Jana Farmanová je nepochybne nevšedná maliarka. Čím viac sa ponárate do jej obrazov, tým viac vás zaujíma, aká Jana Farmanová vlastne je. Ako vyzerá, aký má hlas, nad čím premýšľa, keď práve nemaľuje. A ako je možné, že vás tak dobre pozná. Lebo táto maliarka oplýva akousi výnimočnou schopnosťou vedmy – odhaliť a zachytiť to, čo máme všetci v hlavách spoločné.

Zväčša sa však opäť vracia k portrétom, tváram, telám… deťom a najmä ženám. Témam, v ktorých spracovaní je bezvýhradne nezameniteľná a ľahko identifi kovateľná podľa unikátneho umeleckého rukopisu. Farmanovej ženy sú jedinečné svojou schopnosťou poskytnúť pocit spriaznenosti ženskej pozorovateľke. Môže sa s nimi priamo identifi kovať, sú jej veľmi blízke. Pre mužské oko sú postavy príťažlivým estetickým vnemom; esenciou ženskosti bez vulgárnosti a lacnej hypersexualizovanej pózy.

Často sú autobiografi cké, vyrovnávajú sa so vzťahmi so svetom, ľuďmi, vnútornými konfl iktmi a pnutiami, predkladajú priestor na zdieľanú pra-ženskú skúsenosť. Súčasný diskurz nám zarputilo našepkáva, že ženské umenie sa musí aktívne vymedzovať, bojovať proti skostnateným pravidlám mužského sveta, poriadne nahlas kričať a kopať okolo seba v spravodlivom hneve zaznávaných a utláčaných. Jana Farmanová to nepotrebuje. Pokojne, bez štipky gýča ponúka svoje ženské umenie bez čo i len náznaku potreby zdôrazňovať túto význačnú črtu svojich diel.

Ženský rukopis, nie ticho, poslušne a krotko ženský, ani nie veľkolepo, s krikom a pálením podprseniek, ale všadeprítomný, vibrujúci a mocný. Obrazy Jany Farmanovej sú oslobodzujúco prirodzenou odpoveďou na všetky militantné feministické výzvy do boja – ona jednoducho nie je v žiadnom kŕči. Farmanovej obrazy prekračujú donekonečna diskutovanú priepasť medzi scénou čisto odborne-výtvarníckou a scénou laickej, „konzumnej“ verejnosti.

Predostierajú okrem nepopierateľnej estetickej kvality a maliarskej zrelosti vstup do sveta skrytých významov a symbolík, ktoré sú zrozumiteľné a strhujúco fascinujúce aj pre „obyčajné“ publikum. Nečudo, že jej diela sa neraz predávajú i za šesťciferné sumy. Lebo tým príťažlivým, tým, čo odlišuje obrazy Jany Farmanovej od diel masy priemerných umelcov, je okrem šifrovanej správy aj kvalita krásy. A krásu netreba nijako vysvetľovať.

Rozhovor

Slovenskí výtvarníci vašej generácie sa v prevažnej miere venujú konceptuálnemu umeniu a ako médium si volia „modernejšie“ techniky: video, performance, rôzne objekty, fotografi u. Prečo ste si ako prostriedok vyjadrovania zvolili práve maľbu?

Môj muž je vždy nadšený z toho, ako voniam od terpentínu… tak prečo by som siahala po videu? Ale vážne: Nudí ma umenie, ktoré je len dobrým nápadom bez adekvátneho prevedenia do formy. Či je to maľba, video, inštalácia, objekt, fotka; je nutná znalosť procesov a povahy jednotlivých médií, čo je zvyčajne dlhý proces. Ja som si maľbu vybrala strašne dávno a stále vidím možnosti… Ono totiž ani tak nejde o to čím, ale o čom a ako. Mám rada osobné umenie, také, čo sa ťa dotýka, čo ťa pokojne aj dojme, alebo čo sa ti nehanbí ukázať viac ako len špekuláciu rozumu a dobrý žartík. Každé dieťa kreslí a maľuje, to je úplne archetypálne, až neskôr začne používať počítač a mobil a točiť videá a robiť fotky. Ja som stále dieťa, bavia ma asi tie archetypálne záležitosti, a ak sa vyčerpám v maľbe, budem sadiť stromy a kvety (moja záhrada momentálne v nárokoch na moju pozornosť veľmi konkuruje umeniu) a možno točiť videá alebo šiť šaty.

Ako vnímate časté zdôrazňovanie a pitvanie faktu, že ste „ženská“ maliarka? Nemáte niekedy potrebu vymaniť sa z tejto škatuľky?
Asi som ženská maliarka, pretože som žena a témy mojich vecí majú často autobiografi cké črty, no mimo čas a priestor; s kontextom si manipulujem, ako chcem, takže to nie je žiadna čitateľná exhibícia či terapia. Navyše mám dve dcéry, sestru a dve netere, veľa múdrych veľkých kamarátok a od detstva vynikajúci vzťah s mamou, najdôležitejší človek môjho detstva bola babka matriarchálneho typu. Ženskému svetu neujdem… A ako to kto myslí s tým prívlastkom „ženská“, nechám naňho.

Kto z aktuálnej umeleckej scény vás najviac oslovuje?
Zo súčasného vizuálneho umenia dávam momentálne prednosť Michaelovi Borremansovi, ikone Lipskej školy – Neovi Rauchovi, Luckovi Tuymansovi, Marlen Dumas a dlhodobo Balthusovi, Hopperovi, Munchovi, Louise Bourgeois, El Grecovi, Goyovi… a anonymným umelcom z Pompejí.

Okrem neodškriepiteľnej estetickosti majú vaše obrazy obrovskú silu. Pôsobia tak aj na vás alebo sa na ne dívate pragmatickejšie? Alebo – čo cítite zoči-voči vlastným výtvorom? Aký k nim máte po dokončení vzťah?
Mňa väčšmi teší tá sila, ako tá estetickosť. K svojim veciam mám vzťah, klamala by som, ak by som hrala, že nie, ale aj tak považujem za najdôležitejší proces ich „robenia“. Výsledky sú veci a mňa väčšmi zaujímajú stavy (a to aj v živote). Ak je to však dobré umenie, je to viac ako vec – je to komunikátor na prenos emócií, a také môžem aj s dupľou. Ale zberateľská vášeň mi nehrozí, ani svojich vlastných vecí. Nemusím vlastniť, chcem len „zažívať“, preto až na niektoré výnimky nemám nejaké srdcervúce smútky pri predajoch. Ak sú moje veci súčasťou dobrej zbierky, nastupuje istý typ hrdosti a púšťam ich s ľahším srdcom.

Ste pomerne plodná autorka, veľa tvoríte, vystavujete. Mávate tvorivé krízy, keď sa jednoducho nič nedá?
Ako sa s nimi vysporiadavate? Krízy mám, s radosťou ich využívam na prácu v záhrade a všetky radosti života. Pravidelne sa mi striedajú obdobia, keď veľa maľujem a som veľmi ambiciózna, s obdobiami absolútnej ľahostajnosti voči umeniu.

Čo vás v poslednom období v umení nadchlo?
Ako vynikajúci umelecký zážitok z posledného obdobia môžem odporučiť fi lm Adamove jablká (Adams aebler – fi lm dánskeho režiséra Andersa Thomasa Jensena, 2005 – pozn. red.) – obsah, príbeh, humor, kamera aj svetlo.

A ešte tá obligátna otázka – čím by ste boli, keby ste neboli výtvarníčkou?
Pipi Dlhou Pančuchou – odvážnou, správne drzou, silnou a stále na výlete.