Nemé tváre
Editoriál Borisa Filana
|
Rumunská dedina s čudným názvom Mila 23. Sedím na brehu dunajského kanála. Nad vodu sa nakláňajú dve strapaté neostrihané vŕby, ako keby konármi lovili ryby. Pri drevenom móle sú zakotvené dva čerstvo vysmolené drevené člnky a jeden motorový čln so strieškou a kajutou. Voda je pomalá, miestami lesklá, ako keby pod mokrým plášťom skrývala telo zo živého striebra. Hladina sa v strede toku vlní, hrbí chrbát, pod vŕbami vťahuje brucho v zložitých víroch. Cez vodu vidieť zaprášený trávnatý breh s dobytkom. Hneď pri vode sa tam pasie kôň a vyzerá pri tom ako krátkozraký čitateľ krajiny. |
V strede rieky vyčnieva z vody ostrovček s vysokou burinou a pár mladými neučesanými vŕbami. Za mojím chrbtom sa čoraz naliehavejšie rozprávajú štekotom okolití psi. Jeden začne a pridáva sa druhý, tretí nesúhlasí, štvrtý niečo dodá, ako keby sa dohovárali na večerný program. Pasúci sa kôň niečo nervózne krátko erdží, odpovie mu iný, skrytý za obzorom, a ten môj kôň s ním súhlasí. Lastovičky strihajú krídlami súmrak na dlhý čierny kabát večera. Vtáčiky rybáriky s pišťaním nalietavajú do vody. Nad nimi preletujú škriekajúce čajky, na vode si niečo nekonečne vysvetľujú kačky, ostatní vtáci pištia, spievajú, škriekajú, pípajú. |
V šachorine okolo ostrovčeka ladia žaby, od nesmelých kvaknutí cez zborové, tupo spokojné kvákanie až po hlboké bučanie veľkých ropúch. Vedľa na dvoroch pokojne kotkodákajú sliepky, z kopy hnoja ukojene kikiríka veľký lesklý kohút. Kde-tu sa ozve strieborné plesnutie rýb, ktoré sa vyhadzujú nad hladinu za muchami. Každá krava na druhom brehu bučí ináč, od spokojného nasýteného bučania cez žalostné, vystrašené, vyzývavé, varovné. Počuť bučanie nepodojenej kravy s plným vemenom, teľacie táranie, dialóg dvoch starších kráv a zrazu panické bučanie nejakej sólistky, ktoré prechádza až do hysterického bučania pripomínajúceho zomierajúcu ťavu.
V jednej chvíli je okolo mňa ten chór zvieracích hlasov, hustý, mnohotvárny, až ohlušujúci. Živý, veľavravný, bohatý, výrečný svet hlasov všetkých živých tvorov. Takmer som na ne zabudol.
Na tej lavičke nad rumunským Dunajom som si spomenul, že to tak bolo celé moje detstvo. Ľudia sa podvečer spolu rozprávali a zvieratá neboli umlčané. Všetci komunikovali so sebou a medzi sebou, voľne a podľa potreby. Až jedného dňa sme zvieratám prestali načúvať. Už nás nezaujímali všetky tie zaujímavé, dôležité a naliehavé veci, o ktorých nás informovali. Zaplnili sme svet reprodukovaným táraním, smiechom a hlukom.
Hlasy zvierat v nás vystriedalo ticho také veľavravné, že ho ľudia neunesú a musia ho zaplniť idiotskou muzikou. Keď som tam sedel a znova raz vnímal všetky tie zvieracie hlasy, tak mi bolo jasné, že sa rozprávajú, že si niečo hovoria. To my sme ich degradovali na nemé tváre. Nepočúvali sme ich, keď kričali, že príde vlna cunami, neveríme kanárikovi, ktorý upozorňuje, že sa o chvíľu zadusíme, nevšímame si cikády, ktoré varujú pred kométou.
Bolo by asi zložité zabíjať a jesť tvory, o ktorých vieme, že medzi sebou komunikujú ako my, ktoré majú svoju reč, myslenie, názory. Odsúdili sme zvieratá do úlohy pohybujúcich sa kusov mäsa, ktoré sa rozmnožuje, žerie, vylučuje. Prisúdili sme im iba schopnosť vydávať zvuky v súvislosti so sexom. Ale dokázali by sa kravy alebo kone celý večer baviť len o sexe? Ťažko, to dokážu iba ľudia.
