Prezývajú ju matkou všetkých ciest alebo najkrajšou cestou sveta a stala sa hlavou hrdinkou kultových filmov ako napríklad Easy Rider. Kedysi bola dôležitou tepnou spájajúcou východ a západ Spojených štátov, dnes sa stala rajom motorkárov. Legendárna Route 66.

Route 66, cesta spájajúca Chicago na východnom pobreží Spojených štátov s Los Angeles na západnom pobreží, je opradená mýtmi a legendami. Táto, dnes bežnou dopravou nepoužívaná cesta, bola v dobe svojho vzniku splnením snov amerických vodičov. Navyše, svojou nevšednou dĺžkou dokonale zodpovedá túžbam osadníkov putovať do neznámych končín za lepším životom a novými príležitosťami.

O štyritisíc kilometrov dlhej ceste vedúcej troma časovými pásmami a ôsmymi štátmi sa hovorí, že by ju mal prejsť každý Američan aspoň raz vo svojom živote. Ale nielen Američan. Je to výzva pre všetkých dobrodruhov, ktorí prepadli čaru silných dvojkolesových strojov. „My sme sa na Route 66 vybrali v apríli 2009. Chceli sme vyskúšať, aké to je jazdiť po ceste, ktorá sa stala akýmsi idolom všetkých choopristov, chceli sme prejsť po ceste, ktorá ešte stále priťahuje stovky motorkárov,“ začína svoje rozprávanie advokát Jozef Luston,

ktorý tak ako jeho traja spoločníci, patrí k vyznávačom silných amerických motoriek Harley Davidson. A hoci má Route 66 svoje zlate časy dávno za sebou, postupne ju nahradili rýchlejšie diaľnice, stále pôsobí ako obrovský magnet na všetkých, ktorí sa nikam neponáhľajú. A samotné „heslo“ Route 66 sa stalo synonymom voľnosti a adrenalínu.

Jedine na americkej motorke

„Prvú noc sme strávili v Chicagu, no ráno sme sa ponáhľali do jednej z najväčších požičovní motoriek v Spojených štátoch, do požičovne EagleRider. Tam na nás čakali tri úplne nové a vyblýskané Harley Davidson Electra Glide s najazdenými štyrmi míľami na tachometri, keďže sme boli v tom roku prví, ktorí sa chystali pokoriť Route 66.

Pri našom rozhodovaní aké motorky zvoliť na plánovanú 4500 kilometrov dlhú cestu sme sa jednohlasne zhodli na modeli Harley Davidson Electra Glide, pretože je to veľmi pohodlná a robustná motorka, vhodná na dlhé trate, keďže sme plánovali prejsť denne skoro štyristo kilometrov. Dokonca aj úložný priestor na troch motorkách je dostatočne veľký pre štyroch. A to sme v každom z asi desiatich Harley shopov, na ktoré človek natrafí počas cesty, nakupovali aj ďalšie veci. Navyše sa nám motorky osvedčili aj po technickej stránke, veď počas celej cesty sme s nimi nemali najmenší problém, a to sme im dávali niekedy naozaj zabrať.

Samotné plánovanie cesty nebolo nijako komplikované. Ešte na Slovensku sme sa spojili s jednou českou agentúrou, ktorá má s Route 66 skúsenosti, kde nám navrhli približný itinerár. Boli tam vyznačené pravidelné zastávky či zaujímavé miesta. Náš plán tiež nebol nijako komplikovaný, denne prejsť tristo až štyristo kilometrov, zastaviť, kedy sa nám zachce, vidieť čo najviac zaujímavých miest, ale hlavne si užívať dokonalú jazdu. S týmto odhodlaním nám už nič nestálo v ceste, a tak sme po prvých menších problémoch s orientáciou, keďže dnes už vôbec nie je jednoduché nájsť pôvodný začiatok Route 66, vyrazili v ústrety vysnívanej ceste.“

Znovunájdená zašlá sláva

Aj keď dnes Route 66 nepovie nikto inak ako „stará cesta“, jej história sa začal písať až v roku 1926 a jej účelom bolo spojiť východné pobrežie Spojených štátov so západom, kde vtedy existovala viac-menej len akási archaická sieť úzkych cestičiek, prašných ciest či vyšliapaných chodníkov vytvorených Indiánmi a neskôr rozšírených bielymi „dobyvateľmi“. A to, samozrejme, nestačilo v dobe dynamického rozvoja automobilového priemyslu. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bolo navyše len necelé percento z takmer piatich miliónov kilometrov ciest v takom stave, aby sa dali používať celoročne.

Výstavba poriadnej cesty sa tak stala skôr nutnosťou, než len akousi jednoduchou potrebou. Jej projekt bol typicky americky veľkorysý – Route 66 meria 3940 kilometrov, začína v kalifornskej Santa Monike a končí v Grant Parku v Chicagu. Projektanti však aj napriek všetkým ambíciám svojich plánov nepočítali s takým obrovským nárastom dopravy, čo viedlo k tomu, že cesta pomerne skoro začala „praskať vo švíkoch“. Navyše, tým, že viedla centrami veľkých, ale aj menších miest, „napomáhala“ tomu, že mestá boli stále viac upchané a prejsť cez ne sa stávalo čím ďalej, tým náročnejšie. Presne pred 54 rokmi preto vláda vydala zákon o novom cestnom systéme, podľa ktorého bola väčšina starých dopravných tepien rýchlo nahradená celkom novými, a hlavne širšími.

Po ich dokončení v osemdesiatych rokoch už nebolo nutné pri prechádzaní americkým západom použiť ani ten najmenší kúsok CESTO PIS Route 66. Zdalo sa, že ide o jej definitívny koniec, zanikla veľká časť malých miest, benzínové pumpy, motely osireli a vozovka začala postupne zarastať trávou. Našťastie sa postupne začali prebúdzať motoristickí priaznivci, ktorí sa rozhodli sprejazdniť aspoň tie najzaujímavejšie úseky. Renovovali pôvodné dopravné značenie a tradičné reklamné tabule, znovu otvárali útulné, ale schátrané reštaurácie. Dokonca sa takmer podarilo zrealizovať otvorenie celej pôvodnej Route 66. Problémom boli financie.

Podarilo sa však získať sponzorov a presvedčiť miestne úrady, aby do „zmŕtvychvstania matky“ investovali. Fenomén sa tak opäť prebudil k životu a Route 66 sa stala vyhľadávaným cieľom cestovateľov z celého sveta. Ich počet sa, samozrejme, prudko zvýšil po uvedení filmu Easy Rider z roku 1969. Šlo o príbeh dvoch mladých mužov hľadajúcich Ameriku, ktorú nikde nemohli nájsť. Film sa stal akousi ikonou života hippies, ich ideálov a životného štýlu 60. rokov a inšpiroval k cestám všetkých slobodomyseľných ľudí, a obzvlášť motorkárov. Pre nich sa opustená cesta stala zasľúbenou. Pretože je na nej minimálna premávka, môžu jazdiť vedľa seba po celej šírke cesty, čo je luxus, ktorý si na normálnych cestách nemôžu dovoliť.

V zime na západ

„Keďže Route 66 už oficiálne neexistuje, nenájdete ju na žiadnej mape. Ale sú mapy určené práve pre motorkárov, kde je pôvodná cesta výborne označená a sú tam aj ďalšie miesta, pri ktorých sa oplatí zastaviť. My sme šli v podstate len podľa nej. A keďže sme išli štyria na troch motorkách, mohol vždy jeden z nás navigovať, aj keď narábanie s mapou pri rýchlosti sto a viac kilometrov za hodinu nie je najjednoduchšie. S orientáciou sme preto problémy nemali, ak nerátame drobné komplikácie v miestach, kde pôvodná Route 66 mizla a my sme museli prejsť na „highway“.

Prvú zastávku sme si naplánovali asi po 320 kilometroch v mestečku Springfield, ktoré sa preslávilo hlavne vďaka kresleným Simpsonovcom. Na tomto úseku sme prechádzali okolo niekoľkých zaujímavých miest. Boli to staré, dnes už nefunkčné čerpacie stanice z tridsiatych rokov. Prvú sme videli v mestečku Odell. Vraj sa oplatí zastaviť aj v Route 66 Hall of Fame v Dixie Truckers Home, kde dnes odpočívajú najrôznejšie relikvie tejto slávnej cesty z čias, kedy ešte normálne fungovala. Po príchode do mesta sme si našli ubytovanie. Celú cestu sme to vlastne riešili priamo v mestách, kde sme chceli prespať.

Väčšinou to boli motely, ktorých je tam na výber naozaj veľa. Okrem toho, že sa v nich vždy nájdu voľné izby a majú vlastné parkovisko, sú pomerne lacné. Počas cesty na západ sme bežne platili od 20 do 40 dolárov za noc. Naším ďalším cieľom bolo St. Louis. Stále nám však neprialo počasie. Po ceste do Santa Fe, ktoré sa nachádzalo približne v strede nášho výletu po Route 66, sme naozaj zažili všetky druhy počasia od slnka až po úplnú zimu. Čo sa týka zaujímavých miest v prvej polovici cesty, za zmienku možno stojí most Chain of Rock Bridge ponad rieku Mississippi, cez ktorý kedysi viedla pôvodná Route 66.

Dnes po ňom môžu prechádzať maximálne cyklisti. V mestečku Amarillo v Texase, kde sme strávili štvrtú noc, sme sa zastavili v povestnej reštaurácii Big Texan Steak Ranch. Už roky tam majú pre pocestných pripravenú zaujímavú akciu. Ak by hocikto z nás do hodiny zjedol dvojkilový steak, nemusel by ho platiť. Keď sme však videli o aký kus mäsa ide, radšej sme to ani neskúšali. Stačili nám návštevy v reštauráciách „all you can eat“, po ktorých sa nám na motorky nasadalo dosť ťažko. Čašníčka ale tvrdila, že sa to podarí zjesť tak každému šiestemu. Nás ráno čakala cesta do Santa Fe, a tak sme šli radšej do motela.“

Úplne iná krajina

„Na ceste z mestečka Amarillo do Santa Fe v Novom Mexiku sa má podľa sprievodcov nachádzať hádam najzaujímavejšia atrakcia na celej Route 66 – Cadillac Ranch. Tiež sme sa tam zastavili a chvíľu nám trvalo, kým sme to našli. Bolo to ale sklamanie. Niekoľko pomaľovaných cadillacov do polovice zapichnutých v zemi. Podľa autora tejto, vraj umeleckej inštalácie by mala okoloidúcim pripomínať pominuteľnosť autoživota. V tejto časti Route 66 nás tiež sprevádzalo divoké počasie, a keby sme to vedeli, určite by sme si jednodňovú prestávku naplánovali na inom mieste ako v Santa Fe.

Dlhé stúpanie do hôr pri teplote nula stupňov Celzia a príchod do Santa Fe narušili našu predstavu o Santa Fe ako horúcom kovbojskom mestečku, aké sme poznali z westernov. Počas našej prestávky v Sante Fe začalo snežiť, pričom pohľad na motorky pokryté desaťcentimetrovou vrstvou snehu zneistí asi každého motorkára. To, čo sa však zmenilo, bolo prostredie. Santa Fe ponúka pravú atmosféru amerického západu. Škaredé americké „papierové“ domy vystriedala zaujímavá indiánska architektúra,

Santa Fe je kompletne postavené v novomexickom štýle adobe. Či ide o súkromné domy, supermarkety, alebo dokonca fastfoody, každá budova v meste je postavená s fasádou z nepálených hlinených tehál. Celé mesto bolo diametrálne iné ako to, čo sme na Route 66 videli dovtedy. To, čo tam ešte stálo zato, bola kuchyňa. Vynikajúca mexická kuchyňa. Zo Santa Fe sme už odchádzali s vyhliadkami na lepšie počasie a tie sa aj naplnili. Spestrením bol úsek cez púšť, kde sme prvýkrát dlhšie nevideli žiadnu pumpu, ale našťastie sme mali plné nádrže. Tam sme zažili celkom príjemnú, takú filmovú scénu. Zastavili sme občerstviť sa na nejakej väčšej ploche, nebolo to ani parkovisko, ani odpočívadlo, jednoducho priestranstvo s jednou polorozpadnutou zavretou búdou.

Keď sme zosadali z motoriek, zrazu sa na tej schátranej búde otvorili okná, začala hrať hudba a z búdy sa vykľula krčma, v ktorej sme si dopriali ľadové pivo. A samozrejme, tak ako to už v Amerike býva, prvé čo od nás chceli, bola legitimácia – chceli sa uistiť, či máme dvadsaťjeden a či si môžeme legálne vypiť to dvojpercentné pivo. Pred Albuquerque sme už museli zo seba zhodiť kožené bundy a nohavice a nahodiť letný mód. Poslednou prekážkou na ceste do najväčšieho mesta Nového Mexika bol nekonečný vlak.

Route 66 na niektorých miestach kopíruje pôvodná železnica spájajúca východ so západom. Tri lokomotívy ťahali niekoľkokilometrový rad vagónov. A my tam len stojíme a čakáme a čakáme... Nakoniec sme sa predsa len dočkali.“

Motorkári všetkých krajín...

„Príchod do Albuquerque sme mali naplánovaný na sobotu. Už z Chicaga sme vedeli, že lokálne predajne Harley Davidson organizujú každú sobotu pre svojich zákazníkov, ale aj pre okoloidúcich veľké grilovačky. Bola to tradičná barbecue s grilovaným mäsom, hotdogmi a pivom. Malo to skvelú energiu, mohol sa tam zastaviť každý a dať si čokoľvek.

V podstate všetko, čo sme zažili od Santa Fe, stálo naozaj za to. Za Albuquerque sme si urobili prestávku v Národnom parku Petrified Forest, ktorý vyzerá ako mesačná krajina a vraj sa tam našlo najviac skamenelín dinosaurov na zemi. Je to tam plné skameneného dreva, ktoré naleštené vyzerá ako drahé kamene.

V tejto časti cesty sme stretávali stále viac turistov. Tých láka aj najzachovalejší meteoritický kráter na zemi, či návšteva najslávnejšieho country baru na Route 66 v mestečku Flagstaff, ktorý sa volá Museum Club. Najväčším lákadlom je CESTO PIS Autor: na základe rozprávania Jozefa Lustona a Petra Seriša spracoval Jakub Gavlák Foto: Shutterstock, archív však určite Národný park Grand Canyon. Stačí zísť z Route 66 a za necelú hodinku ste tam. Pre nás však bolo oveľa zaujímavejšie mestečko Oatman. Už na začiatku cesty sme videli pohľadnice s týmto mestom, ale netušili sme, o čo ide. O to viac sa nám to páčilo, keď sme do mesta dorazili.

Je to malé mesto, ktoré aj dnes dýcha atmosférou 50. rokov. Kedysi tu žili zlatokopovia, je tu naozaj cítiť divoký západ, po uliciach sa premávajú somáre, jednoducho sa tu zastavil čas. Pre motorkára je ale zaujímavejšie okolie Oatmanu. Ide o horský prechod, ktorým vedie úzka cesta. Vyšlo nám aj počasie, bolo pekne a teplo, a tak sme si mohli dosýta vychutnať ponúknutú scenériu. Navyše, serpentíny a zjazd dá celkom zabrať aj zručným motorkárom. Určite to bolo po rovných úsekoch príjemné spestrenie. Ako predposlednú zastávku sme si vybrali mesto Laughlin.

Je to menšie mesto na brehu rieky Colorado, v podstate také zmenšené Las Vegas. Tam sme si zašli aj do kasína. Dokonca sme prišli v čase, kedy sa tu organizoval veľký zraz motorkárov. Prišli sme asi tri dni pred jeho oficiálnym otvorením, ale už vtedy bolo mesto plné spriaznených duší. Boli všade a spolu s inváziou tisícok motorkárov nás tam postihla ešte jedna. Hlavne v noci bolo mesto plné kobyliek, čo je tam pomerne bežný jav, možno aj ich lákajú reflektory kasín.

Route 66 končí v Santa Monica v Los Angeles, my sme ale končili v Las Vegas, ktoré už neleží na pôvodnej Route 66, ale približne 150 kilometrov na sever. Cestou do Las Vegas sa ide okolo jednej z najväčších vodných priehrad v Spojených štátoch – Hoover Dam. Nám sa ju ale zázrakom podarilo minúť. Na Route 66 sme však toho videli dosť. Dôležitý bol ale pocit, ktorý motorkár môže na tejto legendárnej ceste zažiť. A to nenahradí žiadna iná atrakcia, pretože ten sa musí jednoducho prežiť na vlastnej koži.“