Lupič s ironickým úsmevom

Milióny nezamestnaných, nekonečné rady na chlieb, explózia kriminality. Takto vyzerala Amerika začiatkom 30. rokov minulého storočia. Táto doba zrodila Johna Herberta Dillingera – lupiča s ironickým úsmevom, ktorý bol vo svojom čase známejší ako hviezdy strieborného plátna.

Narodil sa 22. júna 1903 v Indianapolise v prostredí strednej meštianskej triedy. Matka mu zomrela, keď mal štyri roky a vychovával ho len otec, majiteľ obchodu. Ten sa snažil mladíkovi vštiepiť morálne a kresťanské princípy a trestal ho aj za najmenšiu neposlušnosť. Aj keď John pôsobil na verejnosti dobrým dojmom, bol pracovitý a ochotný, mal aj svoju odvrátenú stránku. Ako trinásťročný už kradol tony uhlia a spolu s kamarátmi znásilnil rovnako staré dievča. Keď nepomohlo dohováranie a palica, otec ho začal priväzovať reťazou za obchodom.

Ako šestnásťročný skončil základnú školu a vystriedal niekoľko zamestnaní. Čoskoro si zamiloval žúry a ponocovanie, a tak sa jeho otec, teraz už s novou manželkou, rozhodli, že sa presťahujú na pokojnejšie miesto, kde mladíka nebudú lákať žiadne pochybné pouličné partie. Johnov spôsob života sa ale veľmi nezmenil ani na farme v mestečku Mooresville, aj keď tu bolo oveľa menej príležitostí zabaviť sa ako v Indianapolise. Napokon to bol Mooresville, kde spáchal svoj prvý zločin. Istému manželskému páru počas bohoslužieb ukradol auto. Dlho sa v ňom ale neohrial. Hneď večer ho chytili a zahanbený John radšej narukoval k námorníctvu. Ani tu však dlho nevydržal – po pár týždňoch dezertoval a vrátil sa späť na otcovu farmu.

Keď mal dvadsaťjeden rokov, oženil sa so šestnásťročnou Beryl a snažil sa žiť tak, ako sa od neho očakávalo. Pokojný rodinný život však Johnovi nestačil. Kríza číhala všade okolo, práca žiadna, a tak sa s komplicom rozhodli prilepšiť si okradnutím miestneho obchodníka. Nevyšlo to. Oboch zadržali, a hoci súd trval len niekoľko minút, John Dillinger za odcudzenie 120 dolárov dostal 10 až 20 rokov natvrdo.

Väzenie plné užitočných kontaktov

Za mrežami v Michigan City bol iný svet, ktorý mu však priniesol budúcich spolupracovníkov. Ostrieľaný zločinoc Pierpont a jeho banda ho nadchli príbehmi o vzrušujúcich lúpežiach a nespútanom živote v prepychu. Keď sa objavila nádej, že by ho mohli predčasne prepustiť, dohodol sa: ak zoženie peniaze na zorganizovanie úteku celej bandy, jej členovia ho potom naučia všetko, čo musí zločinec vedieť. V máji 1933 ho skutočne prepustili a z väzenia odchádzal s jasným presvedčením. Za deväť premárnených rokov musí byť odmenený. Čokoľvek si teraz od spoločnosti vezme, tak si to vlastne počas väzby dopredu kúpil. V tom čase bol už päť rokov rozvedený a nevedel, že ho čaká posledný rok života. Svoju prvú úlohu splnil. Zohnal potrebné peniaze a gang oslobodil. Sám však doplatil na svoje okázalé vystupovanie a znovu ho zatkli. Nechávalo ho to ale úplne chladným a pred p

olicajtmi sa správal drzo sebavedome. Vedel, že ho Pierpont nenechá v kaši. Mal pravdu. Dillinger práve hral v mestskom väzení so spoluväzňami karty, keď začul prvé výstrely. Pri oslobodzovacej akcii zabili šerifa, ktorý práve obedoval vo svojom dome spojenom s väzením.

Divoký ako mustang

Banda bola spolu a mohla začať lúpiť. Najskôr prepadli niekoľko policajných staníc, z ktorých si odniesli guľomety, pušky, tisícky nábojov a nepriestrelné vesty. Potom sa venovali vlastnému biznisu. Darilo sa im. Výpočet bánk, ktoré im padli za obeť, by bol dlhý: Montpelier, 21-tisíc dolárov, september 1933; Greencastle, 76-tisíc dolárov, október 1933; Racine, 28-tisíc dolárov, november 1933; East Chicago, 20-tisíc dolárov, január 1934… Spolu si Dillingerov gang pripísal na účet viac než 300-tisíc dolárov. Lúpeže boli precízne pripravené, lupiči pri nich použili viacero trikov, ktoré upútali pozornosť verejnosti. Navyše, Dillinger získal povesť smelého, dobre oblečeného gangstra príjemného zovňajšku. Verejnosť ho preto nevnímala ako nebezpečného zločinca, ale skôr ako šviháckeho hrdinu... Sebaistota a drzosť gangu rástli. Aj keď noviny boli plné ich fotiek, neskrývali sa. Práve naopak. Dillinger dokonca zastavoval na ulici policajtov, diskutoval s nimi a fotografoval ich! Túžil po vzrušení, peniazoch a ženách. Miloval ich a ony, aj vďaka jeho upravenosti a elegancii, zase jeho.

Nepolapiteľný verejný nepriateľ

Z Johna Dillingera sa stal verejný nepriateľ číslo jeden, po ktorom najintenzívnejšie pátral agent FBI Melvin Purvis na žiadosť prvého riaditeľa FBI Edgara J. Hoovera. FBI založila s cieľom Dillingerovho dolapenia špeciálny 40-členný „Dillingerov prepadový oddiel“. V septembri 1933 ho pri ďalšej bankovej lúpeži zadržali a polícia ho mala vydať justícii štátu Ohio. Dillingera však jeho traja komplici z rúk polície oslobodili. Urobili to veľmi jednoducho – vydávali sa za policajtov z Ohia, ktorí majú Dillingera prevziať. Nasledovala ďalšia vlna bankových lúpeží v Arizone, na Floride a v Indiane.

Polícia aj agenti FBI robili, čo mohli, na Dillingerov gang však boli prikrátki. Navyše, čelili zločincom, ktorým sa podarilo získať si priazeň verejnosti. Novinám dominovali titulky ako: „Šestnásť policajtov porazených – pasca nesklapla.“ Dillingera prirovnávali k bratom Jamesovcom. Z desiatich najhľadanejších zločincov na zozname chicagskej polície ich osem patrilo k Dillingerovmu gangu. Úspech dosiahla polícia až v januári 1934, keď prichytila celý gang na schôdzke v Tuscone a Dillinger opäť putoval do väzby. Z celej krajiny sa začali do väzenia schádzať stovky reportérov. Žiadna americká domácnosť sa nebavila o ničom inom. Šerif sa tak bál Dillingerovho úteku, že najal oddiel pohraničnej stráže. Na pomoc prišli aj stovky dobrovoľníkov s puškami a brokovnicami, ktorí sa zhromaždili pred súdnou budovou.

Dillinger napriek tomu utiekol, a to po prevoze do chicagskej väznice Crown Point. Vo svojej cele mal len 14 dolárov a zbraň, ktorú mu za veľký úplatok prepašovali. Nepoznal ani systém chodieb v budove, ale aj tak si bol istý, že sa dostane na slobodu. Šancu ucítil jedného dňa na ceste za rannou hygienou. Vrazil starému zriadencovi do rebier pištoľ a nechal si od neho vysvetliť plán budovy. Potom mu nariadil, aby zavolal strážneho dolu pod schody. O chvíľu sa už obaja dívali do hlavne Dillingerovej zbrane. Zavrel ich v cele a takto pokračoval postupne ďalej – zajatý strážca zavolal druhého a s odomknutím ďalších dverí bol Dillinger bližšie k slobode. Pri svojom postupe naverboval pár väzňov, ktorí chceli ísť s ním. Dostali sa až do garáží, kde ukradli šerifovo auto a odišli zadným východom. Vo väznici boli dva tucty zamknutých dozorcov. Polícia ešte nikdy nezažila takúto potupu.

Za všetkým je žena. Alebo aj ženy

Mary Evelyn Frechetteovú, známu ako Billie, spoznal v novembri 1933 a hneď sa do nej zamiloval. Neskôr ho Billie vykresľovala ako milého džentlmena, ktorý na nej nikdy nešetril a rozmaznával ju tak ako doposiaľ nikto. Vrátane Billienho manžela, ktorý v čase randenia s Dillingerom sedel za mrežami. Vzťah s Billie trval až do apríla 1934, kedy sa ju podarilo polícii dolapiť. Billie neskôr prezradila, že s Johnom sa plánovali vziať a dokonca financoval aj jej rozvod s manželom.

V čase, keď Billie trávila čas za mrežami, však začal Dillinger randiť s čašníčkou a prostitútkou Polly Hamilton. Tá Johna predstavila svojej najlepšej priateľke Anne Sageovej. Dillinger ju brával spolu so svojou milenkou do klubov, kín, reštaurácií aj kasín a absolútne jej dôveroval. Stálo ho to život. Anna Sage bola rumunská imigrantka a „bordelmama“, ktorej hrozila deportácia do rodnej krajiny. Keď jej FBI ponúkla hotovosť a sľúbila, že jej vybaví nový pas, dlho neváhala. Na to, aby mohla navždy zostať v Amerike, stačil telefonát agentovi Purvisovi s informáciou, kde bude Dillinger najbližšie. Ozvala sa onedlho. John Dillinger chce ísť v nedeľu večer 22. júla 1934 do kina s ňou a s Polly. Aby ju spoznali, bude mať na sebe oranžové šaty.

Bola to gangsterská melodráma

FBI konečne verila, že Dillingerovi odzvonilo. Už ho nechcela chytiť, ale popraviť. Dillinger už dávno tušil, že FBI okolo neho sťahuje slučku. Veď úrady na jeho hlavu vypísali odmenu 10 000 dolárov. Dokonca si zaplatil plastického chirurga, aby mu upravil tvár a zničil brušká prstov kvôli odtlačkom. Obavy boli také silné, že nič neriskoval a chirurga nechal utopiť v rieke. Nestrácal nádej a snažil sa získať dosť peňazí na útek z krajiny.

Nebolo jasné, do ktorého z dvoch kín sa John Dillinger 22. júla 1934 večer v Chicagu vyberie. FBI preto poslala svojich mužov k obom. Napokon to bolo kino Biograph Theater, v ktorom premietali gangsterský fi lm Manhattanská melodráma s Clarkom Gableom. Keď o pol jedenástej v noci vyšiel Dillinger s Polly a Anne z kina, agent Purvis si zapálil cigaru. Bolo to znamenie, že sa muži majú hneď dostať k Dillingerovi. Lenže gangster vycítil, že čosi nie je v poriadku, vytiahol z vrecka revolver. Neskoro. Traja agenti okamžite začali páliť. Dillinger to schytal do boku a chrbta, odkiaľ sklonenému gangstrovi preletela guľka okom. Najhľadanejší zločinec, ktorý „navštívil“ 26 bánk a pripravil ich takmer o pol milióna dolárov, padol na chodník mŕtvy.

Postupne sa okolo jeho tela zhromaždili desiatky reportérov, agentov, policajtov a fotografov, aby sa mohli uistiť, že to nie je žiadna kamufl áž. Dillingerovo telo nafotili zo všetkých strán, zapózovali si s mŕtvym gangstrom a spravili množstvo posmrtných masiek. Zjavne to však nestačilo, pretože už pár dní po jeho smrti sa našli ľudia, ktorí verili, že miesto Dillingera umrel len jeho dvojník a skutočnému gangstrovi sa podarilo utiecť. Napríklad do Mexika. Agenta Melvina Purvisa vyznamenali, FBI si získala rešpekt. No a Billie Frechetteová popularitu, keď necelý mesiac po smrti Johna Dillingera poskytovala rozhovory do novín. Horšie dopadla Anne Sageová. Deportovali ju do rodného Rumunska, kde o trinásť rokov neskôr umrela.

Smrť oživila legendu

Johna Dillingera pochovali na cintoríne Crown Hill v Indianapolise. Niekoľko rokov po tom však musel jeho otec nechať vyrobiť nad hrobom takmer meter silnú betónovú dosku zo strachu, že jeden z priaznivcov teórie, že v rakvi leží niekto iný a John stále žije, bude chcieť túto teóriu dokázať. Členov Dillingerovho gangu prenasledovali a všetkých postupne zastrelili. Príbeh Johna Dillingera vždy fascinoval. Už v roku 1945 nakrútili o ňom prvý fi lm, v roku 1959 sa ocitol v FBI Story, v roku 1969 v snímke Dillinger je mŕtvy a fi lmy o ňom pokračovali. Do dnešného dňa ich je sedem, vrátane najnovšieho fi lmu Verejní nepriatelia. To, že legenda tohto gangstra je v USA stále živá, dokladá i fakt, že v Nashville, v štáte Indiana, má John Herbert Dillinger vlastné múzeum.

Verejní nepriatelia (Public enemies, USA 2009)

Nateraz posledné filmové spracovanie životného príbehu Johna dillingera spred 80. rokov. rozpráva o mužovi, ktorý mal obrovské sympatie verejnosti napriek tomu, že páchal najväčšie zločiny. Podľa štátnych inštitúcií vykrádal banky, podľa ľudí trestal tých, ktorí zavinili hospodársku krízu. John dillinger je v Amerike podobne populárny ako Al Capone. Jeho život bol tak neuveriteľný, že sa stal živnou pôdou pre množstvo mýtov. režisér Michael Mann (Neľútostný súboj, Miami Vice) sa namiesto hľadania pravdy medzi polopravdami a legendami sústredil na nakrútenie drsného kriminálneho thrilleru svojím špecifickým rukopisom.

Charakterizuje ho starostlivé budovanie postáv a gradácia príbehu, ktorý zvyčajne vrcholí v daždi guliek. Michael Mann zvykne pracovať s tými najlepším. Preto si do role Johna dillingera vybral Johnnyho deppa, jeho životnú lásku obsadil držiteľkou oscara Marion Cotillard a postavu agenta FBi Melvina Purvisa hrá Christian Bale (temný rytier, terminátor 4). Verejní nepriatelia sú atraktívni aj množstvom rovín, medzi ktorými sa ich príbeh pohybuje. Úspešné ťaženie dillingerovej bandy americkými bankami a postupne sa uťahujúca policajná slučka na hrdlách jej členov síce dominuje, ale popri tom sa odvíja aj dillingerov intímny príbeh, skoro rovnako zaujímavý ako jeho zločinecké eskapády.

Alebo tiež vojna o verejnú mienku. lupič ju úspešne zvádza s etablujúcou sa FBi, ktorá chce na jeho dolapení postaviť zmysel svojej existencie. V prepadnutých bankách sa správal ako jeho obľúbení filmoví hrdinovia. K cudzím peniazom sa obvykle nedostával hrubým násilím, ale vďaka originálnym nápadom realizovaným s neobvyklou drzosťou. Z policajných pascí zázrakom unikal, a keď už zaklapli, nepredstavovali preňho problém ani mreže väzenskej cely. Viacerí kritici sa zhodli, že sa podarilo nakrútiť dobrý film.