Diners Club Magazine

 

Spravil som dva kroky a zostal stáť zasiahnutý bleskom nádhery. Uprostred pokosenej lúčky žiarilo niečo nadpozemsky krásne, čisté, neuveriteľné.

Úžasná, dokonalá, neprekonateľná biela hlava mojej starej kamarátky púpavy. Dávno som nič krajšie nevidel. Púpavy sú jeden z divov sveta. Nenápadné, neprehliadnuteľné, krehké, nezničiteľné, milované, nenávidené, škodlivé, liečivé, trpké a lahodné. Z púpavy sa dá robiť náhrada za kávu, víno, sirup, čaj, malý hudobný nástroj alebo iba tichá radosť, keď do nej fúkneme a desiatky jej padáčikov sa rozletia do sveta, aby nám splnili tajné želanie. Každú jar pokryjú lúky, trávniky a záhrady nežnými žltými kvetmi. Medzinárodne sú známe pod menom dandelion.

Pochádza to z francúzskeho „dent de lion“ – leví zub. Vyskytujú sa v celej Európe, Ázii a Severnej Amerike; všade prenikli vlastnými silami. Sú odolné proti chorobám, hmyzu, teplu, zime, vetru, dažďu a ľuďom. Sú všade a nepotrebujú nás a akosi si robia, čo sa im zachce. Z púpav si dievčence robia krásne venčeky do vlasov, zlatú korunku princezien lúky. Na púpave je úžasné, že je celkom zadarmo. Nikto vám nikdy nevynadá, keď ju odtrhnete. Môžete si ich natrhať, koľko chcete.

Púpava je oslňujúci zázrak stvoriteľa. Žltý kvet, ktorý sa zmení na nádhernú dokonalú guľu. Verte mi, keby bola púpava vzácna, keby jej bolo iba pár desiatok exemplárov, jazdili by ľudia až do Brazílie, aby videli ten zázračný prerod zo žltého kvietka na slnečný lampión.

Púpava v semene je pre mňa architektonický zázrak. Nádherná, svetlom naplnená konštrukcia stvorená z ľahučkých padáčikov. Výtvor vesmírneho architekta, ktorý na objekte veľkom ako stolnotenisová loptička predviedol fantáziu, techniku a remeslo spôsobom, ktorý vyráža dych a vyvoláva zimomriavky na chrbte. Človek má pocit posvätnej úcty a hrôzy. Ak toto niekto dokáže stvoriť ako burinu pre lúku, aké nehoráznosti vyvádza tam, kde sa chce blysnúť? Mne od majstra stačí púpava a spoznávam rukopis toho, ktorý tvorí galaxie. Od detstva som túžil byť taký malý, aby som sa mohol pohybovať vo vnútri púpavovej gule. Podľa mňa je v nej stále nedeľa, čisto, radostne a bezstarostne.

A potom fúkne vietor a vo vzduchu sa vznášajú milióny takmer nič nevážiacich padáčikov, ktoré rozvážajú posolstvo: aj všedné a jednoduché je krásne. Púpava je dôkaz existencie božej, vesmírnej, mimozemskej. Dôkaz jasný, krásny, stručný, dokonalý. Iba my ho nevidíme, my si ho nevšímame. Lebo sme už oslepli. Je jedno dávne detské tajomstvo. Keď odtrhnete púpavu hneď pri zemi, treba skúseným okom vybrať zdravú časť stvolu a asi desať centimetrov oddeliť. Zubami. Zuby sú lepšie, ale púpavové mlieko máva horkastú chuť – mne to neprekáža, ale komu áno, nech si spraví z nechtov klieštiky a cvik – máte polotovar na hudobný nástroj dandeliofón.

Môžete si vybrať aj hĺbku a výšku tónu, ale to je už pre pokročilejších. Stonka púpavy sa na koncoch rada štiepi a vykrúca. Na vhodnom mieste jej pomôžete malými zárezmi na bokoch. Ľahko vložíte nástroj medzi pery. Dvomi prstami pravej ruky uchopíte nástroj, stabilizujete ho a jemne fúkate. Musíte odhadnúť silu dychu tak, aby vznikla potrebná vibrácia. Chce to cit, rytmus a zmysel pre duchovno. Ten istý princíp ako saxofón alebo klarinet.

V istej chvíli sa začne stonka púpavy správne chvieť vo vašich ústach a vydávať nádherný tón. Niečo medzi minisaxofónom a štekotom malého psa. Ten zvuk nebudete počuť na križovatke, ani pri zapnutom rádiu alebo televízore. Ani na diskotéke. Iba v tichu. Ale tam je nádherný, pozitívny, veselý. Niekde v iných svetoch istotne majú púpavy so stonkou ako dievčenská ruka a vyrábajú si z nich národný nástroj. Zohol som sa, zodvihol som jednu odseknutú púpavu a rýchlo som si vyrobil zázračnú trúbku svojho detstva. Ľahko som si spomenul na všetky finty a celou cestou až k autu som na ten nástroj radostne vyhrával veselý pochod radosti zo života. Nezobral som si dandeliofón domov. Načo, púpavy sú všade.