Počas nášho rozhovoru fenomenálny jamajský šprintér Usain Bolt zabehol ako člen štafety na 4 x 100 metrov svoj tretí svetový rekord na olympiáde v Pekingu. Športový zázrak sme s obdivom sledovali v pracovni jedného zo zakladateľov najväčšej siete predajní s elektronikou na Slovensku na „skrinkovom“ type televízora napriek tomu, že sme očakávali jeden z najmodernejších modelov na trhu. „Hovorí sa predsa, že aj obuvníci chodia bosí,“ s úsmevom odpovedal na našu trochu všetečnú otázku podpredseda predstavenstva NAY HOLDING a. s. Ján Tomáš.

Ako sa začala vaša cesta k obchodu s elektronikou?
K obchodovaniu som ešte ako stredoškolák nemal vôbec vzťah. Vo Vranove bol chemický podnik Bukóza. To bola firma, kam sme sa mali všetci vrátiť a ďalej ho rozvíjať. Preto som aj študoval na Chemicko-technologickej fakulte v Bratislave s cieľom vrátiť sa domov a pracovať tam.

Hovoríme o 80. rokoch. Vtedy už aj k nám síce pomaly, ale predsa len prenikali vymoženosti pokroku v elektronickom priemysle.
Na vymoženostiach elektroniky ma zaujímalo skôr to, že to boli pre nás vtedy predsa len veľmi pútavé veci. Samozrejme, dôležité boli hlavne hry, ktoré sme na prvých počítačoch hrávali. Kto mal vtedy ATARI, tomu sa otváral svet netušených možností. K začiatkom našej fi rmy som sa však dostal úplne inou cestou – cez tanec.

Tomu máme ako rozumieť?
Konkrétne cez folklórny tanec. Pri Slovenskej technickej univerzite pôsobil folklórny súbor Technik. Jeho obsadenie z čias našich štúdií je vlastne do istej miery predobrazom firmy NAY. V pozadí našej fi rmy je teda folklór. Malo to aj pragmatický dôvod. V tých časoch sa z mladých ľudí do zahraničia smerom na západ dostali len športovci a folkloristi. Pôsobenie v tanečnom súbore nám tak umožnilo sledovať dianie vo vyspelom svete. Dokonca to dospelo tak ďaleko, že v nemeckom Hamburgu sa nám podarilo nadviazať kontakty s českými emigrantmi. S nimi sme v podstate hneď po revolúcii nadviazali obchodné kontakty.

„Takže potom sme začínali opäť od nuly…“

Keď sa na uliciach štrngalo kľúčmi, vy ste už teda mali nejaký náskok.
Asi takto – už sme vážne rozmýšľali o tom, čo budeme robiť. Keď sa doštrngalo a prevážili reálne úvahy o tom, čo v slobodnom prostredí robiť, s kolegom Petrom Zálešákom nás to priviedlo k obchodovaniu s elektronikou. Keď teraz nad tým premýšľam, bolo to vlastne až úsmevné. Kúpili sme si prvú kameru a nakrúcali sme svadby a podobné udalosti. Potom sme si v Nemecku kúpili prvé videoprehrávače. Keďže u nás vtedy nič podobné nebolo, otvorili sme si požičovňu videoprehrávačov. Biznis celkom fungoval, pravda, kým nám nerozkradli všetky videoprojektory, ktoré sme mali. Takže potom sme začínali opäť od nuly. Prvú kameru sme predali a kúpili si lepšiu. To sa niekoľkokrát opakovalo. Vtedy sme vlastne zistili, že by to naozaj mohlo nejako takto aj fungovať. Ale, samozrejme, vo väčšom.

A čo počítače?
Na svojom vtedajšom pracovisku v bratislavskom Výskumnom ústave chemickej technológie som dostal na starosť jediný počítač, ktorý tam vtedy mali. V podstate ho tam nevedel nikto vrátane mňa samotného používať. To, že som ho ako mladý káder dostal pod patronát, som patrične využil. V podstate ako samouk som prenikol do vtedajších operačných programov.

Spomínate si na to ako na zlaté časy.
Áno, aj. Už vtedy som vedel, že musím robiť niečo iné. Cítil som, že práca vo výskumnom ústave ma nenapĺňa. Hľadal som cestu svojho možného ďalšieho uplatnenia. Práve práca s elektronikou sa mi zdala schodná.

Čo rozhodlo o tom, že ste otvorili svoj prvý obchod s elektronikou?
Asi spomínaná práca s počítačom. Už predtým som tušil, že skrýva veľké možnosti. Teraz som to aj zistil. Bol tu obrovský dopyt, za ktorým sa črtali veľké zisky. Mimochodom, po vysokej škole som mal nástupný plat 1 850 Kčs hrubého. Po prvých úspechoch v obchodnej činnosti tak nebolo až také ťažké opustiť prácu vo výskumnom ústave a skúsiť sa postaviť na vlastné nohy. Rozhodla teda túžba skúsiť to.

Ako sa s odstupom dívate na obdobie takzvaného divokého kapitalizmu so všetkými jeho sprievodnými javmi, napríklad aj výpalníctvom?
Situácia, keď neboli pevne stanovené pravidlá, respektíve každý druhý deň sa menili, spôsobovala obchodníkom množstvo problémov. Nešlo pritom len o pôsobenie rôznych kriminálnych živlov. Boli to, samozrejme, aj problémy vyplývajúce z nedostatočného legislatívneho prostredia a až svojského pôsobenia príslušných úradov. Jednoducho, bolo to veľmi zložité obdobie. Ale nemali sme žiadnu predchádzajúcu skúsenosť a nemali sme ani inú možnosť. Áno, aj nás veľakrát kontaktovali čudní „partneri“ s podozrivými ponukami, obchádzajúcimi akékoľvek predpisy.

Ale asi aj vy so svojím partnerom ste sa dostali do bodu, keď ste zvažovali, či ísť týmto smerom ďalej, alebo nie.
Áno. Krízu paradoxne spôsobili prvé väčšie zisky. Napríklad v rámci Československa sme boli prví mimo Prahy, ktorí boli autorizovanými dílermi SONY na Slovensku. Nasledovali ďalšie svetové značky a aj zisk. Ten nám otváral nové možnosti. Aj my sme prepadli vtedajšej módnej vlne – nakupovali sme nejaké nehnuteľnosti a podobne a okolo roku 1993 sme sa kvôli tomu dostali do poriadnej krízy. Dôvodom bolo práve takéto viazanie kapitálu.

Čo rozhodlo, že ste to vtedy neskončili?
To podstatné – mali sme záujem ten biznis robiť ďalej. Predali sme všetko vedľajšie a zaťažujúce, možno aj so stratou – nehnuteľnosti a projekty mimo nášho biznisu. Vrátili sme sa na cestu, ktorá nám priniesla prvé úspechy. V krátkom čase sa ukázalo, že to bolo vtedy veľmi dobré rozhodnutie.

Čím ste sa riadili pri takomto rozhodovaní?
Od roku 1997, s ekonomickým rastom krajiny, tu svetoví výrobcovia elektroniky začali otvárať svoje zastúpenia. Pre nás to opäť znamenalo rozhodnúť sa, ktorým smerom ísť. Vo veľkoobchode sme týmto nadnárodným spoločnostiam konkurovať nemohli. Museli sme teda vytvoriť niečo, čím by v porovnaní s dodávateľmi udržalo našu atraktivitu. Práve vtedy vznikol, podľa modelu zabehnutých zahraničných spoločností, projekt NAY Elektrodomu. Takže áno, snažili sme sa na našom trhu uplatniť to, čo bolo bežné v zahraničí. Rozhodli sme sa otvoriť maloobchodnú prevádzku s predajom priamo koncovému zákazníkovi. Dnes otvorene hovoríme o tom, že nás to zrejme aj zachránilo. Svoj prvý NAY Elektrodom sme otvorili v roku 1998. Transformovali sme sa z veľkoobchodu na maloobchod.

Čo značka samotná? Ako tá vznikla?
Prvý náš väčší obchod vznikol ešte v Prievidzi, lebo tam sa nám podarilo najrýchlejšie vybaviť potrebné povolenia. Pomenovali sme ho anglickým výrazom, ktorý podľa prekladového slovníka znamená „prekoná vaše predstavy“. Dodnes si pamätám, že sme túto našu značku doslova vyžrebovali z klobúka. Každý z nás dal nejaký tip a tento bol víťazný. Doma sa osvedčil a ukazuje sa, že aj v okolitých krajinách túto značku ako takú vnímajú dobre. Dali sme si urobiť prieskum. Z jeho výsledkov vyplýva, že značka nemá problém. Aj v českom prostredí, kam zameriavame naše najbližšie aktivity, sú na ňu dobré reakcie.

Vzťah medzi partnermi – nie je to svojim spôsobom akoby manželstvo?
Ako je to vo vašom prípade? V každom vzťahu, ktorý trvá 17 rokov, musia byť aj krízy. Boli a zrejme aj budú aj u nás. Vždy, aspoň zatiaľ, sme sa však snažili o to, aby naše spory fi rme neuškodili, ale boli jej skôr na prospech. Keď už fi rma nadobudla nejaký rozmer, museli sme si prerozdeliť kompetencie. Ak sú kompetencie jasné, tak už v podstate nie je veľa trecích plôch. Ale z nadhľadu – doteraz vari až 80 % našich diskusií o fi rme bolo pozitívnych. A dlhoročné priateľstvo sa nedá len tak narušiť.

Koho vízie sa doteraz viac uplatnili?
Ťažko povedať. Obaja aktívne manažujeme fi rmu. Peter rozoberá moje nápady, ja jeho. Často ideme cestou kompromisu. Dnes je jasné, že našu fi rmu jednoznačne potiahlo to, že sme dokázali udržať ťah na jednu bránu. Nie je to nejaký patent, čo tu so spoločníkom na trhu robíme. Veľa vecí z nášho biznisu sme jednoducho odsledovali zo zahraničia. Ale takto to predsa funguje v akomkoľvek inom biznise – to dobré sa snažia absorbovať všetci tí, čo sa snažia byť úspešní. Vlastné nápady sú v tomto prípade originálnym bonusom. Musia však prejsť sitom reálneho biznisu.

Čo myslíte, ako vás vývoj vašej fi rmy zmenil ako manažéra za tých 17 rokov?
Máme už tisíc zamestnancov. Ich riadenie podlieha organizačnej štruktúre a ja to rešpektujem. Napriek tomu sa snažím aj o priamy kontakt. V začiatkoch fi rmy sme robili všetci všetko a každý sa snažil priniesť čo najviac dobrých myšlienok. Po rozdelení kompetencií, k čomu rastom fi rmy muselo zákonite dôjsť, sme si prešli fázou pochopenia a akceptovania prirodzenej autority. V opačnom prípade by predsa nikto naše rozhodnutia neakceptoval. U nás je úzky manažment spolu už vyše desať rokov, čo tiež niečo značí. Minimálne to, že sa akceptujeme s dôverou. Týmto celým procesom som prirodzene musel prejsť aj ja ako manažér. To, že som ostal v štruktúrach fi rmy na vysokom manažérskom poste, azda svedčí aj o tom, že som to zvládol celkom úspešne.

Predpokladám, že v začiatkoch firmy ste museli stavať aj na úveroch. Aký bol váš postoj k zadlžovaniu?
Rozvoj fi rmy si vyžadoval veľa kapitálu. Keď sme začali budovať elektrodomy, nutne museli prísť aj úvery. V začiatkoch však boli ich záruky až smrteľné. Museli sme založiť doslova všetko. Damoklov meč visel nad nami pomerne dlho. Riziko vývoja tu, samozrejme, bolo, ak by sa nedarilo, prišli by sme o všetko. Situácia si vyžadovala 12-hodinové nasadenie denne. Bolo to nielen fyzicky namáhavé, ale bol to aj nápor na psychiku. Chcelo to aj dobré zázemie a toleranciu. Našťastie sa nám toto obdobie podarilo šťastne prekonať a dnes sme v štádiu, že banky ponúkajú úvery nám.

Čím žije firma dnes?
Snažíme sa NAY dostať na úroveň, na ktorej sa pohybujú najlepší hráči v tomto odvetví. Aj preto sme umožnili, aby do našej fi rmy vstúpil fi nančný investor. Snažíme sa od neho získať potenciálne možnosti na expanziu nášho biznisu. Vďaka nemu sme teraz schopní otvárať aj päť-šesť predajní ročne, dovtedy to boli tri predajne. Niežeby to bolo málo, ale investor nám zdynamizoval biznis. Tento rok pred Vianocami prichádzame na český trh. Investor nám radí, keďže veľmi dobre pozná okolité trhy.

Takže neostane len pri prieniku na český trh?
Česko je ďalší prirodzený krok, veríme, že nasledovať budú Poľsko a Maďarsko. Zvažujeme pritom aj možnosti akvizície. Určite nechceme skončiť len v Česku. Doma začiatkom septembra otvárame elektrodom v Liptovskom Mikuláši, do konca roka ešte pribudne Považská Bystrica. Rok 2008 by sme tak mali končiť s 26 NAY Elektrodomami. Tie v Českej republike budú na Morave – v Olomouci a v Třebíči. Budú naším testom tamojšieho trhu. Už v budúcom roku by mali nasledovať najväčšie české mestá.

Mimochodom, čo by malo byť hitom tohtoročných Vianoc?
Myslím si, že stále fl at obrazovky. Ich ceny klesajú, čo, samozrejme, zvyšuje ich dostupnosť. Sú veľmi dynamické. Za tri roky sa ich podiel na trhu oproti klasickým obrazovkám CRT úplne zmenil. Tento tovarový segment má pred sebou aj najpútavejší vývoj.

V súvislosti s firmou často hovoríte o dynamike. Čo vy? Pohyb ostal vaším koníčkom?
Určite. Hrával som volejbal, tancoval vo folklórnom súbore. V súčasnosti v zime lyžujem a snoubordujem, v lete hrávam tenis, squash, golf. Neviem si ani predstaviť, že by som v pracovnom týždni nemal aj športovú aktivitu.

Čo iný relax?
Musím sa priznať, že napríklad v divadle alebo v spoločnosti vôbec nie som príliš často. K folklóru ma svojho času pritiahli kamaráti, postupne som mu začal rozumieť a on ma vtiahol do svojho sveta. Teraz je to podobné napríklad s golfom.

Kde bude podľa vás firma o desať rokov?
Cítime sa dostatočne mladí a ambiciózni na to, aby sme ešte niečo dokázali. Máme isté predstavy a záujmy. Ale kde budeme o desať rokov, to si neodvažujem tipovať. Máme istú víziu, tá sa však, samozrejme, bude musieť prispôsobovať reálnemu životu.

Čo najbližšia budúcnosť?
Chceme úspešne čeliť zahraničnej konkurencii, ktorá mieri na náš trh. Dokázať sa udržať v popredí s trendmi, ktoré diktuje hlavne veľký technologický vývoj. Paradoxne, novinky sú dnes už lacnejšie, než predchádzajúce rady. Na sklade vám nesmie nič ostať, lebo to už nepredáte. Trend vývoja je taký rýchly, že držať s ním krok v predaji je čoraz ťažšie. Dynamika je obrovská hlavne pri digitálnej technike. Chce to veľké odhodlanie i odvahu. Myslím si, že nám nechýbajú.

„Vízia sa však, samozrejme, bude musieť prispôsobovať reálnemu životu.“