Na vínnej etikete z tridsiatych rokov si raz prečítal heslo: „Nakupujte víno od pestovateľa!“ Je presvedčený, že vyjadruje hlboké poznanie – iba za takýmto mokom sa skrýva celoročná drina vinára. Dnes vidí budúcnosť slovenskej Tokajskej oblasti nielen v ďalšom skvalitňovaní celkovej produkcie oblasti, ale aj vo vínnej turistike, na ktorú sa nabaľujú iné doplnkové služby. Tvrdí, že takáto turistika s dlhodobou perspektívou prospeje nielen vinárom na východe Slovenska, ale celej krajine.

Pochádzate z vinárskej rodiny?

Môj starý otec tvrdil, že víno je kľúč ku všetkým bránam. Som Zemplínčan, rodina mala k vínu vždy blízko. Moji predkovia boli Chorváti alebo Srbi, ktorí na Zemplín prišli niekedy v 15. storočí. Ostrožovič je v srbochorvátčine výrazom na pomenovanie kolu vo vinici. V časoch socializmu sa však u nás dalo len ťažko hovoriť o klasických vinárskych rodinách. Vinice boli väčšinou malé, priamo pri obytných domoch, alebo sa robilo v rámci štátnych podnikov. Pochádzam zo Slovenského Nového Mesta a v tejto oblasti mal vinice za humnom takmer každý. Môj otec mal vysadený vinohrad od polovice sedemdesiatych rokov.

Chodili ste na strednú vinársku školu do Modry a rodičia vám za maturitu kúpili vinicu. To sa vtedy dalo?

Malé, niekoľkoárové vinohrady sa dali kúpiť. Iba pôda, na ktorej hospodáril štát, sa kúpiť nedala. Otec mal vysadené štyri áre vinohradu a na moju prosbu prikúpil v roku 1983 ďalších sedem árov. K vínu som sa dostal po otcovej ceste. Na Strednej odbornej škole vinársko-ovocinárskej v Modre predtým končil aj môj otec. Tam som stretol pána Uherčíka – pivničného majstra Vinohradníckeho výskumného ústavu. On bol tým človekom, ktorý ma naučil vnímať víno profesionálne. Východniari, ktorí sa z Modry dostávali domov oveľa menej než iní študenti, chodievali k pánovi Uherčíkovi pomáhať do výskumnej stanice. Okrem práce ako takej sa tam, samozrejme, chutnalo víno. Ten chlap ma doslova naučil milovať víno. Nie piť, aj keď i to treba vedieť. Láska k vínu mi už ostala. Víno ma dokonca dalo dokopy aj s mojou manželkou na vysokej škole v Lednici – boli sme tam spolužiaci na Záhradníckej fakulte. A ona, Ostraváčka, prišla so mnou za vínom na východ Slovenska.

„Víno nestačí iba vyrobiť, je potrebné vedieť ho aj predať.“

Akú rozlohu vinohradov dnes máte?

Máme 60 ha vlastných tokajských viníc. Z nich reálne rodí 45 ha, 10 ha sme vysadili tento rok. Tento vinohrad tak rodiť ešte len bude. Treba však povedať, že naše staré vinohrady nie sú všetky v dobrej kondícii. Musíme ich postupne obnovovať. Klčujeme ich a vysádzame nové. Naša výmera vinohradov nám nateraz stačí. Zameriavame sa na kvalitu, nie na kvantitu. To je pre nás jediná cesta. Moderný Tokaj je viac predajný ako klasika. Tá je však neopakovateľná. Putňové víno je pre nás charakteristické, ono preslávilo Tokaj vo svete.

Hovorí sa, že ste začínali s piatimi sudmi na víno...

Doslova. Zo začiatku sme pestovali hrozno a dorábali víno pre vlastnú spotrebu a pre rodinu. Postupne sme časť vína predávali známym, priateľom. Neskôr sme hrozno dokupovali od susedov a produkciu sme zvyšovali. Osemdesiate roky boli dobré časy. Predávali sme víno aj podnikom, aj na rodinné oslavy. Po štúdiách som sa zamestnal na škole vo Viničkách. Súčasne som si založil živnosť. Časom som sa venoval už len jej. Firmu som si založil v roku 1990. Začínali sme v Slovenskom Novom Meste, časom sme však už museli riešiť priestorové problémy. Našli sme si areál hospodárskeho dvora Štátneho majetku vo Veľkej Tŕni, ktorý prestal fungovať ešte v roku 1988. Dostali sme úver a v lete 1997 sme sa presunuli. Postupne areál bývalého hospodárskeho dvora meníme podľa našich predstáv.

Ako dlho dorábate vína z vlastných vinohradov?

Do roku 1996 sme boli viac nákupcovia hrozna. Nemali sme dostatok peňazí na nákupy vinohradov. Vinice sme mali v prenájme, až neskôr sme ich začali postupne kupovať. Víno z vlastných vinohradov sa teda snažíme kultivovať vyše desať rokov. Kto nepestoval víno na väčšej výmere, nevie si predstaviť, čo všetko to znamená. Z tejto práce mám najradšej strihanie viniča, no a neskôr zase lisovanie a dokvášanie mladého vína, keď svojimi rozhodnutiami priamo ovplyvňujem kvalitu budúceho Tokaja. Lebo vinohrad je dobrý len vtedy, keď sa mu vinohradník pokloní každý deň. Snažím sa byť dva až trikrát do týždňa priamo vo vinohrade. Práca so samotným vínom sa počíta na týždne, ale práca s viničom – to sú stovky úkonov denne po celý rok. Tým sa nechcem dotknúť tých, ktorí sa zaoberajú nákupom a zošľachťovaním práce vinohradníka a robia to dobre. Ak chcete naozaj dobrý vinohrad, investujete do predprípravy pôdy a dôkladne zlikvidujete staré kry, tak sa vám náklady vyšplhajú aj nad 30-tisíc eur na hektár. Potom chce niekto lacné víno. Dobré víno nemôže byť lacné.

Aká je návratnosť takto investovaných peňazí?

Je to rôzne. Záleží na tom, či chcete iba predávať hrozno, alebo aké kvalitné víno chcete vyrábať. Optimisti hovoria o desiatich rokoch, realisti od 15 do 30 rokov. Miestni producenti vína sa postupne dávajú dohromady. Áno, ide o biznis, ale ide aj o skultúrňovanie krajiny prostredníctvom vína. Víno je výrazným krajinotvorným prvkom. Na Slovensku však musíme prekonávať našu malosť ukotvenú v závisti a rozdrobenosti. Navyše, k nám na krajný východ Slovenska je odvšadiaľ veľmi ďaleko. Víno vie byť veľkou pridanou hodnotou agroturistiky. Posledné dva – tri roky to už cítime aj my. Predsudky sa pomaly začínajú prekonávať. Stojí nás to však veľa energie, ale robíme všetko preto, aby sa pohľad na východ Slovenska začal meniť. Tvrdo pracujeme na tom, aby sme vedeli ponúknuť kvalitu nielen vo víne, ale aj v službách.

Vo firme pracuje aj vaša manželka. Ste teda rodinná firma, ale potrebujete zamestnávať aj iných ľudí.

Iste, nie je to ľahké. Vinárske školstvo v neďalekých Viničkách má po úpadku vinohradníctva málo žiakov a záujem sa zatiaľ nezvyšuje. Veľa ľudí u nás chce robiť, ale keď neovládajú základy vinárskeho rezu, treba ich to naučiť. Ja si musím zamestnancov vychovať. Zamestnávame väčšinou miestnych ľudí, aktuálne máme 28 zamestnancov.

Ako vlastne Ostrožovič vníma kvalitu vína?

Čo je to kvalita vína? Stojí na výsledkoch analýz? Podľa mňa nie. Kvalitu vína vnímam hlavne cez chuť a vôňu. Môj dobrý kamarát hovorí, že čo sa týka kvality, tak ide najmä o kalibráciu huby. Každému chutí niečo iné, a aj chute ako také podliehajú napríklad módnym trendom. Áno, aj víno podlieha móde. Napríklad ružové víno prežíva boom, pred pár rokmi ho skoro nikto nepil. A teraz? No a v našom špecifickom prípade je kvalita aj o udržiavaní tradičných, po stáročia nemenných výrobných postupov putňového Tokaja. Nášho pokladu.

Ako sa vidí vinár Jaroslav Ostrožovič o desať rokov?

O desať rokov? Ako vlastník firmy so stabilnou dobrou povesťou a s početnou klientelou. Klientelou, ktorá bude výrobe tokajských vín v tejto firme dôverovať.

Spomeňme ešte kombináciu víno – jedlo. Čo vám napadne?

Muškát žltý kabinet a k tomu grilovaný losos. Alebo náš Cabernet Sauvignon klaret a k nemu morka s gaštanovou plnkou – zasvätení vedia, o čom hovorím. Ale nepohrdnem ani 5-putňovým Tokajom s husacou pečeňou. To mám naozaj rád.

Jaroslav Ostrožovič (47)

Študoval na Strednej ovocinárskovinárskej škole v Modre a na Vysokej škole poľnohospodárskej v L ednici na Morave. Od roku 1990 podniká spolu s manželkou Jaromírou s vínom v slovenskej Tokajskej oblasti. Jeho firma J&J Ostrožovič sídli v obci Veľká Tŕňa v T rebišovskom okrese. Obhospodaruje 60 hektárov vinohradov. Ročná produkcia aj s hroznom nakúpeným od stálych dodávateľov sa pohybuje okolo dvestotisíc litrov vína. Venuje sa aj vínnej turistike. V areáli podniku vo Veľkej Tŕni nájdete nielen výrobnú halu, mechanizačné stredisko, skladové priestory, ale aj Tokajský dom s penziónom a s tristo metrov dlhou pivnicou, ktorú vyhĺbili trinásť metrov pod zemou.