Knihy, hudba, DVD
Recenzie
Knihy
Jozef Karika, V tieni mafie
(Ikar, 2010)
Mafiánska tématika je u nás v poslednom čase v kurze. A hoci názov knižnej novinky Jozefa Kariku znie efektne, je trocha zavádzajúci. Tak ako v najnovšom Stratenom symbole Dana Browna nie sú slobodomurárske tajomstvá hlavnou témou, ale skôr prostriedkom, aj v prípade Karikovej novinky sú drsné mafiánske praktiky iba predohrou ústrednej témy postupnej transgresívnej premeny a mravného rozkladu hlavných hrdinov. Michal Harvan so svojimi dvoma spolužiakmi Vojtom a Denisou chodil na rovnakú strednú školu. Kým však on začal po jej skončení študovať históriu a filozofiu, Denisa odišla pracovať do Londýna a z Vojta sa stal v Bratislave radový člen mafiánskej skupiny. Výnimočné na tomto románe nie sú ani tak surovosti mafiánskych nádenníkov, zbavené akéhokoľvek humorného pozlátka, či nakrúcanie tvrdého porna, ktorému sa venuje Denisa v Londýne, dokonca ani emocionálne vypäté scény jej postupného zomierania. To, čo románu dodáva naozajstnú hĺbku a tragiku, je zdanlivo nenápadná vnútorná premena hlavného hrdinu Michala Harvana na bezcitného netvora.
Po skončení vysokej školy sa ako redaktor mestskej televízie začal stýkať s mocným podnikateľom Štarchom. Postupne sa učí ako použiť moc a ako pomocou intríg, manipulácie a nátlaku zo zákulisia dosiahnuť svoj cieľ. To, že účel svätí prostriedky a že morálka nemá v politike čo hľadať, vedel už zo štúdia Macchiavelliho diela Vladár. Potreboval len mocného patróna, ktorý by mu pomohol vniknúť do sveta vplyvných ľudí ťahajúcich za nitky, postupovať po rebríčku politickej moci a zbavovať sa morálnych zábran a nepohodlných svedkov. Román V tieni mafie je síce nevyvážený (naozajstnú údernosť a silu má iba posledná tretina knihy), napriek tomu ide o výnimočné dielo – presné a presvedčivé v pohľade na podstatu zla a politickej moci, psychologicky prekreslené a fascinujúce vo svojej odpudivosti.
Rudolf Sloboda, Ako som sa stal mudrcom
(Slovart, 2010)
Táto kniha vyšla po prvý raz v roku 1987. Presne si to pamätám z niekoľkých dôvodov – už som bol na svete, veľmi sa mi páčil jej názov a dostal som ju na meniny. V týchto dňoch vychádza v druhom vydaní s novými ilustráciami Tomáša Klepocha. Práve tie výrazne podčiarkujú jej nadčasový charakter, keďže ide o vtipnú zbierku mikropríbehov, ktoré môžu rovnako dobre pobaviť deti aj dospelých. Rozprávačom je šesťročný chlapec Janko, vyrastajúci v dedine na brehu rieky Moravy pod veľkým kopcom nazývaným Pieskovec, Ravnica alebo Sandberg. Jankov svet nepotrebuje žiadne nadprirodzené rozprávkové bytosti, kúzla ani záhady. Práve naopak. Čím jednoduchšie a všíma si obyčajnejšie veci, tým pôsobivejšie je jeho rozprávanie. Jankova mama je doma, otec pracuje v tehelni, mamin brat – strýko Rudo je starý mládenec, ktorý má tri rovnaké baretky, stále na niečo zabúda a všetko v jeho dome je nakrivo. Janko má aj niekoľkých dobrých kamarátov – Jurka, Vinca a Katku a zopár domácich miláčikov,
namiesto ktorých je ochotný v pravý čas prehovoriť, napríklad za psa Dunaja. Fascinujúcim zážitkom pre Janka je cesta vlakom, hra s panáčikom Rolim Zolim, pozorovanie mravcov a vážok, kúpanie sa v Morave, nočné zbieranie byliniek alebo obľúbená hra na lekára s o rok staršou Katkou. Dá sa povedať, že Janka len tak ľahko niekto neobabre – má na veci svoj názor a detskou logikou dobre chápe, ako svet funguje. Ak máte radi jadrný a humorný štýl Ruda Slobodu, iste nebudete sklamaní.
Henrieta Moravčíková, Nová slovenská architektúra – výber z prác 1999 – 2009
(Slovart, 2010)
Prostredníctvom 101 vybraných architektonických diel autorka predstavuje aktuálne trendy a vývojové tendencie vybraných tvorcov slovenskej architektúry. Všetky prezentované diela sprevádzajú kritické komentáre, faktografické údaje a bohatý obrazový materiál. Informácie dopĺňa register architektov so základnými biografickými údajmi a kontaktmi. Po úvodnej štúdii nasleduje rozdelenie jednotlivých architektonických diel do šiestich kategórií vzhľadom na ich funkčnú náplň, prostredie a pôvod – bývanie v meste, bývanie na vidieku, bývanie v krajine, kultúra, vzdelanie a relígia, výroba a správa až po záverečnú kapitolu o prestavbe a obnove. Počet diel zastúpených v jednotlivých kategóriách súčasne vypovedá o štruktúre domácej stavebnej produkcie ostatných rokov. Je zrejmé, že najväčšiu časť výstavby tvorili obytné budovy a verejné stavby boli len menšinovým druhom. Kniha tiež poukazuje na nevyvážené rozmiestnenie stavebných investícií na Slovensku.
Henrieta Moravčíková sa pokúša ukázať súčasnú stavebnú tvorbu v celej jej názorovej šírke – od hlavného prúdu až po okrajové javy. Snaží sa zachytiť formálne a štýlové preferencie architektov, konštrukčné a technologické novinky, ale aj to, ako sa jednotlivým dielam darí reagovať na miestne prostredie a jeho danosti.
Dado NAGY
Tango. Občas počujem názory, akoby bolo nehodnotné, odpísané. Potvrdzuje to aj veta na internetovej stránke Nočná hudba: „Gotan Projectu vďačíme za to, že tango nie je zavrhnutiahodný žáner.“ Naozaj je všetko tango okrem Gotan Project zavrhnutiahodné? Nie. Tango letí. Komerčne aj umelecky. Keďže nie je kultúrne späté s anglo-americkou hudobnou scénou, ktorá je v našich médiách uprednostňovaná, na Slovensko vlna tanga nedorazila. Vietor tanga fúka z Argentíny a románskych krajín. Dnešné tango sa nedá ohraničiť deliacou čiarou jednoliateho štýlu. Existuje tango klasické, avantgardné, alternatívne, jazzové, folkové, rockové a čo je to tango elektronické (nu tango, electro-tango), zažili diváci v eufórii na festivale Pohoda počas vystúpenia skupiny Bajofondo. A pri tomto názve sa už dotýkame Gotan Project, najslávnejšej nu tangovej skupiny súčasnosti. V roku 2001 vyvolala malú revolúciu so svojím prvým albumom La Revancha del Tango – Pomsta tanga.
Ešte nedávno sa hovorilo ako o novom trende, že hudobníci môžu byť umelecky úspešní aj v žánroch, ktoré nepochádzajú z ich prostredia. Čo sa bude hovoriť teraz, keď vzniká čoraz viac skladieb, v ktorých sa prelína také obrovské množstvo rozličných druhov hudby, že výsledný celok nie je možné zaradiť do žiadneho existujúceho žánru? Na takéto skladby sú zamerané celé hudobné projekty, ako napríklad Debut projektu Smokey Bandits. Propagačná fotografia jeho lídrov naznačuje, že ponúkajú niečo atypické. Pozerajú z nej na nás dvaja banditi ako vystrihnutí z westernov Sergia Leoneho. Očakával by som Američanov, a pritom sú to... Gréci – George Fotiadis (basa, gitary) a Dimitris Nassios (klavír). Ich hudba je ovplyvnená filmovými soundtrackmi Quentina Tarantina a Pedra Almodóvara. Základnou koncepciou je však spájanie hudobných štýlov z histórie hudby – od valčíka cez tango, blues, swing, surf, nu jazz, trip hop až po hudbu filmových westernov.
Španielska hudobná scéna v posledných dvoch desaťročiach výrazne stúpla po stránke kvalitatívnej. Hlavnou inšpiráciou je ľudový trubadúr Manu Chao. Nasmeroval aj hudobnú orientáciu speváčky a skladateľky Amparo Sánchez, bývalej líderky skupiny Amparanoia (v roku 2004 vystupovala na festivale Pohoda). Tuscon – Habana je jej prvý sólový album. Veselosť a bláznivosť skupiny Amparanoia je preč, vystriedala ju osobná výpoveď, intímnosť, poetickosť, no zostala fúzia druhov hudby španielsky hovoriaceho sveta. Evidentne cítiť, že na nahrávaní sa podieľali aj dvaja členovia americkej skupiny Calexico z Tusconu – gitarista Joey Burns a bubeník John Corventino, s ktorými sa Amparo roky priatelí. Preto gitara občas zaznie ako kombinácia surfu a westernu a bubny s metličkami ako vzdialené dunenie z hlbokého suterénu jazzového klubu. Album mohol mať aj názov Americana – Cubana,
Avatar vychádza na DVD relatívne skoro po tom, ako sa objavil v kinodistribúcii a svojím okázalým 3D dobrodružstvom dobyl svet. Veľký epický príbeh o strete ľudskej industriálnej civilizácie s prírodnou civilizáciou planéty Pandora už stihol nadchnúť zástupy fanúšikov. Na celosvetových tržbách dokonca prekonal predchádzajúci Cameronov opus Titanic a vystriedal ho na čele komerčne najúspešnejších filmov všetkých čias. To všetko nielen kvôli masívnej reklamnej kampani a „novému“ trojrozmernému zážitku, ale aj preto, že je to jednoducho dobrý film so silným príbehom a nádhernou výpravou. Pandora je vizuálne úžasná, premyslená do posledného detailu, miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť zas a znova. A azda práve preto, kvôli filmu samotnému, nie kvôli 3D, ani kvôli bonusom či vynechaným scénam, sa režisér Cameron rozhodol celosvetovo Avatar vydať len v skromnej jednodiskovej edícii, bez všetkého toho balastu, na ktorý sme zvyknutí.
Séria upírskych románov fiktívneho amerického spisovateľa Darrena Shana, ktorý sám je hrdinom svojich príbehov, sa síce u nás neteší takej mediálnej pozornosti ako upírska Twilight sága Stephenie Meyerovej, čo sa však týka kvality, môžeme ich smelo porovnať. Shanove príbehy sú síce určené mladšiemu čitateľovi, ich hrdina, autorovo alter ego, je obyčajný chalan, ktorým lomcuje puberta a podivuhodný osud polovičného upíra, ale o ich popularite v krajine vzniku – v USA najlepšie svedčí fakt, že aj oni sa stali námetom veľkorozpočtovej hollywoodskej filmovej adaptácie. Upírov pomocník je prvým dielom tejto filmovej série, pôvodne sa mal dočkať podobnej marketingovej podpory ako práve Meyerovej filmové adaptácie Nov, Zatmenie, Úsvit, ale keďže ide o náročnejší projekt s menším komerčným potenciálom, ktorý u nás navyše pozná len hŕstka zasvätených, distribútor sa rozhodol, že film v kinách neuvedie, ale vydá ho priamo na DVD. Škoda, ale aj za to vďaka, lebo Upírov pomocník je skvelá oddychová upírčina, ktorá navyše nie je hlúpa a neberie sa príliš vážne.
Snímka Zombieland predbehla povesť veľmi príjemného, vtipného, rodinného filmu o zabíjaní zombíkov a hľadaní dôvery, čo celkom presne zodpovedá žánrovému zaradeniu hororová komédia. Ameriku prevalcoval vírus, prežila hŕstka, všetci ostatní sú zombíci. Príčiny nikto nerieši, dôsledky sú zjavné – aby človek v novom svete prežil, potrebuje pravidlá. Niektoré múdre, iné bizarné, všetky spolu užitočné. Napríklad, zombíka treba doraziť, keď už leží, ranu istoty zasadiť do lebene až mozog vystrekne na tenisky, aby nepohrýzol zo zálohy. Nehrať sa na hrdinu, udržovať kondičku a tak ďalej. Zombíci naučili preživších paranoji, a preto keď sa živí stretnú, nevrhajú sa sebe navzájom do náručia, ale správajú sa čo najobozretnejšie. A nelipnú na sebe príliš, aby im potom, keď sa z nich náhodou stanú živí mŕtvi, nebolo príliš ľúto. Zombieland je dieťa skvelého nápadu, na jednej strane detsky primitívneho, na druhej až tak detsky primitívneho, že nikoho s kúskom súdnosti by ani len nenapadlo doviesť ho do konca. A aká je to nakoniec sranda?
