Piesok sa lial a voda už nebola:

Púšte, nekončiace roviny plné piesku, sú naozaj miestami extrémov. Suché pláne našej planéty, ktoré sú vystavené intenzívnemu slnečnému žiareniu, podliehajú navyše neuveriteľne veľkému rozptylu denných teplôt. Vedci definujú púšť ako miesto s úhrnom zrážok menším ako pätnásť centimetrov za rok. Za všetko môže zemepisná poloha. Púšte sa nachádzajú v dvoch pásoch, ktoré „objímajú“ tropické pásmo zemegule. Sú to zóny s vysokým tlakom, ktorý bráni prieniku vzduchu s nízkym tlakom, a teda aj s dažďom.

A aj preto, že je množstvo zrážok v týchto oblastiach také malé a nepredvídateľne, tam môže rásť len málo rastlín. A tie, ako napríklad kaktusy, zhromažďujú vodu tak efektívne, že z okolitého prostredia dokážu doslova vysať každú kvapku vlahy. A to logicky zabraňuje rastu iných rastlín v ich okolí. Dôkazom, že v púšti všetko so všetkým súvisí a všetko sa navzájom ovplyvňuje, je skutočnosť, že malé množstvo rastlín radikálne ovplyvňuje výskyt živočíchov. Navyše nedostatok flóry znamená, že veľká časť povrchu púšte je odkrytá.

Po východe slnka absorbuje „holá“ zem teplo veľmi rýchlo a naopak, po západe ho vyžaruje naspäť. A aby toho nebolo dosť, suchý vzduch tento efekt ešte viac umocňuje. Výsledkom púštnej matematiky sú potom extrémne denné teploty. Na povrchu pôdy neraz presahujú sedemdesiat stupňov. Preto je denný život na púšti obmedzený a väčšina zvierat, ktoré si za svoje teritórium vybrali práve púšte, začína aktívny život až po západe slnka. V priebehu dňa sa všetky tvory ukrývajú a okrem stôp, ktoré po sebe zanechali, nič nenasvedčuje o ich existencii.

Voda, voda, voda:
Horúčavy sú problém, ale vždy sa nájde úkryt, či už v zemi, alebo v tieni piesočnej duny. Strašnou nočnou, v tomto prípade skôr dennou morou púštnych obyvateľov je nedostatok vody. Tento strach je taký skutočný, že väčšina živočíchov bola nútená vytvoriť si systém, ako na horúcom púštnom slnku nevyschnúť. Ich prioritou sa preto stal zápas o získavanie a udržanie vody. Obyvatelia púští preto praktizujú prísny „vodný režim“, čo znamená asi toľko, že hromadia vodu vždy, keď môžu, a minimalizujú jej straty. Šetrenie vodou však ešte nie je zárukou prežitia. Aj v takých nehostinných podmienkach, aké ponúka púšť, sú našťastie rozptýlené oázy, kam smerujú všetky zvieratá, aby sa napili.

V niektorých prípadoch bola matka príroda poriadne nespravodlivá. Niektoré zvieratá potrebujú neustály prísun tekutín, čo dosť jasne určuje, ako ďaleko sa môžu vzdialiť od oázy. Na druhej strane existujú zvieratá, ktoré sú schopné prežiť bez vody aj niekoľko dní, či dokonca týždňov. Ich organizmus si dokáže vytvoriť dostatočné rezervy, a preto im stačí prijímať tekutiny len raz za čas. Niektoré púštne zvieratá sú tiež odolné proti dehydratácii. Napríklad ťava jednohrbá môže stratiť polovicu svojej telesnej vody a prežije. Pre ľudí môže byť smrteľná už strata pätiny telesných tekutín. Zaujímavým javom života v púšti je, že niektoré druhy živočíchov sa celkom zaobídu bez pitia vody. Tekutiny získavajú pri kŕmení, extrakciou vlhkosti obsiahnutej v potrave. Odborníkmi v tomto procese sú najmä púštne hlodavce, ktoré dokážu metabolizovať potrebnú vodu aj z napohľad suchej potravy. No pri prežívaní v púšti vstupuje do hry aj niekoľko ďalších faktorov. Zvieratá sa musia vyrovnať so stále prítomnou hrozbou nedostatku potravy.

Zásoby vo vlastnom tele:

Zabezpečiť si potravu v púšti je rovnako komplikované, ako tam nájsť funkčnú studňu. Preto si živočíchy vytvárajú okrem vodných aj potravinové zásoby. Niektoré zvieratá, ktorých potrava nepodlieha slnečnej skaze, ako napríklad tarbíkomyši žijúce v púšťach severnej Ameriky, si budujú podzemné sklady. Takéto sklady obsahujú často aj päť kilogramov semien, čo predstavuje dostatočné množstvo potravy na niekoľko týždňov. Horšie sú na tom bylinožravce a predátori, ktorých potrava sa ťažko skladuje a prenáša. A aj keby sa dala skladovať, na prudkom slnku by vydržala nanajvýš niekoľko dní.Ale aj tu bola matka príroda dômyselná. Riešením je ukladanie zásob vo vlastnom tele. Klasickým prípadom je opäť ťava, ktorá si ukladá zásoby vo forme tuku v hrbe. Niekoľko ďalších druhov, napríklad kôrovec gila a vakomyš hrubochvostá, majú takéto energetické rezervy vo svojich chvostoch. Podobným problémom, akým je nedostatok potravy, je už spomínaná vysoká teplota prostredia. V púšti býva teplota málokedy rovnaká viac než niekoľko hodín a oba teplotné extrémy, horúčava aj mráz, nastávajú veľmi rýchlo.

Zvieratá žijúce v takýchto extrémnych podmienkach sa vyrovnávajú s prehriatím dvoma spôsobmi. Zmenšeným príjmom a zvýšeným výdajom tepla. Do istej miery im v tom pomáha aj sfarbenie kože a srsti. Svetlý odtieň odráža časť slnečného žiarenia a zmenšuje tak príjem tepla.

Avšak oveľa účinnejšiu metódu využívajú zvieratá, ktoré sú aktívne iba v noci. Po západe slnka sa vyberú na lov a horúci deň trávia zahrabané pod pieskom, pretože aj keď je piesok na dotyk horúci, už niekoľko centimetrov pod povrchom je slastne chladivý. Zbaviť sa nadmerného tepla je však oveľa ťažšie hlavne pre tie živočíchy, ktorých telesná teplota je vysoká. Napríklad jaštery a hady, tradiční obyvatelia púšte, sú studenokrvné živočíchy, ale v skutočnosti to znamená, že ich telesná teplota stúpa a klesá v závislosti od teploty prostredia, v ktorom sa pohybujú.

A aj keď znesú teplotu až štyridsaťštyri stupňov, často trávia najhorúcejšiu časť dňa nehybne v tieni. Systém ochladzovania majú zaujímavo prepracovaný niektoré druhy púštnych vtákov. Tie sa ochladzujú tak, že trepocú záhybom kože pod hrdlom. Kengury a valabie, zvieratá podobné klokanom, si olizujú predné končatiny slinami a ako sa sliny vyparujú, ich krv sa ochladzuje. V horúcich púšťach je komplikovaný aj pohyb zvierat. Veľké zvieratá sa pri pohybe zabárajú do horúceho piesku a malé živočíchy sa trápia pri lezení hore a dole po zosúvajúcich sa zrnkách. Niektoré druhy, ako napríklad zlatokrt alebo vakokrt, to majú vyriešené tak, že sa nepohybujú po piesku, ale prehrabávajú sa cezeň.

Iné druhy, ako ťava alebo gekón, majú rozšírené chodidlá, čo im pomáha rozložiť si hmotnosť a zlepšiť tak stabilitu. Svojské riešenie nájdeme u niektorých hadov. Pri pohybe sa posúvajú dopredu postrannými poskokmi, zanechávajúc charakteristickú stopu v tvare písmena „J“.

Z dažďa pod odkvap:
Aj takto dajako by sa dal nazvať prechod z jedného extrému do ďalšieho, pre život veľmi náročného prostredia, do polárnych oblastí planéty Zem. Arktída a Antarktída sú najchladnejšie miesta na Zemi, preto je na mieste hovoriť o týchto častiach planéty ako o nevhodných na život. Ale aj napriek tejto skutočnosti si tam našlo domov niekoľko druhov zvierat. V Arktíde žije veľa živočíchov na súši. V Antarktíde má živočíšny svet svoj domov takmer výlučne v oceáne. Hlavným živiteľom zvierat v Arktíde je Severný ľadový oceán. Celodenné svetlo tam počas niekoľkých letných mesiacov svojou energiou vytvorí dostatočné zásoby planktónických rias.

A práve riasy sú v jedálnom lístku polárnych zvierat na prvom mieste. Riasy tvoria potravu ozrutánskych veľrýb, ale aj nebezpečných ľadových medveďov. Problémom číslo jeden v Arktíde je ľad, kým medvede a polárne líšky sa môžu pohybovať po ľade a potravu hľadať tam, niektoré ďalšie morské cicavce, tulene a mrože, si musia udržovať v ľade dýchacie otvory. Trochu zložitejší, aj keď hovoriť o zložitých životných podmienkach na kuse obrovského ľadu vyznieva ako zľahčovanie situácie, je život v Antarktíde, ktorá je od zvyšku sveta veľmi dobre izolovaná.

Letné teploty dosahujú na tomto kuse ľadovca, hrubého štyritisíc metrov, len niekoľko stupňov nad nulou. Riasy a lišajníky rastú na holých skalách v mnohých častiach antarktického pobrežia, ale suchozemské rastliny môžu prežiť iba na Antarktickom polostrove. Zároveň tento priestor vytvára podmienky na život širokej škály živočíchov. Hoci zväčša ide iba o malé, niekoľkomilimetrové chvostovky, roztoče a hlístovce. Paletu zvierat tu ešte dopĺňajú druhy, ktoré sa živia v mori a rozmnožujú na brehu, napríklad tučniaky alebo pomorníky, ktoré sa živia neušľachtilým vykrádaním hniezd. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že počet živočíšnych druhov v Antarktíde je relatívne nízky, ale veľkosť ich populácie je enormná. Spôsobené je to tým, že svetlo počas celého letného dňa generuje obrovské kvantá potravy. Hmotnosť niektorých húfov planktónu sa odhaduje na vyše desať miliónov ton a sú také veľké, že ich vidieť aj zo satelitov vo vesmíre.

Nepriateľ číslo jeden:
Zvieracou prioritou číslo jeden v polárnych oblastiach je udržanie zápasu s treskúcou zimou aspoň v stave prímeria. Ide hlavne o teplokrvné zvieratá, ktoré musia „vďaka“ tejto vlastnosti minimalizovať tepelné straty. Ale aj studenokrvné živočíchy, ktoré síce môžu existovať s premenlivou teplotou tela, majú svoje hranice a v podmienkach pod nulou môžu ľahko zamrznúť. Paradoxne, zamrznutie hrozí najmä rybám. Ich tekutiny normálne mrznú pri teplote mínus jeden a voda polárneho mora je často ešte o čosi studenšia.

Niektoré studenokrvné živočíchy chráni pred zamrznutím to, že ich krv obsahuje bielkoviny vyvinuté do takého stavu, že získavajú protimrznúce účinky. Niektoré druhy hmyzu vydržia vďaka takýmto bielkovinám teplotu mínus štyridsaťpäť stupňov. Horšie na tom sú však cicavce a vtáky, ktoré si nemôžu dovoliť, aby im klesla vnútorná teplota. Na to, aby si udržali teplo, potrebujú izoláciu. Tento problém im tiež pomohla vyriešiť matka príroda. Ich srsť a perie patria k najjemnejším izolačným materiálom, aké príroda vyprodukovala.

Ale veľa polárnych zvierat, ako sú veľryby, tulene, uškatce a tučniaky, má ešte ďalší druh izolácie. Vrstvu žltkastého tuku pod kožou. Táto, v niektorých prípadoch až tridsaťcentimetrová vrstva je taká účinná, že zvieratá majú vďaka nej vnútornú teplotu nad tridsaťosem stupňov. Okrem toho, tuk dobre slúži aj v mori, keďže voda odvádza teplo oveľa rýchlejšie ako vzduch. Navyše tuk obsahuje energie, teda sa dá využiť v čase, keď je v okolí nedostatok potravy.

Nebezpečný ľad:
K nedostatku potravy a treskúcej zime sa pridáva i ďalší problém, s ktorým sa musia polárne zvieratá vyrovnať. Hlavne veľryby a tulene musia počas dlhej polárnej zimy čeliť problému obmedzeného prístupu k vzduchu. Lebo aj tieto tvory sa pri ponáraní za potravou potrebujú vynoriť a nadýchnuť. Riešením sú obrovské diery, ktoré predstavujú otvory na dýchanie, vytvorené väčšinou tuleňmi. Tie začínajú robiť dýchacie otvory ešte v čase, keď je ľad tenký.

Oškrabávajú ho zubami. Ako s postupom zimy hrúbka ľadu narastá, otvory sústavne kontrolujú a odhrýzajú, aby zaistili ich priechodnosť. Tuleň Weddellow, ktorý žije najjužnejšie zo všetkých tuleňov, strávi udržovaním dýchacím otvorov toľko času, že jeho chrup má príznačný spôsob opotrebenia a jeho dýchacie otvory dosahujú koncom zimy aj dvojmetrovú hĺbku. S ľadom však majú problém aj ostatné zvieratá. Hlavne bylinožravce, keďže rastliny sú väčšinou pokryté hrubou ľadovou, v tých lepších prípadoch snehovou prikrývkou.

Preto musia napríklad soby a pižmone kopytami rozhrabávať sneh, aby sa dostali k lišajníkom, trpasličím vŕbam a ďalším druhom potravy. Sú však zvieratá, ktoré sneh a ľad využívajú vo svoj prospech. Lumíky, drobné hlodavce, sa pod sneh zahrabávajú. Ten ich chráni pred predátormi a počasím. V Antarktíde je veľmi málo suchozemských rastlín, čo znamená, že takmer žiadne zvieratá živiace sa takouto potravou nie sú v zime aktívne.

Ak je ľadu príliš veľa, potrava sa ťažko získava aj v mori. Samce tučniakov cisárskych, ktoré strážia vajcia, sa ju dokonca ani nesnažia vyhľadávať, ale počas dlhej tmavej zimy sa chúlia na ľade a za potravou sa vydávajú až na jar. Každý tvor si v tomto nehostinnom svete nakoniec našiel spôsob, ako sa s nepriaznivými podmienkami vyrovnať. Čas sa tu ráta na dni a heslom zvierat sa stalo jednoduché a nekompromisné „prežiť“.

Púštni dobrodruhovia

Oryx šabľorohý
Jeho organizmus je prispôsobený na život v púšti. Má viacero fyziologických mechanizmov na uchovávanie telovej vody. Jeho obličky sú veľmi výkonné a potí sa iba vtedy, keď teplota presiahne 46 stupňov. Živí sa rozmanitými rastlinami, kŕmi sa skoro ráno a večer, prípadne za mesačných nocí. Cez deň oddychuje v nejakom dostupnom tieni. Tento druh patrí medzi kriticky ohrozené druhy zvierat.

Šakal zlatý
Tento púštny tvor sa snaží vyhľadávať miesta blízko ľudských obydlí, keďže je všežravec a živí sa odpadkami a zvyškami ponechanej koristi. Patrí k tým zvieratám, ktoré sa na lov a hľadanie potravy vyberajú iba v noci, aby sa uchránili pred pálivými lúčmi slnka.

Moloch tŕnitý
Spozorovať tohto živočícha je pomerne zložité. Vie sa veľmi dobre zamaskovať, býva žltohnedý, svetlohnedý alebo sivý. Charakteristické hroty pokrývajú celé telo, pričom najväčšie sú na hlave a na chrbte. Táto ochrana je pre molocha životne dôležitá. Keďže potravu vyhľadáva iba na jednom mieste, často mu tŕne zachránia život. Potravu hľadá cez deň a živí sa drobným hmyzom, predovšetkým mravcami. Na jedno „posedenie“ dokáže skonzumovať až 2 500 jedincov.

Hrabavka Couchova
Táto žltá alebo žltkastozelená hrabavka s tmavším mramorovým vzorom je klasickým príkladom obojživelníka, ktorý prežíva obdobie sucha zahrabaný pod zemou. Na zadných končatinách má čierne lopatkovité okraje, ktorými si vyhrabáva vyše metrové cestičky v sypkej piesočnej pôde. Pod zemou si telo obklopí vodotesným obalom z uvoľnených vrstiev kože a nečinne tam vyčkáva na dážď.

Tarbík púšťový
Tento tvor je dokonale prispôsobený na život na púštnom piesku. Má veľmi dlhé zadné nohy, na každej tri prsty s osrstenou poduškou. Tarbík požiera v noci semená, korienky a listy. Cez deň si uzatvára otvory do nory, čím sa chráni pred horúčavou, predátormi a inými zvieratami.

Zlatokrt púšťový
Krt s dobre vyvinutým zrakom. V sypkom piesku sa pohybuje akoby plávaním, v hlbšom piesku alebo bližšie pri povrchu v tvrdšej a kompaktnejšej zemi si buduje niekoľko trvalých chodieb. Hlavnými zložkami jeho potravy sú rôzne drobné púštne živočíchy, od mravcov až po jaštery a hady. Zlatokrt je samotársky a pravdepodobne aktívny v krátkych úsekoch počas dňa aj noci. Zlatokrt púšťový vníma vibrácie nad sebou, vynára sa zo svojho úkrytu a uchvacuje svoju korisť.

Ťava jednohrbá
Alebo dromedár v prírode vyhynula, zdomácnená forma preukazuje viaceré uspôsobenia na život v púšti. V čase nedostatku vody a potravy stráca až 40 percent telesnej hmotnosti. V horúčavách jej telesná teplota prudko stúpa, čím sa redukuje potenie a uchováva vlhkosť. Živí sa rozmanitou rastlinnou potravou, ale zožerie aj kosti a zoschnuté mŕtvoly. Po niekoľkých dňoch bez vody dokáže ťava vypiť vyše 50 litrov vody za pár minút.

Kráľovstvo ľadu

Sova snežná
Tento severský vták je mimoriadne dobre chránený pred chladom. Husté jemné perie pokrýva celé nohy vrátane prstov a v perí je ukrytý aj zobák. Aktívna je predovšetkým za súmraku a v noci. Počas leta v Arktíde, keď slnko nezapadá, loví aj za svetla. Väčšinou loví lumíkov, zajacov a vodné vtáky.

Snehuľa kapcavá
Sliepku pripomínajúci vták je dokonale prispôsobený na život v severských podmienkach. Kvôli tepelnej izolácii má operené nozdry a nohy až po pazúriky. Tieto vtáky nocujú v záhraboch v snehu, čo je ďalší spôsob minimalizácie tepelných strát. Snehule sa na zimu preperujú do maskovacieho bieleho operenia.

Pižmoň severský
Pižmone majú dvojitú srsť. Vonkajšia pozostáva z tmavohnedých krycích pesíkov, ktoré dosahujú takmer po zem a účinne chránia pred dažďom aj snehom. Spodná časť je z jemnej srsti a zabezpečuje dokonalú izoláciu. V zime tieto zvieratá obhrýzajú porasty vo vyšších polohách, kde vďaka vetru nie je zem pokrytá snehom.

Lumík hnedý
Tieto malé tvory sú často potravou mnohých arktických predátorov vrátane líšok. Aby prežili, vytvárajú si chodníky pod snehom, kde sa snažia ukryť pred predátormi. V zime sa im zväčšujú pazúriky na predných nohách, čo im umožňuje hĺbiť chodby do snehu. V tuneloch sú v bezpečí, no musia si vystačiť so skromnými zdrojmi potravy. Keď sa sneh topí, začnú sa pohybovať v podzemných chodbách.

Medveď biely
Samec medveďa bieleho môže dosahovať až dvojnásobok hmotnosti samice. Jeho domovským prostredím je kombinácia blokov ľadu, okrajov pobrežia a otvorenej vody všade tam, kde sa nachádzajú tulene, ktorými sa živí. Medveď je výborný plavec.

Tuleň leopardí
Je jediný druh, kde samica je väčšia ako samec. Tieto tulene s obľubou lovia tučniaky, stavajú im ozajstné pasce, keď skáču do vody. Hltan tuleňa leopardieho je veľmi elastický a umožňuje mu prehltnúť obrovské množstvo potravy naraz. Ako potrava im slúži aj kril, planktón tvoriaci základ mnohých antarktických potravinových reťazcov, ryby a morské vtáky.

Líška polárna
Konzumuje veľmi rozmanitú potravu, hlavne lumíky, ale aj vtáky, vajcia, kraby, ryby, hmyz, tulene a veľrybie zdochliny. Robí si rozsiahle norové sídla s komplexom úkrytov a miest na rozmnožovanie. Letná srsť líšky polárnej má polovičnú hustotu tej zimnej.

Sob arktický
V lete spása trávy a iné byliny, v dlhej zime sa živí machmi, lišajníkmi a hubami. Na Aljaške a v severnej Kanade putujú obrovské čriedy sobov medzi ich letoviskami v otvorenej tundre a zimoviskami
v ihličnatých lesoch. Niektoré prejdú aj vyše 1 000 km každým smerom, pričom preplavujú rieky a morské úžiny. Počas jarnej fázy vedú stádo gravidné samice.