Ako každá oblasť ľudskej činnosti, aj letiská zaznamenali za posledné storočie veľký rozmach. Na počiatku dvadsiateho storočia boli letiská len akési „servisné dielne“ pre zopár lietadiel, ktoré v tých časoch lietali. Postupom času s rastúcou kvalitou, bezpečnosťou a s klesajúcou cenou za letenky rastie aj počet cestujúcich v leteckej doprave. Tieto zvýšené nároky si žiadajú čoraz vačšie prepravné kapacity a tiež ďalšie služby pre pasažierov.

Letiská sa preto museli prispôsobovať novým trendom v leteckej doprave. Bolo potrebné poskytnúť cestujúcim okrem samotného letu aj možnosť ubytovania, parkovania, ale aj nakupovania a rôznych doplnkových služieb. Postupom času sa areál letiska transformoval na multifunkčný komplex so stovkami a v niektorých prípadoch aj tisíckami zamestnancov. Rastúce požiadavky na tento „štát v štáte“ si vyžadujú dokonalé prepracovanie a premyslenie celého projektu a vzťahov jednotlivých prevádzkových jednotiek.

Len málo architektov na svete má to šťastie, že sa dostane k zákazke takéhoto rozsahu. Projekt letiska je jedna z najzložitejších prác, akú vo svojom odbore môžu realizovať. Architekt, samozrejme, nepracuje sám, ale v tíme s množstvom špecializovaných projektantov a inžinierov.

Stansted Airport, Anglicko
architekt: Foster and Partners

Toto letisko poznajú Slováci veľmi dobre. Hlavne tí, čo pracujú, žijú alebo len tak cestujú do Londýna. Práve ono sa stalo cieľom nízkonákladových prepravcov zo strednej Európy. Rastúce požiadavky na prepravnú kapacitu si už v osemdesiatych rokoch vyžiadali novú budovu terminálu a to bola výzva i pre britského architekta Normana Fostera. Na ploche 200 x 200 metrov vzniklo prekryté „námestie“. Juhovýchodná a severozápadná časť budovy je presklená. Po celej ploche haly sú v pravidelných rozostupoch rozmiestnené „základne“, z ktorých smerujú do štyroch smerov oceľové podpery, ktoré nesú strop letištnej haly. Nad každou takouto základňou sa nachádza svetlík, ktorým prichádza do letiskovej haly prirodzené osvetlenie.

Vyberom materiálov stropnej konštrukcie a ich farbou bol dosiahnutý pozoruhodný svetelný účinok. Strop sa akoby „vznáša“ vo vzduchu. Tento dojem vyvoláva aj na pohľad veľmi subtílna konštrukcia jednotlivých podpier. Služby pre cestujúcich (banky, obchody atď…) sú umiestnené v jednoducho vymeniteľných moduloch na prízemí.

Kuala Lumpur Airport,Malajzia
architekt: Kisho Kurokawa

Ázijské mesto Kuala Lumpur, známe najmä svojimi Petronas Towers, sa v posledných rokoch začína vzmáhať ako jedno z najväčších ázijských miest, medzi ktoré patria okrem tých najznámejších aj Osaka a Hongkong, mestá s najväčšími letiskami v oblasti Ázie. Tieto letiská patria do skupiny moderne koncipovaných, teda lineárnych letiskových hál. Letisko v Kuala Lumpure (1998) je však unikátne svojím konceptom, keďže ide o asociáciu s bielymi stanmi beduínov a ešte starším dažďovým pralesom obklopujúcim letisko. Tento pôvodný prvok prenosnej architektúry je nakombinovaný v rastri pozdĺž celej letiskovej haly a zmenou bielej stanovej na neurčitú zelenú farbu odkazuje na pôvodný účel danej oblasti, teda nedávne dažďové pralesy.

Letisko sa nachádza 60 km od hlavného mesta Malajzie a o jeho mohutnosti svedčí fakt, že je až desaťkrát väčšie ako tokijské letisko Narita. Budova so 406-tisíc metrami štvorcovými navrhnutá známym japonským architektom Kishom Kurokawom, zahŕňa v sebe prvky modernej architektúry, futuristické technológie, malajzijskú kultúru a odkazy na pôvodný dažďový prales a jeho bohatstvá. Na jednej strane akceptuje malajzijskú kultúru a na druhej strane ju stavia zoči-voči modernej konštruktivistickej architektúre posledných rokov.

Architekt vzal do úvahy i narastajúce tendencie v návštevnosti danej oblasti, letisko nadimenzoval v prísnej mrežovitej sieti kvôli možnej dostavbe v budúcnosti. Interiér je navrhnutý vo futuristickom štýle a je priamo konfrontovaný s pôvodným pralesom v podobe niekoľkých stromov a vodopádu v centrálnej časti, kde sa stretávajú obe krídla letiska. Hala odbaví ročne okolo 26 miliónov cestujúcich na celkovej rozlohe projektu 100 km2.

Po celkovom dokončení by malo letisko zvládnuť neuveriteľných 90 miliónov cestujúcich ročne, čo by znamenalo obrovský prínos pre ekonomiku tejto ázijskej krajiny, ktorá by sa tým dostala na popredné svetové priečky v počte odbavených cestujúcich.

Kansai International Airport
architekt: Renzo Piano & Noriaki Okabe

Japonské letisko Kansai je známe nielen zo štatistického hľadiska v počte odbavených letov a pasažierov ročne, ale v architektonickej verejnosti aj svojou konštrukciou, cenou, pozemkom, na ktorom stojí, i najväčšou miestnosťou, aká sa kedy na svete postavila. Správou, ktorá ohúrila verejnosť, bol ešte pred samotným začatím stavby fakt o mieste, kde bude letisko stáť. Keďže Osaka, mesto s aglomeráciou 20 miliónov obyvateľov, sa denne rozrastá do okolitých vrchov, bolo potrebné vytvoriť riešenie, ktoré by bolo najmenej bolestivé pre prírodné pomery, územný plán na najbližších 20 rokov i pre samotných obyvateľov. Vo vyspelých krajinách je neprijateľné, aby letisko nachádzajúce sa v blízkosti obydlí malo nepretržitú prevádzku.

Víťazi súťaže – architekt Renzo Piano a inžinier Ove Arup – začali svoj projekt na umelom ostrove, ktorý sa začal budovať rok pred samotnou stavbou. Príprava pozemku znamenala v mori s hĺbkou 20 metrov a s mäkkým podložím schopným zosunúť sa o ďalších 11 metrov navoziť 178 miliónov m3 zeminy, a tým takmer zrovnať dva kopce nachádzajúce sa blízko mesta. Tým sa však problémy neskončíli, lebo hroziace riziko zosunutia sa podmorskej pôdy bolo vysoké, celé letisko sa postavilo na obrovské piesty, každý ovládaný samostatne elektronikou.

Čo sa týka typológie objektu, ide o absolútne inovatívny prístup, teda budova podobného charakteru nebola nikdy postavená. Pozdĺžna hala má dĺžku úctyhodných 1 800 m a je právoplatne vyhlásená za najväčšiu miestnosť na svete. Architekti tu zakomponovali vlastný systém požiarnej ochrany, takže nebolo potrebné dodržiavať požiarne celky. Vďaka tomu zostala hala s úplne voľným priestorom. Oceľové nosníky sú špeciálne navrhované kvôli hroziacim zemetraseniam, takým častým v tejto oblasti.

Architekti sa radi chvália faktom, že i keby budovu postavili na kolmú stenu, napriek tomu by odolala a nezmenila by svoj tvar. Tieto nosníky navyše okrem nosnej funkcie spĺňajú aj ďalšie: cez ne sa vetrá a klimatizuje celá hala, v nich sú vedené i inštalácie a siete, teda v podhľade nevidieť žiadne klimatizačné jednotky a obrovské vedenia. Celá hala je mimoriadne distingvovane navrhnutá, účelom bolo spríjemniť pobyt v nej a ten sa podobá skôr rušnej ulici ako interiéru letiska.

Veľký stredový kaňon prebiehajúci cez celú stavbu a v ňom vysadené stromy, vysoký strop a použitie farieb podobných japonskej tradičnej architektúre dodávajú pocit, že sa už nachádzate v meste Osaka. Takýto obrovský komplex si vyžaduje aj nemalý počet ľudí. V tomto prípade to je až 10 000 zamestnancov letiska, ktorí na ploche 300 000 m2 obslúžia 160 000 letov ročne. Celá budova má hodnotu 17 miliárd dolárov, no napriek extrémne vysokej cene toto riešenie bolo jednoznačne to najlepšie.

United Airlines Terminal 1, O‘Hare Airport
architekt: Murphy & Jahn

Známe medzinárodné letisko O‘Hare ležiace v severozápadnej časti Chicaga je jednak najväčším letiskom v tejto rozľahlej oblasti a jednak druhým najväčším letiskom spoločnosti American Airlines, a dokonca najväčšim letiskom pre United Airlines. Ročne sa tu odbaví do milióna letov, a tým sa O‘Hara považuje za najvyťaženejšie letisko na svete. Svojou veľkosťou však neohuruje, skôr tu nájdeme nižšie priestory, na aké sme v letiskových halách zvyknutí, jedinú výnimku tvorí nákupná duty-free zóna, ktorá je krytá oceľovou konštrukciou s presklenými plochami.

Zaujímavosťou je, že cestujúci nemá pocit, ako by sa nachádzal v strojovni vzduchotechniky, ako je to pravidlom pri niektorých takýchto verejných priestoroch. Všetky vedenia a klimatizácia sú vedené v skrytých miestach, mimo zrakov návštevníkov. Komplex letiska sa skladá z troch budov, jednej hlavnej odbavovacej haly s 30 odletovými bránami, kým dve menšie zastrešujú dvakrát po osemnásť odletových brán. Medzi oboma časťami je priestor 27 metrov, ktorý umožňuje bezproblémový transport dvoch lietadiel naraz v opačnom smere.

V hale s 56 odbavovacími check-inmi je využitá paralaktická hra, kde architekt nechal zvažovať polkruhovú strešnú konštrukciu v smere od vstupu ku koncu haly. Týmto javom nastáva optické predĺženie priestoru. Tu sa naskytuje otázka, nakoľko bol tento efekt potrebný pri už beztak veľmi dlhej hale. Ale zaiste to má dopad na ohúrenie zmyslov každého cestujúceho a zanechá v ňom pocit veľkosti a monumentálnosti i pri malých konštrukčných výškach, a teda pri nižších nákladoch, ktoré by boli potrebné pri umelom zvyšovaní.

Perspektíva
Najťažšie je predpovedať, aká bude budúcnosť letísk. Ako ich ovplyvnia rastúce ceny ropy? Stane sa lietanie znovu luxusom? Budeme mať každý svoje minilietadlo podobne ako teraz auto? Zavedú sa expresné lety na ultrakrátke vzdialenosti?

Meniace sa požiadavky v budúcnosti budú musieť zohľadniť aj architekti. Je však ťažké odhadnúť, či budú tieto zmeny také dramatické, aké zažil letecký priemysel od svojho vzniku doteraz.

Letiská budú stále slúžiť svojmu účelu. Čo sa bude meniť, bude technológia použitá pri ich stavbe a tiež technické riešenia zlepšujúce bezpečnosť cestujúcich aj samotných lietadiel. To, čo určite zostane, budú ponáhľajúce sa davy cestujúcich…priestoru. Umocňujúci pocit, hlavne pre proamericky orientovaných návštevníkov, zaiste dotvárajú všadeprítomné americké zástavy visiace z väzníkov i stien.