal dosť, zamiluje sa do psychiatričky a pátra po svojom skutočnom pôvode, keďže je presvedčený, že jeho matka mu čosi zásadné tají. Ak sa teraz čitateľ dozvie, že chvíľu to vyzerá tak, že Viktor je k tomu všetkému skutočný pokrvný potomok Ježiša Krista, zmätok bude dokonalý. Predísť sa mu dá len tým, že ak sme povedali „A“ a naznačili čosi z obsahu fi lmu, hneď povieme aj „B“ a napíšeme, že „Zalknutí“ je fi lmová adaptácia rovnomenného románu Chucka Palahniuka, jedného z najvychytenejších súčasných amerických autorov. Ktože je to ten Chuck Palahniuk? Chlapík, čo napísal kultový Klub bitkárov, predlohu rovnomenného fi lmu Davida Finchera s Edwardom Nortonom a Bradom Pittom, teda fi lmu, ktorý keď v roku 1999 vtrhol do kín, stal sa vedľa Matrixu druhou najdôležitejšou udalosťou sezóny.
Dejiny kinematografi e sú plné kontroverzných fi lmov, na ktoré sa po rokoch nabalilo toľko dôležitých významov, že dnes ich vnímame ako súčasť zlatého fondu a nikto poriadne nevie prečo. Texaský masaker motorovou pílou z roku 1974 taký nie je, súčasťou hollywoodskeho dedičstva sa totiž stal preto, že bol svojho druhu prvý a dosiaľ azda najlepší. Priamočiary horor, prototyp subžánra tínedžerskej vyvražďovačky, ktorý je sterilnou, emócií zbavenou fi lmovou štúdiou hrôzy a zla v človeku. Nesnaží sa diváka vystrašiť, nemanipuluje, len ukazuje, a práve preto je desivý. Príbeh je jednoduchý až prostý, znova má vraj základ v realite – Hooper sa vraj inšpiroval príbehom sériového vraha z Wisconsinu Eda Geina, ale to dnes sotva dokážeme. Skupina piatich adolescentov, ktorá cestuje dodávkou naprieč Texasom, narazí na kanibalskú rodinku a prv, ako stihnú povedať „dobrú chuť“, začnú umierať veľmi nepohodlným spôsobom. A motorová píla nedominuje v názve fi lmu náhodou, vládne jej démonický Leatherface – klasik žánru porovnateľný len s Freddym Krugerom a Jasonom Vorheesom. Film nakrútil debutujúci režisér Tobe Hooper bez väčšej podpory štúdia, v poloprofesionálnych podmienkach, na výsledku to však vôbec nie je znať. Maximálny efekt s minimom nákladov, pričom Hooperovi slúži ku cti, že jeho ambíciou nebola prvoplánová snaha šokovať diváka.
