Technický pokrok na konci 19. storočia priniesol použitie železa v architektúre, ktorá sa po období decentného klasicizmu rozvinula do rozprávkovej fantázie. Charakteristické formy zvlnených línií sa rýchlosťou TGV šírili z Anglicka do ostatných častí Európy s im vlastnou interpretáciou. Vo Francúzsku sa ich centrom stal Paríž a Nancy, v Nemecku Mníchov, Berlín, Darmstadt, v Belgicku sa v plnej kráse rozvinuli v Bruseli, ich útočiskom sa stali i metropoly, ako napríklad Barcelona, Glasgow či Viedeň. Nový sloh však nezostal len na starom kontinente. Za veľkou mlákou sa jeho strediskom stal predovšetkým New York a Chicago.

Kvety, stonky, listy a príroda boli bezprostredným inšpirátorom secesného umenia. Ľalie, kosatce, orchidey, palmy či morské riasy sa v inšpirácii doslova bili o prvé miesta. Nezaostával však ani hmyz či vtáky mnohých pôvabov a farieb. Už po stáročia je žena neodolateľným zdrojom inšpirácie, nie inak to  bolo aj v začiatkoch minulého storočia. Žena ako nositeľka duchovných hodnôt bola ťažiskovou témou. Jej oku lahodné krivky v kombinácii s dlhými rozpustenými vejúcimi vlasmi sa objavujú v umení, architektúre, ako i dizajne. Budovy vyžarujú radostnú atmosféru, ich interiéry sú prepracované do posledného detailu. Naozaj nič nie je nechané na náhodu. V secesii bolo samozrejmosťou, že budova sa pod taktovkou jedného architekta rodila od prvých skíc až po dizajn a následné vyhotovenie.

Škót Charles Rennie Mackintosh, Belgičan Victor Horta či Henry van de Velde a Španiel Antoni Gaudí si právom zaslúžia nálepku najvýraznejšie osobnosti secesie. Ich diela sú presýtené dekoratívnymi prvkami, plynulosťou línií vlniek, kriviek a plôch. Victor Horta, ktorý bol priekopníkom secesie v Belgicku, využil  novú architektonickú skladbu pri stavbe Solvayovho domu. V roku 1896 až 1899 postavil v Bruseli Ľudový dom. Jeho konštrukcia z ocele a skla predstavovala vrchol vedeckého a technického pokroku v architektúre. Dômyselne komponované kľukaté čiary, odvodené zo sveta rastlín, tvorili do detailu prepracovanú výzdobu. Práve ona znamenala odvážny čin v tvorivom hľadaní. Kameň mal zaoblené tvary, železo splietal do rafinovaných arabesiek a pri skle využíval transparentnosť. Vchody do parížskeho metra, ktorých sláva sa rozšírila po celom svete, patria k najznámejším dielam francúzskej secesie. Návrhy vypracoval popredný predstaviteľ francúzskeho „nového umenia“ Hector Guimard.

Secesnú tvorbu však nepochybne najvýraznejšie reprezentuje Antoni Gaudí. Zdroj konštrukcií i dekoratívnych motívov našiel v prírode. Na jeho stavbe Vincesovho domu vytvoril farebnú architektúru, použil tehlové murivo a farebné obkladačky. Objavuje sa tu kvetinový dekor, palmovité vejáre na mrežiach a bičovitý ornament na kove.  Asi najznámejší je kostol Sagrada Familia v Barcelone, kde sa lyrické nadšenie spája s obrazotvornosťou a exaltáciou a vyvoláva dojem úplného vytrhnutia z prostredia.

Na tejto stavbe pracoval od roku 1883 až do svojej smrti v roku 1926. Je svedectvom dlhoročného vývoja tvorcových názorov. Neobyčajným výtvorom lavice v Guellovom parku, ktorú vytvoril s architektom Jujolom, predstihol Gaudí svoju dobu. Je obložená úlomkami rozličných materiálov, svietivosť znásobuje pôsobivý účinok zvlnenej krivky, ktorá dáva lavici podobu hada.

V parku tiež vyskúšal mnoho novôt ako oporné steny s radmi naklonených stĺpov, mostíky s konštrukciou z neotesaného kameňa, kľukaté chodníky, steny obložené keramickými mozaikami, cez otvory v stenách presvitá modré nebo ako súčasť dekoru. Guell, Battló a Mila, práve v týchto súkromných domoch naplno prepukol Gaudího temperament. Nijaký architekt tak radikálne nezavrhol tradičnú architektúru fasád ako on.

V Battlóovom dome vidíme stĺpy v podobe kostí, okná v tvare otvorených papulí, balkóny ako lebky, kupolu pripomínajúcu hlávku cesnaku. Celá fasáda je pokrytá dúhovými mozaikami. Konštrukcia domu Milanovcov je ako útes alebo skala premenená vetrom na množstvo jaskýň a tunelov. Vnútri je len niekoľko stĺpov a ľahkých pohyblivých priečok, a tak vznikli obytné priestory rôznych pôdorysov. Priečelia vyvolávajú dojem kamennej skulptúry organických tvarov, pripomínajúcich časti ľudského tela. Všetko spestrujú pokrútené tvary železa. Strecha pokrytá bielou keramikou vyvoláva predstavu zvlnenej krajiny a oživená je komínmi, ktoré pripomínajú postavy neprirodzených tvarov.

V období secesie nezaháľali ani naše končiny. Medzi pamiatky secesnej architektúry v Čechách a na Slovensku patrí Hlavná stanica v Prahe, Mánesov pavilón na Smíchove v Prahe, Obecný dom v Prahe, Kaviareň Slávia v Košiciach či obľube sa tešiaci „modrý“ kostol sv. Alžbety v Bratislave. Secesná grafika sa uplatňovala predovšetkým v plagátovej a ilustračnej tvorbe. Práve tu mohol vyniknúť dôraz na čiaru, bičovitú líniu stonky rastliny, lastovičie krídlo alebo ženské vlasy.

Český maliar Alfons Mucha patril medzi tých, čo určovali charakter knižnej a plagátovej grafiky. V Paríži mal taký úspech, že secesný sloh sa začal nazývať „štýl Mucha“. Na svoje  kultivované plagáty kreslil mladé statné krásavice, zmyselné a zároveň idealizované, s bohatými zvlnenými vlasmi, oblečené do šiat zo vzácnych látok a ozdobené dekoratívnymi šperkami. Mucha založil svoju kariéru na úspešnom redukovaní plagátu na elegantný úzky pás, ktorý zobrazuje ženu v celej výške. Tieto rafinované  elegantné krásky obklopoval Mucha kvetmi a ornamentmi, ktoré dávali jeho bohatým kompozíciám pôsobivosť emailov a vitráží.

Preslávil sa najmä plagátmi pre divadlo Sarah Bernhardtovej. Pre slávnu herečku vytvoril sériu plagátov a množstvo návrhov kostýmov a šperkov. Vytvoril tiež mohutný cyklus Slovanských epopejí a secesné okno v katedrále sv. Víta v Prahe. Jeho divadelné plagáty sa stali symbolom „nového umenia“. Secesia je posledným z univerzálnych medzinárodných výtvarných slohov, ktorému sa podarilo vniesť svoj umelecký charakter do všetkých prejavov a vecí moderného života. Vytvorila módu a životný štýl, ktorý je dodnes studňou
inšpirácií.