Nestáva sa to často, ale sú dni, keď sa mesiac a slnko delia o vládu nad oblohou.

Noc je vždy najtmavšia tesne pred svitaním a mesiacu vyčnieva spod deky tmy iba rozospatá hlava. Vo vzduchu počuť šum krídiel ranných vtákov. Do hustej tmy ešte stále nevsiakol ani jediný lúč svetla, ale napätie už cítiť. Ako keby tá tma naokolo bola veľký čierny balón, ktorý sa napína do prasknutia. A ako rastie, ako sa zväčšuje! Tomu kto je tam, kto si už navykol na tú hustú čiernu, sa zdá, že je zrazu o chĺpok bledšia.

Akoby sa od dokonalej čiernej odvíjala mladšia čierna, tak ako sú mladé listy svetlejšie ako tie staré. Veľký mohutný strom vyháňa na okrajoch koruny noci drobné lístky svojho svitania. A potom sa na obzore nadvihne opona, prúžok tenší ako ostrie žiletky. Čierna nad našou hlavou sa zmení na parížsku modrú a je čoraz jasnejšia a sýtejšia, noc si v rýchlom slede mení klobúky ako ten najlepší eskamotér. Až zrazu prichádza cylinder svitania – belasý s ružovou stuhou. A spoza domov vykukne hlava dnešného slnka, najprv iba prúžok, potom oblúčik.

A potom celý ten zázračný nebeský kruh – pár sekúnd sa zdá, akoby sa tiež rodil ako človek – z potu a krvi. Vyžiari okolo seba rubínové lúče a vykúpe celý svet v očistnom kúpeli svojho svetla. Na opačnej strane javiska to celé pozoruje rozpačitý bledý mesiac. Trošku unavený, priesvitný ako krúžok citrónu v Martini, ako rybacie oko. Netrvá to dlho, vyčerpaní básnici konečne dopisujú svoje verše, chalanom sa po celonočnom prehováraní konečne podarilo rozopnúť predposledný gombík na dievčenskej blúzke. Smetiari pod oknami hrmocú kontajnermi, z domov vychádzajú rozospatí majitelia psov a ľudia potrestaní skorým vstávaním do práce. Z balkónov vonia káva a prvá cigareta. A deň je taký mladý a svieži, že sa na ňom trbliece rosa.

Ešte radšej mám, keď sa slnko a mesiac delia o oblohu podvečer. Mesiac akoby bol trošku zadýchaný a v rozpakoch. Inšpicient sa pomýlil a poslal ho na javisko o chvíľu skôr, ako je jeho výstup a mesiac teraz nevie, či cúvnuť, alebo zostať. Ale väčšinou zostáva a počká si na svoju áriu. Predčasný mesiac je vždy svieži, vyžehlený, čerstvo oholený, plný energie. Vyzerá trošku ako mladý tenor, ktorý spieva Turka v Mozartovej opere. Podozrievam ho, že nie inšpicient, ale netrpezlivosť ho vyhnala na scénu. Pri západe slnka majú aj izby panelákov na chvíľu zlatooranžové osvetlenie ako luxusné kasína. Pani Majčíková si sadne na lavičku, lebo dnes ju strašne bolia nohy.

Deň zvädol, napätie povolilo – je po pracovnej dobe, aj po nákupoch. Niektorí sa vracajú domov električkou, iní zaprášeným autom. Rybári zložili čiapky z hlavy a kajakári sa popri nich ako vodné pavúky posúvajú proti prúdu. Voňaví cudzinci vychádzajú z hotelov, herci sa zadným vchodom trúsia do divadiel, páriky v parku sa nevedia dočkať tmy... Blížia sa začiatky hier a slávností. Je čas dať si sprchu, vložiť vodku do chladničky, vybrať si kravatu do divadla, alebo si len tak vyložiť nohy na stolík a zapáliť si cigaretu. V čase medzi slnkom a mesiacom je voda v jazerách najhodvábnejšia, pivo v bufetoch najvychladenejšie. Letný deň sa pomaly končí, prechádza do podvečera. Vodka s džúsom klopká na čelo a bude počuť: „Vstúpte!“

Či je to na svitaní, alebo za súmraku, keď sú slnko s mesiacom súčasne na oblohe, je to moja najmilšia chvíľa. Pred nami je ešte všetko, čo ponúkajú. Záleží len na nás, ako dokážeme prijať ich dary. Dobré ráno, dobrú noc.