Barón Gortz a gróf Dracula
Samotný dej knihy sa začína predstavením v opere San Carlo v Neapole, kde naposledy spieva skvelá herečka pod menom La Stilla, „žena neporovnateľnej krásy, s dlhými zlatistými vlasmi,   hlbokými čiernymi očami, horiacimi plameňom, s postavou, ktorú by ani dláto Praxitelovo nevytesalo dokonalejšie“. La Stilla má dvojicu vášnivých ctiteľov, mocného baróna Rudolfa Gortza a mladého grófa Františka Teleka, ktorí sedia v hľadisku, keď umelkyňa zomrie na scéne vo chvíli, keď spieva: Innamorata, mio cuore tremante, voglio morire... Príbeh pokračuje v jednej transylvánskej dedine, kde bezcieľne blúdi nešťastný Telek. Na hrade v susedstve obce, ktorý patrí barónovi Gortzovi, sa však dejú podivné úkazy.

Pološialený vedec Orfanik postaví v službách baróna Gortza svojmu pánovi prístroj, ktorý prostredníctvom obrazu premietaného do bližšie neopísanej „sústavy zrkadiel“ a záznamu Stillinho hlasu spievajúceho posledné takty záverečnej árie imitoval mysteriózne zjavenia prekrásnej speváčky na cimburí zdanlivo opusteného hradu uprostred karpatských lesov. Táto technológia je podrobne vysvetlená v záverečnej kapitole, a hoci možno trochu násilne ruší kúzlo knihy, súčasne robí zo strašidelnej gotickej novely príbeh hodný pera francúzskeho vizionára.

Napriek tomu si Verneho dielo v predošlých kapitolách udržuje mysterióznu atmosféru hororu odohrávajúceho sa v stredovekých zrúcaninách, a to dokonca do takej miery, že dr. Ludvík Souček formuloval svojho času hypotézu, podľa ktorej Verneho Tajomný hrad v Karpatoch z roku 1892 poslúžil Bramovi Stokerovi (1847 – 1912) ako predloha na napísanie slávneho vampírskeho románu Dracula, ktorý vyšiel o päť rokov neskôr.

„Vynára sa prvá otázka,“ píše dr. Souček v štúdii Draculova rehabilitácia sa zamieta, „je Stokerov Dracula iba výsledkom inšpirácie Verneho dielom, v ktorom sa transylvánsky magnát Rudolf Gortz a sebecký vedec Orfanik zmenili na jedinú postavu atraktívnejšieho grófa - upíra, technické zázraky nášho storočia, Vernom predvídané, na strašidelné rekvizity, upadajúcemu čitateľskému vkusu bližšie, a mladý statočný František z Teckov na nemenej mladého, i keď nie príliš hrdinského Draculovho soka Jonathana Harkera?“ Dejisko Verneho románu bolo na Stokerovo spracovanie ako stvorené, ako sa dočítame hneď v druhej kapitole: „Hrad bol opustený, zakliaty a strašilo v ňom. Živá a pestrá obrazotvornosť ľudu ho čoskoro zabývala prízrakmi.

Objavovali sa tam strašidlá a v nočných hodinách tam vládli duchovia. Nikdy nebol žiaden hrad takým vhodným útočiskom hostí z rozprávok ako Karpatský hrad. Na osamelej a nedostupnej skale, prístupnej iba zľava od Vulkánskeho priesmyku, musel nevyhnutne hostiť drakov, víly, poludnice a azda aj nejaké strašidlá rodu Gortzovcov. Z toho pramenila neblahá povesť hradu, ostatne vraj celkom odôvodnená. Zájsť do hradu nikoho ani nenapadlo. Okolo neho sa šírila atmosféra hrôzy, ako sa okolo močiara šíri nákaza moru.

Stačilo priblížiť sa na pol kilometra a už človek ohrozoval svoj život a svoju spásu.“ Podobne ani Bram Stoker neriskoval stretnutie s karpatskými upírmi, prízrakmi a záhadnými udalosťami, ktoré vo svojej knihe dôsledne opisuje. Je to niečo zvláštne, ak si uvedomíme, že cestu Jonathana Harkera z Mníchova od 1. do prelomu 5. a 6. mája, keď dorazil z hostinca „Zlatá koruna“ do Draculovho hradu v Borgoskom priesmyku, opisuje autenticky krok za krokom. Opis Harkerovej cesty rozhodne nevznikol v Stokerovej fantázii či podľa turistických sprievodcov, rovnako ako ho nemôže plne vysvetliť spisovateľovo priateľstvo s budapeštianskym orientalistom a historikom Arminiom Vamberym.

Hoci atmosféra autenticky vystihuje genius loci, Draculov hrad v Borgoskom priesmyku ani na jeho okolí nikdy nebol. Na stopu ďalšieho bádania však narazíme vo chvíli, keď si zopakujeme, že Stoker použil rovnaký materiál ako Verne alebo priamo čerpal z jeho „karpatského“ románu.

Skutočný Dracula

Román Dracula bol inšpirovaný skutočnou postavou, no skutočný Vlad Dracula si napriek svojej krutosti „upírsky“ pôvod asi nezaslúžil. Žil v rokoch 1430 – 1476 a mal prezývku Tepes, teda narážač. Protivníkov, ktorí sa mu znepáčili, dával narážať na kôl. Preslávil sa však aj ako úspešný bojovník proti Turkom. Ich vyslancom neodpúšťal, že si pred ním kvôli viere nesnímali turban. A tak im ho jednoducho pribíjal k hlave klincami. V súčasnosti ho síce môžeme označiť ako sadistu, no v období bojov proti Turkom neboli podobné skutky nič výnimočné.

Jules Verne na Slovensku
Hoci sa väčšina bádateľov domnieva, že Gortzov hrad je potrebné hľadať na mieste dejiska knihy – v Rumunsku, snažím sa už niekoľko rokov o prezentáciu hypotézy, podľa ktorej Verne dokončil svoj  román po návšteve Prešporka (teda dnešnej Bratislavy), ako aj ďalšieho územia Slovenska v roku 1892, čo je fakt, ktorý dodnes nedosiahol zaslúžený ohlas. Práve Verneho zážitky na Slovensku inšpirovali Stokera na obsadenie Slovákov do „komparzu“ svojho slávneho románu, kde v Harkerovom diári zo dňa 3. mája čítame: „Slováci pôsobia barbarskejšie ako ostatní: Nosia veľké pastierske klobúky, širokánske voľné špinavobiele nohavice, biele ľanové košele a obrovské kožené opasky, takmer na piaď široké a vybíjané mosadznými klincami.

Na nohách majú vysoké čižmy, na hlave dlhé čierne vlasy a pod nosom husté čierne fúzy.“ Verne sa na územie Slovenska dostal počas študijnej cesty po Rakúsko-uhorskej monarchii, ktorej podrobnosti zverejnil istý dánsky novinár po interview so samotným spisovateľom. „Keď som navštívil obe sídla monarchie,“ rozprával Verne, „odišiel som do značne menšieho, ale veľmi starého mesta Prešporka; tam som sa mal stretnúť s istým maďarským spisovateľom, ktorý ma mal sprevádzať do karpatských vrchov. Pre rodinnú udalosť spisovateľ nemohol do Prešporka prísť, a tak som sa ocitol v hoteli celkom sám.“

Dnes vieme, že ubytovanie mal Verne zabezpečené pravdepodobne pod iným menom v Palugyayho hoteli „Pri troch zelených stromoch“, terajšom Carltone, a hoci sa jeho cesta na Slovensku nezačala práve najjednoduchšie, riešenie sa čoskoro našlo. Citujme podľa dánskeho publicistu: „Všetci okolo mňa hovorili po nemecky, maďarsky a slovensky a ja som nerozumel ani slovo. Márne som prosil vrátnika, aby mi zaopatril nejakého sprievodcu. Také niečo tam nemali. Ale v jednej kaviarni som si všimol istého mladíka, ktorý čítal francúzske noviny. Oslovil som ho a prosil, aby ma za primeraný honorár sprevádzal na cestách. Prijal môj návrh.

Bol to Slovák, študent teológie. Volal sa Ján, ale jeho priatelia ho volali Janko. Rozprával mi, že je to zdrobnené meno a ja som si pomyslel, že keby som bol Slovákom, moji priatelia by ma volali Julko.“ A kam sa vybral Verne na Slovensku? „Náš prvý výlet patril mestečku v blízkosti Prešporka. Musím poznamenať, že som si nezapamätal mená všetkých slovenských a maďarských miest, ale meno Devín mi predsa len ostalo v pamäti, lebo toto slovo má trochu grécky zvuk. Mestečko leží na úpätí niekoľkých vysokých brál, v onom ostrom uhle, kde sa rieka Morava vlieva do Dunaja.

Od prvej chvíle som bol nesmierne očarený. Tichá, krotká, tak pokojne plynúca Morava a okolo niekoľkých brál prudko prúdiaci Dunaj! Tam tichý, od sveta utiahnutý život a len o niekoľko metrov ďalej mohutná rieka, ktorá dolu i hore vedie do šíreho, hlučného sveta.“ Pohľad na jeden z najslávnejších slovenských hradov musel na Verneho fantáziu silne zapôsobiť a jeho obdiv k Dunaju ho akiste na sklonku života inšpiroval k napísaniu románu Dunajský lodivod, ktorý čitatelia dostali do rúk až štyri roky po spisovateľovej smrti.

V ďalších dňoch Verneho pobytu na Slovensku výlety do okolia naďalej pokračovali: „Môj milý mladý priateľ Janko zaopatril dobre perovaný kočiar. Obidva kone boli mocné a bystré. Každý deň okolo dvanástej som čakal na Janka pred skromnou budovou jeho teologickej univerzity. Potom sme robili výlety do blízkeho i vzdialenejšieho okolia Prešporka. Chodili sme nielen po vrchoch, ale na Jankovo odporúčanie aj po dolinách. Nemusel som ľutovať – moje dojmy boli silné.“

Vo Verneho výpovedi nájdeme i dojímavé slová o slovenskej prírode: „Tie žitné polia, ktoré by naši francúzski farmári museli závidieť slovenským sedliakom! Žltkavé more dozrievajúceho žita bolo také krásne, že mi zvlhli oči, ako to vždy býva, keď vidím krásu prírody. Janko zbadal moje slzy a povedal: C´est la Slovaquie, monsieur! A sýte farby zrelého ovocia! C´est la Slovaquie, monsieur! opakoval Janko. Tu i tam sme zasa pili pod holým nebom, v tôni prastarých stromov skvelé víno a môj sprievodca zasa povedal: C´est la Slovaquie, monsieur! Jeho láska k vlasti bola ozajstná a vnútorná, nikdy nemal v úmysle nejako ovplyvniť mňa, cudzinca...“

Šesťdesiatštyriročného spisovateľa nadchlo i rázovité obyvateľstvo na vidieku: „Prirodzene, že som sa zaujímal aj o slovenských sedliakov. V nejednej dedinke, kde sme s Jankom oddychovali, zadíval som sa do očí slovenským roľníkom a veľmi sa mi vryli do pamäti vetrom ošľahané tváre slovenských sedliackych žien. Rád by som zavolal všetkých našich maliarov: Cestujte na Slovensko, tam nájdete najkrajšie modely pre svoje obrazy madon!

Väčšina z nich by mi to neuverila, ale u nás nepoznajú ani tú krajinku, ani tento národ. Aj v našich lexikónoch im venovali iba niekoľko riadkov.“ Verne svoje interview s dánskym novinárom zakončil: „Na svojich študijných cestách zvyčajne zapisujem do knihy v hoteli nepravé meno. Až keď som sa vrátil do Amiensu, poslal som mladému študentovi Jankovi niekoľko svojich kníh s krátkym venovaním.“

Toho istého roku vyšiel v Hetzelovom nakladateľstve román Tajomný hrad v Karpatoch. Aj keď je známe, že spisovateľ pracoval na tomto diele počas asi šiestich rokov, považoval ho za hotové až po návšteve Slovenska v roku 1892. Dej knihy sa síce neodohráva na slovenskom Devíne na sútoku Dunaja a Moravy, ale na mysterióznom hrade v Karpatoch, lenže indície ukazujúce na autorov pobyt na Slovensku sú také výrazné, že sotva môžu byť iba legendou.

Kde je pravda?

Jules Verne bol nesporne fenomén svojich čias a nás stále udivuje nadčasovosťou, s akou dokázal písať svoje – na tie časy – vedecko-fantastické diela. Jeho životom sa zaoberá množstvo vedcov, ale i nadšencov. Bol teda Verne naozaj na Slovensku? Podľa článku, ktorý čítate i podľa slovenského vydania knihy Tajomný hrad v Karpatoch z roku 1968 áno. Podľa mnohých záujemcov o históriu však ide o čistú fabuláciu. A opierajú sa o tieto dôkazy: V oficiálnom životopise Julesa Verna nie je ani zmienka o jeho návšteve Slovenska, Maďarska či Rakúska. V spomínanom roku 1892 žil Verne vo Francúzsku už ako v tom čase veľmi slávny človek a o jeho živote sa vie takmer všetko.

Napríklad aj to, že v tom čase trpel žalúdočnými problémami a cukrovkou. Navyše v roku 1886 bol na neho spáchaný neúspešný atentát, pri ktorom bol dvakrát postrelený do nohy. Z tohto zranenia sa údajne nikdy nevyliečil. Historici uvádzajú, že odvtedy mohol chodiť len krívajúc, navyše v bolestiach. Viaceré zdroje uvádzajú, že po atentáte už Verne neopustil Francúzsko. Naopak, Slovensko podľa historikov navštívil Bram Stoker. Tohto spisovateľa Slovensko naozaj ovplyvnilo, a preto sa aj venoval Slovákom, ktorí ešte dodnes žijú aj na území Rumunska. Stokera zrejme ovplyvnil román o Alžbete Báthoryovej, čiže Čachtickej panej. Stoker sa nechal inšpirovať, a tak bol Drakula veľmi krvilačný.

Je ťažké určiť, na ktorej strane barikády je pravda, či lepšie povedané, viac pravdy, každopádne knihy Verna i Stokera sú dodnes bestsellermi a prinášajú potešenie z ich čítania i rôzne záhady.