Pre našinca ťažko vysloviteľné slovo v sebe ukrýva – zjednodušene povedané – harmóniu tela a ducha. V staroveku sa o napĺňanie ideálu kalokagatie starali predovšetkým gymnáziá – verejné školy, financované štátom, ktoré v každom meste slúžili ako telovýchovné a vzdelávacie zariadenia. V gymnáziách, ktoré v starovekom Grécku pripravovali mladých ľudí nielen po stránke rozvoja ich telesných schopností (treba pripomenúť, že do veľkej miery v záujme ich neskoršieho využitia ako zdatných vojakov), ale aj duševne výučbou filozofi e, prírodných vied, rozvojom poézie i umeleckých zručností, sa veľký význam kládol na súťaživosť a podnietenie túžby vyniknúť.

Harmonická osobnosť – silné svaly a bystrý duch

Vďaka napĺňaniu zmyslu kalokagatie sa v antickom Grécku úcte tešili mnohé osobnosti, ktoré sa dokázali presadiť silou svalov aj bystrosťou ducha zároveň. Účastníkmi športových súťaží antických olympijských hier boli aj poprední filozofi či matematici. Špičkoví športovci zase očarúvali aj hrou na hudobných nástrojoch, spevom či vlastnými básňami, prípadne písali filozofické diela. Tvorili takpovediac harmonicky rozvinuté osobnosti.

Jednostranne rozvinutý športovec – dá sa povedať, že dobre platený športový gladiátor – sa síce mohol tešiť obdivu časti verejnosti, ale ideálom v kultúrne rozvinutej gréckej spoločnosti bol chlap, u ktorého telo a duch boli v rovnováhe. Jednostranné rozvíjanie tela kritizovali aj také filozofické kapacity, ako boli Aristoteles, Sokrates, Platón či Diogenés alebo tvorcovia divadelných hier Euripides alebo Aristofanes. Azda nevyslovíme kacírsku myšlienku, ak povieme, že na sláve svetoznámej sochy Augusta Rodina „Mysliteľ“ z konca 19. storočia sa popri jej nepopierateľných umeleckých kvalitách podpísalo aj pôsobivo umelecky stvárnené prepojenie mocných svalov s hĺbavým duchom. Rodinov Mysliteľ je akoby stelesnením kalokagatie.

Mirónov Diskobolos - vzor mužskej telesnej dokonalosti

Kalokagatia podľa Zamarovského

„Pri neveľkom zjednodušení môžeme povedať, že podľa zmyslu znamená kalokagatia telesnú krásu spojenú s duševnou ušľachtilosťou vo vyváženej jednote. V najširšom chápaní ide pri nej o harmonický rozvoj tela a ducha; v najužšom o súlad fyzickej zdatnosti a krásy s morálnou statočnosťou a šľachetnosťou. Pôvodne bola kalokagatia zrejme aristokratickým ideálom; neskôr sa stala, hlavne pod vplyvom demokratických Atén, ideálom slobodných občanov. Pritom telesná krása sa chápala ako chlapská krása športovca (nie milovníka z operety ani ostrého chlapíka z kovbojky) a duševná ušľachtilosť ako súhrn občianskych cností, čo robia a zdobia muža.

Predstavovala dosiahnuteľný ideál: Krásne a zdatné telo sa dalo vypestovať gymnastikou a atletikou, duševná krása vzdelávaním sa v umeniach a vedách. Vyžadovala, aby človek na sebe pracoval, a spoločnosť mu pri tom pomáhala. Kalokagatia jedinečne spájala v sebe ideál jednotlivca a spoločnosti; pravda, výhradne pre slobodných Grékov. To najcennejšie na nej azda bolo, že na rozdiel od náboženských ideálov, hlavne východných, neodvracala človeka od života, ale ho obracala k životu: k životu uprostred a v prospech spoločnosti, k životu, ktorý stál za to, aby sa žil...

Stáročia pred začiatkom nášho kalendára Gréci pochopili, že zanedbávaním ľudského tela sa celá spoločnosť oslabuje a zanedbávaním ľudského mozgu sa ohlupuje. Zariadili sa teda tak, aby sa skutočnosťou stal pravý opak. Kult tela a ducha sa spojil v Grécku prvý raz do jednoty: Prvý raz tiež nadobudol masový charakter. Takisto prvý raz – a do našich čias jediný raz na svete – telovýchova a šport sa stali integrálnou súčasťou kultúry, jednou z jej zložiek povedľa umenia, vedy a vzdelanosti.“
(Vojtech Zamarovský: Vzkriesenie Olympie)

Nášmu životnému štýlu chýba rovnováha
Prenesme sa do dneška a do našej reality. Ak je kalokagatia životným štýlom – a v antickom Grécku ním aspoň čiastočne bola – do akej miery s tým korešponduje dianie na Slovensku? Pohľad do vnútra našej spoločnosti je z tohto pohľadu dosť tristný. Spoločenské zmeny po nástupe demokratického politického systému príliš nežičili vývoju v treťom sektore a v oblastiach, ktoré tvoria takpovediac spoločenskú nadstavbu. Veľmi zlé je, že to silno zasahuje mládež.

Školstvo sa tacká vo veľkých problémoch – a šport tiež. Žiaľ, možno konštatovať, že zásluhou v minulosti lepšie fungujúceho školstva, existencie množstva záujmových krúžkov i domov pionierov a mládeže bol harmonický rozvoj mladých ľudí za predošlého režimu – odhliadnuc od jednosmernej ideologickej orientácie – zabezpečovaný zrejme lepšie ako teraz. Základné možnosti na rozvíjanie tela aj ducha mládeže boli po každej stránke – personálne (počet a vybavenosť ľudí, ktorí viedli výchovno-vzdelávací proces), materiálne (množstvo zariadení) aj finančne (nárokmi na rozpočet rodín) – dostupnejšie ako dnes. Okrem toho búrlivý technický rozvoj spôsobil, že dnes je nepomerne viac navonok atraktívnych, ale veľmi nebezpečných lákadiel, ktoré dokážu deformovať vývoj mladej generácie (počítačové hry, herne, tipovanie, drogy).

V antickom Grécku sa o všestranný rozvoj ľudí starali predovšetkým gymnáziá. Na snímke ruiny gymnázia v Delfách.

„Kalokagatia je životným štýlom pre veľmi málo ľudí na Slovensku. Prevažuje konzumná spoločnosť, a čo je najhoršie, už od mladých detí. Navyše sa zvýšili profesijné nároky. Úzka špecializácia núti veľkú väčšinu ľudí zameriavať sa len jedným smerom,“ súdi podpredsedníčka Slovenského olympijského výboru (SOV) pre rozvoj olympizmu Mária Mračnová. Predseda SOV František Chmelár sa na problém pozerá aj z inej stránky: „Dnes má vyváženosť tela aj ducha možno ešte väčší význam ako v minulosti.

V dávnych časoch sa kládol veľký dôraz na rozvoj tela, čo súviselo s prípravou na bojovú činnosť. Naopak v súčasnosti sa preferuje intelektuálny rozvoj a telesný sa dostáva do úzadia. Výsledkom je, že mladá generácia má čoraz väčší nedostatok pohybu. Športovísk máme čoraz menej, telesnú výchovu zo škôl vytláčajú, možností iného vyžitia je čoraz viac a výsledkom je, že mladí ľudia dnes už zväčša nevedia poriadne behať ani skákať. Dospelí zase na športovú činnosť zvyčajne nemajú čas, pretože sa musia starať o prežitie rodiny alebo sú pre nich športové aktivity pridrahé.

Zaujímavé je, že starostlivosť svojmu telu venujú najviac tí bohatí, ktorí sa nemusia starať o základnú existenciu. Pre spoločnosť tento stav nie je dobrý, pretože stráca rovnováhu. A tú je potrebné mať nielen medzi rozvojom tela a ducha, ale vo všetkom. Pritom nikdy neprichádza sama od seba, rovnováhu treba dosiahnuť veľkým úsilím.“

Vďaka tomu, že olympijská charta čerpá z antického odkazu starých Grékov aj z ideálu kalokagatie, Slovenský olympijský výbor sa viac než ostatné občianske združenia na Slovensku stará nielen o rozvíjanie športu ako takého, ale aj o jeho rozvoj ako súčasti kultúry spoločnosti. Do starostlivosti o harmonický rozvoj predovšetkým mladých ľudí však musí znovu výrazne vstúpiť aj štát. Prinajmenšom utvorením základných podmienok a obnoveným sprístupnením športu pre širokú verejnosť. Bez toho zdravší životný štýl populácie v masovejšom rozsahu zrejme nedosiahneme. Za pekného počasia síce možno vidieť vonku množstvo rekreačných cykloturistov či korčuliarov, ale tvoria len zlomok populácie.

Beh olympijského dňa raz do roka privedie k športovaniu na Slovensku predovšetkým tisícky detí. Ozajstný rozvoj ich telesných schopností si však vyžaduje celoročnú aktivitu. Príklady všestranne rozvinutých osobností

Už spomínaná dvojnásobná olympionička a kedysi špičková skokanka do výšky Mária Mračnová je jedným z dobrých príkladov vyváženého spájania rozvoja tela a ducha. Popri športe vyštudovala vysokú školu, následne tam roky učila telesnú výchovu, potom začala pôsobiť ako športová funkcionárka. Dnes vedie Slovenský atletický zväz, ale z titulu svojej funkcie v SOV zastrešuje aj rozvetvené olympijské aktivity na Slovensku.

Tie zahŕňajú aj činnosť Slovenskej olympijskej akadémie, klubu fair play, spoločnosti olympijskej a športovej filatelie, regionálnych olympijských klubov, pôsobenie kultúrnej komisie, aktivity v ochrane životného prostredia aj vo viacerých ďalších oblastiach. Olympijské aktivity teda utvárajú to, čím olympizmus výrazne presahuje rozmer samotného športu. „Našťastie v staršej generácii je u nás viacero osobností, ktoré sú aktívnymi vyznávačmi ideálu kalokagatie.

Napríklad taký Anton Javorka. Je predsedom rovnomenného občianskeho združenia, organizujúceho medzinárodnú olympiádu detí a mládeže s názvom Kalokagatia, ktorá má vo svojom obsahu popri športových aj umelecké a vedomostné súťaže. Alebo predseda Slovenskej olympijskej akadémie Ján Grexa. Verejnosť ho pozná hlavne ako humoristu, ale on je predovšetkým vysokoškolský profesor – historik športu, okrem toho prejavuje živý záujem o kultúru aj politiku a vo voľnom čase sa nadšene venuje aktívnemu športovaniu.

Poznám však aj mnoho ďalších príkladov ľudí, ktorí boli vrcholovými športovcami a zachovali si blízky vzťah k športu, ale pritom sa profesijne výrazne presadili v inej oblasti. Významnú športovú minulosť majú napríklad profesori Ľudovít Komadel, Dušan Hamar či Pavol Handzo, ktorí sa výrazne presadili v medicíne. Náš olympijský víťaz Pavol Schmidt (veslovanie) sa stal popredným psychológom, strieborný olympionik Peter Pospíšil (hádzaná) zase významným fotografom,“ hovorí Mária Mračnová.

František Chmelár z pamäti vylovil hneď viacero mien bývalých špičkových športovcov, ktorí sa výrazne presadili v politike: Otto Jelinek, Chris Chathaway, Alain Calmat, Guy Drut – to všetko sú bývalí ministri športu vo významných krajinách. Lord Sebastian Coe, olympijský víťaz v atletike, je dnes šéfom príprav olympijských hier 2012 v Londýne.

Kanadský olympionik v plávaní Richard Pound, bývalý viceprezident Medzinárodného olympijského výboru, dlhoročný šéf marketingu MOV a dnes prezident Svetovej antidopingovej agentúry, je zase špičkovým právnikom – rovnako ako olympijský víťaz v šerme a súčasný viceprezident MOV Thomas Bach z Nemecka. A samotný prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge, bývalý špičkový jachtár, bol až do prevzatia vedenia MOV v Belgicku popredným ortopédom.

Predseda SOV si však myslí, že príkladov ľudí, ktorí sa najprv dokážu výrazne presadiť v športe a potom byť úspešní aj v mimošportovej profesii, bude zrejme čoraz menej. Pritom to však u mnohých vôbec neznamená, že by boli jednostranne zameraní len na šport. „Moderný vrcholový šport jednoducho zaberá priveľa času a takmer znemožňuje plnohodnotne sa venovať aj inej činnosti. Ale poznám aj niekoľko našich špičkových športovcov, ktorí sú duševne na vysokej úrovni aj bez toho, že by vyštudovali vysokú školu. Za všetkých spomeniem hokejistov Mira Šatana či Petra Bondru,“ dodáva František Chmelár.

Ideály sú nedostižné, ale provokujúce

Predseda Slovenskej olympijskej akadémie a športový historik Ján Grexa napísal do aprílového čísla Olympijskej revue (vychádza ako príloha denníka Šport) dvojstranovú stať, v ktorej si položil otázku, čo vlastne dnes potrebujeme – či nejaký nový ideál namiesto kalokagatie, alebo radšej žiadny ideál.
Profesor Grexa sa vo svojej úvahe netajil tým, že už v antickom Grécku išlo v prípade postulovanej kalokagatie do určitej miery o zidealizovaný ideál.

Výstižne však pripomenul, že nebyť túžby našich predchodcov po uskutočňovaní ideálov, naďalej by krepčili rituálne tančeky pravekých lovcov v prítmí paleolitnej jaskyne. „Ideály sú nedostižné, zároveň však provokujúce: Priblížiť sa k nim tvorilo odjakživa hybnú silu dejinného napredovania,“ napísal. Došiel k záveru, že potrebné je naplnenie antickej formy novodobým obsahom. Prízvukoval, že sa stačí vrátiť k stratenej harmónii a opäť začať chápať šport, aj ten najvrcholovejší, v prvom rade ako nástroj kultivácie človeka a pospolitosti.

Takouto úvahou sa kruh, spájajúci antické olympijské časy s Coubertinom a so súčasnosťou, uzatvára... Ideál kalokagatie je výzvou dnešnej modernej spoločnosti, aby sa na chvíľku zastavila a pozrela sa, či jej nechýba niečo veľmi dôležité na ďalší rozvoj. Lebo načo nám budú počítačoví machri či špičkoví manažéri, keď budeme mať chromú, pretučnenú a kultúrne i mravne otupenú populáciu?

Svetoznámy hokejista, ktorý však vzbudzuje rešpekt aj svojím intelektom – Miroslav Šatan.