KNIHA

Irena Brežná
Na slepačích krídlach
(Aspekt, 2008)

Irena Brežná je švajčiarska novinárka, spisovateľka a občianska aktivistka, ktorá v roku 1968 ako osemnásťročná emigrovala spolu so svojimi rodičmi z Československa. Vyštudovala univerzitu v Bazileji, vydala osem prozaických kníh a s veľkým časovým odstupom sa rozhodla refl ektovať svoje detstvo prežité v 50. rokoch na Slovensku. Hoci je príslušnosť Ireny Brežnej k slovenskej próze pomerne diskutabilná, keďže svoje diela píše po nemecky, jej novinka Na slepačích krídlach je jednoznačne najzaujímavejším a najambicióznejším prozaickým dielom, aké u nás v posledných mesiacoch vyšlo. Defi novať štýl tejto knihy nie je ľahké. Podľa obálky môžeme predpokladať, že pôjde o ťaživý príbeh z obdobia tvrdého stalinizmu, už po prvej strane získate pocit, že ste sa začítali do vtipnej prózy pre dospievajúce dievčatá. Po chvíli však pochopíte, že rozprávanie hlavnej hrdinky – desaťročnej Jany je skôr epizodickým súborom minifejtónov o povahe Slovenska a Slovákov, paradoxoch socializmu, národných stereotypoch a pseudomýtoch. Malá Jana vníma absurditu, pokrytectvo a schizofréniu 50. rokov s detskou čistotou a naivným nadšením. Čo na tom, že jej mama sedí vo väzení za nelegálne prekročenie štátnej hranice a otec právnik, ako buržoázny živel, stavia s ostatnými proletármi mosty.

Dajte si dokopy bezprostrednosť hlavnej hrdinky z knihy Jediná od Kláry Jarunkovej s poetickosťou próz Rumunky Aglaje Veteranyi, s humornou optikou Samka Táleho a aforistickým štýlom Milana Lasicu – a máte približnú predstavu o štýle knihy Na slepačích krídlach. Ak je pre túto novelu niečo typické, tak predovšetkým neuveriteľná ľahkosť a nadhľad, s akým sa autorka stvárnila ťažkého obdobie našich dejín.

Dominik Dán
Hriech náš každodenný
(Slovart, 2008)

Dominik Dán vstúpil do slovenskej literatúry pred štyrmi rokmi a odvtedy pravidelne vydáva dva detektívne romány ročne – jeden na začiatku leta, druhý pred Vianocami. Vo svojich knihách vychádza zo slovenských kriminálnych reálií. Je človek praxe, a preto dokonale ovláda nielen pozadie vyšetrovania, procesné postupy a kolorit slovenského podsvetia, ale aj psychológiu vrahov a problémy slovenskej legislatívy. Nezanedbateľnou súčasťou románov Dominika Dána je aj poukazovanie na kontroverzné fenomény – ako je trest smrti pre obzvlášť nebezpečných kriminálnikov, prepojenie štátnej bezpečnosti s cirkvou a štátnou mocou či spolupráca mafi e s najvyššími vládnymi miestami. Najnovší román Dominika Dána opäť otvára tabuizovanú tému – tentoraz homosexuality a sexuálneho zneužívania mladistvých príslušníkmi katolíckej cirkvi.V románe Hriech náš každodenný sa opäť stretneme s detektívmi Krauzom a Fischerom, Burgerom, Kukym, tlstým Váňom či súdnym lekárom Lengyelom. V zbohatlíckej štvrti na Kláštornej ulici vyšetrujú násilnú smrť trinásťročného Petra, ktorého niekto surovo mučil.

Pred nami sa otvára celá plejáda postáv – mestskej honorácie a ich unudených manželiek, priekupníkov drog či drobných zlodejíčkov a autičkárov. Vyšetrovanie odsýpa v rýchlom tempe a ak možno autorovi niečo vyčítať, tak možno nadbytok vtipného prekárania jednotlivých kriminalistov. V tomto smere dokázal byť vo svojich predchádzajúcich románoch oveľa úspornejší a skratkovitejší.

Gordon Ramsay
Rýchle jedlá
(Slovart, 2008)

Keith Floyd, Jamie Oliver, Gordon Ramsay, Antony Bourdain. To sú štyria svetoznámi šéfkuchári, ktorí majú okrem kulinárskej virtuozity a šarmu jedno spoločné – sú hviezdami televíznych šou o varení a autormi viacerých skvelých kuchárskych kníh. Asi najvychytenejšou televíznou hviezdou je momentálne britský šéfkuchár Gordon Ramsay, ktorého naši čitatelia poznajú vďaka knihám Raj v kuchyni, Nedeľný obed a čerstvej novinke Rýchle jedlá. Gordon Ramsay sa pôvodne chcel stať futbalistom, zranenie mu to však znemožnilo, a tak vyštudoval hotelovú školu, objavil v sebe lásku k vareniu, pracoval vo viacerých prestížnych reštauráciách a postupne sa vypracoval na momentálne najlepšie zarábajúceho reštauratéra v Británii, držiteľa dvanástich Michelinových hviezdičiek. Gordon Ramsay je okrem iného známy aj svojím zásadne negatívnym vzťahom k vegetariánom, o ktorých vyhlasuje, že sa sami pripravujú o tú najúžasnejšiu chuť, ktorú nič nenapodobní.

Nová kniha Rýchle jedlá, inšpirovaná televíznym seriálom, obsahuje vyše sto receptov na chutné jedlá, ktoré sú rýchle a jednoduché na prípravu. Kniha je rozdelená do krátkych kapitol – pätnástich charakteristických rýchlych receptov – predjedlá, polievky, ryby, mäso, cestoviny, obedy na pracovné dni, dezerty a pod. Obsahuje aj pätnásť veľkých menu na každý deň. Mnohé jedlá z knihy možno pripraviť za menej ako 15 minút a ani jedno nezaberie viac ako pol hodiny.

Príprava veľkých menu trvá 30 – 45 minút od začiatku do konca. Autor nás oboznámi aj s tým, čo treba mať v špajzi, aby bolo varenie skutočne rýchle, a ponúkne niekoľko nápadov, ako ho ešte skrátiť. Ramsayova nová kuchárska kniha obsahuje aj takéto dobroty – cviklová polievka s kačacím mäsom, lepkavé citrónové kurča, nepečený tvarohový koláč, fi gy s černicami varené v červenom víne, pečené zeleninové žemle, čokoládový fondán atď. Hmmm. Už len vyskúšať a ochutnať.

Text: Dado Nagy

CD

Dolly Parton
„Backwoods Barbie“
(Dolly Records 2008)

U takýchto omamne zrelých žien sa vek už zo slušnosti neuvádza. Takže to poviem inak: koľko rokov, toľko albumov. Tento je zatiaľ „iba“ šesťdesiaty druhý. Nasleduje po nostalgicky spomienkovom Those Were The Days (covery jej obľúbených piesní 60-tych a 70-tych rokov) a po dvoch desaťročiach je to jej znova klasický, mainstreamový country, resp. country- rockový album. Sú ho plné všetky svetové country rádiá. V éteri najčastejšie počuť pilotný singel – titulnú odpichovačku Better Get To Livin‘. Aj keď notorickí vyhľadávači nedostatkov tvrdia, že ten hlas už nie je tým, čím býval kedysi a Dolly Parton vlastne nikdy nebola Patsy Cline. Skôr akási zmyselná country-ikona, večne usmiaty a na fl irt vyzývajúci sexi-wamp, ktorého plagát má v kabíne vylepený azda každý aspoň trochu normálny vodič kamiónu. V poslednom čase je vraj najmä podnikateľkou (pozri jej vlastnú nahrávaciu spoločnosť).

Znalci dávajú do pľacu jej nevyčerpateľný autorský talent: áno – 9 z 12 piesní na tejto kolekcii sú jej vlastné. S produkciou pomáhal kapelník a gitarista Kent Wells. Okrem už spomínanej titulky Better Get To Livin‘ stoja za pozornosť aj Only Dreamin‘ a Jesus & Gravity. Povedzme si to rovno, bez akýchkoľvek rozpakov: Dolly Parton, táto Barbie pripomínajúca americká blond sexica, je jednou z najlepších autoriek na svete.

To ona zložila a v origináli naspievala „Bodyguarda“, čiže I Will Allways Love You. A naopak – to ona, svojou dokonale vrúcnou interpretáciou, zatienila originál Bee Gees – Islands In The Stream. Všetko potrebné sa dočítate v jej vlastnej autobiografi i z roku 1994: My Life And Other Unfi nished Business. A dopočujete z tohto albumu.

Weezer
„Red Album“
(DGC Interscope, 2008)

To, že postpunkovo-alternatívni Weezer (čerpajúci palivo z rock-popových Cheap Trick) patria k tzv. „kultovým“ skupinám, svedčí už nepomer medzi ich diskografi ou a dĺžkou životopisov na internete. Kapela, ktorá prichádza so svojím šiestym albumom, sa nám – nie svojou vinou – prezentuje div nie ako zaručená hodnota preverená časom i priestorom. Farebne sú pestrí až-až: pozri debutový Blue Album (1994) alebo Zelený album (2001). Líder kapely, Rivers Cuomo, v tomto červeno poňatom imidži obracia naruby nielen sociálnu, ale aj umeleckú rolu svojich súkmeňovcov. Tí sa už sami stihli schladiť svojimi sólovými projektmi (Brian Bell – Space Twins, Patrick Wilson – Special Goodness). Na Červenom albume sa Cuomo konečne dostáva za onú magickú, zdanlivo neprekonateľnú hranicu trojminútových odpaľovačiek na spôsob The Ramones a ponúka sériu troch dlhších vecí, pripomínajúcich (miestami) formu suity:

The Greatest Man That Ever Lived, Dreamin‘, The Angel And The One. Po jednej piesni prispeli Bell (Thought I New) i Wilson (Automatic). Status rockových superhviezd využívajú Weezer na slobodnú a bezškrupulóznu demonštráciu vlastného „zvážnenia“ a zároveň maximálne možného odstupu od seba samého. Už nemusia predstierať „nasadenie“ ani „hĺbku“. Už môžu celkom normálne spievať a hrať. A to si dnes naozaj každý dovoliť nemôže. Zhrnuté a podčiarknuté: Po modrej a zelenej je červená ďalšou farbou, ktorá skupine Weezer otvára cestu dopredu. A svetaznalejší, skúsenejší našinec sa neubráni pocitu satisfakcie, že to všetko tu už stokrát, tisíckrát bolo. Vďaka pánubohu za to. Najmä zoči-voči všadeprítomnému paškvilu, tváriacemu sa, ako keby tu ešte nikdy predtým nebol.

Van Morrison
„Keep It Simple“
(Exile/Lost Highway, 2008)

Záhadný prídomok „Van“ nie je v tomto prípade ničím iným, ako familiárnou skratkou mena Ivan. To väčšina fanúšikov tohto zázračného írskeho bluesmana a soulmana dávno vie. Aj to, že v roku 2006, na albume Pay The Devil, ukázal Van Morrison svoju menej známu country- rockovú tvár. Dodávam, že trojhviezdičkové Keep It Simple je Van Morrisonovo prvé čisto autorské dielo od roku 1999, keď vydal album Back On Top. Zdá sa, že deväťročné inventarizovanie vlastných koreňov prináša svoje plody – je takmer homogénnou zmesou blues, jazzu, soulu a country. Pocitovo a štruktúrou piesní je to Van Morrison, akého už takmer 40 rokov poznáme. Zemitý, ale jemný, drsný, ale zároveň až odzbrojujúco nežný. S názvami piesní si príliš hlavu neláme: That‘s Entertainment alebo Don‘t Go To Nightclubs Anymore – to je varovanie pred pascou čoraz agresívnejšie stupídneho sveta šoubiznisu a médií.

Práve touto muzikou ich majiteľom a správcom Van Morrison s prehľadom pľuje do tváre. Bez akéhokoľvek ústupku móde sa klaňajúcemu davu, bez akejkoľvek snahy predstierať tzv. „vývoj“. Van Morrison ponúka podstatu uprostred všadeprítomnej glorifi kácie pozlátky, pravdu uprostred asertívne sa tváriacej lži, seba samého uprostred tisíchlavého maškarného bálu nazývaného spoločnosť.

Vkĺznuť do týchto piesní je ľahké a príjemné, ako vkĺznuť do vane s teplou vodou, píše jeden z britských recenzentov tejto novinky. Keep It Simple je asi najúprimnejší a výrazovo najčistejší album za celú Van Morrisonovu kariéru. Nijaké „prekvapenia“, ale o to viac prastarých snov, túžob a v konečnom dôsledku – istôt.

Text: Vlado Brožík

DVD

Monštrum
(Cloverfield, USA 2008, réžia: Matt Reeves)

Monštrum je vynikajúci, bravúrny, fantastický kus fi lmárskeho remesla, adrenalínová jazda na vlnách katastrofy, nesmierne silný a intenzívny fi lmový zážitok, ktorý jednoducho treba vidieť, lebo katastrofa ozrutných rozmerov na fi lmovom plátne ešte nikdy nebola taká presvedčivá. Monštrum je fi lm o tom, prečo ľudia fi lmujúci Dvojičky v ten deň, keď spadli, nevypli v momente nárazu kamery a nerozbehli sa preč. Nie, oni zostali na mieste, paralyzovaní hrôzou fi lmovali ďalej a komentovali videné mantrou zmaru. Oh, my God, Oh, my God! Nebola to psina ani zábava, naopak, lebo to bolo skutočné. Monštrum je také isté. Rovnako silné, len neskutočné, číra fi kcia, a preto psina a zábava. Nie do popuku, nie humor, psina a zábava v tom zmysle, že o nič nejde, lebo vieme, že sa dívame na bezpečnú fikciu filmu, len veľmi presvedčivo urobenú, ozajstnú. Príšera demoluje Manhattan a všetko je to nasnímané akoby amatérskym videom, na ručnú videokameru. Monštrum sa tvári ako amatérskou kamerou ručne urobený záznam z večierka, ktorý sa zhodou okolností koná v deň, keď mesto postihne katastrofa. Tá, samozrejme, večierok naruší, avšak osoba poverená urobením záznamu pokračuje.

Žiadny iný obraz v tom fi lme nie je, žiadna iná kamera, žiadny iný uhol pohľadu, nič, čo by túto ilúziu akokoľvek formálne narušilo. Hoci Monštrum z hľadiska formy nikdy nenaruší ilúziu realistickosti, z hľadiska obsahu je len ilúziou, kompletnou, so všetkým, čo má ilúzia mať, teda s postavami a prostredím so zápletkou, rozvinutím i rozuzlením a tak ďalej, dokonca nechýba rytmus stavby príbehu, hoci ten najjednoduchší, v ktorom dynamické pasáže striedajú pasáže statické.

Kde je teda to kúzlo? No predsa v tom, že to fakt vyzerá ako autentický amatérsky záznam, ktorý ak si aj spochybníte, tak až po fi lme. Nie je veľa fi lmov, ktoré sú na DVD ešte silnejšie ako v kine, Monštrum je však jedným z nich. Intimita domácej projekcie fi lmu vyslovene pristane, podporuje totiž mystifi kačný zámer autorov, ktorí sa divákov snažia presvedčiť, že Monštrum je záznam z amatérskej kamery nájdenej v troskách toho, čo bývalo Manhattanom.

Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street
(Sweeney Todd: The Demon Barber of Fleet Street,
USA/Veľká Británia, 2008, réžia: Tim Burton)

Sweeney Todd je zdanlivo nepredstaviteľný zlepenec proti sebe stojacich motívov a tém, s čudnou hudbou navrch, ktorý však, akoby prekvapivo, nakoniec predsa len funguje. Podrezáva sa a spieva, z pomletých ľudských tiel sa pečú vynikajúce mäsové koláčiky, ľudia počúvajú len to, čo chcú počuť, mstia sa a ľúbia a nič na tom nie je ani skutočne šokujúce, ani naozaj kontroverzné, ak sa na to pozerá divák s otvorenou mysľou, bez predsudkov, zbavený dôvery v zaručene fungujúce recepčné modely. Masový vrah romantickým hrdinom? Veď také čosi musí fungovať, keď navyše spieva a má tvár Johnnyho Deppa. Strieborná čepeľ ligotavej britvy hladučko podreže krk od ucha k uchu, vytryskne gejzír červenej a načisto výtvarnej krvi, holič dupne na pedál, kreslo sa prevráti a telo skĺzne do pivnice, kde už čaká Helena Bonham Carter na novú dávku základnej suroviny do svojich vychytených mäsových koláčov. Prvýkrát sa možno aj zľakneme a znechutíme, ale ak sa to stane znova, už všetci vieme, že to nie je naozaj a spontánne rozburácame kinosálu uvoľňujúcim smiechom.

Tim Burton už má svojich divákov, tí budú spokojní akosi automaticky, v Sweeney Toddovi nájdu všetko to, prečo si Burtona vybrali. Krásu, výtvarnú krásu, nie ľúbivosť, čierna s červenou ladia, ale stále je to aspoň troška znepokojujúca a extravagantná kombinácia, expresívne až divadelné herectvo veľkých gest a póz, romantizovanú dekadenciu, v ktorej sa hrôza stretáva s iróniou a rodí sa groteskno. Pre nich je Sweeny Todd jasná voľba.

Text: Juraj Malíček

Čítal som, videl som, počul som...

Martin Kellenberger
(akademický maliar a knižný ilustrátor)

Čítal som nedávno knihu Tomáša Janovica „Humor ho!“ Rozhovory vedené v podobnom duchu, ako to robí Milan Lasica. To znamená, predovšetkým smiech cez slzy. (Napokon, často nám nič iné ani nezostáva.) Život píše a skúsený človek Janovic svojskou optikou zapisuje – to pekné aj to menej pekné a celé je to zabalené v elegantnom, takmer noblesnom humore. Zaujal ma aj Herman Hesse a jeho „Jednota protikladov“.

Skvelý Hesse ako vždy, len tohto som ešte nikdy predtým v ruke nemal. V knižke sú aj dva jeho akvarely, čo je dosť vzácne. No a do tretice – znova som si vychutnal „Listy a eseje“ Ruda Slobodu. Do hĺbky nám totiž ukazujú, aký bol Sloboda mysliteľ, ako bazíroval na poctivosti človeka a ako neznášal nespravodlivosť v každej podobe. Kúpil som si CD Herbie Hancocka „River“ s podtitulom „The Joni Letters“. To je to CD, za ktoré Hancock dostal Grammy. Klavirista Hancock hrá (ako inak) famózne a sprevádza spevákov, ktorí po svojom interpretujú najlepšie pesničky Joni Mitchell.

Celé to má úžasný zvuk a napríklad taká Tina Turner je úplne fantastická. Naozaj, veľmi príjemná muzika. Ako darček som dostal CD Michaela Breckera „Pilgrimage“. Tento už zosnulý saxafónový mág sa práve týmto svojím dielom lúčil so svojou životnou púťou. Zakrátko prešiel do džezového neba. Je to muzika pre náročných a ja ju mám veľmi rád. S manželkou sme navštívili novú budovu Opery SND. Veľký zážitok z opery Giacoma Pucciniho „Turandot“, réžia Béďo Bednárik, vynikajúce spevácke medzinárodné obsadenie a skvelý Bratislavský chlapčenský zbor.

Pucciniho hudba bola neuveriteľne moderná, dychová sekcia vyrážala dych takmer „zappovskými aranžmánmi“. Z výtvarného hľadiska musím pochváliť scénografa Vlada Čápa, ktorý scénu zvládol naozaj majstrovsky: atmosféra, farby, detaily, štylizácia. Kostýmová výtvarníčka sa zaskvela tiež. Neľutujem a vrelo odporúčam.