ako ťažkú činku nad hlavou, aby pokus posúdili ako platný. Nielen na vzpieračskom pódiu, ale aj v bežnom pracovnom živote. Už na prvý pohľad veľký muž sa týmto pravidlom riadi. Naučil sa vďaka nemu húževnatosti a cieľavedomosti. Prekonával problémy i výzvy, ktoré mu život pripravil. Pomohli mu vyniknúť. Všade, kde pôsobil, zanechal výraznú stopu. Šéf Odboru privátneho bankovníctva v UniCredit Bank Raymond Kopka.

Raymond Kopka
Od júna 2008 riadi Odbor privátneho bankovníctva v UniCredit Bank. Má mnohoročné skúsenosti v oblasti bankovníctva nielen na slovenskom trhu, ale aj v zahraničí. Po trojročnom pôsobení v Countrywide Assured v Londýne pracoval v rokoch 2000 – 2001 v jednej z najstarších fi nančných spoločností v južnom Londýne MFS IFA. Absolvent anglickej univerzity Chartered Institute of Bankers pôsobí od roku 2003 v UniCredit Bank Slovakia.

V britskom drese na olympiáde

Máte slovenský pôvod, ale vaše krstné meno také evidentne nie je.
Má to príbeh. Rodičia ma splodili v hoteli Londýn v istom českom meste. Matka hľadala anglické meno a našla Raymond. V totalite Raymond s ypsilonom bolo, samozrejme, zakázané meno, takže na rodnom liste som mal Rajmund. Na všetkých vysvedčeniach som však mal Raymond, učiteľky to rešpektovali. V roku 1987 som odcestoval do Anglicka, matka sa tam druhýkrát vydala. Tam som si to krstné meno s ypsilonom nechal ofi ciálne zmeniť na Raymond. V Anglicku som už mal anglické občianstvo už s ofi ciálnym menom Raymond a potom pri návrate na Slovensko som zašiel na matriku, kde som si aj tu doma dal meno ofi ciálne zmeniť na Raymond.

Keď si spomeniete na obdobie pred dvadsiatimi rokmi. Aké ste mali vtedy plány?
No, keď som mal osemnásť, bol som zanietený pre šport – vzpieranie – a popri tom som študoval. Aj keď som na anglickej College študoval biznis a ekonomiku, vždy som chcel byť prírodovedec. Byť niekde v Afrike a pozorovať zvieratá a zapisovať ich život. Dobrodružstvo a práca. Veľmi ma to lákalo.

Koľko ste vlastne mali rokov, keď ste odchádzali z Československa?
Pätnásť.

Ako ste vnímali spoločenské rozdiely? Odišli ste predsa do úplne inej reality.
Spomínam si na to veľmi zle. Prvé tri-štyri roky som preto radšej doslova vymazal z pamäti. Ja som sa v socialistickom Československu nemal zle. Mali sme doma práčku, mali sme auto a veľký byt v krásnom prostredí v Bratislave na Ďurgalovej na Kramároch. Chodil som na vidiek k starým rodičom k Nitre, kde som prežil krásne detstvo pri včelách, pri hydine, jednoducho pri všetkom, čo život na vidieku u nás sprevádza.

Do Anglicka som, samozrejme, išiel s tým, že Adidas a Puma tam budú voľne dostupné v obchodoch. A ešte obchody s potravinami ma ohúrili. Ale tam sa to skončilo a po roku som už s plačom chcel ísť domov. My sme pritom neboli utečenci, nás ofi ciálne vysťahovali. Moja matka chodila rok po úradoch a zháňala množstvo potrebných potvrdení. Nakoniec nám policajti zapečatili dva kufre.

Len s nimi sme mohli odísť a matka musela vyplatiť v tom čase vyše 300-tisíc československých korún za moje, sestrine i svoje školy. Navyše nám povedali, že môžeme byť radi, že nám neberú občianstvo. Na letisku sme sa s ostatnými členmi rodiny lúčili v presvedčení, že sa už nikdy neuvidíme. Keď sme prileteli do Londýna, tak nás na letisku držali 24 hodín. Kontrolovali nás aj lekári a sedeli sme tam izolovane s utečencami z celého sveta.

Takže šport bol v Anglicku aj istým únikom z reality?
Áno, udržiaval ma v psychickom pokoji. Po príchode do Anglicka, mimochodom, to bolo 21. augusta 1987, som matku požiadal o jedinú vec – aby mi umožnila pokračovať v mojej športovej kariére. Pred odchodom som bol na Slovensku práve na hranici štartu veľkej športovej kariéry. Dvíhať činky v bratislavskom Dome lodníkov ma učil tréner, čo neskôr trénoval trojnásobného majstra sveta Martina Tešoviča: Peter Švec.

Mohol som už reprezentovať Československo v reprezentačnom výbere do 16 rokov a aj do 18 rokov. Jednoducho, už som mohol aj cestovať na veľké športové podujatia do zahraničia, aj keď, samozrejme, v tých časoch pod dozorom. Vzpieranie som jednoducho chcel robiť ďalej. Matka však mala po príchode do Anglicka iné starosti, hlavne so zabezpečením rodiny. Tak som sa do toho pustil sám. Mal som šťastie, že som narazil na jednu boxerskú halu, kde trénoval Freddy Barr – extréner britskej boxerskej hviezdy 80. rokov, niekoľkonásobného svetového šampióna Lloyda Honeyghana.

A tento pán ma tam zbadal. Nechcel veriť, že mám len 15 rokov. Povedal mi: „Poď boxovať, ja z teba urobím majstra sveta.“ Ja som však boxovať nechcel, chcel som vzpierať. Povedal: „O. K., nechcem ťa stratiť, postavím ti pódium, donesiem ti činky a budeš tu trénovať.“ Ako povedal, tak aj bolo. Zohnal mi amerického trénera Michaela Lemanagera, ktorý práve pôsobil v Londýne. O dva roky bol zo mňa bronzový medailista juniorských majstrovstiev Európy a britský seniorský šampión. Na barcelonskú olympiádu 1992 som cestoval ako dvadsaťročný v britskej výprave. Skončil som sedemnásty, dva a pol kilogramu a jedno miesto za Slovákom Milošom Čiernikom v jeho rozlúčkovom vystúpení za Československo.

Vrcholom športovej kariéry bol štart na olympiáde?
Účasť na olympiáde bola určite skvelým športovým zážitkom. Ja som však vždy chcel získať medailu. Získal som ju v roku 1991 na juniorskom európskom šampionáte v bulharskej Varne. Dokonca to boli dve bronzové medaily. Predo mnou tam skončili len dvaja Rusi. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie a pocta najvyššieho rangu.

Vysoká škola marketingu

Ako ste sa vlastne od činiek prepracovali k bankovému sektoru?
Priviedol ma k tomu život. V podstate mi to poradil môj nevlastný otec v Anglicku. Po vyštudovaní som dva roky robil juniora účtovníka v sieti bielej a tmavej techniky Tempo. Nasledoval Lidl, ktorý ma preplatil. V roku 1994 som bol pri príchode tohto reťazca na anglický trh. Spočiatku tiež ako účtovník, ale už ako lepšie platený. Do troch rokov som sa prepracoval až na pozíciu šéfa marketingu a reklamy pre celý Lidl v Anglicku, ktorý mal v tom čase v krajine už 190 obchodov. To bol štart mojej kariéry. Mal som len 24 rokov a už som pôsobil na významnom poste v zabehanej firme.

Napríklad fi nančne som na tom bol veľmi dobre. Vydržal som tam do roku 1997. Jedného dňa, samozrejme, po dovolenke, mi vtedy generálny riaditeľ oznámil, že dnes vo fi rme končíme dvadsiati top manažéri. Dôvod? Nehovoríme po nemecky. Takže som dostal dve obálky. V jednej boli navrhnuté peniaze na odstup, v druhej peniaze na právne zastúpenie a právnu analýzu, aby som si mohol overiť, že to, čo mi ponúkajú, si mám zobrať a nerobiť problémy. Tak som išiel za právnikom, ktorý mi povedal: „Áno, majú pravdu, zoberte to.“ Takže takto dopadla kariéra v Lidli. Pritom som žil duchom i telom s touto fi rmou.

Páčila sa mi nielen myšlienka fi rmy – lacné potraviny dostupné pre všetkých atď. – ale, samozrejme, aj moje postavenie v nej. Bol to pre mňa pád z nebies na betón. Čo teraz? Mal som vyštudovanú ekonomiku, fi nančníctvo, biznis. Pre marketing som mal len prax. Žiadne marketingové vzdelanie. Tak som išiel do agentúry a pýtal sa, čo by som mal so sebou robiť. Jedna pani mi poradila, aby som to skúsil ako fi nančný poradca. V tom čase som išiel na pohovory asi do štyroch veľkých agentúr na marketingové posty a neuspel som na nich. Ako 26-ročný som musel konkurovať 40- a viacročným.

Tak som presedlal na fi nančníctvo. Urobil som si potrebné kurzy a začal som robiť fi nančného poradcu pre Countrywide Assured. Pracoval som tam v realitnej kancelárii. Počas roka som sa stal ôsmym najlepším predajcom za celé Anglicko a zarábal som dvojnásobok toho, čo v Lidli. Takže zrazu som sa mal ešte lepšie, než predtým. Ja som si to začal aj užívať. V Lidli som to bol ja, čo rozkazoval protistranám – agentúram. Tu som bol zrazu tým, čo sa doprosoval klientov o biznis. Takže som si vyskúšal obe strany, a tak som veľmi dobre chápal, čo sa pri procese predaja deje.

Toto bola vaša vysoká škola marketingu?
Áno. Ona, samozrejme, pokračovala, lebo v Countrywide Assured som mal možnosť predávať len obmedzený počet produktov piatich bánk. Bánk bolo pritom 25 a ja som musel presvedčiť klienta, že práve jedna z tých piatich mu ponúkne to, čo potrebuje. Z tohto pohľadu to bolo ťažké. Po nejakých troch rokoch som sa už chcel posunúť do pozície transparentnosti pre klienta – nezávislého fi nančného poradcu, čo je vlastne Independent Financial Adviser.

Podarilo sa mi prepracovať do MFS vo Wimbledone, ktoré je jedným z najstarších takýchto poradenstiev v južnom Londýne. Tam som mal v podstate šťastie na šéfa. Dal mi úplne voľnú ruku. Následne som mu asi zoštvornásobil predaj hypotekárnych úverov. Mohol som si robiť všetko, čo som uznal za vhodné, musel som však zarobiť vopred dohodnuté sumy. To sa aj stalo. Myslím, že vďaka mojej predchádzajúcej praxi.

Ako sa vlastne Raymond Kopka znovu objavil na Slovensku?
No, tak to je ďalší príbeh.

V Anglicku ste predsa už boli spokojní...
Áno, bol. Ale niekde v mojom vnútri predsa len ostalo presvedčenie, že tam nie som doma. Aj keď som si napríklad juholondýnsky akcent osvojil do tej miery, že Angličania ma brali ako Angličana. Navyše s tým mojím menom. Avšak so svojou manželkou, rovnako Slovenkou, s ktorou sme sa stretli v Anglicku a vzali sa v roku 1996, som vždy živil túžbu po domove. Manželka bola predsa len v tomto vždy skeptickejšia. Tvrdila, že nenechám len tak výhodnú prácu a postavenie v Londýne a neodsťahujem sa späť na Slovensko.

V roku 2001 však moja mama vážne ochorela. Rodinné záležitosti sa vyvinuli tak, že na mňa pripadla starostlivosť o ňu. Dal som teda výpoveď v MFS a rok som sa staral o matku. Popri tom som mal viac času sám na seba a opäť som sa dostal do vzpieračskej kondície. Matkin stav sa zlepšil a ja som začal riešiť, či sa mám vrátiť na Slovensko. Zasadla rodinná rada a do troch mesiacov sme predali v Londýne byt a vrátili sa na Slovensko.

Luxus ako služba

Čo ste tu v tie prvé mesiace robili?
Peňazí som mal dosť, tak som si povedal, že si užijem ešte vzpieranie. Takže som žil a trénoval za svoje v Dukle Trenčín. Štart za svoju rodnú krajinu mi povolila Medzinárodná vzpieračská federácia IWF. Vďaka piatim slovenským rekordom som skončil siedmy na majstrovstvách Európy 2002 v tureckej Antalyi, po Tešovičovi, druhý v ére samostatnosti som dosiahol dvojbojový súčet 400 kg, dosiahol som slovenský rekord v nadhode 217 kg, stal som sa majstrom Slovenska a štartoval aj na svetovom šampionáte.

Jediné, čo som si nesplnil, bola ešte jedna olympiáda, tentoraz za Slovensko. Zápästie som si však zranil tak, že napokon nepomáhali ani obstreky. Aj keby som šiel na operáciu, aténsku olympiádu by som nestihol. Manželka reagovala tým, že som si užil dosť, takže som šiel opäť zarábať. V roku 2003 sa začala kariéra v UniCredit Bank.

Banka hodila udičku alebo ste boli na normálnom pohovore?
Išlo o môj vôbec prvý pracovný pohovor na Slovensku. Povedali mi po ňom, že síce nemajú pre mňa pracovnú pozíciu, ale že ju pre mňa do týždňa vytvoria. Pre mňa bolo dôležité pracovať v Nitre, lebo som mal tehotnú manželku. Tak mi vytvorili pozíciu privátneho bankára v Nitre. Po troch mesiacoch ma aj tak presvedčili do Bratislavy. Napriek tomu som však ostal žiť v Nitre.

„Cieľavedomosť?
Áno, to je cesta. A ešte húževnatosť a radosť z práce.“

Ako vnímate privátne bankovníctvo?
V podstate to znie jednoducho. Každý jeden klient je v ňom vysoko individuálny. O tom to privátne bankovníctvo vlastne je. Musíme sa snažiť riešiť individuálne každého jedného klienta. Na náš odbor privátneho bankovníctva neexistujú bežné šablóny, ako napríklad šablóna na úver či depozitný produkt. Šablóny si v tomto prípade prispôsobujeme zámerom klienta.

Aké to je robiť privátne bankovníctvo na Slovensku?
K privátnemu bankovníctvu klientov väčšinou privádza časová vyťaženosť. Jednoducho na spravovanie svojich peňazí už nemajú čas a uvedomujú si, že tým strácajú prehľad, výnosy... Na Slovensku boli roky, keď sa dali zarobiť veľmi rýchlo ohromné peniaze. Keď som sa vrátil domov, tak tu už bola istá stabilita a naštartovaná ekonomika. Čo je hlavné, ako bankár pristupujem k biznisu bez predsudkov a s dobrým úmyslom.

Sú rozdiely medzi klientelou privátneho bankovníctva u nás a napríklad v Anglicku?
Tam ide predovšetkým o ľudí vo veku 60 až 80 rokov, ktorí ošetrujú tie peniaze pred tým, než ich odovzdajú ďalej. U nás ide najmä o ľudí vo veku 35 až 50 rokov. Takže áno, je tu obrovský rozdiel v klientele a aj v jej zmýšľaní. Staršia klientela je väčšinou konzervatívna, tá mladšia optimistická a agresívnejšia. Je tu aj obrovský rozdiel v dynamike, vyžadujúci si úplne iný prístup.

Ako však na tento fakt vplýva súčasná kríza?
Dynamika sa utlmila. U nás nastalo mierne zobudenie klientely, lebo napríklad nákupy akcií sa nemusia predpokladane zhodnotiť a očakávaný fi nančný efekt sa nemusí dostaviť. Na západe sú ľudia zvyknutí na krízy asi v desaťročných intervaloch. Ja som ju v Anglicku zažil v roku 1991. Ako 20-ročný som si tam zobral hypotéku a kúpil som byt za 35-tisíc libier. Pani, ktorá ho bola nútená predať, ho rok predtým kúpila za 70-tisíc libier. Takže 50-percentná strata na hodnote nehnuteľností nebola nič nezvyčajné.

Je ešte miesto na našom privátnom bankovom trhu pre ďalšieho hráča, alebo aj súčasná kríza prispeje k tomu, že sa aj tento trh prečistí?
Trh sa bude konsolidovať. Pole hráčov sa zúži na tých najlepších. Teraz sme vo fáze, keď sa u nás bankový sektor profi luje segmentačne. Verím, že tento proces bude v konečnom dôsledku v prospech klienta, keďže banky sa na malom slovenskom trhu vyprofi lujú v jednotlivých segmentoch a, samozrejme, budú ich aj kvalitnejšie ošetrovať.

Na našom trhu máte v oblasti privátneho bankovníctva koľkých konkurentov?
Objektívne asi dvoch.

Privátne bankovníctvo

Na Slovensku len pred pár rokmi ešte neznámy pojem. S rastom ekonomiky však rástla aj solventnejšia vrstva. Manažéri, zbohatlíci alebo ľudia, čo budovali svoju fi rmu krok za krokom a predali ju, sú hlavným cieľom privátneho bankovníctva. Privátny bankár ponúka klientom nadstavbu fi nančných služieb – napríklad od nákupu hodiniek v Ženeve až po vybavenie špeciálneho lekára. Správa aktív je síce na prvom mieste, rovnako dôležité sú však aj doplnkové služby. Napríklad ochrana majetku, právne a daňové poradenstvo, alebo aj poradenstvo investícií do umenia.

„Chcem pracovať hlavne preto, lebo ma to baví.“

Ako vlastne získavate klientov?
Jediná cesta je odporúčanie. Nič iné neexistuje. Nikdy nezískame klienta privátneho bankovníctva na nejaký produkt, reklamný inzerát alebo nejaký bonusový profi t. Je to jednoducho maximálna starostlivosť o klienta, ktorá sa musí, ak je ten privátny bankár dobrý, odzrkadliť na odporúčaniach, ktoré by mali prichádzať.

Kedy budete vo vašej banke spokojní s touto službou?
Nikdy nebudeme spokojní, ani keď budeme jednotka na trhu. Dá sa to merať kvalitou servisu, počtom klientov a rozsahom majetku, ktorý máme pod správou. V servise sme už podľa môjho názoru lídrami na našom trhu. Presné štatistiky v privátnom bankovníctve však neexistujú.

Takže úspešnosť banky sa v tomto prípade meria ako?
Balík peňazí, spokojnosť klientov a nárast klientely. Mimochodom, sú len veľmi hrubé odhady o celkovej sume peňazí, ktoré privátne bankovníctvo na Slovensku pod sebou má. Relevantné porovnania v podstate nie sú. Sú však určité ukazovatele. My máme za sebou jednu z najsilnejších európskych fi nančných skupín. Veľa robia aj priestory na privátne bankovníctvo. Tie máme naozaj bezkonkurenčné.

Ako prví sme začali budovať regionálnu sieť privátneho bankovníctva, po Slovensku už máme desať pobočiek privátneho bankovníctva. Jednoducho ideme za klientelou, nenechávame ju chodiť za nami. A sme fl exibilní – personálne i servisne. Máme tiež predstavy o tom, ako môže klient nášho privátneho bankovníctva ponúknuť svoju osobnosť a svoje prepojenia. Napríklad spolupracujeme s tenistkou Dominikou Cibulkovou.

Diskrétnosť je zrejme základný predpoklad v tomto biznise.
Samozrejme. My kódujeme aj dáta našich klientov. Naši klienti pri riešení svojich požiadaviek komunikujú zásadne so svojím privátnym bankárom bez toho, aby ktokoľvek iný mal prístup k údajom z ich účtov. Privátne bankovníctvo je už na Slovensku zrozumiteľný pojem. Predchádzajúci dynamický ekonomický rast znamenal aj výrazný nárast privátnej klientely.

Ešte raz kríza. Aké dopady na privátne bankovníctvo môže mať?
Myslím si, že bohatší a bohatí v čase krízy nechudobnejú tak, ako ostatní ľudia. Ide tu skôr o to, že kríza prináša aj príležitosti. Takto vnímajú bohatí krízu. Napríklad v kríze prudko padajú ceny nehnuteľností. To je obrovská príležitosť. Čo sa pri tejto klientele v dnešných časoch už mení, je konzervatívnejší prístup k peniazom. Keďže dochádza k zníženiu ziskov z akciových trhov, peniaze budú dávať radšej do garantovaných produktov. Kríza môže paradoxne spôsobiť aj nárast privátnej klientely. Samozrejme, stúpa aj tlak na kvalitu poskytovania služieb. V čase, keď padajú trhy a investície strácajú na papieri z hodnoty, má privátny bankár zložitú prácu. Musí informovať, upokojovať, vysvetľovať straty na nadštandardnom majetku a zároveň radiť, čo ďalej.

Nadštandardní klienti

Ide o podnikateľov, majiteľov podnikov, ale aj úspešných právnikov, športovcov alebo umelcov, pre ktorých banky vytvorili špeciálne služby – takzvané privátne bankovníctvo. Je bežné, že banky v segmente privátneho bankovníctva skúmajú zdroje peňazí, respektíve majetku a v prípade pochybností záujemcu o služby odmietnu. Aby sa klient mohol stať súčasťou privátnej klientely banky, musí najčastejšie spĺňať podmienku určitého objemu aktív, ktoré vlastní. V prípade UniCredit Bank je táto hranica stanovená na 130-tisíc eur (3,91 milióna Sk).

Aké máte ďalšie pracovné ciele?
Momentálne sa tak cítim na správnom mieste, že je to pre mňa dosť ťažké predstavovať si ďalšie vyššie méty. Nie som typ človeka, ktorý by čokoľvek robil len pre svoju kariéru. Chcem pracovať hlavne preto, lebo ma to baví. Mojím cieľom je teda čo najdlhšie pôsobiť v privátnom bankovníctve na Slovensku. Kríza prináša aj pre mňa nové výzvy. Privátny bankár sa musí vyznať v investovaní, psychológii, musí byť silná osobnosť a vedieť sa vžiť do myslenia nadštandardného a pre banku dôležitého klienta.

Myslíte si, že v roku 2009 ste ako manažér niekde inde než v roku 2003?

Samozrejme, že áno. A za svoj úspech považujem okrem výsledkov hlavne fakt, že v privátnom bankovníctve máme v rámci celej banky najnižšiu fl uktuáciu zamestnancov. Takže tí ľudia sú zrejme v práci spokojní.

Čo rodina a práca?
Na tejto pozícii som len rok a stále mám pred sebou len rozbeh, aby som privátne bankovníctvo dostal na takú úroveň, aby som bol spokojný. Preto to rodina v týchto mesiacoch trochu cíti. Mám tri deti – dve dcéry a syna. Keďže žijeme v Nitre, tak denne trávim v aute hodiny. To je moja druhá kancelária.

Privátne bankovníctvo vraj najlepšie vystihuje slovné spojenie „Luxus ako služba“.
Sú klienti, ktorí sa vozia na Lade, lebo nechcú, aby ani ich najbližší sused vedel, koľko majú peňazí. Potom sú klienti, ktorí sa vyvážajú na Bugatti a svoje bohatstvo s hrdosťou doslova demonštrujú. Klientela je teda veľmi rôznorodá. Ak luxus, tak luxus v servise, ktorý dokážeme poskytnúť. Vieme medzi klientmi napríklad sprostredkovať rôzne nadštandardné služby.

Koľko máte podriadených?
Niečo cez 30.

Akým ste šéfom?
Snažím sa byť ľudským, ale veľmi tvrdým, čo sa týka výsledkov. Základom sú vždy výsledky. Viem oceniť cieľavedomosť a nasadenie. V Anglicku som roky pracoval šesť dní v týždni a považoval som to za úplne normálne.

Aké máte ďalšie pracovné ciele?
Momentálne sa tak cítim na správnom mieste, že je to pre mňa dosť ťažké predstavovať si ďalšie vyššie méty. Nie som typ človeka, ktorý by čokoľvek robil len pre svoju kariéru. Chcem pracovať hlavne preto, lebo ma to baví. Mojím cieľom je teda čo najdlhšie pôsobiť v privátnom bankovníctve na Slovensku. Kríza prináša aj pre mňa nové výzvy. Privátny bankár sa musí vyznať v investovaní, psychológii, musí byť silná osobnosť a vedieť sa vžiť do myslenia nadštandardného a pre banku dôležitého klienta.

Myslíte si, že v roku 2009 ste ako manažér niekde inde než v roku 2003?
Samozrejme, že áno. A za svoj úspech považujem okrem výsledkov hlavne fakt, že v privátnom bankovníctve máme v rámci celej banky najnižšiu fl uktuáciu zamestnancov. Takže tí ľudia sú zrejme v práci spokojní.

Čo rodina a práca?
Na tejto pozícii som len rok a stále mám pred sebou len rozbeh, aby som privátne bankovníctvo dostal na takú úroveň, aby som bol spokojný. Preto to rodina v týchto mesiacoch trochu cíti. Mám tri deti – dve dcéry a syna. Keďže žijeme v Nitre, tak denne trávim v aute hodiny. To je moja druhá kancelária.

Ale voľný čas raz za čas sa predsa len vyskytne.
Môj relax je byť s deťmi. Jednoducho trávim čas s rodinou, ten mi je veľmi vzácny. Samozrejme, mám aj hobby – sú ním kone, ktoré vlastne tiež súvisia s mojimi deťmi.