História diskohudby sa ešte ani nezačala písať a konzervatívni aktivisti tento fenomén udupali pod čiernu zem. Asi najslávnejší je výrok istého južanského senátora, ktorý disko označil za zábavu farebných, homosexuálov a šľapiek, ktorí sa sfetovaní pária pri rytme otravnej hudby.

Francúzske korene

Ale pekne po poriadku. Ak vás pri originálnom prepise slova diskotéka, teda discothèque, napadne asociácia s niečím francúzskym, trafi li ste. Lebo celému príbehu o diskoštýle, ktorý dosiahol vrchol koncom sedemdesiatych rokov v New Yorku, predchádzala dôležitá etapa v parížskych uliciach. Legendárna La Discothèque, ktorú otvorili v Paríži na Rue de la Huchette počas druhej svetovej vojny v roku 1941, bola revolučným konceptom toho, čo dnes poznáme pod označením diskotéka. O zábavu sa v tomto klube nestarala živá kapela či orchester, ako to bolo dovtedy zvykom, ale DJ, ktorý hral z gramofónov.

Do dokonalosti dotiahla koncept podobných klubov s diskdžokejmi, aké poznáme dnes, speváčka Régine Zylberbergová, ktorá sa po druhej svetovej vojne stala prvou majiteľkou celej siete diskotékových klubov. Už v roku 1953 ako manažérka parížskeho klubu Whisky a GoGo položila základy toho, čo je dnes pre diskotéky typické. Z klubu dala vyhodiť jukebox a nahradila ho dvoma gramofónmi, na ktorých púšťali DJ platne.

Ale pre budúcnosť a úspech diskotékových klubov bolo dôležité niečo iné. Régine, ako skúsená manažérka, už vtedy presne vedela, čo sú kľúčové prvky úspechu hudobných tanečných klubov. Exkluzivita, zábava a, samozrejme, sex. Keď odišla z pozície manažérky v klube Whisky a GoGo, založila prvý vlastný podnik Chez Régine, ktorý otvorila už v polovici päťdesiatych rokov v Latinskej štvrti. Podnik sa stal okamžite miestom schôdzok parížskych playboyov, fi lmových hviezd a vôbec ľudí, ktorých diskotéky priťahujú dodnes. Régine pochopila, že ak chce zožať úspech na celom svete, musia mať jej podniky ako jedno z hlavných poznávacích znamení výraznú exkluzivitu.

Základy postavila na prísnej selekcii návštevníkov, zaviedla pozvánkový systém, ktorý fungoval prakticky bez výnimky. Ale zámer bývalej speváčky nebol len o exkluzivite, mal aj jasne ekonomický rozmer. Čím nedostupnejšie miesto, tým viac sú ľudia ochotní zaplatiť za to, aby sa tam dostali. Zároveň táto nedostupnosť otvárala priestor uplatňovať v kluboch výraznú umeleckú kreativitu, ktorú ľudia akceptovali a postupne to prijali ako niečo, za čo sa platí. Régine však svojím konceptom diskotékových klubov predbehla dobu, vymyslela prezentáciu, určila systém, chýbalo je však to podstatné. Hudba.

Multižánrová záležitosť

Famózne Studio 54

Disko sedemdesiatych rokov bolo pevnespojené s najpopulárnejším tanečným klubom v New Yorku, Studiom 54, kde sa schádzali najväčšie celebrity tých čias, ako napríklad Mick a Bianca Jaggerovci, Liza Minnelliová, Salvador Dalí, Brooke Shieldsová, Debbie Harryová, ale aj legendárny Andy Warhol či Donald a Ivana Trumpovci. Prvýkrát bolo Studio 54 otvorené v marci 1977 a už o mesiac neskôr, keď tam oslavovala narodeniny Bianca Jaggerová, sa stalo celosvetovým kultúrnym fenoménom. Celé sa to začalo tým, že jeden z majiteľov klubu, excentrický Steve Rubell, pošepol diskdžokejovi, aby zahral niečo pomalšie.

Keď položil na gramofóny platňu od Love Unlimited Orchestra a zahral skladbu Love Theme, z útrob klubu vystúpila na pódium Bianca Jaggerová na bielom koni. Tento moment sa zapísal do histórie, lebo scénu fotili asi všetci bulvárni paparazzi, ktorí vtedy v New Yorku pracovali. Na druhý deň sa Bianca objavila na stránkach niekoľkých newyorských denníkov. Bianca Jaggerová na bielom koni sa tak stala nielen inšpiráciou mnohých umeleckých diel v nasledujúcich rokoch, ale predovšetkým vizuálnym symbolom vrcholu diskoéry.

Studio 54 sa po tejto udalosti dostalo do povedomia spoločnosti ako klub nespútaných osláv a tanečných párty. Povesť klubu expresne preletela celým kontinentom a klub sa stal vyhľadávaným útočiskom zábavychtivých hedonistov. Dôkazom môžu byť slová Aleca Baldwina, ktorý tam v mladosti pracoval. „Väčšinou sa tam stretávali muži. Gayovia, ktorí sa schádzali na balkónoch a zabávali sa spolu. Väčšinou vo dvojiciach.

Veľmi elegantní, zabezpečení a dobre oblečení,“ povedal v roku 1989 v rozhovore pre časopis Interview. Klub bol v tom období vychýreným „bunkrom“ pre bohaté celebrity, ale tiež pre neznámych ľudí, ktorí boli ochotní baviť sa bez predsudkov. Za všetko hovorí dekorácia, ktorá zdobila obrovský tanečný parket. Na stene visel gigantický obraz s názvom Man in the Moon, ktorý zobrazoval animovaný mesiac s lyžicou plnou kokaínu.

That’s 70’s show

Nástup novej kultúrnej revolúcie nemohol byť načasovaný dokonalejšie. Polovica sedemdesiatych rokov bola éra, keď sa začala „kresliť“ hrubá deliaca čiara za etapou hipisákov, politickými manifestmi a smiešnym návratom k prírode. Samozrejme, začalo sa to o niečo skôr, ale práve disko bolo pripravené reflektovať nové pravidlá sexuálneho správania, ale aj užívanie drog či vzťah k sexuálnym alebo rasovým minoritám. Každý, kto vstúpil do klubu, sa stal súčasťou neviazanej spoločnosti ochotnej pristúpiť na jediné pravidlo. A tým bola zábava. Nikto sa viac nestaral, či je niekto černoch, alebo gay, všetci, bez rozdielu rasy a sexuálnej orientácie, boli súčasťou veľkej, trblietavej diskogule, ktorá sa točila stále dokola. V americkej spoločnosti prebehla revolúcia, ktorá rúcala bariéry.

Do istej miery to bolo spôsobené aj novým prístupom k drogám, ktoré sa podobne ako dídžeji stali pevnou súčasťou diskoték. Ale prispela k tomu tiež skutočnosť, že za oceľovými bránami podnikov sa ľudia chceli baviť a nikto sa nestaral o to, čo sa deje tam vonku. Zmenilo sa tiež vnímanie hudby. Už nikoho nezaujímali politické texty z éry kvetinových detí. Hudba sa stala záležitosťou krásnych rytmov a príjemnej melódie. Princípy diskohudby sa zastavili na lahodnom mixe dlhých skladieb, ktoré dídžeji hrali dokola s cieľom zabaviť návštevníkov klubu na celú noc.

Dokonalým príkladom, ako to vtedy vyzeralo, je skladba od Donny Summerovej Love to love baby, ktorá nebola revolučná len vďaka dĺžke sedemnásť minút, ale na tancujúcich zapôsobil ako bomba aj syntezátorový podklad, doplnený funky gitarou a množstvom ďalších zvukov. Skladba sa v januári 1976 stala číslom jeden v americkej R&B hitparáde. Producentom skladby bol Talian Giorgio Moroder, ktorého hudobný server allmusic.com dokonca označil za hlavného architekta diskotékovej hudby v podobe, akú poznáme dodnes. K ďalším významným interpretom z druhej polovice sedemdesiatych rokov patrili Bee Gees či The Jacksons. K nim sa však pridali ďalší hudobníci, ktorí neboli primárne zameraní na produkciu diskotékových hitov. Ale v tom čase nemali inú možnosť. Museli sa stať súčasťou vlny, ktorá prechádzala tanečnými klubmi a diskozvuk posúvala čoraz viac k mainstreamu. Vrchovato k tomu prispel film Horúčka sobotňajšej noci, kde nezabudnuteľný John Travolta so svojím vždy pripraveným hrebeňom a bielym „kvádrom“ lámal srdcia tancachtivých slečien.