Mám Kristove roky, nezaložil som žiadnu vieru, nevykonal žiadny zázrak. Môžem aspoň skúsiť vybehnúť na ten kopec. Poloomámený som si obul tenisky, natiahol tepláky a vybral sa ako na letnú prechádzku. Kráčalo sa  mi celkom dobre, včerajšie cigarety ma iba trošku pridúšali, šaláty a rezne v žalúdku sa dohadovali, či sa nepôjdu pozrieť na čerstvý  vzduch. Nechcel som sa priznať, že začínam pytliačiť za hranicami svojich možností.

Po desiatich minútach som odbočil na cestičku,  o ktorej som dúfal, že ma privedie na vrchol zasneženého kopca, ale stúpala tak mierne, že by som nevyšiel ani do jari. Sneh vyzeral  pekne uležaný, pár zajačích stôp vo mne vyvolalo záchvat nadšenia,  že zvládnem výstup priamo k vrcholu. Ale zrazu začal byť sneh o niečo hlbší a lepkavý, už som mal na nohách slušné snehové čižmy  až po lýtka. Zrazu som mal pocit, že za mnou ručí medveď, ale to  som iba ja tak strašne prerývane dýchal.

Nohy mi tak oťaželi, že som pridal k chôdzi aj ruky a štveral sa štvornožky. Pred očami mi lietali  husté roje červených a bielych svetielok. Čakal som, kedy konečne zamdliem. O pár dní ma nájdu belasého, ako našli Malloryho  tesne pod vrcholom Mont Everestu, so sklamaným výrazom na zamrznutej tvári. Zaryl som nechtami do zamrznutej zeme, nohy  sa mi šmýkali, ale dokázal som to. Ruval som sa o centimetre, nohy sa mi triasli, prsty som mal omrznuté a dodriapané.

Čiapku  som už dávno stratil a na brade mi namrzol srieň ako opiciam na  ostrove Hokkaido. Napínalo ma na vracanie, od včerajších cigariet ma škriabalo v prieduškách a v krku, ako keby som raňajkoval  sklenené črepiny. Kúsok pod vrcholom som sa pošmykol a vyvrtol  si ľavý členok. Stratil som šál a jednu tenisku. Bál som sa, že to už  nedokážem A zrazu som bol hore. Bol tam čistý panenský sneh.  Dovliekol som sa na vrcholovú plošinku, kľakol si do snehu  a čudoval sa, že ešte žijem. Pod sebou som videl náš spiaci hotel  a snehom ozdobené lesy. Dokázal som to. Ten kopec odvtedy nosím  v sebe. Vnímam ho ako veľký dar. Keď sa mi nedarí, v duchu naň  leziem znova a znova.

O tridsať rokov a tridsať kíl neskôr som navštívil Lázně Lipová  v Jesenníkoch. Nad jedálňou je tabuľa a šipky s informáciami  o vychádzkach. Červená značka sľubovala hodinovú trasu a dve  strašné stúpania. Už nejaký čas mi boli dobré iba Pavarottiho obleky,  nedávno sa mi obnovilo zranenie ľavého členka a kolena, bol som  rád, že dôjdem trikrát denne na skromné jedlo. Ale všimol som si, kde je najvyšší bod okruhu. Tá trasa sa volá K Srdci Ježišovu.  Sľúbil som Ježišovi, že ak ma uzdraví, vyjdem k jeho Srdcu. A po týždni pobytu v kúpeľoch som sa cítil tak dobre, že som mohol  vyraziť na túru. Bolo to niečo strašné. Ako keby som stúpal obrazmi  ieronyma Boscha.

Pri zostupe som od únavy stratil značku a tackal  sa do údolia cez nekonečnú nepokosenú lúku. Podo mnou boli dedinské domčeky, kúpele som minul asi o pol kilometra. Cestička  necestička ma zaviedla k prvému domu. Zo záhrady vyšla bielovlasá  starenka v zástere. Čakala, ako keby tam mala so mnou dohovorené  stretnutie. Prišiel som k nej, pozdravil. Žena siahla do kapsy na  zástere peknou upracovanou rukou.

Vytiahla ju plnú čerešní. Tých  veľkých, čo v ústach pukajú a striekajú šťavy. „Vem si je, synáčku,“ povedala láskavo a nabrala ešte raz. „Právě jsem je natrhala.“  Výbeh na Poludnicu som si ani nezaslúžil, novoročným štveraním  na Donovaloch som si niečo dokazoval. Cesta K Srdci Ježišovu bola  vymodlená. Tento tretí výstup bol pre mňa zo všetkých najcennejší,  najlepší, najťažší.

Ježiš mi poslal ako odmenu čerešne. Ešteže tak. Starý Mojžiš za jeden výstup na Sinaj dostal od jeho otca niečo, čo nám všetkým navždy skomplikovalo život.