Architekt Ludwig Karl Hilberseimer (1885 – 1967) povedal: „Fotografi e z tohto domu nemôžu urobiť ten správny dojem. V tomto dome sa musí človek pohybovať, jeho rytmus je ako hudba.“ A mal pravdu. Kráčať bezhraničným priestorom, miestnosťami, z ktorých sála duch geniálnej koncepcie, vrava ľudí, ktorí tu žili, ich osudy, priestormi, ktoré sa stali rozhodujúcim stimulom pre celú generáciu architektov, je neopakovateľný zážitok. Voľne plynúci priestor vás zázračným spôsobom oslobodzuje.

Niet sa čo čudovať, že pre mladých manželov Tugendhatovcov sa stal srdcovou záležitosťou. Bohužiaľ, dlho si ju neužili. Aby sa ako židia zachránili, museli v roku 1937 emigrovať. Vo vile svojich snov však strávili krásnych sedem rokov. Obidvaja pochádzali z veľmi vážených, vzdelaných a majetných rodín z Brna. Ešte pred svadbou v roku 1928 sa rozhodli postaviť si svoj vlastný dom. Ak by ste čakali, že mali o jeho podobe konkrétnu predstavu, bohužiaľ, musím vás sklamať.

Bola naozaj len približná. Fritz Tugendhat „sa priam desil izieb plných fi gúrok a dečiek“ a mladá pani Grete Weissová „si želala mať priestranný moderný dom jasných a jednoduchých tvarov“. Na Gretu zapôsobil svojou vzdušnosťou a prehľadnou členitosťou dom Eduarda Fuchsa. Jeho projektantom nebol nikto iný ako Ludwig Mies van der Rohe. Vzťah, ktorý sa medzi manželmi a architektom vyvinul, vytvoril ideálne predpoklady na postupné formovanie Miesovej predstavy o dome. Uličná fasáda pôsobí nenápadne, no priťahuje zvláštnym spôsobom.

Vláka vás do sveta vyhotoveného z ušľachtilých materiálov, kde má detail silný význam. Nech sa páči, poseďte si v nadčasových kreslách. Mimochodom, mnohé ich repliky sa výborne predávajú dodnes. Návrhy, ktoré nesú Miesovo meno, sú veľmi známe, pretože boli predávané v Spojených štátoch amerických spoločnosťou Knoll. Kreslo Barcelona (1929), stoličky MR (1926), stolička Tugendhat (1930) a Brno, pohovka a stôl na kávu (1930) patrili do každého dobrého interiéru. Vila má tri podlažia.

V prvom, ktoré je chápané ako suterén, sú umiestnené technické priestory zabezpečujúce chod domu. Druhé poschodie sa skladá z hlavnej obytnej a spoločenskej časti s ónyxovou stenou, kuchyne a jedálne, umne delených na niekoľko funkčne odlišných priestorov, ktoré tvoria celok s rozlohou 223 štvorcových metrov. Do vily sa vstupuje z uličnej fasády z tretieho nadzemného podlažia.

Toto, v podstate prvé poschodie, zahŕňa nie veľký, od ulice polkruhovou stenou schodiska z mliečneho skla skrytý vstup, vstupnú halu, detské izby, izbu pre vychovávateľku, spálne, kúpeľne rodičov a hosťovské izby so všetkým, čo k ich dokonalosti patrí. Tvarová analýza pôdorysu, priestoru a hmoty vily, ich vzájomné spolupôsobenie i vzťah k okoliu, rozbor technických a formálnych prostriedkov, ktoré boli na uskutočnenie hlavnej myšlienky využité, s výnimočnou presvedčivosťou vypovedajú o dominantnej úlohe vnútorného priestoru.

Základnou myšlienkou domu, ktorý bol aj v dobe funkcionalizmu jedinečným, je oceľový skelet. Sieť oceľových stĺpov prechádza celou výškou domu a v obytnej časti tvorí dokonca významný estetický prvok. Vďaka nim neexistujú vnútorné nosné steny. „Existujú skutočné stavebné elementy, z ktorých je možné vytvoriť novú, bohatšiu architektúru. Dávajú nám mieru voľnosti, ktorej sa už nechceme zriecť. Až teraz môžeme priestor členiť, otvárať a spájať s krajinou, a naplniť tak potreby priestoru dnešného človeka. Jednoduchosť konštrukcie, jasnosť architektonických prostriedkov, čistota materiálu sa stanú nositeľmi novej krásy,“ vyjadruje svoje pocity architekt.

Fritz Tugendhat /1895 – 1958/

Grete Weiss /1903 – 1970/

Ludwig Mies

Viac než známa stavba, ktorá predstavuje luxus a zároveň dobrý vkus svojej doby, má i svoju ďalšiu, menej známu stránku. Jej technické vybavenie bolo tým najlepším, čo bolo v medzivojnovom období k dispozícii. Dokonalosť sa prelína od najmenšieho detailu kovania v salóne až po posledný nit na stĺpe v kotolni. Vtedajší majitelia vily skutočne nešetrili, makarský eben a zebrano dnes pridávajú vrásky reštaurátorom, ktorí sa márne snažia nájsť náhradu za poškodené kusy. Zmysel pre detail je citeľný aj v technickom spracovaní.

Napríklad v podlahe boli už pred takmer osemdesiatimi rokmi zabudované elektrické vedenie a zásuvky. Rovnako v dlážke nájdeme aj vyústenia teplovzdušného kúrenia. I keď tento termín by pre dokonalý systém klimatizácie mohol znieť takmer urážlivo. Vzduch bol totiž v zime zohrievaný a v lete chladený. Jeho cesta z vonkajšieho prostredia do vnútra vily viedla dokonca cez olejový fi lter a následne cez drevené hobliny, ktoré ho príjemne aromatizovali.

Chladenie zabezpečovalo prúdenie vzduchu cez vodu, ktorá ho dostatočne ochladila. V lete obyvateľom domu okrem klimatizačného systému slúžili tiež 3 x 6 metrov veľké sklené tabule v hlavnom obytnom priestore. Tie sa pomocou elektromotorov zaťahovali do špeciálnej kapsy v podlahe. V prípade výpadku prúdu ich bolo možné ovládať ručne. Ani zarosovanie v zimných mesiacoch nehrozilo. Okná mali zabudované zvláštne kúrenie. Ďalším doplnkom okenných tabúľ je kovové zábradlie.

To bolo inštalované až dodatočne, keď sa ukázalo, že špeciálne leštené sklo je tak transparentné, že hrozí nebezpečenstvo pádu v čase, keď sú stiahnuté. Ludwig Mies sa narodil v roku 1886 v Aachene. Syn kamenára sa po vyštudovaní cirkevnej školy sťahuje v roku 1905 do Berlína, kde sa bez akéhokoľvek vzdelania z architektúry stáva učňom u slávneho dizajnéra nábytku Bruna Paula. Ako architekt na voľnej nohe stavia v roku 1907 svoju prvú stavbu. Neskôr je zamestnaný ako kreslič a dizajnér v ateliéri Petera Behrensa, mimochodom, učiteľa Waltera Gropiusa či Le Corbusiera.

Pohybuje sa medzi elitou architektov, čo v ňom, v dobrom slova zmysle, zanecháva trvalé následky. Toto obdobie sa pre neho stáva z hľadiska jeho hviezdnej architektonickej kariéry rozhodujúce. Neoklasicistická tvarová jednoduchosť, univerzálnosť, prísnosť vyjadrovacích prostriedkov, ich čistota, dokonalosť proporcií, prepracovanosť detailu sa mu vrývajú pod kožu. Apropo, keď sme pri tej koži.

Mies van der Rohe sa stal veľmi známy vďaka sklu a oceli, „kosť a koža”, ktoré vyjadrujú pavilón v Barcelone, rovnako ako aj dvojrozmerné vnútorné steny, ktoré sú dôsledkom presvedčenia, že priestor musí byť univerzálny a fl exibilný. Usiloval sa o jeho maximálnu kontinualitu, a, ako povedal už spomínaný Ludwig Karl Hilberseimer, „zhudobnenie”. Ludwig Mies mal všeobecne rád zvučnosť. I k svojmu menu si pridal, aby to lepšie znelo, matkine priezvisko.

Dva bonbóniky Miesovej medzivojnovej architektonickej tvorby, Vila Tugendhat a nemecký pavilón na Medzinárodnej výstave v Barcelone (1928 - 1929), akoby zatienili jeho ostatné stavby v Nemecku. V roku 1938 emigroval, vzhľadom na vývoj politickej situácie, do Spojených štátov amerických, kde úspešne pokračuje vo svojej hviezdnej kariére. Krátko po príchode do USA je menovaný za riaditeľa Inštitútu Armour v Chicagu.

Vďaka založeniu novej fakulty práve na Illinois Institute of Technology v Chicagu mal Ludwig Mies van der Rohe možnosť navrhnúť vysokú školu a, samozrejme, aj mnoho iných budov. Prvé stavby, ktoré vznikli, boli variácie oceľovo orámovaných, jedno až trojposchodových domov z tehly a skla. Naznačovali hlavnú tému jeho amerických realizácií: oceľový skelet vo voľnom priestore, rozložený nad pravouhlým modulovým rastrom. Lake Shore byty v Chicagu boli významným pokrokom v navrhovaní výškových budov. Vestibuly tvoria stĺpy, ktoré vytvárajú kryté pešie chodníky.

Piliere a stĺpiky boli, samozrejme, z ocele, ktorej využitie malo estetický význam. Biele závesy so sklom dodávajú vzhľadu rovnomernosť, eleganciu a vznešenosť. Novú oceľovú konštrukciu uplatnil i pri výstavbe známeho mrakodrapu v New Yorku – Seagram building.Tvorba Ludwiga Mies van der Rohe mala pre vývoj architektúry enormný význam. Stal sa architektom, ktorý určil nový smer, vybudoval pevný základ, z ktorého vzišli kvalitné hodnoty, z ktorých mnohí z nás čerpajú dodnes. Poznamenal správne: „Menej je viac.“ V architektúre to platí dvojnásobne.