Čoraz častejšie a bez toho, aby sme museli preletieť tisíce kilometrov, si môžeme dopriať mnohé exotické ovocné delikatesy, ktoré nás lákajú nielen svojím často tajomným vzhľadom, rodným listom, ktorý v nejednom prípade siaha poriadne ďaleko do histórie alebo svojou domovskou krajinou, ktorá v nás vzbudzuje cestovateľské až dobrodružné snívanie, ale hlavne svojou jedinečnou chuťou, ktorá dokáže tak intenzívne poštekliť naše chuťové kanáliky.
Užitočný banán
Po káve sú banány najpredávanejšou plodinou na svete a spolu s bambusom sú najmohutnejšími bylinami. Vlastnosti tejto rastliny a rovnako aj látky, ktoré obsahujú samotné banány, ich radia medzi strategicky najvýznamnejšie na svete. Pôvod majú v južnej a juhovýchodnej Ázii, kde ich ľudia poznajú už takmer 3500 rokov. Do Stredomoria sa banány dostali okolo roku 300 p. n. l., a to zásluhou vojsk Alexandra Veľkého. O ich rozšírenie po svete sa však pričinili najmä Arabi, ktorí ich aj pomenovali.
Slovo banán v preklade znamená prst. O exporte banánovníka do Ameriky existuje hneď niekoľko hypotéz. Podľa niektorých vedcov to boli prví osídlenci prichádzajúci sem z Ázie, podľa iných Polynézania plávajúci na katamaranoch z Tichomoria, no a napokon to možno boli aj samotní španielski kolonizátori v roku 1516. Dnes je banánovník rozšírený v celom tropickom a čiastočne i subtropickom pásme.
Pre Európanov a všetkých obyvateľov mierneho pásma sa stali banány dostupné, až keď sa zrýchlila preprava tohto výnimočného exotického ovocia, pretože banán nie je možné dlho skladovať. Najväčšie množstvo banánov sa konzumuje v surovom stave, samostatne, ale aj ako súčasť ovocných šalátov. Banány sa tiež sušia a následne sa z nich melie múčka, no poznáme aj banánové pivo, likéry a banánové mlieko, z nekvalitných plodov sa praží aj nepravá káva.
V tropických oblastiach banány nahrádzajú zemiaky, ktorým sa aj najviac chuťovo podobajú. Múčka zo sušených banánov sa využíva aj v kozmetike, listy banánovníka slúžia ako strešná krytina, obalový materiál, krmivo pre dobytok a získava sa z nich aj vosk. Zvyšok rastliny je výborným hnojivom pre novú generáciu banánovníkov, takže z rastliny nevyjde nazmar nič. Z banánových listov niektorých druhov sa získava pevné vlákno používané v papierenskom a textilnom priemysle a silážovaním listov niektorých odrôd sa získava aj škrob.
Legendárne granátové jablko
Granátové jablko bolo oddávna predmetom rôznych bájok a povestí. Poznali ho už v predkresťanskom Egypte, v Palestíne ho pestovali už pred 5 000 rokmi. Legenda hovorí, že to bol strom lásky v biblickom raji. Už v starom Ríme bolo granátové jablko zasvätené bohyniam Afrodite a Hére ako symbol plodnosti a lásky. V Španielsku bolo podľa neho pomenované mesto Granada, ktoré ho má aj vo svojom erbe a pre podobnosť s tmavočervenou farbou šťavy z plodov boli podľa neho pomenované aj české polodrahokamy.
Svoj pôvod má v Ázii, v oblasti od dnešného Iránu až po úpätie Himalájí v Indii, odkiaľ sa postupne rozšíril po celej západnej Ázii až do Európy, najmä do krajín okolo Stredozemného mora. Tento guľatý plod veľkosti jablka s tvrdou červeno-zelenou šupkou a s vnútrom pozostávajúcim z dužiny a šťavnatých semien je mimoriadne osviežujúci a je sa zväčša lyžičkou. Plody tých najkvalitnejších odrôd obsahujú až 70 % chutnej šťavy. V mnohých krajinách sa šťava z granátového jablka používa aj na výrobu lahodného vína.
Granátové jablko je veľmi chutné a osviežujúce a určite najviac ho vedia oceniť najmä obyvatelia vyprahnutých a suchých subtropických krajín. Samotný granátovník, ktorý dorastá do výšky dvoch až piatich metrov a môže mať podobu hustého kra alebo nízkeho stromu, má malé, lesklé tmavozelené listy a veľmi krásne, zväčša karmínovočervené kvety, a tak je ozdobou mnohých záhrad a parkov v teplejších krajinách.
Zelené slnko
Už skameneliny z treťohôr, ktorých vek sa odhaduje na 50 miliónov rokov, dokazujú, že kivi patrí k najstarším rastlinám na našej planéte vôbec. Už v staročínskom písomníctve sú o ňom zmienky a tie ho popisujú ako studnicu zdravia a večnej mladosti. Z Číny sa kivi vďaka cestovateľom dostalo na Nový Zéland, kde sa podarilo záhradníkom vyšľachtiť kvalitné a chutné ovocie.
Z Nového Zélandu sa začalo šíriť postupne do celého sveta a stalo sa to celkom náhodou, keď kapitán istej lode k zásielke citrónov na lodi pridal aj niekoľko debien s kivi. Keď po príchode do Európy zistil, že na rozdiel od citrónov, ktoré zhnili, kivi zostali čerstvé, začala veľká kivi ofenzíva. Kivi sa konzumuje zväčša čerstvé a vhodné je aj do šalátov, zmrzlín, sladkých pokrmov, krémov alebo ako obloha k studeným či teplým jedlám. Pripravujú sa z neho aj džemy, sirupy, nealkoholické nápoje, čaje, ale aj vína a likéry.
Kivi je vďaka výnimočnému obsahu väčšiny vitamínov a nízkej kalorickej hodnote skutočne ideálnou potravinou. Je výživnejšie než ktorékoľvek iné ovocie a navyše obsahuje až desaťkrát viac vitamínu C ako napríklad jablká alebo citróny. Obsahuje aj vitamín B1, B2, E a karotén, ale aj železo, fosfor, draslík, horčík a vápnik, a to v oveľa väčšej koncentrácii ako napríklad banán. Má aj tonizujúce a stimulačné účinky, a tak sa odporúča na posilnenie organizmu pri fyzickej i psychickej únave.
NEWPAGE
Výživné avokádo
Európania ochutnali avokádo až v šestnástom storočí po objavení Ameriky a expanzii Španielov na aztécke územie, no Indiáni ho poznali už pred osemtisíc rokmi a volajú ho „palta“. Avokádo sa rovnako ako iné exotické ovocie radí medzi najstaršie plodiny na našej planéte. Jeho význam vo výžive obyvateľov tropických krajín bol a je obrovský. Jeho dnešnými najväčšími producentmi sú stále najmä latinskoamerické krajiny ako Mexiko, Brazília, Venezuela, Chile, Dominikánska republika, USA, Kolumbia, Haiti a tiež Indonézia a Izrael. Avokádo má zo všetkého ovocia vôbec najvyššiu výživnú hodnotu.
Na 100 g dužiny je to až 1 060 kJ, čo je asi dvakrát viac ako u banánov. Okrem vody avokádo obsahuje až 30 % oleja, ale aj bielkoviny, cukry, minerálne látky, tanín a jedenásť vitamínov. V krajinách svojho pôvodu je avokádo základnou potravinou a ľudia si ho natierajú na chlieb ako maslo, konzumujú ho tak osolené a okorenené napríklad s cibuľou, ale aj prisladené a pokvapkané citrónom. Avokádo je tiež veľmi chutné v kombinácii napríklad s paradajkami, pomarančom, grapefruitom či ananásom. Často slúži ako obloha k studeným i teplým pokrmom, pripravujú sa z neho šaláty, majonézy, nátierky, kokteily.
Dužina avokáda je ľahko stráviteľná a neobsahuje cholesterín. Z avokáda sa lisuje veľmi jemný, ľahko stráviteľný a trvanlivý olej, ktorý priaznivo pôsobí na znižovanie hladiny cholesterolu a tento olej je veľmi cennou surovinou aj vo farmaceutickom priemysle a v kozmetike, pretože množstvo pleťových mliek a krémov, šampónov a kondicionérov sa vyrába s pridaním práve avokádového oleja. Avokádo sa zaraďuje aj medzi afrodiziaká.
„Fruta bomba“
Melónový strom, na Kube a v španielsky hovoriacich krajinách „fruta bomba“ alebo papája, patrí spolu s banánovníkom medzi najväčšie tropické byliny. Papája pochádza zo západnej Indie, no dnes sa pestuje takmer v celom tropickom i subtropickom pásme pre svoju výnimočnú a neopísateľne lahodnú chuť.
Z exotického ovocia má najvyšší obsah vitamínu C a okrem toho obsahuje vápnik, zinok a draslík. Semená papáje sa používajú aj ako korenie a mnohí gurmáni ich radi žujú. Oválne zelenožlté až oranžové bobule papáje môžu niekedy narásť až na dĺžku pol metra a vážiť aj niekoľko kilogramov. Vzhľadom aj chuťou pripomínajú naše melóny. Papája sa najčastejšie konzumuje čerstvá, ale spracováva sa aj na limonády, džemy a kompóty. Papája je veľmi chutné a navyše neuveriteľne zdravé exotické ovocie, ktoré pomáha aj pri problémoch s trávením.
Kiwano, kumkvát, lychee a mango
Medzi exotické ovocie, ktoré už môžeme kúpiť aj v našich obchodoch, patria aj menej známe či svojím vzhľadom zvláštne druhy, ako napríklad kiwano, kumkvát či lychee. Kiwano je zaujímavé vzhľadom, najmä svojimi hrubými pichliačmi, no prekvapiť vie aj chuťou. Chutiť môže raz ako banán, inokedy ako citrón alebo uhorka. Mini pomaranče, ktoré sa jedia aj so šupkou, sa nazývajú kumkvát. Majú sladkokyslú chuť a sú ideálne na prípravu ovocných šalátov a lekvárov, nakrájané na kolieska sa podávajú ako delikatesa aj ku grilovanému mäsu, rybám či hydine. Používajú sa tiež na dekoráciu kokteilových pohárov.
Čínska slivka alebo lychee je zas malý oranžovo-červený plod s tvrdou ružovkastou škrupinkou s drobnými výrastkami, ktorý sa podobá našim jahodám a vonia ako ruže. Konzumuje sa ošúpaný a bez jadierok. Používa sa predovšetkým do ovocných šalátov a nápojov. Sušené lychee sa v Oriente pridáva aj do čaju. Oválne mango so svojím žltým až červenkastým sfarbením a šťavnatou dužinou, ktorá pripomína broskyňu a skvele sa hodí ako príloha k rybacím a hydinovým jedlám, obsahuje veľa vitamínov A, C, E, vlákninu i železo a navyše aj dnes veľmi požadované antioxidanty, ktoré spomaľujú predčasné starnutie.
Veľké pumelo, rambután a karamboly
Ako veľký grapefruit v sieťke vyzerá pumelo, resp. pomelo – exotické ovocie, ktorého tvar môže byť guľatý, sploštený i hruškovitý. Šupka pumela, ktorá má žltú, žltozelenú alebo zelenú farbu a je pórovitá a hrubá, skrýva dužinu, ktorá nie je taká šťavnatá ako má grapefruit, ale je chuťovo lahodnejšia a veľmi osviežujúca.
Nemá takmer žiadne kalórie, a tak sa odporúča ako prevencia srdcovocievnych ochorení a pri zvýšenom cholesterole. Najlepšie chutí vychladené a pridáva sa do ovocných šalátov, ale aj do exotických mäsitých jedál. Rambután pochádza z nížinných dažďových lesov Malajzie a je veľmi populárny v celej juhovýchodnej Ázii, kde sa pestuje na plantážach, ale aj v záhradách, podobne ako u nás jablone. Na prvý pohľad ho môžeme prirovnať k plodom nášho pagaštana.
Šupka má červenú farbu a je pokrytá dlhými mäkkými chĺpkami, ktoré sú na konci väčšinou mierne zahnuté. Ich pomenovanie pochádza z malajského slova rambut, čo znamená vlasy. Plody majú krátku hrubú stopku a sú veľké asi ako slivka. Jeho biela až ružovkastá dužina má sladkokyslú chuť a svojou konzistenciou pripomína našu čerešňu.
NEWPAGE
Žlté plody pripomínajúce morskú hviezdicu sú karamboly, ktoré sú ako stvorené na zdobenie pohárov so šampanským, ovocných pohárov či zákuskov. Karamboly pochádzajú zo Srí Lanky a Indie, odkiaľ sa rozšírili do ďalších tropických a subtropických oblastí. Plody sú potiahnuté tenkou voskovou šupkou pripomínajúcou papriku, ktorá sa dá jesť, ale môžeme ju aj stiahnuť.
Pod ňou je chrumkavá a šťavnatá dužina jantárovej farby. Jej chuť závisí od stupňa zrelosti a odrody, a tak môže byť kyslá až sladkokyslá alebo sladká, ktorá trochu pripomína chuť zeleného jablka. Karamboly sú bohaté na vitamín C, B1 a B2 a obsahujú aj horčík, vápnik a železo, a tak posilňujú kosti a imunitný systém. Keďže majú nízku energetickú hodnotu, sú vhodné aj ako súčasť redukčnej diéty.
Kráľovský ananás
Voňavý, sladký a šťavnatý ananás, ktorý je často označovaný za kráľa exotického ovocia, dala svetu horúca Južná Amerika, presnejšie východná časť strednej Brazílie a Paraguaja, územie medzi riekami Paraná a Paraguaj. Dodnes tam rastie divoký ananás ako burina na okrajoch lesa. Divoký ananás je síce jedlý, no jeho plody nie sú také chutné, šťavnaté a sladké ako pestovaný ananás z obchodov. No ešte dávno predtým, než prví Európania vstúpili na pôdu Ameriky, ho začali pestovať a šľachtiť starí Mayovia, Aztékovia i Inkovia a dali mu aj priliehavý názov – „nanas“ či ananás, čo v preklade znamená nádherné ovocie.
Keďže si títo pôvodní obyvatelia Južnej Ameriky brali ananás aj na svoje ďaleké cesty, exportovali ho tak do celej Ameriky. Dostal sa aj na územie dnešného Mexika, kde ho na ostrove Guadeloupe v roku 1493 ochutnal sám Krištof Kolumbus. O jeho expanziu do Afriky a Ázie sa postarali hlavne portugalskí a španielski moreplavci a už koncom 16. storočia ananás pestovali v Bengálsku a zakrátko aj na juhu Číny, na Jáve, odkiaľ sa ananásy dovážali do Európy. Na európskom kontinente ich ako prví v skleníkoch začali pestovať Holanďania, a to už koncom 16. storočia.
Pestovateľský úspech Holanďanov otvoril cestu módnemu pestovaniu ananásov v zámockých skleníkoch vo Versailles, Vroclavi, Viedni, Leydene a neskôr aj v nám blízkej a známej juhomoravskej Lednici.
Plody ananásu však pre nedostatok svetla neboli také chutné ako tie z trópov. Dnes svetový trh s ananásmi držia v rukách Havajské ostrovy, ale aj Thajsko, Filipíny, východná India a Čína, na juhoamerickom kontinente je to najmä Brazília a Mexiko. Medzi veľkých pestovateľov patrí USA a Kuba, dokonca aj Austrália či Pobrežie slonoviny.
Najlepšie plody ananásu pochádzajú zo zberu medzi novembrom a januárom, keď sa v nich nahromadí najviac cukru a aromatických látok. Ananás obsahuje rad minerálnych látok, ako draslík, horčík, vápnik, fosfor, zinok a železo, okrem toho kyselinu ferulovú a listovú, mangán, rastlinné steroly, ktoré pomáhajú znižovať cholesterol, ďalej rozpustnú vlákninu, ktorá podporuje správnu funkciu čriev, no najväčšou bombou je protizápalový enzým bromelín.
Vďaka kombinácii betakaroténu, vitamínu C, síre a spomínaného bromelínu, ktoré sa v ananáse stretli, ho možno považovať za výborný detoxikačný prostriedok. Preukázalo sa tiež, že ananás zosvetľuje, či dokonca odstraňuje starecké škvrny. Ananás je základom mnohých ovocných šalátov a dá sa kombinovať aj so zeleninou, napríklad s paprikou a červenou cibuľou. Dochutením ďumbierom, medom a limetovou šťavou dostaneme skvelú prílohu k mäsu.
Figu mať a prežiť
Odtlačky figových listov našli archeológovia už v štvrtohorných vrstvách, a tak nepochybne patria k najstarším kultúrnym rastlinám sveta, ktoré sú úzko späté s históriou ľudstva. Podľa Biblie, keď Mojžiš viedol Židov z Egypta do Kanaánu, opisoval túto zasľúbenú zem ako zem oplývajúcu olivami, granátovými jablkami a figami. Staroveké Atény mali figovník dokonca vo svojom znaku a význam fíg pre Aténčanov dokumentuje aj zákaz ich vývozu z krajiny v čase neúrody.
Svoj pôvod majú pravdepodobne v Prednej Ázii, odkiaľ ich Féničania rozšírili do Sýrie, Grécka a na územie dnešného Talianska, odtiaľ sa dostali aj do Španielska a Francúzska. Do Číny sa figy dostali až v 8. storočí a po objavení Ameriky uzavreli figy svoje kolonizovanie tropických a subtropických pásiem. K ich najväčším producentom patrí aj americká Kalifornia, Arizona a Texas, v Európe Španielsko, Taliansko, Grécko, ale aj Turecko.
Pre chudobných obyvateľov severnej a východnej Afriky sú figy doslova životnou, existenčnou potravinou. Čerstvé i sušené figy jedia každý deň a priemerná alžírska rodina vraj každoročne skonzumuje až 700 kg figových plodov. Niekedy sme figy, teda tie sušené, kupovali najmä na Vianoce, no dnes možno kúpiť v našich obchodoch už aj čerstvé plody, a to počas celého roku. Až 12 – 23 % cukrov, prevažne glukózy a fruktózy, robí z fíg doslova sacharidovú bombu. Japonci v nich objavili protirakovinové látky, ktoré brzdia rozvoj rakovinových buniek.
| Autor: | Dana Lapšanská |
| Foto: | Shutterstock |