Diners Club Magazine

/indické príslovie/

„Ak živý organizmus prichádza o krv, umiera. Predtým sa ešte zmieta v kŕčoch. Vysušovaním krajiny púšťame žilou prírode. Kým ekosystém skolabuje, nastávajú živelné pohromy – aj príroda má pred kolapsom kŕče. Ak chceme zachrániť organizmus, potrebujeme zastaviť krvácanie. Ak chceme prinavrátiť vitalitu prírode a zbaviť ju pohrôm, potrebujeme zastaviť vysušovanie povodí,“ myslí si hydrológ a občiansky aktivista Michal Kravčík.

Ako sa zo stavbára stal ochranca vody?
Keďže mi odporúčali študovať niečo iné než to, po čom som túžil, v strachu, že to nezvládnem, som študoval aj to, čo som nemusel. Kdesi v podvedomí som stále túžil po umeleckom cítení. Zrejme sa tak do mojej profesionálnej kariéry dostali aj prvky, ktoré môj život ovplyvnili natoľko, že som začal vnímať vodu ako živý organizmus. V školách sa učí, že voda má tri skupenstvá. No ja som pochopil, že ich má štyri. Štvrtým je samotný život v unikátnych podobách rastlinnej a živočíšnej ríše. Už len fakt, že mi kladiete otázky a ja odpovedám – kto vlastne vedie tento rozhovor? Nie je to náhodou voda? Neviem si predstaviť, ako by sme viedli tento rozhovor, keby sme boli „vysušené placky“, teda keby naše organizmy boli bez vody. Najnovšie poznanie o vode ide ešte ďalej. Tvrdí, že voda má pamäť. Ak by to bolo naozaj tak, potom má logické vysvetlenie aj náboženstvo. To tvrdí, že život je večný. Lebo keď človek zomiera, voda sa z neho vyparí a odchádza do neba. Po kondenzácii sa vracia na zem, kde štartuje nový život a odovzdáva mu pamäť z predchádzajúceho života.

Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy?
Možno áno, ale stále je tu základná otázka, ako voda ovplyvňuje náš život. Vieme o tom, že asi 70 % nášho tela je z vody. Vieme tiež, že plochu našej planéty rovnako asi zo 70 % tvorí vodná hladina. Rovnako vieme, že nebyť vody, tak neexistujeme. Preto je veľmi divné, že poznaniu, čo to vlastne voda je, venujeme takú malú pozornosť. Veď v našom systéme vzdelávania je voda až kdesi na konci! Napriek tomu, že všetko živé pochádza práve z nej. Akýkoľvek život závisí od toho, či v prostredí voda je alebo nie je. Renomované svetové vedecké ústavy sa venujú akurát tomu, ako mať dostatok vody pre ľudí, potraviny i priemysel. Ešte kurióznejšie je, že veľa expertov podsúva verejnosti informácie o raste extrémnych prejavov počasia, povodniach, suchu, nedostatku vody i potravín, roztápaní ľadovcov i stúpaní hladín oceánov ako o jasných dôkazoch klimatických zmien. Tvrdia, že ich zapríčiňuje zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov CO2 v atmosfére. Ale veď všetky spomínané javy predsa súvisia s vodou! Tento faktický rozpor je pre mňa nepochopiteľný.

Na základe čoho ste sa dopracovali k takto odvážnemu tvrdeniu?
Tridsať rokov sa akoby nedopatrením potulujem v prostredí, ktoré oficiálnym trendom nič nehovorí. V tomto prostredí som sa svojou tvrdohlavosťou dopracoval k poznaniu, ktoré mi umožňuje hovoriť nahlas o tom, čo si iní zatiaľ nevšimli. Keď sa však obzriem dozadu, samozrejme aj ja, ako každý hydrológ, som pôvodne chcel budovať tie najväčšie priehrady. Napríklad v Ústave hydrológie Slovenskej akadémie vied som svojho času robil výskum hydrológie vnútorných vôd Východoslovenskej nížiny.

Prišiel som však na to, že odvodnenie nížiny bolo len vyhodených päť miliárd vtedajších československých korún a nezmyselný boj s prírodou. Keď sa to dostalo na verejnosť, vyhodili ma. Prvým veľkým nezávislým projektom, do ktorého som sa so svojimi spolupracovníkmi pustil, bola „Modrá alternatíva“. Išlo o alternatívu k budovaniu priehrady Tichý Potok v Levočských vrchoch, ktorá však oproti vybudovaniu priehrady bola viac ako desaťnásobne lacnejšia. Nakoniec sme výstavbu priehrady zastavili a okolo týchto aktivít sme získali veľmi zaujímavé poznatky. V organizácii Ľudia a voda sú hlavne dobrovoľníci, ktorí sa snažia prichádzať s inovatívnymi riešeniami. Keď niekoho presvedčíme, aby nám na naše „uletené“ inovatívne riešenia dal peniaze, potom projekt, ktorý sme si vymysleli, aj riešime.

O výsledky projektu Vodný les Michala Kravčíka (vpravo) sa zaujímal aj princ Filip, vojvoda z Edinburghu (vľavo).

Naznačili ste, že ste sa dopracovali aj k poznaniu príčin extrémnych prejavov počasia...
Ďakujem, že kladiete otázku o extrémnych prejavoch počasia a nie o globálnom otepľovaní. Pripomínam, že globálne otepľovanie nemusí mať nič spoločné s rastom extrémnych prejavov počasia. Prečo? Lebo na našej planéte môže byť priemerná teplota aj o 5 °C vyššia ako je teraz a nemusí dochádzať k extrémnym prejavom počasia. S podmienkou, že atmosféra bude hustejšia, resp. jej vrstva silnejšia. V prípade silnejšej skleníkovej vrstvy bude teplotný režim Zeme viac vyrovnanejší s menšími zmenami medzi dňom a nocou, medzi letom a zimou, a budú aj menšie predpoklady pre náhle zmeny počasia. Takže podľa mňa je to presne naopak. Náhle zmeny počasia, aké sme napríklad zažili počas posledných Vianoc, hovoria o znižovaní skleníkových plynov v atmosfére a nie o ich zvyšovaní.

NEWPAGE

 

Prijatie u Hillary Clintonovej v Bielom dome vo Washingtone po udelení Goldmanovej ceny.

Takže podľa vás sa koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére znižuje?

Extrémne prejavy počasia nemôže v žiadnom prípade spôsobovať zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov. Tu je ten paradox, o ktorom by mali svetové vedecké inštitúcie seriózne diskutovať a hľadať naň odpoveď, kým je čas. Ponúkam svoju interpretáciu: najdôležitejšia pre ochrannú funkciu atmosféry je prítomnosť vody v atmosfére v jej plynnom skupenstve.
Dostatok vody v krajine má zase zásadný vplyv na jej výpar, pri ktorom sa spotrebováva obrovské množstvo solárnej energie.

Vo vysušenej či odvodnenej krajine sa slnečná energia premení na citeľné teplo, ktoré atmosféru zohrieva. Tým sa menia aj toky a energie v atmosfére. To spôsobuje rast extrémnych prejavov v počasí. Tam, kde je vody dostatok, sa krajina prehrieva pomaly. Tam, kde je vody málo, sa krajina prehrieva veľmi rýchlo a teploty dosahujú extrémne výkyvy a náhle zmeny. Veď len počas posledných Vianoc sme boli svedkami teplotnej zmeny v priebehu dvoch dní aj o viac ako 30 °C. V princípe platí, že voda, ktorá recykluje vo vodnom cykle, je chladičom Zeme i stabilizátorom počasia. Ak má toto unikátne klimatizačné zariadenie poruchu, začne sa planéta prehrievať a meniť klímu.

Vo verejnosti stále prevláda názor, že dažďová voda je odpad, ktorého sa potrebujeme čo najskôr zbaviť. My však musíme zaistiť, aby vsakovala čo najviac do zeme, vyparovala sa a dopĺňala tak zásoby podzemných vôd a posilnila biodiverzitu. Podľa odhadov ľudstvo ročne skanalizuje asi 700 mld. m3 vody. Spôsobuje to každoročný nárast hladín oceánov a uvoľnenie asi 100 mil. GWh tepla do atmosféry. To je príčina chaosu. Má podobu napríklad náhlych zmien počasia, živelných smrští, extrémnych zrážok i dlhotrvajúceho sucha. Navyše pravdepodobne aj častejšieho výskytu zemetrasení.

Vysušovanie kontinetov spôsobuje viac otrasov zemskej kôry?
Za posledné storočie stúpli hladiny oceánov asi o 10 cm. Ak ide o dôsledok vysušovania kontinentov, potom sa zemská kôra kontinentov odľahčila o 37 000 mld. ton a súčasne sa zemská kôra oceánov zaťažila o tú istú váhu. Na citlivých geologických zlomoch zemskej kôry tak zrejme došlo k zmenám tlakov, čo môže spôsobiť zemetrasenia.

Dobre. Tak ako to zmeniť? Čo navrhujete?
Je potrebná celosvetová kampaň za zastavenie vysušovania kontinentov. Stačí jednoduchý program, ktorý zabezpečí, aby tých 700 mld. ton dažďovej vody, ktoré každoročne spláchneme do oceánov, ostalo na kontinentoch. Toto dokáže urobiť asi 50 mil. ľudí za necelých desať rokov. V dnešnej dobe finančnej krízy a stúpajúceho globálneho napätia ide o riešenie, ktoré dokáže brzdiť nielen klimatické zmeny, ale aj stúpanie hladín oceánov a súčasne zabezpečiť viac potravín a vody pre chudobný svet. Problém však je, že ide o riešenie, ktoré neprináša výnosný biznis globálnym hráčom.

„Tretia svetová vojna bude vojnou o vodu.“

Preberanie európsko-americkej Ceny pre demokraciu a občiansku spoločnosť  od
britského premiéra Tonyho Blaira na Downing Street v Londýne.

V štúdii „Voda pre tretie tisícročie“ uvádzate dosť katastrofické scenáre... Ako vnímate napríklad rôzne katastrofické filmy, na ktoré nás lákajú do kín? Možno katastrofickým scenárom predísť?
Katastrofické filmy? Tie nesledujem. Hovorí sa o mne, že sám som dostatočne dobrým autorom katastrofických scenárov (smiech). Aj prognózy OSN predpokladajú, že v roku 2025 budú žiť v oblastiach bez vody, tým pádom aj bez potravín, asi tri miliardy ľudí. Nie problém s fosílnymi palivami, ale hlad a nedostatok vody vyvoláva agresivitu, nenávisť a všetky neduhy, ktoré spoločnosť dokáže vyprodukovať.

Preto i terorizmus vzniká tam, kde je nedostatok zdrojov a kde existuje závisť vo vzťahu k bohatším krajinám, ktoré zatiaľ ešte tieto zdroje majú. Hrozia preto vážne medzinárodné konflikty. Dá sa predpokladať, že tretia svetová vojna bude vojnou o vodu. Ak budeme pokračovať vo vysušovaní zemského povrchu odlesňovaním, intenzívnym poľnohospodárstvom či urbanizovaním, budeme musieť čeliť oveľa dramatickejším živelným pohromám, ktoré môžu prerásť do globálnej kataklizmy. Zabrániť tomu je reálne, ale museli by sme zmeniť vodnú paradigmu a to je najťažšie, keď sa civilizácia správa celosvetovo tak, že dažďovú vodu posiela najbližším rigolom do rieky i mora.

NEWPAGE

 

Vybudovaná prvá hrádzka na zadržiavanie vody v lokalite Tichý Potok – Michal Kravčík a Pavol Petráš.

Ako môže obyčajný človek prispieť k záchrane vody?
Riešenie je zdanlivo jednoduché – každý vlastník, správca pozemku či objektu môže vytvoriť podmienky na to, aby dažďová voda, ktorá mu v súčasnosti odteká z pozemku kanalizáciou, ostávala v nejakej forme v jeho prostredí, nasycovala pôdu, dopĺňala zásoby podzemných vôd a vyparovala sa do atmosféry. Vytvoriť podmienky v globálnom meradle pre plošné zadržanie dažďovej vody na kontinentoch si však vyžaduje zásadnú zmenu jej vnímania. Dažďová voda nie je odpad, ktorého sa treba zbaviť, ale dar nového života. Príčinou nedostatku vody nie je rast populácie, ale zlé hospodárenie s vodou. Najväčšou výzvou dneška je pochopiť, že oveľa vážnejší vplyv na klimatickú zmenu má vysušovanie krajiny, ako zvyšovanie koncentrácie CO2 v atmosfére. Nepochybujem, že popri množstve iných faktorov časť klimatických zmien spôsobuje ľudská činnosť. Väčšinový hlas o príčinách klimatických zmien sa však sústreďuje na okrajový problém. Nahráva to skeptikom – argumentujú, že takéto zmeny neexistujú, alebo ak existujú, tak mimo vplyvu človeka ako súčasť prirodzených procesov na našej planéte. Považujem to za veľmi nebezpečný trend pre udržateľný rozvoj.

„Boj o Zem sa mení na biznis.“

Nedávnemu Kodanskému summitu hrozilo fiasko. Výsledkom je nakoniec zmluva o znižovaní emisií oxidu uhličitého a finančnej pomoci rozvojovým krajinám, ktorá však pre nikoho nie je záväzná.
Možno to vyznie kacírsky, ale som rád, že účastníci summitu sa záväzne na ničom nedohodli. Vzniká tak priestor na širšiu diskusiu o príčinách klimatickej zmeny. Na summite sa krútila reč zväčša o emisiách oxidu uhličitého ako o hlavnej príčine klimatických zmien. Nie som presvedčený, že im môžeme zabrániť ich znižovaním.

Navyše si myslím, že boj ľudstva za záchranu Zeme sa zvrháva na veľký biznis so všetkým, čo k nemu patrí. Aj v Kodani to bol skôr súboj rôznych záujmových skupín o veľké peniaze. Zatiaľ prevláda carbon loby, ktorej sa darí obchodovať so skleníkovými plynmi bez zásadného vplyvu na zastavenie klimatickej zmeny. Zrejme by tejto skupine iné alternatívne riešenia ubrali z možného zisku. Kuriózne je, že tejto loby sa podarilo na svoju stranu vtiahnuť aj najvýznamnejšie svetové ochranárske hnutia.

Je to teda viac o peniazoch, ako o klimatických zmenách?
V Kodani bolo na môj vkus príliš cítiť lobing silných technologických inovátorov, ktorí ponúkajú nové, samozrejme nesmierne drahé riešenia. Ale aj skorumpovaných afrických vládcov, ktorým ide o čo najväčší mešec pre ich krajiny – teda väčšinou pre ich režimy. Mal som pocit, že otvorená diskusia o podstate problému a o možnostiach minimalizovania jeho dôsledkov bola v úzadí.

Aj preto som rád, že k žiadnej zásadnej dohode nedošlo. Platnosť Kjótskeho protokolu sa končí v roku 2012. Dovtedy žije šanca dohodnúť sa na účinných, a pritom relatívne lacných riešeniach, ktoré by pomohli čeliť hrozbám klimatických zmien. Všetko na svete pochádza z vody. Voda je zrkadlom kultúry človeka. Na osude vody možno definovať históriu človeka i jeho kultúr. Tam, kde si človek vodu nectil, jeho život zanikol. Poznáme príklady v histórii našej planéty, keď po hrdých a sebavedomých kultúrach ostal iba prach. Najvzácnejšie archeologické vykopávky sú predsa tam, kde je dnes púštna krajina.

Niektoré zo zmien spôsobených klimatickými zmenami

Roztápajúce sa hranice
Taliansko-švajčiarsku hranicu v Alpách vytýčili pred 75 rokmi. Teraz ju budú musieť vytýčiť nanovo. Podľa topografov si to vynútilo pokračujúce topenie ľadovcov. Letecké snímkovanie potvrdilo aj výrazné posuny hraníc. Napríklad pri lyžiarskom stredisku Zermatt došlo už k vyše stometrovej odchýlke. Návrh na zmenu hranice bude musieť odsúhlasiť taliansky parlament, vo Švajčiarsku o ňom rozhodne skupina kartografov.

 

 

NEWPAGE

 

Topiace sa Tuvalu
Mení sa aj tvar štvrtého najmenšieho štátu sveta, súostrovia Tuvalu v západnom Pacifiku. Stúpajúca hladina Tichého oceánu ukrajuje stále väčšiu časť z tropických ostrovov. Tuvalu sa považuje za najnižšie položenú krajinu na svete – väčšina súostrovia leží len jeden meter nad prílivovou líniou. Podľa meraní sledujúcich stúpanie hladiny oceánu stúpa morská voda v okolí tichomorských ostrovov ročne o necelý centimeter. O niekoľko ostrovov už krajina v minulosti pre erózie a vietor spolu so stúpajúcou hladinou oceánu prišla. Súostrovie ležiace na polceste medzi Novým Zélandom a Havajom sa podľa vedcov najneskôr do tridsiatich rokov ocitne pod hladinou oceánu a premení sa na podmorský útes. Čo bude s jeho 12 tisíckami obyvateľov, zatiaľ nikdo netuší. Isté je len to, že ešte predtým budú ostrovný štát pri každej búrke zalievať morské vlny.

Zelené Grónsko?

Ľadové pláne pokrývajúce najväčší ostrov sveta Grónsko sú každým rokom menšie. Zatiaľ čo v roku 1996 sa ich plocha zmenšila o 92 štvorcových kilometrov, v roku 2005 to už bolo o 225 štvorcových kilometrov. Topenie navyše stále naberá na tempe. Kam až povedie, nikto nevie a odborníci sa v názoroch rôznia. Podľa niektorých by sa Grónsko mohlo postupne opäť zmeniť na zelený ostrov. Veď už dnes na juhu ostrova začali rásť stromy a miestni ľudia už dokážu dopestovať zeleninu aj mimo skleníkov. Ak sa obrovské grónske ľadovce roztopia, hrozí, že stúpajúca hladina morskej vody zaplaví ulice Londýna, krajiny Beneluxu alebo deltu Nílu.

Klimatické zmeny

Človeka intenzívnejšie zaujímajú len od druhej polovice 20. storočia, v súčasnosti ich však už skúma mimoriadne ostražito. Sprevádzajú celú existenciu našej planéty a ľudské pokolenie ich počas svojho vývoja takisto niekoľko zažilo. Aké dopady naň klimatické zmeny mali? Do akej miery sa ľudstvo na klimatických zmenách samo podieľalo?

Vedci tvrdia, že klimatické zmeny boli katalyzátorom dejín už v prehistorickom období. Napríklad oteplenie a výbuch sopky v južnej Itálii pred asi 40 000 rokmi zúžili životný priestor neandertálca a napomohli príchodu a rozširovaniu vplyvu moderného človeka. Ľudstvo zažilo aj obdobie, keď na území dnešnej Sahary rástli lesy a tiekli početné rieky, ako o tom svedčia jaskynné maľby v Líbyjskej púšti.

Nie je náhodou ani fakt, že prvé civilizácie vznikali tam, kde na to boli vhodné prírodné podmienky: mierne počasie, prístup k vode a dostatočné množstvo zušľachtiteľných rastlín a domestikovateľných zvierat. Najznámejšou spomedzi takýchto oblastí bola oblasť tzv. úrodného polmesiaca – dnešný Libanon, Sýria a Irak. Odvtedy ľudstvo prežilo veľa ďalších prírodných katastrof. Niektoré z nich sú dobre zdokumentované. Podľa výskumov, ktoré uskutočnili univerzity St. Andrews a Aberystwyth, úpadok egyptskej Starej ríše (2575 pred n. l. až 2150 pred n. l.) zapríčinilo globálne oteplenie. Výskumy tiež potvrdili, že jazero Tana v dnešnej Etiópii pred 4200 rokmi v podstate vyschlo a prestalo zásobovať vodou modrý Níl. Nedostatok vody v Níle mal potom za následok hladomor v Egypte.

Diktát prírody

Obdobie sťahovania národov v 5. storočí sprevádzalo podľa klimatológov ochladzovanie a tzv. druhé sťahovanie národov v 9. storočí (výpady Normanov a Saracénov, príchod starých Maďarov) rovnako sprevádzal pokles priemernej teploty. Následné otepľovanie trvalo približne od 9. do 13. storočia a pomohlo objaviť brehy Severnej Ameriky a zaľudniť Grónsko (Greenland – Zelený ostrov), ktoré však ľudia pre zhoršenie klimatických podmienok o ďalšie dve storočia neskôr opustili.

NEWPAGE

Malá doba ľadová

Ovplyvňovala celé obdobie novoveku. Dĺžku jej trvania vedci udávajú buď medzi rokmi 1600 až 1850, alebo do nej zahŕňajú aj ochladenie na sklonku stredoveku, teda 14. až 19. storočie. Na jej vrub sa pripisujú aj turecké výboje, náboženské vojny, tridsaťročná vojna (1618 – 1648), úpadok obchodu v okolí Stredozemného mora a jeho posun smerom k Atlantiku a veľa iných spoločenských zmien.  Malá ľadová doba sa prejavovala najmä v zimnom období. Svedčia o tom záznamy starých kroník. Napríklad zima 1233 – 1234 bola taká tuhá, že zamrzla severná časť Jadranského mora. V rokoch 1322 – 1323 zamrzla južná časť Baltického mora. Podobne tomu bolo aj v zime 1407, kedy vraj z Nórska do Dánska prebiehali vlčie svorky.

Balt zamrzol aj v roku 1709. Záznamy sú aj o opačných extrémoch. Napríklad v rokoch 1540 – 1547 sa k nám v teplom a suchom období pri južných vetroch dostávali aj kobylky. Počas Vianoc v roku 1606 rozkvitli slivky, višne a mnohé druhy tráv. V prípade rokov, ktoré sú časovo bližšie súčasnosti, sú známe aj dôvody kolísania teplôt. Výbuch sopky na Islande v rokoch 1873 – 1874 spôsobil napríklad mimoriadnu zimu na celej severnej zemskej pologuli. Studené roky a neúroda predchádzali aj výnimočným udalostiam v histórii. Také boli napríklad roky 1788 a 1847. Aj novodobé dejiny by sa zrejme vyvíjali inak, keby zima v rokoch 1941 – 1942 nebola taká tuhá. Koniec malej doby ľadovej posúvajú niektorí klimatológovia až na koniec 19. storočia. Dokumentujú to napríklad meteorologickými pozorovaniami z Viedne. Studené obdobie náhle končí zimou 1896 – 1897 a pomerne teplé a stabilné podnebie pokračuje až do roku 1939, s výnimkou zimy 1928 – 1929.

Extrémne výkyvy počasia spôsobovali neúrodu aj v dôsledku šírenia rozličných škodcov a chorôb. Ľudia migrovali do miest, kde v 17. storočí vznikla industriálna revolúcia. Hladomory, využívanie lacnej pracovnej sily v manufaktúrach a továrňach a potravinová núdza v Európe postupne vyústili do sociálnych nepokojov a revolúcií. Chladnejšie podnebie nielen naštartovalo industriálnu revolúciu (zvýšený dopyt po energii a teple), ale iniciovalo aj zavedenie modernejších postupov v poľnohospodárstve. Niektoré udalosti spájané s extrémnymi prejavmi počasia:

1315 – 1321 > veľký hladomor v celej Európe
1350 > Vikingovia opustili svoje západné osídlenie v Grónsku
1500 > v Anglicku sa prestáva pestovať vinič
1580 – 1600 > výrazný pokles produkcie vína vo Švajčiarsku, dolnom Uhorsku a    Rakúsku
1590 – 1850 > vlna alpského glaciálneho zaľadnenia dosiahla v období malej  doby ľadovej maximum
1696 – 1697 > Fínsko prišlo v dôsledku hladomoru o tretinu obyvateľov
1740 > začiatkom roka pretrpel Paríž 75 dní silných mrazov, ktoré prudko zvýšili ceny potravín
1812 > kruté mrazy v decembri
1812 urýchlili porážku Napoleonovej armády počas jeho vojenského ťaženia do Ruska
1841 – 1851 > hladomor v Írsku spôsobený premenlivým počasím, chorobou zemiakov a závislosťou od  jedinej plodiny spôsobil vymretie vyše milióna ľudí

Spor o úlohu človeka

Vplyv prírody na dejiny je nepopierateľný, hlavný dôvod vývoja však historiografia všeobecne predsa len vidí v spoločenských zmenách alebo vo vystúpeniach výnimočných jednotlivcov. Sú aj vyhranené menšinové názory, že práve klimatické zmeny stoja v pozadí vývoja ľudskej civilizácie. Podľa nich bolo podnetom na vývoj zložitých spoločností rozšírenie sucha, ktoré malo za následok urbanizáciu na miestach, kde bola dostupná voda. To ďalej podnietilo vytvorenie elity, ktorá následne obrovskými kultovými stavbami legitimizovala svoju vládu. Väčšina historikov sa však s týmito názormi nestotožňuje, pretože ich považujú za priveľmi zjednodušené a navyše neplatia pri vývoji civilizácií Strednej Ameriky.

Faktom je, že ľudská civilizácia sa vždy usilovala zmeniť svoje okolie tak, aby jej čo najväčšmi vyhovovalo. Preto bola príroda neraz obeťou činnosti človeka. Zrejme nikdy v dejinách sa však nestalo, že by ľudská činnosť spôsobila globálne klimatické zmeny, aj keď na miestnych úrovniach si ľudia sami neraz podkopávali existenčné podmienky. Nevhodné zaobchádzanie s prírodou možno doložiť na všetkých kontinentoch a v každej epoche.  Napríklad Grécko vo svojom klasickom období vyzeralo inak ako o niekoľko storočí neskôr počas rímskeho obdobia. Tamojšia hornatá krajina ponúkala ešte menej priestoru na obrábanie pôdy a v dôsledku odlesňovania pôda erodovala. Pre výstavbu flotíl a výrobu dreveného uhlia sa aj v iných oblastiach Stredomoria vyrúbali lesy a zmenil sa vzhľad krajiny. Odlesňovanie v rôznych oblastiach trvá dodnes.

Michal Kravčík (1956)

Absolvoval Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave. V roku 1992 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied. Pracoval v tomto ústave, ako aj v Ústave krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied a v Pôdohospodárskom projektovom ústave. Od roku 1992 pôsobí v treťom sektore. Je spoluzakladateľom a súčasne predsedom mimovládnej organizácie Ľudia a voda, ktorej pôsobenie ocenili EÚ-US Cenou pre demokraciu a občiansku spoločnosť.

Známy sa stal alternatívnymi vodohospodárskymi koncepciami. Zhrnul ich v odborných prácach: Voda pre tretie tisícročie, Voda pre ozdravenie klímy – Nová vodná paradigma, Medzi povodňami i suchom. V roku 1995 získal trojročné štipendium medzinárodnej organizácie Ashoka, ktorá podporuje inovátorov pre verejné blaho po celom svete. Goldmanov environmentálny fond v kalifornskom San Franciscu mu v roku 1999 udelil Goldmanovu cenu, považovanú za environmentálnu Nobelovu cenu za projekt zadržiavania dažďovej vody v lokalite Tichého Potoka v Levočských vrchoch, kde je dodnes naprojektované budovanie vodnej priehrady. Organizácia Ľudia a voda iniciovala a v rámci obnovy Vysokých Tatier aj realizovala na ploche 90 hektárov projekt Vodný les s cieľom zasýtiť vodou les zdevastovaný veternou smršťou. Projekt získal medzinárodné ocenenie Energy Globe Award 2007. V tom istom roku ocenilo Neformálne ekonomické fórum – Hospodársky klub Michala Kravčíka svojou výročnou cenou Zlatý biatec.

 

Autor: Petr BESKYD
Foto: archív, Shutterstock