Sputnik

Prijali hodenú rukavicu. Vláda uvoľnila dovtedy nepredstaviteľné fi nancie na podporu vedeckých inštitúcií, vtedy sa napríklad založila vesmírna agentúra NASA. Päť mesiacov po štarte Sputniku vo februári 1958 vznikla pod ministerstvom obrany ARPA, Agentúra moderných výskumných projektov. Táto grantová agentúra fi nancovala počiatky toho, čo dnes poznáme pod názvom internet.

Ako budú fungovať Spojené štáty potom, ako na ne dopadnú jadrové bomby? Hypotetické otázky sa počas studenej vojny stávali nepríjemne reálnymi. V roku 1962 počas kubánskej krízy stálo ľudstvo na prahu takéhoto ničivého konfl iktu. Ľudia si stavali vlastné protiatómové kryty, zásobovali sa konzervami či sudmi s pitnou vodou. Armádne vedenie zaujímalo najmä to, ako po prípadnom nukleárnom útoku zabezpečiť komunikáciu. Nech by totiž bola komunikačná sieť vrátane jednotlivých uzlov akokoľvek chránená, pravdepodobne by z nej po jadrovej vojne zostalo len torzo.

Arpanet team

S riešením prišiel vplyvný think-tank RAND (Research ANd Development). Jeho koncept komunikačnej siete priamo predpokladal, že sieť je nespoľahlivá, vie však túto nespoľahlivosť prekonať. Prvou prevratnou myšlienkou bolo, že sieť by nebola centrálne riadená. To predstavovalo pre armádu ťažké sústo, ale argumenty hovorili jasnou rečou: centrálny uzol by sa veľmi pravdepodobne stal terčom cieleného útoku a jeho výpadok by ochromil celú sieť. Ak má sieť odolať útoku, musí byť decentralizovaná a jej uzly musia byť rovnocenné a dostatočne autonómne.

Druhou zásadnou myšlienkou bolo rozdelenie vysielaných správ na menšie časti, pakety. Správy by sa tak od odosielateľa k prijímateľovi neprenášali vcelku a jednou cestou, ale „rozstrihané“ na útržky a cestujúce rôznymi cestami, od jedného uzla k druhému, až kým neskončia v cieli. U prijímateľa by sa rozstrihaná správa znovu „zlepila“ ako skladačka. Ak zo siete niektoré uzly z akýchkoľvek dôvodov vypadnú, pakety si nájdu obchádzku. Hoci výsledný systém vyzerá pomerne anarchisticky, je mimoriadne robustný. RAND takto vyriešil úlohu, ale zatiaľ len v teoretickej rovine.

Vinton Cerf jeden s tvorcov TCP/IP

Od teórie k praxi
„Hippiesácke” leto lásky sa skončilo. Revolučný rok 1968 zasiahol i študentov v Spojených štátoch. Kým niektorí z nich bojovali na barikádach proti autoritám, počítačoví nadšenci na univerzitách sa pokúšali myšlienku „anarchistickej“ siete previesť do reality. A darilo sa im. Do konca nasledujúceho roka fungovali v tejto sieti prvé štyri univerzitné uzly – Kalifornská univerzita v Los Angeles, Kalifornská univerzita v Santa Barbare, Stanfordská univerzita a Univerzita v Utahu.

Prečo sa projekt, ktorý si „vymyslela“ armáda, rozvíjal práve na univerzitách? Okrem armádnych a bezpečnostných cieľov mala totiž sieť aj bezprostredné vedecké využitie. Strojový čas na vtedajších počítačoch bol drahý a bola škoda ho nevyužívať naplno. Sieť umožňovala zdieľať strojový čas medzi jednotlivými pracoviskami. Náročné výskumné projekty sa tak riešili na počítačoch viacerých pracovísk, často vzdialených tisícky kilometrov.

Práca vs. zábava: vynález e-mailu
Prepojenie počítačov sa však dá použiť aj na iné účely, než je zdieľanie zložitých výpočtov. Napríklad na osobnú, neformálnu komunikáciu. Takéto využitie siete jej autori pôvodne nepredpokladali, teda aspoň nie v takom meradle, v akom sa na začiatku sedemdesiatych rokov rozvinulo. Každý užívateľ mal svoj vlastný účet v rámci ARPANET-u, čo zvýšilo popularitu prijímania a odosielania osobných správ. Sieť sa stala náhradou za bežnú poštu. Keď k tomu pribudli ďalšie aplikácie – napríklad mailinglist – sieť začala žiť vlastným životom, nezávisle od predstáv „otcov zakladateľov“.

Massachusettský vedec Ray Tomlinson si v roku 1971 poslal sám sebe e-mail medzi dvoma počítačmi v kancelárii. Šlo o prvý e-mail v dejinách, jeho obsah však nestál za reč. Tomlinson si poslal len sadu znakov, ktoré sa na klávesnici nachádzajú vedľa seba – QWERTYUIOP. Možno keby bol vedel, že sa tým dostane do dejín, poslal by niečo „vážnejšie“. Svojmu kolegovi o tom dokonca zakázal hovoriť, pretože vynález e-mailu nemal v pracovnej náplni. Práca na ňom ho ale nakoniec pohltila. O rok neskôr predstavil Tomlinson prvý program na posielanie a čítanie správ. E-mail ukázal obrovský potenciál zosieťovaných počítačov.

Spoločná reč: protokol TCP/IP
Keďže fi nancovanie projektu pochádzalo od ARPA, sieť dostala názov ARPANET. Jej najdôležitejšou vlastnosťou bola otvorenosť, demokracia a decentralizácia. Pripojiť sa do nej mohol prakticky každý. Nebolo podstatné, akým zariadením sa do siete pripája, ale či toto zariadenie spĺňa štandard komunikácie – sieťový protokol. S riešením prišli Vinton Cerf a Robert E. Kahn – navrhli jednotné pravidlá, nazývané protokol TCP/IP.

Internet sa zrodil s úderom silvestrovskej polnoci. Od 1. januára 1983 sa po rokoch príprav stal protokol TCP/IP štandardom. Jeho význam bol pre ďalší rozvoj internetu kľúčový: v roku 1985 bolo do internetu zapojených okolo 2 000 počítačov, v roku 1993 ich už boli viac než dva milióny. Dnes počet hostiteľských počítačov na internete presahuje 400 miliónov. Obaja autori protokolu TCP/IP – Cerf a Kahn – dostali vlani v novembri najvýznamnejšie americké civilné ocenenie Medailu slobody. Internet sa po zavedení TCP/IP pripravoval v polovici osemdesiatych rokov na svoje hviezdne chvíle, chýbalo mu už len posledné pošťuchnutie. Diaľnica bola postavená a čakala, kto pre ňu vymyslí dobré a pohodlné auto. A hoci dovtedy sa technologický rozvoj internetu odohrával primárne na americkej pôde, na obežnú dráhu ho vystrelila stará Európa.

Európa vracia úder: WWW
Jedna kvapka antihmoty (hmota zložená z antičastíc, teda častíc s opačným elektrickým nábojom ako bežná hmota) by dokázala energiou zásobiť denne celý New York. Ako však antihmotu vyrábať a uskladňovať? Nad týmto a podobnými otázkami si láme mozog vedecká špička v najväčšom svetovom laboratóriu fyziky častíc. V rozprávaní sa presúvame na západ od Ženevy, na švajčiarsko-francúzske hranice. Nachádza sa tu CERN (Európske centrum pre jadrový výskum). CERN je Mekkou vedeckého sveta. Na tunajších experimentoch sa podieľa viac než polovica všetkých svetových vedcov, ktorí sa zaoberajú fyzikou častíc.

Tridsaťročný britský fyzik Tim Berners-Lee prišiel do CERN-u v polovici osemdesiatych rokov s cieľom skúmať problém sprístupňovania vedeckých dát. Veľká komunita výskumníkov produkovala veľké množstvo informácií – štúdie, komentáre, diskusné dokumenty, výsledky pozorovaní, surové dáta. Toto množstvo informácií bolo uložené v najrozličnejších formátoch v stovkách rôznych zariadení od rôznych výrobcov. Umiestnenie dokumentov, ako aj prepojenia zariadení sa menili tak, ako sa menili projekty a výskumníci. Organizácia dát v CERN-e bola navyše centralizovaná, takže práca výskumníkov pri hľadaní a zdieľaní dát bola byrokratická, zdĺhavá a neviedla vždy k cieľu.

Prvý web server na počítači Next

Tim sa zaoberal výskumom hypertextu, teda informačného systému, ktorý v rámci textu uvádza odkazy na ďalšie zdroje informácií. Ak sa tieto informácie nachádzajú na rôznych počítačoch, systém musí riešiť otázku siete. Preto opakovane navrhoval odborníkom v oboch oblastiach, aby sa zaoberali nápadom spojiť systém hypertextu s internetom. Keď sa však tejto myšlienky nikto nechcel ujať, rozhodol sa ju spracovať sám – a vymyslel World Wide Web.

Svoj nápad sformuloval na jar 1989 do návrhu, ktorý adresoval manažmentu CERN-u. Nevedno, v ktorom byrokratickom koši skončil, Berners-Lee odpoveď nikdy nedostal. Jeho nadriadený Mike Sendall ho povzbudil, aby v projekte napriek tomu pokračoval. Získal mu aj nadšeného spolupracovníka Roberta Cailliaua. Robert mal skúsenosti v písaní projektov a poznal zásadu, že na získanie fi nancovania je dôležitejší dobre napísaný projekt než samotný nápad. Pôvodný projekt teda upravil, prepísal a o rok ho spoločne znovu predložili CERN-u so žiadosťou o peniaze. Tentoraz úspešne, čo bolo pre ďalšie mesiace rozhodujúce.

CERN dnes popisuje tie časy nasledovne (s dávkou pýchy): „Rok 1990 bol rok významných svetových udalostí. Vo februári sa po 27 rokoch dostal Nelson Mandela na slobodu. V apríli vyniesol raketoplán Discovery do vesmíru Hubbleov teleskop. V októbri sa zjednotilo Nemecko. A na sklonku roka 1990 sa odohrala revolúcia, ktorá zmenila svet, v ktorom dnes žijeme.“

Tim Berners-Lee
WWW: Timov dar ľudstvu
So zabezpečeným financovaním sa mu pomerne rýchlo podarilo nápad previesť do reality. Za pár mesiacov naprogramoval niekoľko aplikácií – webový prehliadač (program, ktorý klientovi zobrazí hypertext na monitore), editor na tvorbu hypertextu a webový server (program, ktorý spracúva požiadavku klientov na hypertext a súvisiace dáta). Prvá webová stránka uzrela svetlo sveta 6. augusta 1991. Tim na ňu umiestnil informácie o svojom nápade a podrobný návod na výrobu vlastnej webovej stránky spolu s príslušnými aplikáciami.

Tim Berners-Lee bol za svoje priekopníctvo v roku 2003 britskou kráľovnou povýšený do rytierskeho stavu. Časopis Time ho prirovnal k novodobému Gutenbergovi, objaviteľovi kníhtlače. Prečo je potom jeho meno širšej verejnosti prakticky neznáme – na rozdiel napr. od Billa Gatesa či Steva Jobsa? O vysvetlenie sa pokúsil autor TCP/IP Vinton Cerf, ktorý o ňom povedal: „Nesnažil sa speňažiť a zarobiť milióny, rozhodol sa pre inú cestu.“

Tim Berners–Lee svoj vynález WWW (podobne ako samotný Vinton Cerf s Robertom E. Kahnom v prípade TCP/IP) sprístupnil verejnosti bez požiadavky na patentovú ochranu či honorár. Práve tento veľkorysý dar umožnil ohromujúci rozmach internetu v nasledujúcich rokoch.

Webový prehliadač: „killer aplikácia“
Webový prehliadač je oknom do sveta internetu. Prvý webový prehliadač bol čisto textový, neobsahoval grafi ku a neovládal sa myšou – z dnešného pohľadu bol teda nudný a neatraktívny. Ale zakrátko sa objavili grafi cké prehliadače (napr. Viola či neskôr Mosaic), ktoré výrazne zjednodušili prácu s webom.

Webový prehliadač sa pre internet stal tzv. „killer aplikáciou“, teda programom, ktorého užitočnosť a popularita potvrdila kvality technológie. Vďaka prehliadačom sa internet dostal v zrozumiteľnej podobe k miliónom užívateľov, ktorí vôbec nemusia rozumieť programovaniu, počítačom, architektúre sietí či skratkám ako TCP/IP alebo WWW.

Význam webového prehliadača si v polovici deväťdesiatych rokov uvedomil aj softvérový gigant Microsoft, ktorý sa dovtedy na túto oblasť díval skepticky. Vypukla prvá internetová vojna – súboj webových prehliadačov. Vyzývateľom sa stal Internet Explorer od Microsoftu, ktorý začínal v roku 1996 od nuly, kým jeho súper, Netscape Navigator vtedy dosahoval 80-percentný podiel na trhu. Zúrivé inovácie a rozdielne marketingové prístupy výrazne zmenili pomer síl. Za tri roky získal Internet Explorer prevahu a v roku 2002 bol jasným lídrom. Obsadil 90 % trhu.

Vďaka webu a webovým prehliadačom internet dospel a stal sa súčasťou modernej civilizácie. Od polovice deväťdesiatych rokov sa web dočkal takej popularity, že slovo internet sa začalo (nesprávne) používať ako synonymum na označenie WWW. World Wide Web je autom, do ktorého nasadnete prostredníctvom webového prehliadača a môžete sa viezť po cestnej sieti internetu. Kam však ísť, keď nepoznáte cieľovú adresu? Ako na internete nájdete to, čo hľadáte?

Čím viac ľudí používalo web, tým viac webových stránok vznikalo. Kým v lete 1991 bola na internete jedna jediná webová stránka, v súčasnosti ich počet presahuje desať miliárd. Orientácia v ňom je stále náročnejšia. Hrozbe, že sa internet stane obeťou vlastného úspechu, zabránili služby vyhľadávačov. Vyhľadávače podľa zadaných kľúčových slov dokážu vyhľadať zodpovedajúce webové stránky. Prvé webové vyhľadávače začali ponúkať svoje služby už v roku 1993. Dnes najvýznamnejší vyhľadávač – Google – sa na trhu objavil pomerne neskoro, v roku 1998, ako výskumný projekt dvoch študentov Stanfordskej univerzity. Z kalifornskej garáže sa ale závratnou rýchlosťou vyšvihol na výslnie. Dnes je vo svete internetu azda najvýznamnejším inovátorom.

Internet sa za ohromne rýchly čas stal súčasťou každodenného života. Dnešné desaťročné deti nezažili svet bez webu. A ich deti nezažijú svet bez Kyberpriestoru. Ten bude podľa renomovaného profesora informatiky z Yale Davida Gelerntera nástupcom internetu. Vo svete Kyberpriestoru sa budovy kancelárií, škôl a obchodov stanú zbytočnými. Informácie sa budú prenášať informačnými lúčmi. Dôležité informácie budú tam, kde my. Budú nám stále v pätách ako húf krotkých delfínov. Kyberpriestor bude dôstojný nástupca internetu. A zasa zmení svet.

„Internet ma stále dokáže prekvapiť, dennodenne, lebo internet je rovnako nekonečný ako svet okolo neho. A tým, že vlastne túto realitu zrkadlí, musí byť plný prekvapenia”.
JARO FILIP

Internet sa usmieva

19. septembra 1982 sa začal internet usmievať. Výskumník z IBM Scott Fahlman po prvý raz použil „smajlíka“ :-)

Komunikácia cez internet trpí oproti komunikácii zoči-voči príp. cez telefón nemožnosťou mimoverbálnej komunikácie. Pri rozhovore vidíte svojmu spolubesedníkovi do očí, vidíte, či sa usmieva, alebo mračí, v telefóne počujete tón jeho hlasu. To však napr. e-mailová komunikácia alebo instant messaging (napr. ICQ) neumožňuje. S príchodom „smajlíkov“ sa však mohli do strohých textových správ posielaných cez internet vkladať emócie. Tým pádom sa dá len tromi znakmi vyjadriť, že nejaká veta bola myslená ako vtip.

Smajlík je krátky útvar, zložený z dvojbodky, pomlčky a zátvorky a po pootočení o 90 stupňov pripomína usmiatu ľudskú tvár. Z anglického smile (úsmev) vznikol názov smiley (úsmevníček alebo smejko).

Na jednoduchého smajlíka a jeho variácie, ktoré sa dali napísať v textovom režime, neskôr nadviazali ďalšie grafi cké smajlíky, ktoré sa napr. stali súčasťou Windowsov (v type písma Wingdings).

Fahlman svoj „vynález“ nemá patentovaný, nemá z neho ani cent honorárov. Hovorí, že je to jeho dar svetu. Vďaka :-)

Dejiny zavináča

Znak @ sa v angličtine číta ako „at“ vo význame predložky po, pri, na. Pôvodne sa používal v účtovníctve pri označovaní jednotkovej ceny (napr. 10 kusov tovaru po 2 koruny sa zapísalo ako 10 ks @ 2 Sk), preto sa mu hovorí i „commercial at“. Pôvod nájdeme zrejme vo francúzštine v predložke à (10 ks à 2 Sk). Použitie znaku @ v mailovej adrese napadlo Raya Tomlinsona pri formulovaní jedinečnej adresy príjemcu elektronickej pošty. Technológia e-mailu je založená na jednoznačnosti hostiteľského počítača, kde majú užívatelia svoje jedinečné kontá. Formát adresy „user@host“ sa tak dá v angličtine prečítať „užívateľ X na hostiteľskom počítači Y“.

@ (ASCII kód 64) má v rôznych rečiach rôzne udomácnené názvy. Ich pôvod je často nejasný, zvyčajne sa hľadá asociácia v pokrútenom tvare znaku @. Poukazuje to tiež na fantáziu a kreativitu vo svete internetu. Okrem nášho „zavináča“ poznáme ešte: opičí chvostík (Holandsko), mačací chvostík (Fínsko), prasačí chvostík (Dánsko), slimák (Taliansko), červík (Maďarsko), myška (Čína), kačiatko (Grécko), psík (Rusko), pavúčia opica (Nemecko), kučeravá alfa (Nórsko), chránič na uši (Island), škoricový závin (Švédsko) či štrúdľa (Izrael).

Shawn Fanning

Time line

1958 Rozhodnutím amerického prezidenta Eisenhowera vzniká ARPA (Agentúra moderných výskumných projektov).

1969 V rámci projektu pod záštitou ARPA sa sieťou prepájajú prvé štyri americké univerzity.

1971 Spoločnosť Intel predstavuje prvý mikroprocesor.

1972 Ray Tomlinson z Cambridge prichádza s technológiou e-mailu.

1973 K ARPANET-u sa pripájajú prvé zahraničné uzly – pracoviská z Anglicka a z Nórska.

1974 Vinton Cerf a Robert E. Kahn navrhujú protokol TCP/IP na zjednotenie komunikácie v rámci internetu.

1979 Vzniká USENET, internetový diskusný systém.

1982 Po prvý raz sa objavuje slovo „internet“.

1983 Protokol TCP/IP sa stáva štandardom komunikácie.

1984 Vzniká systém doménových názvov, ktorý prichádza so systémom adries, ktoré sa končia koncovkami ako .com, .edu či .org.

1985 Americká vládou fi nancovaná Národná vedecká nadácia NSF začína budovať chrbtovú kosť amerického internetu, prepojenie piatich superpočítačových centier v krajine.

1986 NSF získava od ARPA kompetencie súvisiace s internetom.

1988 Prvý vážny bezpečnostný problém: vírus Internet Worm napadol 10 % všetkých internetových serverov na svete.

1989 Tim Berners-Lee vymýšľa vo švajčiarskom CERN-e nový spôsob šírenia informácií na internete – World Wide Web.

1990 V kanadskom Montreale vzniká Archie, prvý index internetu.

1991 Na CERN-e vzniká prvá webová stránka.

1991 Na univerzite v Minnesote sa zrodil gopher – systém, ktorý mal podobný cieľ ako World Wide Web.

1991 Phil Zimmerman predstavuje kryptovací program PGP, ktorý umožňuje bezpečne kódovať napr. e-mailové správy.

1993 Objavuje sa prvý významný grafi cký prehliadač Mosaic.

1993 NSF ponúka súkromnému sektoru svoje administratívne právomoci súvisiace s internetom.

1994 Vzniká spoločnosť Netscape Communications, výrobca webových prehliadačov.

1995 Spoločnosti CompuServe, America Online a Prodigy začínajú poskytovať telefonické pripájanie na internet.

1995 Sun Microsystems vydáva internetový programovací jazyk Java.

1996 Začína sa prvá vojna webových prehliadačov

1998 Netscape zverejňuje zdrojový kód svojho webového prehliadača Netscape Navigator.

1999 Študent Shawn Fanning programuje Napster, program, ktorý umožňuje zdieľať pesničky v digitálnej podobe na internete.

2000 Internetovej bubline dochádza dych na burze NASDAQ, viacero fi riem krachuje.