„Muži sa radi pozrú za peknou ženou, ale nakoniec si aj tak vyberú niekoho, kto disponuje najmä vnútornou príťažlivosťou,“ priznáva odborník na ženskú krásu Brani Gröhling.

Mnohí ťa považujú za jedného z najúspešnejších mužov na Slovensku. Tvoje meno spájajú s odborníkom na lifestyle, lídrom salónov Pierot, štylistom, vizážistom, kaderníkom. Si vo svojich očiach umelec, ktorý tvorí, manažér, ktorý riadi, či remeselník, ktorý na základe šikovnosti, talentu a tvrdej driny ovláda zdokonaľovanie známych i neznámych?
V tomto období som manažér, možno vizionár. Produkujem, vymýšľam, organizujem. Tým, že spolupracujem s erudovanou zahraničnou špičkou, dostávam sa k trendom oveľa skôr ako ktokoľvek iný. Pravdou je, že ľudia ma spájajú najmä s piatimi salónmi Pierot, v ktorých pracuje okolo šesťdesiat ľudí. Moja práca však obsahuje aj internetové obchody, prednášky pre rôzne spoločnosti a celkové smerovanie predaja. Druhá časť môjho života patrí Taliansku, kde spolupracujem s mnohými spoločnosťami.

Ako často lietaš do Talianska?
Ťažko to presne spočítať a dať jasnú odpoveď. Neviem. Celkovo nerád o sebe rozprávam v superlatívoch a za posledné roky nemám potrebu medializovať sa. Nerád rozprávam o tom, čo robím.

Ty si bol však prvý človek na Slovensku, ktorému sa podarilo vyzdvihnúť povolanie štylistu, vizážistu, kaderníka na štatút mediálne známej osoby...
To je pravda. Bolo to tým, že som veľa cestoval a v tom čase som investoval skoro všetky peniaze na štúdium. Kopíroval som to, čo sa dialo vonku. Keďže to na Slovensku nikto okrem mňa nerobil, prišiel úspech a uznanie. Dokonca sa mi podarilo potiahnuť niektorých talentovaných ľudí a dostať ich na výslnie. Nehovorím, že som ich vyrobil. Takisto by som to nepomenoval tak, že moji kaderníci sú dnes mojimi produktmi. Ale určite som týchto ľudí svojimi radami, nápadmi a celým pôsobením vykreoval. Moje poslanie bolo vždy pomáhať šikovným ľuďom, ktorí majú neskutočný talent, len im chýbajú kontakty a zázemie.

V poslednej dobe si odišiel do mediálneho ústrania. Pred pár rokmi bola tvoja tvár na titulných stránkach kníh, dnes sa zriedkakedy nakrátko ukážeš na nejakom podujatí. Prečo?
Mal som pocit, že je to správne a dodnes to neľutujem. Baví ma zákulisie. Momentálne som šťastný, že žijem život, ktorý som si vysníval. Ale pamätám si, že som sedel s Gabikou Drobovou a ona sa ma pýtala, prečo sa chcem stiahnuť. Samozrejme, že niekedy musí byť človek na obraze, v éteri. Musí absolvovať mediálne turné. Dnes sa však teším najmä z mojich ľudí, ktorí prezentujú svoju i moju prácu, ako najlepšie vedia.

Na koho si pyšný najviac?
Sú to ľudia ako Peťo Sýkora, Janko Molnár, ale aj ľudia, ktorí spolupracovali s našou značkou v minulosti a už idú svojou cestou, či už úspešnou, alebo nešťastnou. Sú to však osobnosti. Majú zvučné meno a ja neľutujem ani sekundu, ktorú som s nimi strávil.

Zoberme si Jána Molnára. Výnimočný kaderník, umelec, ktorý pracuje v tvojom salóne v Auparku. Dá sa takéhoto kaderníka nejakým spôsobom determinovať, či byť naňho ako šéf prísny?
Už len vysloviť, že Molnár či Sýkora sú moji zamestnanci, mi príde smiešne. Pre mňa sú to rovnocenní ľudia, pretože toho v brandži veľmi veľa dosiahli. Môžem im povedať svoj názor, ale je len na nich, či si ho zoberú k srdcu. Nemôžem ich nijako markantne ovplyvniť, keďže si ich vážim a akceptujem akékoľvek ich pohľady na vec.

Predstav si sám seba, keď si mal štrnásť. Ako by si sa opísal?
Bol som dlhovlasý, veľmi aknózny tínedžer. Chodil som na Strednú odevnú školu v Partizánskom, špecializovanú na výrobu a navrhovanie obuvi a galantérneho tovaru. Žil som normálny mládežnícky a hlavne socialistický život.

Po škole si odišiel do Londýna. Predpokladám, že si tam nemal veľké zasieťovanie. Aké boli tvoje prvé dni vo veľkomeste?
Bolo to hrozné. Vedel som trochu po anglicky, no už prvý deň som sa stratil. Prišiel chlapec z východného bloku s veľkým plecniakom, plným jedla od mamy. Po pár dňoch som začal chodiť do školy a potom to už ako tak išlo.

Čomu vďačíš, že sa z mladého Partizánčana stal v priebehu pár rokov pojem nielen na Slovensku, ale i v zahraničí?
Mal som neuveriteľné šťastie, že som sa spoznal so Sašom Jánym a fotografkou Desanou Dudášovou. Potom, ako som sa vrátil z Londýna, kde som študoval, mi dal Saša šancu líčiť finále Elite Model Look v Bukurešti a v Prahe. Desana mi jedného dňa zavolala, aby som jej nalíčil Katku Hasprovú na titulku. Keďže to dobre dopadlo, robili sme spolu ešte niekoľko krásnych rokov.

V dvadsiatke si sa naplno začal venovať ženskej kráse, už ako dvadsaťpäťročný si založil prvý salón. Ako prišlo k rozhodnutiu zameniť post zamestnanca na zamestnávateľa?
V dvadsaťpäťke som založil Pierot, no popri vedení som stále robil vizáž. Po dvoch rokoch to bolo časovo neúnosné. Nezvládal som to, a tak som si položil otázku, čo naozaj v živote chcem. Napísal som si klady, zápory a vyšlo mi, že chcem hľadať nové talenty a budovať značku.

Krásou a estetikou sa zapodieva ľudstvo od samého počiatku. Mnohí filozofi si kládli za úlohu definovať tento pojem. Čo si predstavuješ ty pod pojmom „krásna žena“?
Po rokoch mojej profesie to už pre mňa nie je len niečo vizuálne atraktívne. Možno som krásou ako takou presýtený. Možno som už videl toľko krásy, že hľadám niečo úplne iné. Pre mňa je nádherná Hana Gregorová. Predstavuje stelesnenie energie a vitality. Dúfam, že raz v jej veku budem mať takú fantastickú povahu, ako má ona. Eva Pavlíková z Nitrianskeho divadla, Magda Paveleková, Zuzana Fialová – to sú pre mňa krásne ženy. Neviem, či sú aj pre ľudí úžasné, ale ja to tak cítim. Majú neuveriteľné fluidum. To je podľa mňa krása. Zvláštna odpoveď?

Vôbec. Len ma prekvapuje, že v poslednej kampani „Tvoríme pierot“ boli na vizuáloch úplne iné typy. Romana Škamlová, Lucia Senášiová, Soňa Müllerová. Tak prečo nie napríklad Paveleková?
Rozlišujem prácu a subjektívne inklinácie. Musím komunikovať, čo chcú ľudia, čo sa im páči, čo ich oslovuje a čo budú kupovať. Keby som svoje osobné preferencie dával do biznisu, tak by to nefungovalo. Nie je to o tom, čo chcem ja, ale o tom, čo chcú ostatní. Sú nádherné ženy ako Dara Rollins či Henrieta Mičkovicová. Keď však príde na to, s kým by muž chcel stráviť zvyšok života, hľadí aj na vnútorné hodnoty. My, muži sa radi pozrieme za peknou ženou, ale nakoniec si aj tak vyberieme niekoho, kto disponuje najmä vnútornou príťažlivosťou. No a niektorí majú aj krásne, aj inteligentné.

Mnohí neveria na hlboké priateľstvo ženy a muža bez intencií možného zblíženia. Ty si viac rozumieš so ženami alebo s mužmi?
Vo všeobecnosti mám málo kamarátov. Pracovné kamarátstva sú príjemné vzťahy, ale nie sú naozajstné. Týmto ľudom nehovorím intímne veci. A čo sa týka kamarátstva so ženou alebo s mužom, to nerozlišujem. Je to absolútne individuálne.

Máš povesť činorodého, neustále tvoriaceho človeka. Máš vôbec pri piatich salónoch a všetkých ostatných aktivitách voľný čas, alebo si zaškatuľkovaný do skupiny workoholikov?
Ja tvrdím, že nie som, ale keby som tu mal svoje okolie a rodinu, tak by sa len usmievali a krútili by hlavou. Patrím k tým šťastným, čo berú svoju prácu ako koníček. Tým, že nemám presne stanovený pracovný čas, neriešim hranice medzi prácou a voľnom. Častokrát si sadnem za počítač o desiatej večer a do noci pracujem. Práca-nepráca. Ak by som svoje myšlienky nespísal, nezaspal by som. Ale nesťažujem sa.

Ocitol si sa niekedy v situácii, keď si bol finančne na mizine? Myslím tým však obdobie aktívneho podnikania...
V čase, keď som budoval prvý salón Pierot, začali sa rozrastať mnohé kaderníctva, ktoré vo veľkom kopírovali. Ako neznalý pako som si zobral šialené úvery, ktoré som len ťažko splácal. Bolo to ťažké obdobie, ale nikdy som ani len nepomyslel na to, že by som s tým sekol. Som typický baran. Som prototyp všetkého, čo toto znamenie predstavuje. Aj keď si nabijem hubu, idem ďalej a nepoľavím.

Dalo by sa povedať, že v tvojom prípade platí, čo na srdci, to na jazyku?
Úprimnosť je pre mňa samozrejmosťou. V poslednej dobe hovorím veci, ktoré sú pravdivé a častokrát nepríjemné. Prišlo by mi nefér, keby som sa pretvaroval. Blízkym ľuďom poviem vždy na rovinu, čo si o ich práci a tvorbe myslím. Nekladiem si pred ústa servítku. Nemám právo komentovať ich osobný život a ani to nerobím. Niekedy ľudia začnú posudzovať iných len na základe minimálnych informácií z druhej, tretej ruky. Ja som nikdy nebol, ani nie som časť veľkej skupiny.

Vraj si poriadny knihomoľ...
Mám vlastnosť, že viem neuveriteľne rýchlo čítať. Za jeden deň padne v pohode päťstostranová kniha. Od detstva mám rád detektívky a dobrodružné romány. Neznášam ťažké, depresívne knihy, výlevy duše zo socializmu a podobné hlúposti. V mojom živote som zaťažený mnohými neľahkými situáciami a rôznymi problémami, a tak som rád, keď si pri knihe môžem oddýchnuť.

Odzrkadľuje tvoja obľúbená literatúra, teda dobrodružný román, tvoj charakter?
Keby mi niekto povedal, aby som išiel skočiť bungee jumping, poviem nie. Keby sme sa rozprávali o lete balónom, tiež poviem nie. Ani letenku do Brazílie by som si nekúpil, keby mi niekto zavolal, nech sa pridám. Ak by som však stál nad otvorenými dverami lietadla s padákom, tak by som skočil. Som opatrnejší, ale keď sa stanem súčasťou, nevycúvam.

V niektorých profesiách hranice neexistujú. Žil si v zahraničí, dodnes veľa cestuješ. Rozmýšľal si niekedy, že sa už na Slovensko nevrátiš?
Nikdy. Či to bolo v minulosti, alebo dnes, situácia sa v jednej veci nezmenila. Aj keby vedel človek vynikajúco jazyk a ovládal by dokonale svoju profesiu, vždy bude len prisťahovalec. Vždy bude outsider. A tí ľudia mu to dajú radi pocítiť. Môže byť akokoľvek dobrý, mať akýkoľvek úspech, nikdy sa neasimiluje.

Vo všeobecnosti, nielen na Slovensku, ale aj vo svete, sú špičkoví kaderníci najmä muži, nie ženy. Prečo je to podľa teba tak?
Pre ženy je zaujímavejší muž, pre mužov žena. Veľa ľudí hovorí, že je to kvôli tomu, že žena sa chce v prvom rade páčiť a muž ju vidí presne takú, ako by mala vyzerať. Podľa mňa je to hlúposť. Nedá sa povedať, že muž je lepší kaderník ako žena. Možno je zaujímavejší pre médiá. Nad určitými vecami sa netreba zamýšľať a filozofovať nad nimi. Keď nedám do bábovky prášok na pečenie, cesto nebude dobré. Nikto sa nezamýšľa, prečo. Odpoveď je lebo.

Vyhráva v tvojich rozhodnutiach racio či emocio?
V mojom povolaní sa nedá byť iba racionálny. Pracujem s ľuďmi, ktorí sú umelecky založení, a tak musím byť častokrát diplomat a taktik. Viem sa však veľmi rýchlo nahnevať a takisto rýchlo ma to vie aj prejsť.

Túžba vyštudovať právo ťa však neprešla ani po rokoch. S vysokou školou si začal pomerne neskoro. Prečo si išiel napriek úspešnej kariére späť do študentských lavíc?
Keď som bol mladý, dvakrát som sa na právo nedostal. Povedal som si, že si vybudujem kariéru a v tridsiatke to skúsim poslednýkrát. Podarilo sa. V tomto smere však nemám žiadne ambície. Vždy si nájdem niečo, čo ma napĺňa. Keby som to mal zhrnúť, tak je to jednoduché. Do tridsiatky som si budoval kariéru, potom som študoval päť rokov právo, po tridsaťpätke som začal aktívne športovať. Mám rád spinning a tento rok si idem urobiť trénerský kurz. Neviem len tak sedieť s vyloženými nohami na stole. Neviem si ani len predstaviť, že by som pil kávu a len tak rozjímal.

Právo si študoval externe. Predsa si len bol v kontakte so spolužiakmi. Ako sa zatvárili, keď do triedy vošiel Brani Gröhling?
Nevedeli, kto som. Keďže sa nemedializujem, nedokázali vizuálne zaradiť tvár do kategórie známych. Po pravde, nie je však ľahké začať v tridsiatke školu, najmä keď si už človek čo to preskákal. Je to veľká obeta. Keď ťa profesor vyhodí druhýkrát zo skúšky, ozve sa hrdosť. Keby som mal osemnásť, bolo by to iné. Nabiflil by som sa, odpísal by som to. V tridsiatke sa na to človek pozerá inou optikou.

Momentálne sa venuješ aj vzdelávacím programom pre stredné školy. Kadernícka súťaž Haircup sa stala akýmsi symbolom. Ako dnes vnímaš tebou iniciované edukačné aktivity?
Súťaž Haircup, ktorá bola predtým v Trenčíne, sa presunula do Bratislavy. Záujem je veľký, počas jedného dňa mávame aj sto súťažiacich. Kadernícky orientované školy súťažou doslova žijú. Tento rok ideme do Lisabonu, kde budú výhercovia reprezentovať Slovensko v rámci Európskej únie. Čo sa týka obrovského vzdelávacieho programu pre študentov stredných škôl v odbore kaderníctvo, som veľmi rád, že sa do projektu zapojilo ministerstvo školstva a Štátny inštitút odborného vzdelávania. Niekedy vidím neuveriteľné talenty, a to práve na strednom či východnom Slovensku. Títo mladí ľudia však nemajú peniaze na financovanie základných kaderníckych pomôcok.

Keď to porovnáš so zahraničím, ako sme na tom na Slovensku?
Situácia na Slovensku je hrozná. Máme veľmi šikovných a snaživých študentov a majstrov odborného vzdelávania, ale nemajú možnosti na zdokonaľovanie. Decká si kupujú lacné hrebene a fény v drogériách. Je to ako s dieťaťom. Keď ho nebudete vychovávať a od malička mu vštepovať čo je dobré a čo zlé, nič z neho nevyrastie. Tak je to aj s kaderníkmi. Práve preto sa snažíme projektom zasiahnuť čo najviac škôl, čo sa nám každým rokom darí viac a viac.

To je krásne poslanie. Dá sa povedať, že práve pomoc talentom je smer, z ktorého sa len tak nevykloníš?
Je to zmysluplné a veľmi ma to napĺňa. Čo je dôležité, v rámci vzdelávania stredných škôl so zameraním na kaderníctvo edukujeme nielen študentov, ale aj samotných majstrov. Mohli by sme učiť len mladých, ale bolo by to kontraproduktívne. Keď bude majster vyučovať staromódne technológie a grify, naše úsilie na zmenu bude márne. Chcel by som v tomto segmente pokračovať a pripravovať práve tie talenty, ktoré nemajú žiadne možnosti sebaprezentácie. Sú to úprimní, cieľavedomí, talentovaní ľudia, ktorí bez našej pomoci nemajú šancu preraziť a stať sa naozajstnou kaderníckou elitou.

Brani Gröhling
je jedným z najvyhľadávanejších poradcov na imidž na Slovensku. Riadi päť štúdií krásy Pierot, avšak posledné roky sa venuje okrem určovania trendov i edukačným školeniam pre stredné školy. Na svojom konte má spoluprácu na mnohých významných projektoch (Miss Slovakia, Slovensko hľadá SuperStar, Nevesta pre milionára, Super Models of Slovakia). Je autorom dvoch mimoriadne úspešných kníh o kráse a vyštudovaným právnikom.

Reset hlavy podľa Braniho Gröhlinga

Tatry
Keďže ako mladý sprevádzal v D emänovskej ľadovej jaskyni turistov, pozná nádhernú prírodu a malebné zákutia aj poslepiačky. „Tu čerpám energiu. Prenajmem si malú chatku a dokonale relaxujem.“

Gurmánske šantenie
Varí a pečie! O jeho kulinárskom umení sa rozpráva aj v kuloároch. „Zdedil som to po rodičoch. Obaja fantasticky varia. Niekedy zavolám priateľov a niečo dobré im pripravím,“ tvrdí. Dokonca pozerá aj TV Paprika. Láska ide cez žalúdok, či nie?

Farebný eskapizmus
Brani Gröhling je blázon do muzikálov. Či už na filmovom plátne, alebo na divadelných doskách. „Videl som ich desiatky. Prostredníctvom muzikálov sa naraz ocitnem v pozitívnom, farebnom svete. V Londýne som napríklad čakal na lístok na predstavenie Cats až mesiac. Oplatilo sa!“

Správy verzus seriály
Keď už zapne televíziu, tak len kvôli JOJ-kárskym seriálom alebo hlavnému spravodajstvu. „Pri JOJ-kárskych seriáloch sa vždy dobre nasmejem. Či už sú to herecké výkony, alebo príbehy sami o sebe, vedia to robiť!“ konštatuje.