Lietanie bolo vašou túžbou už od detstva? Ako si na to spomínate?
Dá sa povedať, že áno. Ešte na základnej škole som začal skákať na lyžiach. Boli to len veľmi krátke lety do štyridsiatich metrov. No tých pár sekúnd vo vzduchu ma zrejme presvedčilo o tom, že lietaním by som chcel stráviť aspoň časť života. Časom sa mi lietanie stalo nielen láskou, ale aj povolaním.

Ako ste sa stali kandidátom na let do kozmu?
Vzniklo to v podstate tak, že predstavitelia slovenskej a ruskej vlády sa dohodli, že jednou z foriem deblokácie ruského dlhu voči Slovensku bude let slovenského kozmonauta do vesmíru. Osobne som prvýkrát začal uvažovať o tom, že by som mohol byť kozmonautom vtedy, keď na náš útvar v Malackách prišiel vtedajší veliteľ vzdušných síl generál Štefan Gombík a oznámil, že vojenskí nadzvukoví letci majú možnosť prihlásiť sa do konkurzu na kozmonauta.

Keďže som bol na dovolenke v Bulharsku, do konkurzu ma prihlásili moji kolegovia. Prihlásilo sa nás spolu 28 vojenských pilotov. Všetci sme prešli náročnými testami a vyšetreniami. Len lekárskych bola vyše stovka. Postupne sa okruh kandidátov zužoval, keďže špecialisti nás bodovali. Nakoniec sme zostali štyria, ktorí sme vycestovali do Moskvy. V tamojšom Inštitúte vojenského leteckého zdravotníctva, ako aj v samotnom Hviezdnom mestečku pri Moskve sme absolvovali ďalší maratón vyšetrení vrátane testov na špeciálnych zariadeniach, ktoré na Slovensku nie sú.

Ruskí odborníci rozhodli o dvoch konečných kandidátoch. Okrem mňa to bol Michal Fulier. Poslali nás na tri týždne domov. Absolvovali sme intenzívny kurz ruštiny a pripravovali sme si všetko potrebné na odchod do Ruska. Do Moskvy sme sa vrátili 23. marca 1998. Okamžite sme nastúpili priamo do samotnej prípravy na kozmický let vo Hviezdnom mestečku. Rodina prišla asi o tri mesiace za mnou.

„Veril som si. Sebe, ale aj technike a partnerom.”

Čo bolo za ten rok príprav vo Hviezdnom mestečku najťažšie?
Samotná príprava. Možno ju rozdeliť do dvoch etáp. V teoretickej išlo o prípravu zo všetkých oblastí, ktoré sa týkajú kozmických letov – kozmická navigácia, teória lietania kozmických telies, astronómia, kozmická medicína, konštrukcia nosnej rakety Sojuz TM, rovnako konštrukcia a základné funkcie dnes už neexistujúcej orbitálnej stanice MIR.

Druhá časť bola praktická. Príprava na beztiažový stav prebiehala v lietadle IL 76, ktoré je schopné asi na 25 sekúnd vytvárať podmienky beztiažového stavu špeciálnymi manévrami. Nasledoval nácvik vyzdvihnutia na palubu vrtuľníka z vodnej hladiny, nácvik prežitia v rôznych podmienkach, ktoré sa môžu vyskytnúť pri núdzovom pristátí. Čas vyhľadania posádky môže byť až do troch dní. To znamená nácviky v púštnych podmienkach, v podmienkach džungle, v podmienkach za polárnym kruhom. Musíte vedieť prežiť s tým málom, čo máte na palube pristávacieho modulu.

Znamená to napríklad vedieť sa prezliecť v tesnom priestore pristávacieho modulu zo skafandra pre prípad pristátia v ľadových vodách. Alebo naopak v až 40-stupňových horúčavách. Za dve hodiny takejto prípravy človek stratil aj tri kilogramy telesnej hmotnosti.

Praktickú časť ste však už absolvovali po rozdelení do posádok.
Áno. Je dôležité, aby sa členovia posádky zžili. Mojimi partnermi boli Rus Viktor Michajlovič Afanasiev a Francúz Jean-Pierre Haigneré. Každý z nás mal náhradníka – ja Michala Fuliera. Obe posádky sa pripravovali úplne rovnako.

Takže išlo hlavne o súhru?
Áno. Počas imitovania akýchkoľvek problémov na trenažéroch Sojuzu alebo orbitálnej stanice MIR. Veľmi často ide o situácie, keď o prežití rozhodujú sekundy – požiar, únik vzduchu a podobne. Každý musí vedieť okamžite reagovať. V 90 % prípadov je pritom zaužívané, že ak má problémy niektorý z členov posádky, mení sa celá posádka. Hlavne kvôli súhre. Príprava trvala necelý rok a bola veľmi náročná. Dokázali nás však na let pripraviť ako plnohodnotných členov posádok. Neboli sme vesmírni turisti.

Čo strach a obavy?
Obavy zo začiatku, samozrejme, boli. Veď stanicu MIR sme dovtedy poznali len z čiernej kroniky. V tom čase už lietala 15 rokov. V skutočnosti, keď sme prenikali do jej konštrukcie, obavy postupne mizli.

Ostávali skôr obavy o to, či dokážem splniť úlohy, ktoré boli pre tento kozmický let postavené. Uvedomoval som si, že je na mne obrovská zodpovednosť. Do projektu išli desiatky miliónov dolárov a tisícky hodín úsilia. Veril som si. Sebe, ale aj technike a partnerom. Mal som pocit, že ma sledujú všetci Slováci na celej Zemi. Keď som potom, po návrate na Zem, cestoval po zahraničí, často ma utvrdzovali v tom, že moje úsilie naozaj podrobne sledovali.

Opíšte nám, ako vyzerá deň odletu.
Všetko je presne naplánované, takže nemáte možnosť ani o tom veľmi premýšľať. Po rannej hygiene a oblečení sterilnej bielizne a skafandrov nasleduje presun na štartovaciu rampu. Trvá asi 40 minút. V autobuse sa počas neho sledujú pozdravy od rodiny a známych. Tri hodiny pred štartom sa nastupuje do rakety. Všetko sa kontroluje tak, aby sa ešte na Zemi predišlo prípadným komplikáciám.

Nasleduje štart. Je veľmi rýchly. Za 526 sekúnd, teda necelých 9 minút, ste na obežnej dráhe. Vo výške asi 220 km získate prvú kozmickú rýchlosť 7,9 km/s, čo je asi 28 000 km/h. Znamená to oblet Zeme za 90 minút. Za pozemských 24 hodín sa tak v rakete 16-krát vystrieda deň a noc.

Ako je to so spánkom na obežnej dráhe?
Nie je to problém. Človek sa prestane spoliehať na biohodiny. Má naprogramované všetko, teda aj spánok. Čas na orbite plynie inak. Nemáte veľmi čas na pocity. Pracujete ako robot. Čas vyhradený na odpočinok a príjem stravy sa trávi napríklad pri okienku pohľadmi na to, čo sa za ním deje.

Čo sa tam deje?
Výška do 400 km, na ktorej lietala stanica MIR, je ideálna na rozlišovanie detailov na Zemi. Dokonca sú rozpoznateľné väčšie mestá a rieky. Dajú sa pekne rozoznať husto obývané miesta – väčšinou mali rozmazané kontúry. Nad Afrikou alebo sibírskou tajgou však boli farby priezračné a jasné. Ak nebola oblačnosť, vzduch bol číry. Zem je nádherná, a to na oboch svojich stranách – dennej i nočnej. Na strane v slnečnom tieni môžete vďaka svetlám sledovať hustotu osídlenia. Nevidieť však smetiská ani smog.

Z výšky život na Zemi vyzerá úplne ináč, nie sú viditeľné hranice medzi štátmi, nedá sa rozoznať ani farba pleti. Je to nádhera. Samotný vesmír je, samozrejme, tiež veľmi zaujímavý. Na dennej strane, kde je Slnko, vidíte smerom do vesmíru absolútnu čiernu farbu. Na nočnej strane je však pohľad na hviezdy úžasný. Tvar súhvezdí sa, samozrejme, nemení.

Ľudskou rukou vytvorené objekty na Zemi sú ako pozorovateľné?
Pomocou optických prístrojov, ďalekohľadu alebo priblíženia na digitálnej kamere sú napríklad niektoré stavby veľmi dobre viditeľné. Z Paríža trčí Eiff elova veža, v Egypte pyramídy, v Číne tamojší múr.

Aká je adaptácia človeka na pobyt vo vesmíre?
Je rôzne dlhá. Každý organizmus je iný. U mňa to našťastie prebehlo hladko. Boli sme dobre pripravení na všetko, jediným problémom, ktorý sa v podstate nedá ovplyvniť, je nerovnomerné rozdelenie tekutín v organizme, ktoré sa prejavuje ich hromadením v hornej časti tela. Dôsledkom sú dosť nepríjemné bolesti hlavy. Beztiažový stav je však, samozrejme, aj „levitácia” v priestore. Človek sa pohybuje v podstate len s pomocou rúk. Cez celú stanicu MIR boli natiahnuté laná, po ktorých sa rúčkovalo.

Keď ste chceli niečo urobiť, na podlahe boli rôzne uchytávacie oká. Aby ste v priestore nepoletovali, museli ste si do nich nasunúť nohy. Málokedy sa stalo, že človek doslova uletel. Väčšinou bol na dosah nejaký pevný bod. Dôležité však bolo naučiť sa koordinovať použitie sily rúk a nôh.

Ako to bolo na orbitálnej stanici vyriešené so stravou a hygienou?
Strava sa už veľmi podobá tomu, čo jeme na Zemi. Konzervy, vrecúškové polievky. Ešte na Zemi si vyberáte, čo budete vo vesmíre jesť. Ochutnáte si to a vyberiete podľa chuti. Týždeň sa potom na Zemi stravujete tak, že jete len to, čo budete konzumovať vo vesmíre. Lekári to odsledujú, a keď strava napĺňa všetky požadované nutričné a ďalšie hodnoty, tak ju schvália. Hygiena je špecifi cká. Voda sa vo vesmíre správa úplne inak než na Zemi.

Používajú sa preto kozmické utierky – vlhké a potom aj suché. Sú aj celotelové. Zubná hygiena bola klasická – kefka a pasta ako na Zemi. No a s potrebou sa to rieši tak, že ešte na Zemi pred štartom dávajú kozmonautom klystír. Cestou na štart autobus asi 300 metrov pred raketou zastavuje a kozmonauti majú poslednú možnosť urobiť si malú potrebu. To už musí stačiť asi na šesť-sedem hodín, keď je v rakete prvý raz povolené rozviazať si popruhy a prejsť do ubytovacej časti, kde je toaleta. Vzhľadom na klystír je zabezpečené, že minimálne dva-tri dni veľká potreba nie je.

Vašou hlavnou úlohou však boli vedecké experimenty.
Kompletne ich vypracovala SAV. Bolo ich spolu šesť. Štyri som vykonával priamo na stanici MIR, zostávajúce dva pred letom a po jeho ukočnení. Napríklad sa skúmali žľazy s vnútorným vylučovaním v najťažšej fáze kozmického letu – v adaptačnej fáze. Najviac však zrejme rezonoval experiment s japonskými prepelicami. Úlohou bolo zistiť, ako kozmický let vplýva na vývoj prepeličiek tesne pred a po vyliahnutí. S prepeličkami sa ráta ako s budúcou zložkou stravy kozmonautov, keďže sú veľmi odolné proti všetkým formám kozmického žiarenia.

Výnimočný
Bol kozmonaut, akého predtým do vesmíru nevystrelili. Vo vrcholnej fyzickej a psychickej forme. Psychicky a prístupom k experimentom vo vesmíre bol výnimočný. Tvrdí to Richard Kvetňanský z Endokrinologického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý Bellove vedecké pokusy na orbitálnej stanici MIR koordinoval. Napríklad skúmanie reakcií kozmonautovho tela vyšlo na sto percent.

V rámci Endotestu sa ako prvý kozmonaut podujal na odbery krvi v zložitých podmienkach beztiažového stavu a navyše aj vo zvýšených stresogénnych situáciách. Dal si odobrať vzorky krvi, dal ich zmraziť a priviezol ich na Zem. Výsledky vedci publikovali vo svetových časopisoch.

„Z výšky život na Zemi vyzerá úplne ináč, nie sú viditeľné hranice medzi štátmi, nedá sa rozoznať ani farba pleti. Je to nádhera.”

Ivan Bella
(*21. 5. 1964)

Rodák z Dolnej Lehoty. Po Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici vyštudoval Vojenskú leteckú akadémiu v Košiciach. Pôsobil ako pilot taktických stíhacích lietadiel v Bechyni (ČR) a Malackách. Od marca 1998 sa vo Hviezdnom mestečku pri Moskve pripravoval na let do vesmíru. 20. februára 1999 ako prvý Slovák vyletel do kozmu. Vo vesmíre strávil osem dní, z toho šesť dní na orbitálnej stanici MIR. V lete ukončil štúdium v Národnej akadémii obrany v Liptovskom Mikuláši, čo mu otvára cestu ku generálskej hodnosti. V súčasnosti pracuje vo funkcii veliteľ Veliteľstva posádky Bratislava. Je druhýkrát ženatý. Z prvého manželstva má dve deti, s druhou manželkou vychováva jej syna a spoločného syna Samuela.

„Ja som do hodiny a pol už aj chodil, po troch hodinách dokonca úplne sám.”

Ako to vlastne dopadlo?
Viezli sme na MIR 60 vajíčok. Prepeličiek sa vyliahlo až 36, na návrat na Zem som ich pripravil desať. Samotný návrat však prežili len tri. Bolo to však aj preto, že pri pristávaní bolo v module len 11 stupňov. Napriek tomu to odborníci považovali za úspech. Dovtedy sa to ešte nepodarilo.

Čo sa deje s telom človeka pri štarte a pristávaní?
Pri štarte je vplyv na trénovaný organizmus minimálny. Preťaženie sa pohybuje do 3,5 G. Ako nadzvukoví piloti sme lietali aj pri preťažení 7 až 8 G. Sú však pomerne silné vibrácie. Pri štarte, ktorý je automatický, musíte sledovať všetky zariadenia, aby ste v prípade ich zlyhania vedeli prevziať štart na ručné riadenie. Pri návrate do atmosféry, opäť v automatickom režime, sa preťaženie opäť dostáva na úroveň 3,5 G.

Zdá sa však byť oveľa vyššie, lebo organizmus si už zvykol na podmienky beztiažového stavu. Takže sa neviete nadýchnuť, na hrudníku akoby vám sedel malý slon. Adaptácia na Zemi je tiež zaujímavá. Spočiatku nie ste schopný samostatne sa hýbať. Avšak už v priebehu desiatok minút sa sám posadíte a s pomocou aj postavíte. Ja som do hodiny a pol už aj chodil, po troch hodinách dokonca úplne sám. Organizmus sa mi však vrátil do stavu pred letom po siedmich dňoch. Tak to vtedy tvrdili lekári.

Čakal niekto na vás po pristátí?
Čakala ma manželka v Moskve, ostatná rodina v Bratislave. Nasledovalo hektické obdobie. Okrem médií sa o moju osobu začali zaujímať rôzne inštitúcie. Každý sa chcel so mnou stretnúť. Stávalo sa mi, že v jeden deň som hovoril k malým školákom i k vedeckej obci. Bolo to náročné aj na prípravu. Stretol som tisícky ľudí. Stala sa zo mňa verejne známa osoba, s čím som sa musel vysporiadať nielen ja, ale aj moja rodina.

Ako si na to spomínate s odstupom času?
Stále som zaneprázdnený. Veď aj vy ste toho dôkazom. Verím, že na blížiace sa desiate výročie letu bude viac času na nejaké oslavy. Rád by som sa opäť stretol s mojimi kolegami z Ruska a Francúzska, s ktorými som prípravu na let i let samotný absolvoval. Celý projekt mal a myslím si, že stále má, pre Slovensko veľký význam. Mali sme možnosť ukázať svetu, že aj naša malá krajina je na dostatočne vysokej ekonomickej, spoločenskej, politickej aj vedeckej úrovni, aby sa mohla zaradiť medzi kozmické veľmoci ako Rusko, Amerika, Francúzsko. Bola to veľká popularizácia Slovenska, lebo sme mali to šťastie, že posádka bola zložená z francúzskeho, ruského a slovenského kozmonauta. Let do kozmu tak bola obrovská reklama pre Slovensko.

Deblokácia
Pobyt slovenského kozmonauta vo vesmíre vybavil v roku 1997 bývalý premiér Vladimír Mečiar na stretnutí s ruským premiérom Viktorom Černomyrdinom. V rámci deblokácie sumu, vynaloženú na jeho prípravu a let do kozmu, odrátali z ruského dlhu voči Slovensku. Pri štarte Ivana Bellu do vesmíru Mečiar nebol. Z Bajkonuru letel Bella na MIR 20. februára 1999, za novej Dzurindovej vlády. Na tribúnke v kazašskej púšti, kde desiatky kilometrov okolo nebolo nič okrem štartovacej rampy a dreveného bufetu pri tribúne, stál vtedajší minister obrany Pavol Kanis. Bella bol v kozme do 28. februára 1999.

Po návrate z trojročného pôsobenia v Ruskej federácii ste opäť nastúpili na štúdium.
Nebolo už toho štúdia v predchádzajúcom období dosť? Áno, bol som študent. Navštevoval som kurz národnej bezpečnosti v Národnej akadémii obrany v Liptovskom Mikuláši. Je to najvyššie vojenské vzdelanie, aké sa dá v našich podmienkach získať. Absolventi kurzu spĺňajú kvalifikačný predpoklad na vymenovanie do generálskej hodnosti.

Máme šancu v najbližšom čase dostať sa opäť do kozmu?
Zrejme nie. Potrebovali by sme investovať najmenej 20 miliónov dolárov. Pred takmer desiatimi rokmi sa podarilo využiť špecifi ckú situáciu s deblokáciou ruského dlhu. Myslím si, že to boli dobre investované peniaze a Slovensko týmto projektom len získalo.

„Okrem rodiny a detí potrebujete motor, ktorý vás musí hnať dopredu.”

Čo hovoríte na vesmírnu turistiku?
Komercia prechádza do všetkých oblastí života, aj do kozmonautiky. Dnes je to síce ešte príliš drahé, ale verím, že o niekoľko desaťročí sa s pokračujúcim technickým pokrokom náklady určite znížia do tej miery, že cesty do vesmíru sa stanú pomerne bežnou súčasťou nášho života. Veď pred sto rokmi sme o lietaní iba snívali. Vývoj je veľmi rýchly.

Ako trávite voľný čas?
Mám síce doma gitaru, ale sadá na ňu prach. Ani neviem, kedy som ju naposledy držal v rukách. Niekedy som hrával pomerne často a rád. Ako piloti sme mali kapelu Plešáci. Hrával som aj na bendžo. Koníčky však potom museli ísť bokom. Desať mesiacov som v nedeľu večer odchádzal z domu do školy a v piatok večer som sa vracal späť. Víkendy sa teda snažím venovať rodine, ak mi to dovolia služobné povinnosti. Najlepší spôsob relaxu je pre mňa šport. Nie som rybár ani poľovník. Ale vždy som veľmi rád, keď ma kamaráti pozvú na ryby. Nemám papiere ani udice, len si posedím, porozprávam sa. Veľmi dobre sa cítim napríklad aj v kuchyni. Varenie je pre mňa tiež forma relaxu. Hlavne práca s mäsom ma baví. Najradšej mám kyslé jedlá, všetko, kde sa vyskytuje kapusta.

Čo hovoríte na sci-fi ?
Filmy či literatúra často s reálnym lietaním nemajú nič spoločné. Najrealistickejším sa mi zdá byť fi lm APOLLO 13. Ale to už nie je sci-fi , skôr je to na úrovni dokumentu. Veľmi realisticky zobrazuje priebeh udalosti. Je to pre mňa najlepší fi lm s kozmickou tematikou, aký som videl. Som realista a sci-fi je predsa len forma vedecko-technického snívania. Ja tvrdím, že je lepšie príliš nesnívať. Dôležitejšie je stáť pevnými nohami na Zemi. K veľkému cieľu sa predsa dá dostať postupnými krokmi. Ešte pred desiatimi rokmi by som si nemyslel, že budem kozmonaut.