Daniel Liška (1959)

Pôvodným povolaním veterinárny lekár. Cesty do ázijských veľhôr podniká od začiatku 80. rokov. Za najzaujímavejšie považuje päť návštev Bhutánskeho kráľovstva a osemmesačné putovanie pozdĺž Himalájí – od pakistanského Karakoramu na západe až k hraniciam Bhutánu na východe v roku 1988. Ale hlavne opakované návraty k „starým známym“ horalom, žijúcim na úpätí najvyšších hôr. V Himalájach sa pokúša nakrúcať aj dokumentárne fi lmy. Jeden z nich „Na východ od Everestu“ venoval pamiatke na štyroch slovenských horolezcov, ktorí 17. 10. 1988 zahynuli počas zostupu z vrcholu Mt. Everestu po zdolaní jeho legendárnej juhozápadnej steny.

S Dušanom Becíkom, Petrom Božíkom, Jaroslavom Jaškom a Jozefom Justom sa lúčil v základnom tábore pod Mt. Everestom tesne pred ich výstupom, ktorý aj po dvadsiatich rokoch zaraďujú medzi najhodnotnejšie v histórii tohto športu.

„Zabalili ma do koberca na korbe auta, čo ma stálo mesačný zárobok čínskeho šoféra.“

Na územie Bhutánu som sa tak dostal až o dva roky neskôr. Bolo to počas mojej cesty po Tibete a bolo to celkom dobrodružné. V roku 1990 som sa z Tibetu dostal do Bhutánu do okolia hory Džomolhari. V Tibete v tom čase čínske úrady udržiavali stanné právo vyhlásené v roku 1989 kvôli protičínskym protestom. Takže cestovanie po tejto krajine nebolo jednoduché. Ale v mestečku Gjance sa mi podarilo presvedčiť posádku jedného nákladného auta, ktoré viezlo rozličný tovar do jedného z mestečiek na indicko- -tibetsko-bhutánskej hranici, aby ma na hranicu odviezli.

Zabalili ma do koberca na korbe auta, čo ma stálo mesačný zárobok čínskeho šoféra. O mojom príchode k hraniciam sa však dozvedel aj veliteľ tamojšej čínskej vojenskej posádky, pred ktorého ma predviedli. Ukázal mi rozkaz na moje zaistenie. Napriek tomu ma pohostil večerou. Podmienkou bolo, že na druhý deň z mestečka zmiznem. Tak som teda radšej zmizol. Ale do Bhutánu sa mi predsa len podarilo dostať cez nestráženú hranicu, a to v spoločnosti karavány jakov. Karavána využívala stáročné horské obchodné trasy medzi Tibetom a Bhutánom na úpätí hory Džomolhari.

V himalájskom kráľovstve či na jeho pohraničí som vtedy strávil len dva dni. Mám však na ten čas aj kuriózne spomienky. Belochov v tejto himalájskej oblasti volajú dlhé nosy alebo veľkonosí. Stalo sa mi, že obyvatelia celej dedinky, cez ktorú sme prechádzali, sa zoradili s túžbou dotknúť sa môjho ochlpenia na rukách. Tibetské etniká ochlpenie vôbec nemajú.

Pre všetkých som tak bol atrakcia. Je zaujímavé, že v súčasnosti už naše anatomické zvláštnosti domorodcov nevzrušujú, a to ani na odľahlom vidieku. Predsa len, od roku 1999, odkedy sa v Bhutáne šíri televízia, obyvatelia horského kráľovstva tak majú oveľa viac informácií o okolitom svete.

„Znie to neuveriteľne, ale letenka do Bhutánu sa dá kúpiť iba v Bhutáne. Nejde to ani cez internet.“

Do himalájskeho kráľovstva som sa potom vrátil až po šestnástich rokoch – teda v roku 2006. A to zámerne v troch rôznych častiach roka. Bhután je už oveľa otvorenejšia krajina. Čo sa však zatiaľ nezmenilo, je tortúra pri vybavovaní potrebných povolení pri individuálnej turistike do lokalít tzv. Tourist Restricted Areas (turisticky uzavretých území). Vo všeobecnosti cestám do oblastí, kde nie je povolená masová turistika cudzincov, predchádza istá diplomatická práca, ktorá človeka núti rokovať s rôznymi autoritami – ministerstvami vnútra, obrany alebo inými úradmi – len aby získal všetko potrebné. V prípade Bhutánu spred dvoch rokov som sa po neúspešných rokovaniach s bhutánskymi cestovnými kanceláriami cez telefón a internet skontaktoval s jednou z členiek tamojšej kráľovskej rodiny.

Hlavný dôvod bol jednoduchý – získať povolenia na pobyt v turisticky uzavretých územiach. Navyše, aj keď to znie neuveriteľne, letenka do Bhutánu sa dá kúpiť iba v Bhutáne. Nejde to ani cez internet. Individuálny turista si tak musí nájsť niekoho priamo v Bhutáne a jeho prostredníctvom si letenku zaobstarať alebo cestovať s cestovnou kanceláriou.

Ja som posielal peniaze na opačnú stranu sveta – na účet jednej z bánk v New Yorku, ktorú mi odporúčali. Potom mi ostávalo už len veriť, že som v kontakte so serióznymi ľuďmi. Na dohodnuté miesto na letisku v indickom Dillí mi letenku skutočne doručili. Turistika cez cestovné kancelárie síce tieto starosti nemá, ale cestovať do uzavretých oblastí znamená úplne inú kvalitu zážitkov.

Cez spomínaný kontakt s členkou kráľovskej rodiny sa mi podarilo získať množstvo zaujímavých povolení. Z dvadsiatich okresov Bhutánu som tak mal možnosť navštíviť pätnásť. „Batôžková“ turistika, taká masová v Nepále či v Indii, v Bhutáne dodnes nie je možná. Počas jednej z mojich zimných ciest bolo v Bhutáne len 7 turistov, počas jarnej cesty okolo 300. Čísla mi oznamovali moji sprievodcovia, ktorí mali dokonalý prehľad o pohybe jednotlivých turistov alebo skupín turistov.

Z histórie

Osídlenie územia Bhutánu je doložené už okolo roku 2000 pred Kristom. Južná časť dnešného Bhutánu patrila do polovice siedmeho storočia k indickej ríši Kámarúpa, ktorej obyvateľstvo vyznávalo hinduizmus a lokálne animistické kulty. Prvé rozšírenie tantrického budhizmu v Bhutáne sa pripisuje Padmasambhovi v polovici ôsmeho storočia. S príchodom tibetských lámov sa stavali kláštory, pevnosti a domy v štýle tibetskej architektúry. Je to tak dodnes.

V trinástom storočí sa tibetský budhizmus stáva najrozšírenejším náboženstvom. Toto dominantné postavenie v roku 1616 posilnil Šabdrung Ngawang Namgjal (1594 – 1651), vysoký tibetský láma sekty Dugpa kagjü. Ten do Bhutánu ušiel so vzácnou tibetskou relikviou. Vyvolal tak tibetsko- -bhutánske vojny. Na druhej strane to prinieslo masívnu výstavbu obranných kláštorných pevností (dzongov), najväčších atrakcií krajiny.

Napríklad Paro Dzong, ktorý postavili na mieste malého kláštora z pätnásteho storočí, využili vo fi lme Malý Buddha. Šabdrung Ngawang Namgjal položil základy novodobého bhutánskeho štátu, zjednotil krajinu a zaviedol pevný systém duchovno-svetskej vlády. Duchovnú moc predstavovali najvyšší predstavitelia miestnej školy budhizmu – Dže khempovia. Regenti, vyberaní z najsilnejších šľachtických rodov a vplyvných úradníkov, predstavovali svetskú vládu.

Tento systém pretrval až do vyhlásenia monarchie v roku 1907, keď sa vlády ujala dodnes panujúca dynastia Vangčukov. Od obsadenia Tibetu Čínou v roku 1951 Bhután zahraničnú a obrannú politiku úzko konzultuje s Indiou. V roku 1953 kráľ prvýkrát zvolal Národné zhromaždenie (čogdu). Až o tri roky neskôr v krajine zrušili nevoľníctvo. V roku 1959 Bhután prijal množstvo utečencov z Tibetu. Členom OSN je Bhután od roku 1971. V rokoch 1999 – 2000 bhutánske úrady prinútili opustiť kráľovstvo asi 100-tisíc prevažne nelegálnych prisťahovalcov z Nepálu a Indie.

„Sprievodcovia hlásia každý deň miestnej polícii informácie o tom, ako sa turisti správajú, či sa plnia všetky dohodnuté termíny a podobne.“

V Bhutáne je pre turistu všetko vopred určené – teda kedy, s kým a kam. Všetci turisti, ktorí dostanú povolenie na vstup do krajiny, majú prideleného sprievodcu, ktorého služby si platia. Napríklad moji sprievodcovia vždy presne vedeli, v ktorý deň a kde stretneme ktorého cudzinca z akej krajiny. Takže pohyb turistov po krajine úrady prostredníctvom sprievodcov veľmi dobre monitorujú.

Pri pobyte v turisticky uzavretých oblastiach sprievodcovia hlásia každý deň miestnej polícii informácie o tom, ako sa turisti správajú, či sa plnia všetky dohodnuté termíny a podobne. Takáto prax je však bežná napríklad aj v Tibete, ako aj v pohraničných oblastiach s Tibetom a Bhutánom z indickej strany. Reťazec Himalájí prechádza krajinami, ktoré sú buď vo vojnovom stave, alebo neuznávajú línie hraníc na často dlhých úsekoch s okolitými krajinami.

Cestovať po odľahlých kútoch Himalájí je preto komplikovanejšie, ako sa dostať k väčšine osemtisícových štítov. Keď som už spomenul hory – celý sever Bhutánu tvoria vrchy dosahujúce výšku až 7 500 metrov. Bhutánci si však v referende odhlasovali zákaz pohybu v nadmorskej výške nad 6-tisíc metrov. Ofi ciálnym dôvodom je zachovávať dôstojnosť a pokoj bohov, sídliacich na zasnežených štítoch.

Na druhej strane to však znamená, že horolezecké výpravy nemajú žiadnu šancu a najvyššie bhutánske vrcholy ostávajú panensky neporušené. Gangkhar Punsum s nadmorskou výškou 7 570 metrov tak ostáva najvyšším, ľudskou nohou nedotknutým vrchom sveta. V Bhutáne sa však dá robiť vysokohorská turistika. Ale „len“ cez sedlá vo výške asi 5 500 metrov.

„Už dávno som aj ja zistil, že niet krajiny, ktorá by bola vysnívaným rajom na Zemi.“

Himalájske kráľovstvo bolo donedávna úplne izolované od okolitého sveta, čo určite zvyšuje jeho atraktivitu. Predsavzal som si, že navštívim aspoň jeho časti dostupné džípom. Krajina má z nášho pohľadu stále veľmi veľa príjemných a priateľských obyvateľov. Nestretnete sa so žobraním, takým bežným napríklad v Indii. Aj keď ľudia v horách sú odkázaní sami na seba, aj vďaka zmenám z posledných desaťročí ich životná úroveň je spravidla vyššia, než v okolitých krajinách. Vyplýva to však aj z celkovej pozitívnej atmosféry. Stále tam napríklad môžete nechať na verejnosti svoju peňaženku alebo inú cennosť a nájdete ju na tom istom mieste aj o niekoľko hodín. Etika, ktorá tvorí súčasť kultúrneho dedičstva Bhutánu, je ešte stále veľmi živá. Rád sa dotýkam bytostnej podstaty krajiny, v ktorej sa nachádzam. Už dávno som aj ja zistil, že niet krajiny, ktorá by bola vysnívaným rajom na Zemi. Možno niektoré reportáže o Bhutáne túto krajinu idealizujú a existujúce problémy prehliadajú. V porovnaní s okolitými krajinami Bhután síce pôsobí harmonicky, aj tu však život prináša rôzne trápenia a problémy. Časť z nich vyplýva práve z procesu otvárania sa okolitému svetu.

„Bhután sa riadi štyrmi piliermi hrubého národného šťastia – udržateľným rozvojom, ochranou životného prostredia, zachovávaním kultúrneho dedičstva a dobrým spôsobom vládnutia.“

„Krajina hromového draka“, ako ju nazývajú miestni obyvatelia, vďaka vyše tisícročnej izolácii nemala až do 60. rokov minulého storočia žiadne asfaltom pokryté cesty, elektrinu, nepoznali tam motorové vozidlá, telefóny ani poštu. Keď v poradí štvrtý kráľ Džigme Singhje Vangčuk nastúpil v roku 1972 na trón, Bhután patril ku krajinám s najvyššou mierou chudoby, negramotnosti a detskej úmrtnosti na svete. Zdokonaľovala sa cestná sieť, budovali sa školy a zdravotné strediská.

Dnes Bhután už vyváža elektrinu z hydroelektrární. Kráľ sa pokúsil diktovať podmienky, za akých sa kráľovstvo otvorí svetu, a pritom nanovo defi noval zmysel rozvoja. Odstraňovanie izolácie je veľmi špecifi cký proces. Panovník preto nechcel hovoriť o všeobecných ekonomických údajoch, vyjadrovaných v bežných ekonomikách. Vymyslel príhodné označenie – hrubé národné šťastie. Veľa Bhutáncov nepovažuje túto myšlienku za utopickú. Je to pre nich princíp prežitia.

Bhután sa riadi štyrmi piliermi hrubého národného šťastia – udržateľným rozvojom, ochranou životného prostredia, zachovávaním kultúrneho dedičstva a dobrým spôsobom vládnutia. Kráľovstvo zatiaľ malo šťastie na panovníkov, ktorí majú prospešné vízie. Aj táto krajina ukazuje na istý paradox čias – pocit šťastia a spokojnosti nezávisí len od hmotných statkov. Kráľ, riadiaci sa budhistickou doktrínou strednej cesty, je toho názoru, že prílišná chudoba či neúmerný nadbytok nevedú k ľudskému šťastiu.

Hrubé národné šťastie

V polovici 70. rokov týmto pojmom kráľ Džigme Singhje Vangčuk oživil program hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny. Ide pôvodne o obrannú reakciu na kritiku britského denníka The Financial Times, že HDP Bhutánu rastie veľmi pomaly. Pojem sa považuje za protipól základného ekonomického ukazovateľa svetovej ekonomiky – hrubého národného produktu. Kráľ tvrdí, že pri jednostrannom zdôrazňovaní hospodárskeho rastu v prípade HDP sa často zabúda, komu by mal tento rast slúžiť.

Bhutánci si pod pojmom hrubé národné šťastie predstavujú sebestačný ekonomický rozvoj, ktorý sa usiluje nielen o maximálne hromadenie statkov a rast ekonomických ukazovateľov, ale aj o šťastie čo najväčšieho počtu obyvateľov. Štatisticky možno podchytiť aspoň niektoré jeho charakteristické znaky – bezplatná zdravotná starostlivosť, výrazné predĺženie priemerného veku obyvateľstva, stúpajúca gramotnosť. Kráľ na zisťovanie úrovne hrubého národného šťastia nedávno ustanovil špeciálnu komisiu.

„Kráľ napriek nesúhlasu svojich poddaných v roku 2006 ukončil storočné obdobie absolutizmu, zriekol sa priameho riadenia krajiny a vytvoril de facto konštitučnú monarchiu.“

Bhután je poslednou himalájskou monarchiou a baštou tibetského budhizmu. Ostatné zanikli alebo stratili samostatnosť – medzi nimi Ladakh, ktorý ešte v roku 1842 včlenili do Britskej Indie, Tibet, ktorý v 50. rokoch minulého storočia pohltila Čína, susedné kráľovstvo Sikkim si v roku 1975 prisvojila India. No a 12 rokov trvajúce krvavé komunistické povstanie viedlo k tohtoročnému koncu monarchie v Nepále. Zrejme aj to je dôvod, prečo v Bhutáne dochádza k zmenám – kráľ Džigme Singhje Vangčuk napriek nesúhlasu svojich poddaných v roku 2006 ukončil storočné obdobie absolutizmu, zriekol sa priameho riadenia krajiny a vytvoril de facto konštitučnú monarchiu. Stalo sa tak po vzore Veľkej Británie.

Dvadsaťosemročný nástupca na tróne Džingme Khesar Vangčuk, ktorého v novembri čaká korunovácia, tak už vládne ako konštitučný monarcha. Vytvorenie demokratickej vlády zabezpečili parlamentné voľby (do Hornej komory v decembri 2007, do Dolnej komory v marci tohto roka). O priazeň voličov súperili iba dve strany, ktorých vznik v podstate inicioval kráľ. Obe mali takmer identický program postavený na vízii panovníka znižovať chudobu a zlepšovať infraštruktúru.

Voľby výrazne vyhrala Bhutánska strana harmónie pred Ľudovou demokratickou stranou. Odporcovia prechodu moci z kráľovskej rodiny na demokraticky zvolených politikov sa však obávajú, že zmena nepriaznivo ovplyvní národnú mentalitu.

„Ako si určitá spoločnosť môže uchovať svoju identitu v globalizujúcom sa svete? Ako môže prijať to dobré z moderného sveta tak, aby sa nestala obeťou jeho negatív?“

Naozajstná skúška hrubého národného šťastia sa teda práve začína. Civilní vládcovia Bhutánu si budú musieť napríklad poradiť s tým, že ľudia ďalej milujú svojich kráľov a k demokracii sú skeptickí. Podľa mňa tu ide o základnú dilemu – ako si určitá spoločnosť môže uchovať svoju identitu v globalizujúcom sa svete? Ako môže prijať to dobré z moderného sveta tak, aby sa nestala obeťou jeho negatív? Môže niekedy nastať šťastná rovnováha medzi tradíciou a rozvojom?

Bhutánski panovníci považovali za rozhodujúci faktor posilňujúci zvrchovanosť kráľovstva jeho jedinečnú kultúru. Toto presvedčenie je aj súčasťou zákonov. Zákon o kultúrnom súžití predpisuje povinné nosenie tradičného odevu – mužského gho a ženského kera. S výnimkou vojakov, policajtov, šoférov a mníchov tak musia byť oblečení všetci ostatní počas pracovného času. S tým však súvisí problém nebudhistických menšín, keďže množstvo hinduistických prisťahovalcov z Nepálu a Indie nedokázalo prijať kráľom diktovanú bhutánsku identitu a krajinu muselo nedobrovoľne opustiť.

Tradičnou kultúrnou hodnotou je však aj stav mysle a ovládanie ľudských inštinktov a zlých vlastností. Práve tu dochádza ku kultúrnemu stretu. Tradičné hodnoty hovoria o skromnosti, neponáhľaní sa, súcite, pokore, o nepresadzovaní sa. To bol aj paradox parlamentných volieb, keď kandidáti mali hovoriť o tom, akí sú dobrí. S tým mala problém väčšina poslaneckých kandidátov. Poraziť svojho súpera, hoci len v predvolebnom boji, je z hľadiska budhistickej náuky necnosť a zlý skutok. Teda oproti nášmu mysleniu úplne iný spôsob nazerania na svet.

Thimphu

Asi 50-tisícové hlavné mesto si napriek rozvoju v posledných rokoch vďaka farebným dekoratívnym fasádam zachováva charakteristický autentický ráz. Je to aj preto, lebo klasická bhutánska architektúra, ktorá má tibetský pôvod, pretrvala dodnes a v jej duchu sa budujú aj novostavby. Dominantou mesta je impozantná Trashi Chodzong. Dnes je sídlom kráľovských úradov a mníšskej administratívy.

Mesto sa považuje za jedinú svetovú metropolu bez križovatiek so semaformi. Napriek tomu, že v posledných rokoch pribudlo veľa predovšetkým terénnych áut. V uliciach mesta je mimo hotelov zatiaľ len jediný nočný bar. Ale zato tisícky túlavých psov, využívajúcich výhody vyplývajúce z faktu, že jednou z hlavných ideí budhizmu je úcta ku všetkému živému.

„Život v Bhutáne sa delí na oblasti s elektrinou a bez elektriny. Tieto línie sú zlomové. Optimisti však tvrdia, že kontakt so svetom miestnu kultúru oživuje.“

Bhutánci ako poslední na svete získali v roku 1999 prístup k televíznemu vysielaniu. Podľa toho, čo som sa dozvedel v rozhovoroch s ľuďmi, v mestách zavládla eufória i rozpaky. Niekto mi povedal – v minulosti sme sa po večeroch modlili, teraz hľadíme do obrazoviek. Bhutánci samotní tak tvrdia, že kvôli televízii trpí hlavne náboženský život. Predstavte si, ako izolovaná konzervatívna spoločnosť náhle čelí pohľadu na nejakého rappera alebo na polonahé modelky v úplne nepraktických šatách. Už v roku 2001 štatistiky zaznamenali na pomery v kráľovstve veľký nárast kriminality. Kráľ následne zakázal niektoré televízne stanice.

Medzi nimi MTV, Fashion TV, ako aj športový kanál, ktorý vysielal brutálne zápasy. Život v Bhutáne sa vo všeobecnosti delí na oblasti s elektrinou a bez elektriny. Tieto línie sú zlomové. Optimisti však tvrdia, že kontakt so svetom miestnu kultúru oživuje. Ľudia získavajú spojenie medzi sebou navzájom i s ostatným svetom. To nie je málo v krajine, kde jediná cesta vedúca od východu na západ je taká úzka a krivolaká, že prekonať vzdialenosť, vzdušnou čiarou 250 kilometrov, trvá tri dni. Dedinčania oddelení horami sa teraz delia o zážitky, ktoré im ponúka televízna sieť.

Vďaka novým rozhlasovým staniciam, ako Kúzú FM, mladí ľudia diskutujú o hudbe a modernej kultúre. V roku 2006 kráľ dokonca povolil vznik dvoch nezávislých novín. Sieť internetu sa tiež rozvíja. Napriek tomu má duchovný rozmer v Bhutáne veľmi silné postavenie. Vonkajším prejavom sú všadeprítomné, vo vetre sa trepotajúce modlitebné vlajočky, ale napríklad aj najprísnejší protifajčiarsky zákon na svete. V Bhutáne dominuje škola tibetského budhizmu Drukpa, ktorej hlavou je Dže khempo.

Mocenský dualizmus znázorňuje aj bhutánska vlajka zložená z dvoch farieb – žltá symbolizuje kráľovskú moc a oranžová moc mníšsku. V strede vlajky je drak. Bhutánci svoju krajinu nazývajú Druk Yul – Krajina hromového draka. Draka vnímajú ako pozitívnu bytosť, teda inak ako my. Aj ďalšie u nás vžité symboly vnímajú diametrálne inak. Svastika, často prítomná na fasádach budov, nemá nič spoločné s nacistickou ideológiou.

Je astrálnym symbolom. Alebo ozdoby bhutánskych domov – farebné maľby obrovských falusov – nemajú pornografi cký či obscénny rozmer. Súvisia s uctievaním plodivej sily prírody. Domu či usadlosti majú zabezpečiť dobrú úrodu a plodnosť.

Astrologická korunovácia

Korunovácia piateho bhutánskeho kráľa Džigmeho Khesara Namgjala Vangčhuka sa uskutoční 6. novembra. Dátum v rámci lunárneho kalendára vybrali po štúdiu hviezd traja miestni astrológovia. Mladý, 28-ročný panovník, ktorý študoval v Oxforde, prevzal trón už koncom roku 2006, keď abdikoval jeho otec Džigme Singje Vangčhug. Astrológovia však predpovedali, že rok 2007 nebude na korunováciu priaznivý (očakávali prírodné katastrofy).

Mladý kráľ už ratifi koval novú ústavu krajiny, čím sa ofi ciálne ukončilo storočie absolutizmu a došlo k ustanoveniu parlamentnej demokracie. Premenu krajiny na konštitučnú monarchiu vrátane konania prvých parlamentných volieb presadil predchádzajúci kráľ. Štátne oslavy potrvajú v novembri tri dni.